Itinerár pútnika pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Pilgrimsʼ itinerary (en-GB)
- Itinerario de peregrino (es)
Explikácia pojmu
Itinerár pútnika, pôvodne „itinerarium peregrinorum“ (z lat. adj. „itinerarius“; s. „itinerarium“; s. „iter“; s. „itinĕris“ – cesta, putovanie), predstavuje špecifickú žánrovú modalitu cestopisnej literatúry a jednu z prvotných foriem európskeho cestopisu.
Opisuje sa v ňom autentická skúsenosť z fyzického, reálneho putovania na posvätné miesto, resp. miesto náboženského kultu. Zámerom narácie je podať detailnú správu o priebehu putovania a opísať navštívené miesta. Najstaršie itineráre pútnika sú spojené s návštevou biblických miest v Svätej zemi, napríklad Itinerarium Burdigalense (333) a Itinerarium Egeriae (384). V tejto podobe sa žánrovo úzko prestupuje s cestovateľským denníkom a má povahu autobiografickej narácie.
V západnom kultúrnom prostredí možno itinerár pútnika chápať ako kresťanský variant žánru hodoeporicon (z gr. „ὁδοιπορέω“ – cestovať; „ὁδός“ – cesta; „πορεύομαι“ – ísť, chodiť, kráčať napr. krajinou; „όδοιπορία“ [οδοιπόρος] – cesta, spôsob, smer; „όδοιπορικός“ [οδοιπορία] – sprievodca na cestu). Z poetologického hľadiska sa zvykne charakterizovať ako „básnický (méně často prozaický), nefiktivní popis cesty vykonané jednou osobou či více osobami“ (Kolářová 2015, 68). Tradícia hodoeporiconu ako žánru je vrastená do antiky. Svedčí o tom napríklad tvorba rímskeho básnika Gaia Lucilia (180 pred Kr. – 102 pred Kr.), ktorý v 3. knihe satír (Saturae) opisuje – z vonkajšieho i vnútorného hľadiska – svoju cestu na Sicíliu (Iter Siculum); neskorším príkladom je Horáciova (65 pred Kr. – 8 pred Kr.) V. báseň z 1. knihy satír (Sermones), v ktorej s jasnou estetickou ambíciou, uplatňujúc autobiografické prvky, opisuje skúsenosť cesty z Ríma po via Appia cez Kampániu do Brindisi v Apúlii (Iter Brundisinum). Hodoeporicon sa do istej miery využíval aj v období stredoveku, avšak rozkvet zaznamenal v renesancii, a to i v rozličných žánrových obmenách a v podobe podrobnejších opisov cestovateľských zážitkov (68 – 69).
V súčasných interpretáciách sa termín hodoeporicon nezriedka spája s kresťanskou skúsenosťou putovania, pričom rozdiel medzi itinerárom pútnika a týmto žánrom určuje najmä štýl a autorská intencia: hodoeporicon sa zvykne ponímať skôr ako literárna výpoveď vychádzajúca z osobnej skúsenosti a prežívania, o ktoré sa autor/autorka delia s recipientmi; itinerár pútnika sa chápe ako praktický, teda vecnejší sprievodca. Uvedené vymedzenie však nie je celkom jednoznačné a zatiaľ ani literárnovedne dostatočne rozpracované. Jedným z dôvodov sú premenlivé literárnoestetické kvality narácií o putovaní na posvätné miesta (najmä do Svätej zeme), ktoré pokrývali v stredoveku „nejširší časové pásmo (v podstatě od 4. století do samotného konce středověku)“ a predstavovali väčšinu uchovanej spisby cestopisnej povahy (Svátek 2015, 43).
Zriedkavý výskyt pojmu itinerár pútnika v súčasných literárnoteoretických príručkách možno vnímať ako dôsledok sémantickej príbuznosti s inými, terminologicky ustálenejšími žánrami (cestopis, autobiografia, denník); do istej miery je daný i žánrovou hybridnosťou cestopisnej literatúry. V Slovníku literárnych termínov (Diccionario de términos literarios, 1996) Demetria Estébaneza Calderóna je toto termínové spojenie zahrnuté do charakteristiky cestopisnej literatúry, a to spolu s ďalšími žánrovými modalitami (kroniky objaviteľov, listy cestovateľov, správy, palubné denníky, cestopisné romány).
