Incipit pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Incipit (en-GB)
- Incipit (de)
- Incipit (fr)
Explikácia pojmu
Incipit – odvodený z latinského „incipere“, „začať, začínať“, presnejšie z 3. osoby prézentu indikatívu slovesa incipio, -is, -ere – je označením začiatku literárneho textu, ale aj hudobného diela. V najstarších tlačených textoch, napríklad v stredovekých rukopisoch možno nájsť formulku „Hic incipit liber“ alebo „Incipit liber“, „tu začína kniha“. Pôvod incipitu je v kresťanskej liturgii: prvé slová pápežských búl, encyklík či apoštolských príhovorov, napísaných často, ale nielen, v latinčine, sa stali zároveň titulmi daných textov. Platí to napríklad pre exhortáciu pápeža Františka z roku 2013 Radosť evangélia, pôvodne napísanú po španielsky.
V úzkom význame slova je incipit – označujúci najmä prvú vetu naratívneho textu, prvý verš prvej strofy a prvú repliku v dráme – „sémanticky zaťažená vstupná veta textu, ktorá dáva kľúč alebo aspoň čiastočný kľúč k nasledujúcemu dianiu [...] veta, ktorá nepriamym spôsobom (niekedy však aj veľmi priamym a konkrétnym) naznačuje obsah, zmysel alebo ladenie celého diela“ (Všetička 1986, 49). Český teoretik je zástancom úzkeho nazerania na incipit, ktorý oddeľuje od vstupnej situácie v texte: tú nazýva introdukcia a definuje ako„prvopočiatok diela a začiatok expozície“ (50).
Pri širšom ponímaní – preferovanom napríklad v francúzskej školskej praxi (Sabbah 1991) ale aj v akademickom prostredí (napr. Morhange 1995, Del Lungo 2003) – sa za incipit môžu považovať prvé odseky a aj väčšie úseky z úvodu epického textu, ktoré možno vyhodnotiť ako miesto „vstupu čitateľa do sveta fikcie“[1] (Morhange 1995, 387; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. Z. M.). Niektorí teoretici hovoria v tejto súvislosti o „záhade prvých viet“[2] (Nunez 2017), o „najdôležitejšej čiastočke“[3] (Grivel 1973, 91), o „bránach románového priestoru“[4] (Denis 2002), o „okraji“[5] (Boie – Ferrer 1993), o „hranici“[6] (Prud’homme 2001), alebo o „prahoch“, ktoré treba prekročiť, z latinského „limen“ či francúzskeho „seuil.“[7] Z obrazu prahu vychádza aj teoretik usilujúci sa o presnejšie vymedzenie incipitu ako „fragmentu textu, ktorý začína na vstupnom prahu do fikcie a končí pri prvom významnom textovom zlome“[8] (Del Lungo 2003, 137). Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že francúzsky štrukturalistický naratológ Gérard Genette (1987) považuje za prahy len paratexty (por. paratextualita). Iní teoretici explicitne upozorňujú na význam čítania (Aragon 1969) a úlohu percipienta, ktorý v incipite, t. j. na „mieste mediácie medzi textom a jeho čitateľom“[9] (Prud´homme 2001, 69) nadväzuje kontakt s umeleckou výpoveďou, vytvára si prvé predstavy o texte, dokonca sa rozhoduje, či bude text ďalej čítať. Pri incipite, strategickom mieste textu, sa uzatvára akoby dohoda medzi čitateľom a autorom, ktorý kódujúc poskytuje čitateľovi určité informácie. Sú to napríklad informácie o žánri či subžánri, časopriestore, postavách, rozprávačovi, rozprávačskej stratégii, tematicko-kompozičnej či jazykovej a štylistickej rovine textu. V tejto súvislosti pripomína Nora Krausová „funkčnú zaťaženosť incipitu [...] ktorý vyčerpáva širokú škálu znakovosti [...] Je zároveň aj symbolom a indexom [...] orientuje čitateľa a orientuje sa“ (Krausová 1972, 234). Inými slovami, incipit, ako tenká hranica oddeľujúca skutočný svet a svet textu, má „informovať, zaujať a ustanoviť dohodu o čítaní“[10] (Jouve 1997, 19). Jeho kreovanie je preto náročné:[11] autor sa musí rozhodnúť, akú textovú realitu vytvorí, akým spôsobom bude o nej informovať a akými prostriedkami vzbudí čitateľov záujem. Teoretici sú jednomyseľní pri akcentovaní významu incipitu: Grivel dokonca tvrdí, že „román nie je ničím iným ako rozvinutím svojho začiatku [...] na ktorý nadväzuje každý konštitučný prvok“[12] (Grivel 1973, 91).
