Mashup román pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Mashup novel / Mashed-up novel (en-GB)
Explikácia pojmu
Mash up román je špecifický typ mutačného prepisu, charakteristický pre súčasnú populárnu literatúru, ktorý sa zakladá na krížení radikálne odlišných žánrov a štýlov.
Slovo „mashup“ pochádza z oblasti populárnej hudby a rozumie sa pod ním zmixovanie aspoň dvoch hudobných skladieb, ktoré často pochádzajú z rôznych období a sú štýlovo markantne odlišné. Ako príklad možno uviesť produkciu Ray of Gob, v ktorej sa kombinuje vokál skladby Ray of Light (1998) od Madony s hudobnou zložkou dvoch skladieb punkovej skupiny Sex Pistols z roku 1977 (God Save the King, Pretty Vacant). (Brøvig 2023, 4).
V informatike sa mashupom označujú webové stránky či aplikácie, kde sa kombinujú podobné alebo rôzne typy dát a funkcionalít pochádzajúce z viacerých zdrojov (Larry Clarkin – Josh Holmes 2009).
V teoretickej a kritickej reflexii súčasnej (populárnej) literatúry sa termínom „mash-up/mashup“, „mashup novel“, „mashup fiction“ označujú také romány, ktoré sa vyznačujú vyzývavím žánrovým a štýlovým synkretizmom. Ten pramení z prepínania kódov vysokej a populárnej literatúry: najčastejšie v nich ide o prepis (rewriting) klasických diel svetovej literatúry alebo života významných historických osobnosti uplatnením postupov populárnych žánrov. Vydavateľské paratexty knižnej obálky týchto diel niekedy signalizujú aj konkrétnejšie žánrové preferencie príbehu: „gothic horror mash-up“, „monster mash-up“, „romance monster mash-up“, „fantasy-mash up“, „mythology mashup“ a pod.
Spoločným menovateľom všetkých spomenutých kontextov používania termínu je miešanie (z angl. výrazu mash up – rozmixovať) rôznorodých prvkov s účelom vytvorenia nového, hybridného útvaru. V literatúre takýto žánrový hybrid smeruje k vyvolaniu výrazového efektu bizarnosti, grotesknosti, morbídnosti, absurdnosti a provokatívnosti. Spomenuté estetické kvality pochádzajú z nesúmernosti zmixovaných prvkov. Mashup príbeh chce šokovať, čo dosahuje spojením zdanlivo nespojiteľných, nekonzistentných motívov, uplatňovaním nečakaných zvratov v správaní a konaní známych postáv alebo fúziou markantne odlišných fikčných svetov. Na jednej strane to môže viesť k paródii či dehonestujúcej mutácii, na druhej strane však rovnako aj k ozvláštneniu, t. j. k oživeniu vnímania klasikov svetovej literatúry. Ostrý kontrast a disonancia totiž dá vyniknúť osobitostiam pretextu vypuklejším spôsobom.
Predchodcom mashup románov možno označiť dielo Kima Newmana Anno Dracula (1992; Anno Dracula, čes. 2015), ktoré prichádza „vampirizáciou“ histórie a literatúry. Autor kombinuje postupy crossoveru a alternatívnych historických románov, čo vedie k miešaniu žánrových prvkov hororu, kriminálnej a sčasti aj erotickej literatúry. Krížia sa tu osudy fiktívnych postáv, ich autorov, známych umelcov a ďalších prominentných osôb druhej polovice 19. storočia, pričom sme svedkami šíriacej sa nákazy upírov. Znamená to upevnenie politickej moci grófa Drakulu, ktorý je v tomto svete novým manželom kráľovnej Viktórie a politickým vodcom krajiny. Kim Newman totiž podáva víziu o tom, čo by sa stalo, keby Van Helsing neuspel v boji proti krvilačnému pánovi temnoty. Žánrový a štýlový kontrast v tomto románe ešte nie je až taký ostrý, ako v neskorších mashupoch, keďže Newman operuje s postavami rovnakej či podobnej žánrovej proveniencie vymedzeného obdobia. Prvky mashupu možno postihnúť skôr v miešaní historických reálií s motívmi invazívnej hororovej naratívy (boj ľudí proti šíriacim sa hordám príšer).