Napriek svojmu výrazne historickému ukotveniu je itinerár pútnika stále aktuálnou témou literárnovedného, historiografického, geografického, sociologického a antropologického bádania. V 20. a 21. storočí rezonuje téma putovania aj ako inšpirácia románovej tvorby. Príkladmi sú diela Paola Coelha O Diário de um Mago (1987; Pútnik z Compostely. Mágov denník, slov. 2010) či Davida Lodgea Therapy (1995; Terapie, čes. 1996).
Itinerár pútnika rozširuje staroveký spôsob chápania itineráru na náboženský priestor a duchovnú skúsenosť. Itinerár prvotne označoval trasy, cesty alebo cestné siete, po ktorých sa presúvali vojaci, vyslanci vladárov, poslovia s úradnými spismi a pod. V klasickej a kresťanskej antike i stredoveku sa týmto slovom pomenúval sprievodca, tzn. dobová informačná príručka: obchodníci a cestovatelia sa z neho mohli dozvedieť názvy miest a zastávok, vzdialenosti medzi jednotlivými úsekmi cesty, možnosti ubytovania a ďalšie praktické informácie. Rôzne motivované pohľady na ciele, okolnosti alebo skúsenosť cesty neskôr inšpirovali vznik geografických a cestopisných itinerárov a rovnako itinerárov bádateľov (Kučerková 2025, 98).
Ako tvrdí Pablo Castro Hernández (2016, 24), človek neskorej antiky ako homo viator „odráža predstavu osoby, ktorá sa konštantne presúva fyzickým i duchovným spôsobom“, a preto treba mať pri textoch tematizujúcich putovanie na zreteli aj „duchovný a symbolický rámec“, ktorý ho konfiguruje. V takomto kontexte totiž nadobúda itinerár pútnika osobitý význam a žánrovú svojbytnosť.
Za najstarší kresťanský itinerár pútnika sa považuje Itinerarium Burdigalense (333) – ide o záznamy neznámeho kresťanského pútnika o ceste z Bordeaux (súdobo Burdigala) do Svätej zeme a späť. V danom období a zvlášť od polovice 4. storočia možno navyše pozorovať zaujímavý fenomén: z latinského Západu začali „ad Loca Santa“, teda na sväté miesto, prichádzať skupiny pútnikov, pričom veľké zastúpenie medzi nimi mali pútničky.
„Vyčíslit, kolik procent mezi poutníky do Svaté země ve 4. století tvořily ženy, není samozřejmě možné, někteří badatelé však soudí, že to mohla být podstatná část a že návštěva biblických míst v Palestině představovala specificky ženský způsob, jak projevit mimořádnou zbožnost. Podle některých názorů to byla právě návštěva císařovny Heleny v Jeruzalémě v roce 326, co změnilo poměr mužů a žen mezi poutníky ve prospěch žen.“ (Šubrt 2016, 7)
Fenomén ženského putovania výstižne ilustrujú zápisky kresťanky Egerie Itinerarium Egeriae (384; Púť do Svätej zeme, slov. 2006). Ich rukopisná podoba z 11. storočia (Codex Aretinus) sa v neúplnej podobe našla roku 1884 a je cenná aj preto, že zachytáva variant latinčiny z obdobia neskorého cisárstva, v ktorom sa okrem klasickej normy používali i prvky ľudovej latinčiny. V prvej časti diela autorka sprostredkúva dojmy a pozorovania z návštevy miest, ktoré sú spojené s udalosťami Starého a Nového zákona, v druhej časti približuje jeruzalemskú liturgiu. Castro Hernández (2016, 44; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. M. K.) poukazuje na duchovný aspekt autorkinho rozprávania: „Egeria s veľkým údivom a zvedavosťou opisuje Božie zázraky [...], ktoré sa zároveň stávajú podstatným toposom v jej cestopisnej próze.“[1]
Jedným z reprezentatívnych príkladov itinerára pútnika je piata kniha najznámejšieho stredovekého rukopisu Codex Calixtinus (1139 – 1173), nazvaná „Iter pro peregrinis ad Compostellam“ („Sprievodca pre pútnikov do Compostely“). Je adresovaná predovšetkým francúzskym pútnikom a okrem náčrtov viacerých pútnických trás do Santiaga de Compostela cez konkrétne geografické územia (francúzska cesta, úsek za Pyrenejami, mestá na španielskej časti cesty) či iných praktických informácií (denné pochody, kvalita vody v riekach a miestnych potravín, vlastnosti národov žijúcich pozdĺž svätojakubskej cesty, náročnosť terénu, nečestné praktiky a pod.) ponúka opis miest spojených s ostatkami svätcov a mučeníkov, ako aj medailóny o živote svätcov a príbehy o zázrakoch, ktoré sa udiali po ich smrti. „Jádro posledních kapitol [...] tvoří zároveň cíl poutníkovy cesty, jimž je město, katedrála [...] a hrob svatého Jakuba“ (Adámková 2020, 16).
