Duchovný epištolár pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Spiritual epistolary (en-GB)
- Épistolaire spirituel (fr)
- Epistolario espiritual (es)
- Epistolario spirituale (it)
Explikácia pojmu
Duchovný epištolár (z lat. „epistolarium“ – zbierka epištol, teda listov; lat. „epistola“, gr. „epistole“ – list) je typ epištolára, v ktorom autor/autorka tematizuje vlastnú duchovnú skúsenosť a poznanie. Takýto typ spisby existuje v mnohých náboženstvách a duchovných tradíciách – forma listu je bežným spôsobom zaznamenania a sprostredkovania duchovných úvah, učení, usmernení, rád, prípadne modlitieb. V našom kultúrnom prostredí, ktorého duchovnú tradíciu formuje prevažujúco kresťanstvo, sa duchovná korešpondencia originálne spája s kresťanskou literárnou mystikou.
Duchovný epištolár ponúka dôležité informácie z histórie aj oblastí spoločenského, náboženského či cirkevného života, je prameňom odpovedí na mnohé intímne otázky súvisiace s nazeraním duchovnosti. Predstavuje stále aktuálnu tému literárnovedného bádania i výskumov v iných vedeckých oblastiach (napr. spirituálna teológia, psychológia, klasická filológia).
Formálnu a obsahovú podobu epištolárov vyrastajúcich z duchovnej tradície Západu dejinne formovala antická rétorika, novozákonná epištolografia a epištoláre cirkevných otcov, stredoveká epištolárna forma (formuláre a ars dictandi) a iné dobové epištolografické úzy. Významové jadro duchovných epištolárov (a iných kresťanských diel) tvorí Božie zjavenie, ako ho zaznamenávajú knihy Starého a Nového zákona a sprostredkúvajú cirkevné tradície. „Duchovní list [epištola] zachycuje a vyjadřuje především tzv. božské hodnoty, to jest dát Bohu přednost přede vším ostatním a nahlížet skutečnost skrze víru, naději a lásku (teologální smysl) vlastním příkladem. Dále, pokud je to možné, zachycuje i apoštolské hodnoty, které spočívají v duchovním vedení a v nauce i životě ,v jednomʻ“ (Waltmann 2002, 11).
Autormi duchovných listov sú osobnosti monastického, rehoľného alebo laického života jednotlivých dôb, cirkevní hodnostári, ale tiež – slovami dnešnej doby – intelektuáli pôsobiaci v prostredí vedeckých inštitúcií či na univerzitách. „Mnozí z nich prošli nejrůznějším osobním utrpením (Maximilian Kolbe). Mnozí usilovali v učených disputacích o lepší tvář a výraz své církve (John H. Newman, Dietrich Bonhoeffer)“ (Marešová 2002, 5). Autorskú rozmanitosť, hĺbku motivácie aj osobnej skúsenosti zdôrazňuje vo vzťahu k epištolárnej duchovnej spisbe i zostavovateľ knihy Listy svätcov hriešnikom (Letters from Saints to Sinners, 1996): „Tito lidé byli hlavními aktéry důležitých dějinných událostí, předními mysliteli a spisovateli, avšak také prostými, ale statečnými dělníky a venkovany. Jejich odvaha, soucítění, naděje, odhodlání, víra a apoštolský duch, především však jejich vytrvalá láska a snaha o odhalení pravdy, promlouvají hlasitě přes propast staletí i k nám“ (Cumming 2002, 6).
Čitateľsky príťažlivým aspektom epištolárneho písania je autorovo/autorkino sebavyjadrenie a vlastný pohľad na skúsenosť s Bohom, resp. vlastné duchovné poznanie a z neho plynúce ponaučenie alebo iný typ inšpirácie. Uvedený autorský prístup robí výpoveď autentickou a presvedčivou, odhaľuje ľudskú povahu autorov/autoriek. „Každý dopis svým vlastním způsobem odkrývá svatost pisatele. To samozřejmě nevylučuje projevy jejich humoru, příkrosti, nedůtklivosti, tlachavosti, životní energie, vlastního vnímání historických událostí a intelektuálních poznatků, a dokonce rebelantství“ (Cumming 2001, 5). Potvrdzuje to napríklad nasledujúca charakteristika osobnosti Františka z Assisi (1181 – 1226), inšpirovaná čítaním jeho listov: „Tento autor je plný kontrastov, ktoré možno po bližšom preskúmaní chápať iba ako jednotu. Z hľadiska listov musíme Františka opísať pomocou protikladných pojmov; zjednocuje totiž v sebe protichodné kvality: je v najvyššej miere pokorný a sebavedomý, neužitočný služobník, ktorý má naproti tomu veľké plány a ktorý iniciuje skutočnú svetovú kampaň, zahŕňajúcu aj ,politikovʻ. Seba samého chápe ako bezcenné Božie stvorenie a prezentuje sa aj ako posol Božieho slova. Čím obmedzenejší je jeho záber a jeho možnosti presúvať sa ako putujúci kazateľ, tým početnejšie sa stávajú skupiny, ktorým posiela listy. Napriek tomu, že je chorý a slabý, vyvíja veľkú energiu, a to so zámerom otvoriť všetkým ľuďom cestu pokánia a spásy. Chce zasiahnuť všetkých a zároveň osloviť aj každého jednotlivca osobne. [...] I keď je radikálny, vytrvalý, niekedy aj utopický vo svojich požiadavkách, je ,ako matkaʻ, nežne pozorný voči dobru spolubratov. Vo svojich listoch neprikazuje, ale radí, prosí a žiada“ (Lehmann 2005, 77 – 78).