Prvým významným, z hľadiska neskoršieho literárneho vývinu smerodajným mashup románom sa stal Pride and Prejudice and Zombies (2009; Pýcha a predsudok a zombiovia, slov. 2010) od Setha Grahama Smitha. Carolyn Kellogg v recenzii označila toto dielo za „novel-as-mashup“ (Kellogg 2009) a od nej sa vlastne odvíja používanie predtým hudobného termínu v kontexte (populárnej) literatúry, slúžiaci na zachytenie poetických osobitostí tohto typu žánrovo miešaného príbehu. Graham Smith do značnej miery ponechal pôvodne znenie titulného textu Jane Austen (podľa istých odhadov má viac ako 80 percentné zastúpenie), doplnil ho však o pasáže s udalosťami a postavami typickými pre hororový subžáner zombie príbehov. Viedlo to prirodzene k zmene charakteru a naratívnych funkcií protagonistov: Elisabeth Benneth so svojimi sestrami tu vystupujú ako špeciálne vycvičené bojovníčky, ktoré musia čeliť ataku zombie. Elegantné a duchaplné rozhovory sa striedajú s násilnými scénami likvidácie monštier. Ironicky ladený spoločenský román a gotická literatúra nie sú však až tak ďaleko od seba, ako sa to možno na prvý pohľad zdá. Marie Mulvey-Roberts upozorňuje na fakt, že literárne prvotiny Jane Austen boli paródiou hrôzostrašných románov (gothic novel), veľmi populárnych v jej dobe (rukopis nedokončeného románu Lesley Castle 1792; Kaštieľ Lesley, Northanger Abbey, 1818; Opátstvo Northanger, slov. 2010), v ktorých sa tiež dbalo na autentické zobrazenie spoločenských zvyklostí (Mulvey-Roberts 2014, 20). V historicko-spoločenskom kontexte možno podľa nej krviprelievanie vnímať ako reflexiu na násilnosti autorkinej doby (teror francúzskej revolúcie, napoleonské vojny, obchod s otrokmi), ktoré sa v jej textoch vôbec neobjavujú, resp. sú v nich prítomné iba veľmi náznakovo (31). Graham-Smith a ďalší predstavitelia mashupov teda násilným spojením nezlučiteľných prvkov odhalili to, čo je v románoch Jane Austen implicitné alebo marginalizované (36).
Hoci román Grahama-Smitha vykazuje isté znaky adaptácie i paródie, najadekvátnejšia kategória, ktorá vystihuje podstatu uplatňovanej stratégie intertextuálneho písania je podľa Mulvey-Roberts apropriácia (privlastnenie). Autor tým, že vpúšťa zombie do fikčného sveta súvisle citovaného románu Pýcha a predsudok, spôsobuje v ňom akýsi textový prevrat: destabilizuje, ak nie rovno uzurpuje autoritu kanonického textu (21). Dokonca by sme to mohli sformulovať aj tak, že autor mashupu nielen, že si pretext privlastňuje, ale ho do istej miery aj zneužíva. Je to istá forma násilného vyvlastnenia a táto násilnosť sa vzťahuje rovnako na radikálnosť tvorivého postupu žánrovej hybridizácie, ako aj na drastickosť a brutalitu konania protagonistov (vyvraždenie krvilačných príšer). Podobného názoru je aj autorská trojica Antonian – Sokolova – Levshina (2022), ktorá charakterizuje mashup z pohľadu apropriačných a kompilačných stratégií v umení. Tvorivý postup autorov mashup románov prirovnávajú k provokatívnemu autorskému gestu Marcela Duchampa z roku 1919, ktorý na reprodukciu Mona Lisy Leonarda da Vinciho namaľoval fúzy a koziu briadku a doplnil to obscénnym nápisom L.H.O.O.Q (149). Pri definícii hudobného mashupu sa tiež stretávame s pojmom apropriácie. Podľa Ragnhildy Brøvig je mashup skladba priznaným privlastnením iného hudobného zdroja, voči ktorému zachováva autor ironický odstup (Brøvig 2023, 2).