„Napriek tomu, že vecná, informačná sýtosť Sprievodcu môže do istej miery zatieniť reálny cieľ pútnika a duchovný zámer textu, tento ,presakujeʻ z opisov miest náboženského kultu, liturgických predmetov, ikonografie či viacerých biblických usúvzťažnení, tematizácie kresťanských čností v príbehoch svätcov a, samozrejme, zo zvoleného autorského štýlu. V rozprávaní síce prevažujú slovesá v 3. osobe, ako to zodpovedá opisnému spôsobu, avšak často – najmä v súvislosti s odporúčanou návštevou kultových miest – sa opakuje modálne sloveso musieť (musia navštíviť...), nepriamy imperatív (nech si uctia...), neosobné slovesné tvary (treba navštíviť..., sluší sa navštíviť..., je nevyhnutné navštíviť...), ktorými autor cez vlastnú skúsenosť pútnikovi napovedá duchovné fundamenty cesty.“ (Kučerková 2025, 99)
Význam a hodnotu itinerárov pútnika a cestovateľských denníkov potvrdzuje aj najväčšia svetová databáza cestovateľskej literatúry vytlačenej v Svätej zemi v 15. – 18. storočí s názvom Ancient Pilgrimage in Holy Land Digital Library (APHL Digital Library), ktorá umožňuje ich štúdium z viacerých aspektov: duchovného, historického, antropologického, sociálneho, geografického a i. (Giuliano 2023).
Literatúra
Adámková, Iva. 2020. „Apoštol Jakub Starší a středověké poutě do Santiaga de Compostela.“ In Svatojakubská cesta. Průvodce pro poutníky do Compostely z 12. století, 9 – 28. Praha: Argo.
Castro Hernández, Pablo. 2016. „La peregrinación de Egeria. Una aproximación a la geografía sagrada y los sucesos milagrosos en Tierra Santa (s. IV d. C.).“ Revista Historias del Orbis Terrarum 11: 23 – 52.
Egeria. 2006. Púť do Svätej zeme. Itinerarium Egeriae. Trnava: Dobrá kniha – Teologická fakulta Trnavskej univerzity.
Estébanez Calderón, Demetrio. 1996. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
Giuliano, Silvia. 2023. „Descubriendo itinerarios de viaje en Tierra Santa: el proyecto Ancient Pilgrimage in Holy Land Digital Library.“ Dostupné na: https://www.custodia.org/es/news/descubriendo-itinerarios-de-viaje-en-tierra-santa-el-proyecto-ancient-pilgrimage-holy-land/ [cit. 30. 12. 2024].
Kolářová, Jana. 2015. „Hodoeporicon jako žánr latinské humanistické poezie a jeho podoby v českém prostředí.“ In Fenomén cestopisu v literatuře a umění střední Evropy, ed. Jiří Hrabal, 68 – 76. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci. Dostupné na: https://kb.upol.cz/fileadmin/userdata/FF/katedry/kbh/studium/materialy/e-knihovna/Hrabal_cestopis_stredni_evropa.pdf [cit. 30. 12. 2024].
Kučerková, Magda. 2025. „Itinerár ako žáner duchovnej mystickej literatúry.“ Stredoeurópske pohľady 6, 2: 97 – 105. DOI: 10.17846/CEV.2024.06.2.97–105.
Svatojakubská cesta. Průvodce pro poutníky do Compostely z 12. století. 2020. Z lat. originálu prel. Jana Zachová. Praha: Argo.
Svátek, Jaroslav. 2015. „Cestopis jako prostředek ke spáse? Poutnické itineráře a odpustkové seznamy do Svaté země ze střední Evropy (14.–16. století).“ In Fenomén cestopisu v literatuře a umění střední Evropy, ed. Jiří Hrabal, 43 – 54. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci. Dostupné na: https://kb.upol.cz/fileadmin/userdata/FF/katedry/kbh/studium/materialy/e-knihovna/Hrabal_cestopis_stredni_evropa.pdf [cit. 30. 12. 2024].
Šubrt, Jiří. 2016. „Peregrinatio Paulae ad Loca Santa v Jeronýmově dopise 108.“ Listy filologické 139, 1 – 2: 7 – 24.
[1] „Egeria describe con gran asombro y curiosidad los milagros de Dios [...], los cuales también se tornan un tópico esencial en su narrativa de viajes.“