Autobiografické zabúdanie pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Autobiographical forgetting (en-GB)
- Autobiographisches Vergessen (de)
- L’oubli autobiographique (fr)
Explikácia pojmu
Autobiografické zabúdanie je najdôležitejším typom zabúdania a je primárne spojené s otázkou personálnej identity. Problematika autobiografického zabúdania je aspektom, ktorý je v kontexte výskumu autobiografie podstatný pre odkrytie súvislostí medzi pamäťou a biografickou identitou. Zvyčajne sa pertraktuje so zreteľom na selektívnosť a nespoľahlivosť spomínania (por. ars ablivionalis).
Rôzne formy (neuro)biologicky podmienenej demencie či amnézie môžu spôsobiť stratu veľkých častí životného príbehu (por. Oshana 2010, 88 – 95). Ide o existenciálnu skúsenosť a jednu z najhorších možných konštelácií stotožňovaných so stratou osobnej identity. Ako príklady možno uviesť literárne stvárnenia zabúdania z nemeckojazyčného prostredia: Max Frisch: Der Mensch erscheint im Holozän (Človek sa objavuje v holocéne, 1979), J. Bernlef: Hersenschimmen (Výplody fantázie, 1984), Katharina Beta: Katharsis (Katarzia, 2000), Arno Geiger: Der alte König in seinem Exil (Starý kráľ v svojom exile, 2011), Daniela Berger: Unfall!!! Glücksfall??? (Nehoda!!! Šťastný prípad???, 2018), Wolfgang Herrndorf: Sand (Piesok, 2011); filmové stvárnenia: Jan Schomburg: Vergiss mein Ich (Zabudni moje Ja, 2014), Til Schweiger: Honig im Kopf (Med v hlave, 2014). Objavujú sa však aj situácie, v ktorých indivíduá túžia zabudnúť, resp. ich zabúdanie je spôsobené psychickými traumami. V takýchto prípadoch ide o konštelácie, kedy sa, naopak, neschopnosť zabudnúť spája s ohrozením identity postihnutých. Z uvedeného vyplýva, že treba rozlišovať medzi rôznymi formami a typmi zabúdania.
Autobiografické zabúdanie súvisí so sémantickým a procedurálnym zabúdaním. Procedurálne zabúdanie sa týka obsahu procedurálnej pamäti alebo schopností na nej založených, ako sú chôdza, šoférovanie alebo ovládanie cudzieho či rodného jazyka. Sémantické zabúdanie sa týka faktických znalostí ako obsahu sémantickej pamäti. Ide napríklad o neschopnosť nájsť odložené predmety, spomenúť si na mená, dôležité dátumy a pod. Podstatné je tiež rozlišovať medzi dočasným a trvalým zabúdaním.
Autobiografické spomienky, ktoré sú v súlade s istými životnými preferenciami, sa vybavujú ľahšie, zatiaľ čo spomienky, ktoré sú s takýmito preferenciami v rozpore, majú negatívne emocionálne konotácie, prípadne ich indivíduá považujú za nepodstatné, sú blokované alebo sa vybavujú ťažšie, resp. proces spomínania je náročnejší (Conway 2005, 605 – 607). V tomto zmysle môže zabúdanie na určité zážitky alebo udalosti prispieť k dosiahnutiu istých životných cieľov. Ide o selekciu spomienok motivovanú implicitným sebaobrazom indivídua.
Zistenia o povahe a funkcii zabúdania majú v literárnovedných kontextoch dôležité epistemické koreláty. Jedným z nich je téza, že zabúdanie nemožno chápať len ako výraz chyby či absencie pamäti, ako konštatuje Kourken Michaelian z Centra pre filozofiu pamäti (Centre for Philosophy of Memory) (2011, 399). Na pozadí názoru, že zabúdanie je poruchou ľudskej mysle, je zanedbávanie fenoménu zabúdania pochopiteľné. Ak je však autobiografická pamäť výnimočne dobrá, indivíduum sa prostredníctvom nezadržateľného vynárania spomienok dostáva do pasívneho stavu voči spomínanej minulosti.
Michaelian postuluje tri čiastkové funkcie pamäti, ktoré majú ilustrovať epistemologický význam zabúdania v zmysle výberu a „triedenia“ spomienok: „[F]unkciou pamäti je sprístupniť 1. aktuálne relevantné informácie získané v minulosti na opätovné súčasné použitie, 2. v zvládnuteľnom množstve a 3. včas“ [1] (Michaelian 2011, 416). Okrem toho si kladie otázku, ktoré spomienky sa v pamäti stávajú „obeťou“ zabúdania, t. j. podľa akých kritérií si pamäť vyberá „zabudnuteľné“ spomienky a čo sa rozumie pod „správnym“ alebo „určitým stupňom“ zabúdania. Michaelianova téza znie, že to, ktoré spomienky upadnú do zabudnutia, určujú záujmy spomínajúceho subjektu.
Autobiografická pamäť tvorí základ pre vznik, vnímanie a formovanie životného príbehu subjektu a jednou z jej podstatných funkcií je vytváranie kontinuity.
Literatúra
Conway, Martin A. 2005. „Memory and the Self.“ Journal of Memory and Language 53, 4: 594 – 628.
Jungert, Michael. 2013. Personen und ihre Vergangenheit: Gedächtnis, Erinnerung und personale Identität. Berlin – Boston: De Gruyter.
Michaelian, Kourken. 2011. „The Epistemology of Forgetting.“ Erkenntnis 74, 3: 399 – 424.
Oshana, Marina. 2010. The Importance of How We See Ourselves. Self-Identity and Responsible Agency. Lanham: Lexington Books.
[1] „[T]he function of memory is to make (1) currently-relevant information acquired in the past available again for present use (2) in manageable quantities and (3) in a timely manner.“