Pride and Prejudice and Zombies po krátkom čase našiel mnohých nasledovateľov. Na podobnom princípe sú stavané romány Ben H. Wintersa Sense and Sensibility and Sea Monsters (2009; Rozum a cit a morské príšery) Amandy Grange Mr. Darcy, Vampyre (2009; Mr. Dracy, upír) Very Nazarian Northanger Abbey and Angels and Dragons (2010; Northangerské opátstvo a anjeli a draci). Mohli by sme spomenúť aj ďalšie podobné príklady, čo dobre odzrkadluje fakt, že „obeťou“ mashup románov sa veľmi často stávajú diela Jane Austen, ktoré sú „napadnuté“ nadprirodzenými kreatúrami rôznych subžánrov hororu či dark fantasy. Jednoznačne to potvrdzuje aj zoznam tzv. „monster mashups“ románov (Nagy – Hyland 2018), kde sa okrem toho objavujú aj ďalšie klasické tituly anglickej a americkej literatúry, v prevažnej miere z 19. storočia. Diela zo skorších období reprezentuje napríklad román Petra Climesa The Eerie Adventures of the Lycanthrope Robinson Crusoe (2016; Hrôzostrašné dobrodružstvá vlkolaka Robinsona Crusoa) alebo upírsky prepis Shakespearovej ľúbostnej tragédie od Claudie Gabel Romeo & Juliet & Vampires (2010; Rómeo a Júlia a upíri).
Najrozšírenejším variantom mashup románov sú jednoznačne tie, ktoré využívajú typické postavy a naratívne postupy literárneho hororu. Avšak – hoci v menšej miere, ale – sú tu zastúpené aj príbehy, ktoré sa inšpirujú z iných oblastí špekulatívnej fikcie. V románe Ben H. Wintersa Android Karenina (2010) sa napríklad stretávame s hlavnými postavami klasiky Leva Tolstého (Анна Каренина, 1878; Anna Kareninová, slov. 1950) v steampunkom poznačenom distopickom prostredí.
Ako sme to videli v súvislosti s románom Anno Dracula, do prepisu sú v istých prípadoch zahrnuté aj známe historické osobnosti, v niektorých mashup románoch sa dokonca stávajú hlavnými postavami v bizarnej roli bojovníkov (Seth Graham-Smith: Ambraham Lincoln: Vampire Hunter, 2011; Ambraham Lincoln, lovec upírov, A. E. Moorat: Queen Victoria: Demon Hunter, 2010; Kráľovná Viktória, lovkyňa démonov). Takéto diela možno považovať za alternatívne historické romány alebo literárne apokryfy s prvkami hororu, sci-fi či fantasy. Ide v nich totiž o odkrytie „ozajstnej“ tváre známych panovníkov či politikov a o odhalenie tajných dejín krajiny (autori tu často operujú s postupom nájdeného rukopisu – denník, listy, životopis a pod.). Princíp mutácie je v nich postihnuteľný v spochybnení a vyvrátení naratívov oficiálnej historiografie.
Mashup romány kombinujú rôzne imitačné a transformačné postupy prepisu: napodobňujú dobovo, žánrovo či autorsky príznačné štýlové osobitosti kľúčových pretextov, citujú z nich, často svojvoľne dopĺňajú, rozširujú ich o nové pasáže alebo, naopak, vynechávajú či skracujú niektoré časti predlohy. Metaforicky povedané: autori týchto diel robia menšie „rezy“ na vybraných častiach kanonického textu, kde implantujú časti cudzorodých „plodín“. Ich interakcia potom spôsobuje rôzne hybridizačné a mutačné procesy tak v jazykovom, ako aj v tematickom pláne hostiteľského textu (groteskná premena postáv). Keďže miera zastúpenia cudzieho textu je dosť značná (približne medzi 60-80%), na obálke kníh sa niekedy uvádza aj meno autora prepísaného románu. Aj táto vydavateľská stratégia potvrdzuje, že mashup romány nemožno označiť za plagiát, keďže neskrývajú svoj prameň, z ktorého vychádzajú, naopak – otvorene, priam ostentatívne sa k nemu hlásia (Antonian – Sokolova – Levshina 2022, 149). Pričom, prirodzene, esteticky a komerčne ťažia z jeho populárnosti a literárnych kvalít.
Miera a spôsob zásahu do klasického textu vyvoláva rozporuplné čitateľské reakcie. Niektorí vidia v mashupoch iba zohavenie a komerčné zneužitie pretextu, iní však oceňujú ich hravosť, morbídny humor, čo v prípade kreatívneho spôsobu prepisu môže revitalizovať kanonický príbeh a upriamiť pozornosť na také jeho kontexty, ktoré zatiaľ neboli povšimnuté.
Mashup sa v odbornej literatúre skúma v širšom kontexte tzv. remixovej kultúry (Sonvilla-Weiss 2010), chápe sa ako jedna z jej mnohých manifestácií v oblasti hudby a literatúry. Jej podstata sa vysvetľuje v úzkom prepojení s takými termínmi ako sú cover, remake, adaptácia, apropriácia, rekombinácia. Mashup sa zakladá na manipulácii a mixovaní už existujúcich skladieb iných interpretov, je to rekombinácia piesňovej a hudobnej zložky. V teórii (populárnej) hudby je mashup vnímaný ako najnovšia verzia remixu, ktorá mohla vzniknúť v období, keď je už skoro celé hudobné dedičstvo (najrôznejšie žánre, štýly, registre) dostupné na internete a jednotlivé skladby sú digitálne ľahko transformovateľné aj pre amatérskych používateľov (Spaziante 2006, 71 – 72). Spravidla anonymné hudobné mashupy sa uverejňujú online na stránkach, ktoré obyčajne sú aj miestom kritickej diskusie a vzájomného hodnotenia produkcií členov mashup komunity (Shiga 2007, 111). Ragnhild Brøvig skúma hudobný mashup ako dobovo typickú formu paródie, vyzdvihujúc najmä jej hravosť a ironickosť (Brøvig 2023), iní ho reflektujú s ohľadom na spoločensko-kultúrne pozadie fungovania hudobného priemyslu (Sinnreich 2023, Stanfill 2023, 69 – 93).
V literárnej vede súvisí mashup s problematikou intertextuality, prepisu a fúzie „vysokej“ a populárnej literatúry. Podľa Mulvey-Roberts v prípade mashup románov nejde o vymazanie a následný prepis pôvodného textu v zmysle palimpsestového spôsobu písania, ale o jeho vsunutie do nového kontextuálneho rámca (Mulvey-Roberts 2014, 21). S definičnými pokusmi termínu sa najčastejšie stretávame v publikáciách, ktoré sa zaoberajú súčasnými metamorfózami žánrovej tradície gotického románu, resp. hororovej fantastiky (Megen de Bruin-Molé 2020, Neill ed. 2022). Prirodzenou súčasťou týchto výskumov je aj reflexia ekvivalentných javov vo filmoch, v komiksoch a v počítačových hrách.
Literatúra
Antonian, Karina G. – Sokolova, Nina A. – Levshina, Olga N. 2022. „Культура мэшап: стратегии апроприации“. In Вестник Московского государственного лингвистического университета. Гуманитарные науки, 8: 144 – 151.
Brøvig, Ragnhild. 2023. Parody in the Age of Remix: Mashup Creativity vs. the Takedown. Massachusetts: The MIT Press.
de Bruin-Molé, Megen. 2020. Gothic remixed. Monster Mashups and Frankenfictions in 21st-Century Culture. London: Bloomsbury Academic.
Kellogg, Carolyn. 2009. „´Pride and Prejudice and Zombies’ by Seth Grahame-Smith.“ In Los Angeles Time, 4. apríl. Dostupné na: https://www.latimes.com/entertainment/la-et-zombies4-2009apr04-story.html [cit. 04. 06. 2025].
Clarkin, Larry – Holmes, Josh. 2009. „Enterprise Mashups.“ The Architecture Journal, 14. január. Dostupné na: http://msdn.microsoft.com/en-us/architecture/bb906060.aspx [cit. 04. 06. 2025].
Mulvey-Roberts, Marie. 2014. „Mashing up Jane Austen: Pride and Prejudice and Zombies and the Limits of Adaptation.“ In The Irish Journal of Gothic and Horror Studies, 13: 17–38.
Nagy, Kate – Hyland, Rachel. 2018. Zombies and Beyond. A Guide to Literary Monster Mashups. Overlord Publishing.
Neill, Natalie ed. 2022. Gothic Mash-Ups: Hybridity, Appropriation, and Intertextuality in Gothic Storytelling. Lanham – Boulder – London – New York: Lexington Books.
Shiga, John. 2007. „Copy-and-Persist: The Logic of Mash-Up Culture.“ In Critical Studies in Media Communication, 2: 93 – 114.
Sinnreich, Aram. 2023. Mashed Up: Music, Technology, and the Rise of Configurable Culture. Amherst, MA: University of Massachussetts Press.
Sonvilla-Weiss, Stefan. 2010. „Introduction: Mashups, Remix Practices and the Recombination of Existing Digital Content“. In Mashup Cultures, ed. by Stefan Sonvilla-Weiss, Wien: Springer, 8 – 23.
Spaziante, Lucio. 2006. „Replicabilità sonora.“ In Remix-Remake, eds. Lucio Spaziante – Nicola Dusi. Roma: Meltemi, 65 – 95.
Stanfill, Mel. 2023. Rock This Way: Cultural Constructions of Musical Legitimacy. Ann Arbor: University of Michigan Press.