Autobiografický rámec výpovede spája duchovný epištolár s inými typmi autentických textov a žánrovými modalitami (denník, pamäti, duchovný itinerár a i.). Adresátmi listov sú vysokí cirkevní predstavitelia vrátane pápežov, panovníci, rehoľní predstavení, spolubratia/spolusestry, príbuzní, obchodníci, remeselníci, známi aj neznámi ľudia. Listy boli písané jednotlivcom alebo boli okružné, t. j. adresované skupinám (napr. František z Assisi písal listy veriacim, klerikom, celému rádu, vladárom), ako bolo a stále je zvykom v cirkevnom prostredí. K duchovnej epištolografii možno preto priradiť i tie žánre, ktoré sa z epištol postupne vyvinuli: breve, encyklika, pastiersky list, mystický list a pod. (Waltmann 2002, 12). V dejinách západného kresťanstva sa uchovalo mnoho významných duchovných epištolárov a duchovných listov od osobností náboženského a spirituálneho života, napríklad od Hieronyma, Augustína, Hildegardy z Bingenu, Kataríny Sienskej, Jána z Avily, Františka Saleského, J. H. Newmana či Thomasa Mertona.
Listy predstavujú jeden z najdôležitejších žánrov mystickej literatúry, ktorú možno označiť za vrchol duchovného poznania (a to nielen v kresťanskom, ale aj mimokresťanskom náboženskom kontexte). Mystická epištolárna spisba je prostriedkom osobnej komunikácie v otázkach skúsenosti viery alebo biblickej interpretácie, pričom od raného stredoveku do začiatku novoveku spĺňala tri základné funkcie: 1. podobne cítiacim ľuďom alebo tým, ktorí o to prejavia záujem, hlása Božie zjavenie „prorockého alebo exegetického obsahu“; 2. pestuje a prehlbuje duchovné priateľstvá napriek reálnej fyzickej vzdialenosti; 3. sprevádza čakateľov na rehoľný život a usmerňuje ich „v realizácii cieľov mystického života“ (Hartmann in Dinzelbacher 2000, 202). Autormi prvých známych mystických listov, ktorých obsahom bolo zjavenie, sú Bernard z Clairvaux (1090 – 1153) a Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179). Neskôr vznik listov tematizujúcich mystickú lásku, resp. mystických listov didaktického charakteru podnietili hlboké duchovné priateľstvá autorov (203). Uvedené tri typy mystickej epištolárnej spisby pretrvali až do začiatku novoveku; od čias reformácie sa formulovanie mystickej skúsenosti v listoch stalo pilierom obhajoby tradičnej spirituality, ako o tom svedčia zbierky listov Terézie od Ježiša (1515 – 1582) alebo Františka Saleského (1567 – 1622).
Duchovná skúsenosť predstavuje nadčasovú tému, ktorá sa vyznačuje univerzálnymi črtami a nemenným posolstvom, a preto je dodnes aktuálna a z hľadiska vydavateľskej praxe zaujímavá. Duchovné epištoláre predstavujú významné historické a kultúrne dedičstvo a zároveň sú relevantným príspevkom do dejín literárnej náboženskosti.
Literatúra
Cumming, John. 2001. „Předmluva.“ In Dopisy velkých osobností hříšníkům I. Dětství, sebe-zkoumání, láska, utrpení, ed. John Cumming, prel. Ivana Čihánková, 5 – 18. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství.
Dinzelbacher, Peter, ed. 2000. Diccionario de la Mística. Z nemčiny prel. Constantino Ruiz-Garrido. Burgos: Editorial Monte Carmelo.
Lehmann, Leonhard. 2005. František z Assisi vo svetle jeho listov. Prel. Katarína Klieštencová. Bratislava: Serafín.
Marešová, Milena Marie. 2002. „Předmluva.“ In Dopisy velkých osobností hříšníkům III. Křesťanská láska, milosrdenství, zbožný život, víra, ed. John Cumming, prel. Ivana Čihánková, 5 – 9. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství.
Waltmann, L. B. 2002. „Historický čas v zajetí epistologie.“ In Dopisy velkých osobností hříšníkům II. Modlitba, útěcha, nadšení, pronásledování, ed. John Cumming, prel. Ivana Čihánková, 5 – 30. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství.