Paragenologické koncepty pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Parageneric notions (en-GB)
- Paragenologische Konzepte (de)
- Notions paragénériques (fr)
Explikácia pojmu
Paragenologické koncepty (fr. „concepts paragénériques“) sa v genológii a sprostredkovane aj v ostatných oblastiach literárnej vedy (najmä v literárnej historiografii, štylistike a rétorike) používajú na opis kategórií, ktoré sú všeobecnejšie ako jednotlivý text, ale v očiach teoretikov nie sú stotožniteľné so žánrom. Ide o koncepty ako subžáner, žánrový variant, register, tón alebo tonalita, modus, forma (v zmysle básnickej formy, akou je sonet alebo rispet), prototyp, ale aj literárny štýl. Prívlastok „paragenologický“ zaviedol do odborného diskurzu francúzsky literárny vedec Benjamin Bouchard v štúdii s názvom „Critique des notions paragénériques“ (Kritika paragenologických pojmov, 2009), publikovanej v prestížnej teoretickej revue Poétique (por. heslo Tel Quel). Bouchardova iniciatíva nadväzuje na tendencie vo francúzskej literárnej vede, ktoré sa pod vplyvom analytickej filozofie a filozofie jazyka usilujú o reformu genológie. Spolu s teoretikmi ako Jean-Marie Schaeffer (1989) poukazuje Bouchard na paralogizmy v tradičnej genológii, ktoré spočívajú v nedostatočnom rozlišovaní medzi reálne existujúcimi objektmi a interpretačnými konštruktmi, resp. medzi faktami a hypotézami.
Cieľom Bouchardovej štúdie je odmietnuť paragenologické koncepty ako nadbytočné a iluzórne. Potreba rozlišovať medzi registrom, variantom, tónom atď. na jednej strane a žánrom ako ústredným genologickým konceptom na druhej strane je podľa neho založená na historických a kultúrnych premisách, nie na premisách teoretických a logických. V argumentácii sa autor odvoláva na ideu rodinnej podobnosti (nem. „Familienähnlichkeit“) vo filozofii Ludwiga Wittgensteina, na teóriu symbolov amerického filozofa Nelsona Goodmana (1976, 3 – 98; 1978, 23 – 40), na úvahy Michela Charlesa (1995, 79 – 91) o pamäti a literatúre, ale predovšetkým na práce Gérarda Genetta o architextualite (1979). Práve pojem architextu, ktorý Bouchard (2009, 360, 379 – 380) považuje za synonymný s pojmom žánru v širokom zmysle slova, má byť jedinou teoreticky opodstatnenou kategóriou v genológii. Treba však zdôrazniť, že Bouchard sa zameriava výlučne na žánre, ktoré v Schaefferovej klasifikácii spadajú pod modulačnú žánrovosť (por. heslo Kodifikované žánre), nie na tzv. exemplifikačné žánre.
Užitočnosť paragenologických konceptov sa v tradičných genologických prácach vo Francúzsku, ale aj v Čechách či na Slovensku zvykne obhajovať so zreteľom na dva literárnohistorické javy: žánrový synkretizmus a vnútornú diferenciáciu žánrov. Novšie, ale i staršie dejiny literatúry sú plné diel, ktoré využívajú prvky viacerých žánrov vo viac či menej vyváženom pomerne. Ako príklad možno uviesť romány Johna Ronalda Reuela Tolkiena, ktoré sú z tematického a občas i výrazového hľadiska inšpirované hrdinským eposom. Tradičná genológia v takýchto prípadoch navrhuje odlíšiť žánrový status diela ako celku (trilógia The Lord of the Rings, 1954 – 1955; Pán Prsteňov, slov. 2001 – 2002, prel. Otakar Kořínek,[1] je súborom dlhých naratívnych textov v próze, a preto je štandardne vnímaná ako románová) od registra či tónu, po ktorom autor siaha len vo vybraných scénach. Koncepty ako register, tón a pod. teda predstavujú sekundárne koncepty, ktoré v hierarchii genologických kategórií zaujímajú stredovú pozíciu medzi žánrom a textom. Na rozdiel od žánru sa nevyznačujú ucelenou štruktúrou, ale prejavujú sa naprieč žánrami v podobe tematicky či výrazovo príznakových sekvencií.[2] Rovnako sa zdá legitímne považovať fantasy román za kategóriu iného rádu ako román všeobecne, keďže má užšie časové trvanie (bol inštitucionalizovaný až v 20. storočí) a zúročuje typický arzenál tém a motívov. Kým román je v príručkách literárnej teórie definovaný ako žáner, fantasy román (a rovnako aj kurtuázny román, francúzsky nový román a pod.) má štatút subžánru, resp. žánrového variantu.
Bouchard však ukazuje, že v teoretickej rovine žiaden z uvedených argumentov neobstojí. Diskurz o žánrovom synkretizme a hybridizácii žánrov je problematický, pretože spočíva na dvoch logicky defektných predpokladoch. Tým prvým je viera v existenciu žánrov ako reálnych, prirodzených objektov. Bouchard pripomína, že žánre sú interpretačnými konštruktmi a majú výlučne hermeneutickú platnosť. Neexistujú samy osebe, ale slúžia autorom a čitateľom na to, aby do procesu tvorby a recepcie zapojili intertextovú, kontextovú a kultúrnu pamäť (Charles 1995, 79 – 91). Aktivujú príslušné spojivá v rámci textového kontinua a umožňujú textu nadobúdať významy v závislosti od podobných textov. Používanie žánrových označení má síce v literatúre a v jej odbornej reflexii dlhú tradíciu, ale to nič nemení na jeho hypotetickom charaktere. Aj preto je myšlienka žánrovej krajiny, ako ju prezentuje česká (por. Šidák 2013, 97 – 101) a paralelne s ňou aj slovenská genológia, z teoretického hľadiska krehká. Žánre ako interpretačné konštrukty nemôžu byť organizačným prvkom literárneho poľa, nemôžu ho – metaforicky povedané – parcelovať.
Druhým chybným predpokladom je presvedčenie, že žánrovú identitu možno prisúdiť dielu ako celku. Bouchard v nadväznosti na Schaeffera postuluje, že literárny text interaguje s vyššími a všeobecnejšími kategóriami vždy na úrovni diskurzívnych čŕt (jazykové prvky, vonkajšia výstavba, tematický arzenál). Aj žáner sa teda – rovnako ako tón, register či modus – v skutočnosti vzťahuje len na dlhšie či kratšie sekvencie literárneho diela, resp. na vybrané roviny. Zároveň platí, že žiadna charakteristika žánru sa neprejavuje vo všetkých textoch, ktoré sa k príslušnému žánru zaraďujú. Ide tu o klasický problém definície žánru, ktorá nemôže byť iná ako aproximatívna alebo modelová, t. j. stanovená na základe prototypového textu. Akúkoľvek črtu pripíšeme povesti ako žánru, vždy nájdeme text, ktorý túto črtu nemá, a predsa ho ako povesť čítajú celé generácie čitateľov a literárnych vedcov. Všetky genologické kategórie bez rozdielu sa zakladajú na rodinnej podobnosti medzi jednotlivými textami, ako hovorí Bouchard s odkazom na Wittgensteina, a sú konceptami s nejasnými kontúrami (2009, 363 – 364; fr. „concepts aux contours flous“). V tomto zmysle niet teoreticky a logicky opodstatneného rozdielu medzi žánrom, variantom, registrom, tónom a pod.
Pokiaľ ide vnútornú diferenciáciu žánrov, Bouchard sa domnieva, že genologické paradigmy nemá zmysel porovnávať z hľadiska veľkosti či časovej platnosti. Aj kategórie, ktoré sa v slovníkoch literárnej teórie štandardne chápu ako žánre, nie ako varianty (napr. novela, poéma, elégia), majú často historicky obmedzené trvanie a interpreti či autori s nimi usúvzťažňujú rôzne počty textov. Navyše, z logického hľadiska je každý úsudok o žánrových črtách textu rovnakou operáciou. Nezáleží na tom, či je vyprodukované označenie špecifickejšie alebo všeobecnejšie – vzťah medzi žánrom, variantom a jednotlivým textom je vždy vzťahom medzi paradigmou a príkladom paradigmy, čiže vzťahom exemplifikácie v goodmanovskom zmysle slova (por. Goodman 1968, 52 – 57).
Zaujímavé je, že Bouchardova kritika sa týka aj konceptu štýlu, ktorého akademický výskum má mimoriadne stabilnú a produktívnu tradíciu. V mnohých filológiách sa štylistika dokonca etablovala ako samostatná disciplína na pomedzí literárnej vedy a lingvistiky. Podľa Boucharda (2009, 372 – 376) neexistuje taká definícia štýlu, ktorá by ho spoľahlivo odlíšila od žánru, resp. od architextu. Genette (1991, 143) ako pôvodca teórie architextuality sa pokúsil vyriešiť túto dilemu tým, že štýl striktne oddelil od tematických komponentov, vztiahol ho výlučne na formálne, lingvistické atribúty diskurzu a obmedzil ho na vetnú, syntagmatickú a lexikálnu úroveň. Bouchard však s odkazom na pastiše Marcela Prousta a na poetické traktáty Torquata Tassa ukazuje, prečo je v literárnej praxi nemožné odčleniť jazyk a formu od obsahu. Povedať niečo nejakým štýlom neznamená len uprednostniť istú štruktúru viet či kumulovať rétorické figúry. Štýl vždy predpokladá aj alúziu na svet textov, ktoré sú jeho primárnymi nositeľmi. Na reprodukciu hrdinského štýlu nestačí len imitovať formu hrdinských eposov (verš, parataktický štýl, známky ústnosti, repetície), v novom texte musia byť aspoň okrajovo prítomné aj motívy súvisiace so súbojmi či bojovníckymi cnosťami. Genettova definícia štýlu je teda logicky správna, ale iluzórna. Väzba medzi formou, jazykom a sémantikou je tiež dôvodom, prečo je kontraproduktívne rozlišovať medzi žánrom a básnickou formou ako sonet či rondel (por. heslo Kodifikované žánre). Je pravda, že Bouchard uvažuje o štýle primárne ako o literárnom jave – hovorí o autorských štýloch a o štýloch typických pre jednotlivé žánre (elegický štýl, satirický štýl atď.) či literárnohistorické obdobia (barokový štýl). Do istej miery však možno jeho výhrady aplikovať aj na koncepciu funkčných jazykových štýlov, ktorá bola dlho vplyvná v slovenskej štylistike (por. Mistrík 1985). Ak chce autor imitovať administratívny alebo religiózny štýl, musí do textu zahrnúť aspoň „periférny obsahový materiál“ (Bouchard 2009, 374; fr. „matériaux périphériques“) súvisiaci so zmluvami, úradnými písomnosťami či náboženstvom.
Bouchardove úvahy o paragenologických konceptoch sú namierené proti systémom a teoretickým koncepciám, ktoré zakladajú svoju legitimitu na tvorbe novej terminológie, resp. na diferenciácii pojmov. V tomto ohľade vstupujú do konfliktu s dedičstvom štrukturalizmu a ruského formalizmu, ktoré je dodnes živé v slovenskej a českej literárnej teórii a zvlášť v genológii. Diskusie o terminologických nuansách, ktoré len generujú ďalšie problematické definície, navrhuje autor nahradiť dôslednejším rozlišovaním medzi dvoma druhmi autorskej a čitateľskej práce so žánrom. Prvým druhom je použitie žánra na taxonomické účely (Bouchard 2009, 377 – 378; fr. „usage taxinomique du genre“). Hoci Bouchard nástojí na tom, že žáner nikdy necharakterizuje dielo ako celok, rozumie kultúrnej potrebe zoskupovať texty do množín a trasovať literárne tradície. Akékoľvek zoskupenie však musí byť chápané ako rozhodnutie autora alebo čitateľa, ktoré zohľadňuje len časť diskurzívnych čŕt a môže sa časom zmeniť. Vylúčenie paragenologických konceptov robí genológiu slobodnejšou, pretože dielo viac nie je viazané svojím „hlavným“ žánrovým štatútom a literárny vedec má možnosť uvažovať o žánroch subtílnejšie, s dôrazom na štylistické prvky, textové sekvencie či detaily. Druhý spôsob práce so žánrami označuje Bouchard ako rapsodické čítanie (378 – 379; fr. „lecture rhapsodique“). V takomto prípade nie je cieľom vedca konštruovať genologické paradigmy, ale vnímať interpretovaný materiál ako sieť vplyvov, ako mozaiku spomienok na žánrovo heterogénne staršie texty.
Literatúra
Bouchard, Benjamin. 2009. „Critique des notions paragénériques.“ Poétique 159: 359 – 381.
Charles, Michel. 1995. Introduction à l’étude des textes. Paris: Éditions du Seuil.
Gaudin-Bordes, Lucile – Geneviève Salvan, eds. 2008. Les Registres. Louvain-la-Neuve: Academia Bruylant.
Genette, Gérard. 1979. Introduction à l’architexte. Paris: Éditions du Seuil.
Genette, Gérard. 1991. Fiction et diction, Paris: Éditions du Seuil.
Goodman, Nelson. 1976. Languages of Art. Indianapolis – Cambridge: Hackett Publishing Compagny.
Goodman, Nelson. 1978. Ways of Worldmaking. Indianapolis: Hackett Publishing Compagny.
Mistrík, Jozef. 1985. Štylistika. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Schaeffer, Jean-Marie. 1989. Qu’est-ce qu’un genre littéraire ? Paris: Éditions du Seuil.
Šidák, Pavel. 2013. Úvod do studia genologie. Teorie literárního žánru a žánrová krajina. Praha: Akropolis.
[1] Na preklade dodatkov k tretiemu dielu participoval aj Branislav Varsik.
[2] Bouchard vychádza z definícií registra v kolektívnej monografii, ktorú zostavili Lucile Gaudin-Bordes a Geneviève Salvan (2008).