Incipity bývajú veľmi rôznorodé, v závislosti od autorskej stratégie ako prejavu intencie, výberu idiolektu či úsilia o originalitu. Presvedčivo to potvrdil Nunez v monografii L’énigme des premières phrases (2017; Záhada prvých viet), venovanej sedemnástim incipitom kanonických diel francúzskej literatúry, ako pripomína podtitul Comment (re)lire les classiques, Ako znova (opakovane) čítať klasikov. Francúzsky teoretik si vybral prozaické, poetické i dramatické diela veľmi rozdielnych autorov (napríklad Marguerite Durasová, Albert Camus, Marcel Proust, Charles Baudelaire, Raymond Queneau, ale aj Jean-Jacques Rousseau, Jean Racine či Molière a o.) a ich incipity podrobil minucióznej analýze pri uplatnení rôznych prístupov (napríklad gramatický, etymologický, intertextový, sociologický a i.).
Ako vyplýva zo spomínanej monografie a ďalších prác venovaných incipitom (napríklad Denis 2002, ktorá pri ich rozlíšení pracuje s metaforou brány), autori s cieľom zaujať čitateľa volia pri vstupe do fikčného sveta rôzne prístupy a postupy: prihovárajú sa mu vážne i nevážne, prezradia alebo zataja informácie, zavádzajú, provokujú ba dokonca šokujú. V mnohých realistických románoch tvorí incipit opis prostredia, v ktorom sa bude odohrávať príbeh: taký je napríklad incipit Stendhalovovho románu Le Rouge et le Noir (1830; Červený a čierny, 1964, prel. Vladimír Reisel), románov Honorého de Balzaca s dlhými detailnými vstupnými opismi časopriestoru. Inokedy incipit uvedie na scénu protagonistu: narodením hlavnej postavy otvára napríklad Romain Rolland svoj románový cyklus Jean Christophe (1904 –1912; čes. Jan Kryštof, 1916 –1922, prel. Jaroslava Votrubová-Veselá a František Jelínek). Podobne postupuje už aj Alain-René Lesage: v pikaresknom románe Histoire de Gil Blas de Santillane (1715 – 1735; Príbeh Gila Blasa de Santillana) hrdinu najprv v incipite predstaví, potom chronologicky zachytáva jeho život.
Vstup do textu môže byť pozvoľný s postupným prinášaním informácií (vo francúzskej školskej praxi nazývaný „incipit progressif“), alebo so zamlčaním niektorých pre dej dôležitých detailov („incipit suspensif“). Tento druh incipitu, typický pre dobrodružné a detektívne romány, má čitateľa znepokojiť prípadne udržiavať ho v napätí. Môže sa však vyskytovať aj v klasických rozprávkach s typickou naratívnou schémou, ktorú charakterizuje východiskový stav, uvedený tradičným „Kde bolo tam bolo, bol raz jeden ...“, jeho narušenie, sled peripetií, vyrovnanie narušeného stavu a konečný stav (por. kvinárny naratívny model).
Incipit „in medias res“ vtiahne čitateľa priamo do deja, rovno do jadra epických udalostí, bez akéhokoľvek úvodného vysvetľovania či prípravy. Podstatné údaje o postave, časopriestore, deji sú tu zámerne zamlčané, čo vzbudí u čitateľa zvedavosť. Tento druh vstupu do fikčného sveta, nazývaný aj „ex abrupto“, teda „prudko“, „náhle“, má výraznejší dramatický efekt. Vo francúzskej školskej praxi sa nazýva dynamickým incipitom, na rozdiel od statického incipitu, ktorý obsahuje len málo prvkov deja. Incipit „in medias res“ sa často vyskytuje v naratívnych textoch 20. storočia. Za všetky spomeňme napríklad La Condition humaine (1933; čes. Lidský úděl, 1967, prel. Josef Heyduk) Andrého Malrauxa alebo L’Étranger (1942; Cudzinec, 2005, prel. Ľubica Jollyová) Alberta Camusa. Mnohé incipity „ex abrupto“ chcú rôznymi prostriedkami vyvolať silný efekt prekvapenia. Ako príklad zo staršej literatúry možno uviesť incipit známeho románu Denisa Diderota Jacques le fataliste (1778; Jakub fatalista a jeho pán, 1977, prel. Ladislav Lapšanský), pozostávajúci zo série otázok, na ktoré nadväzuje dialóg postáv. Z novšej literatúry spomeňme napríklad prvú vetu spomínaného Cudzinca s lakonicky strohým chladným konštatovaním matkinej smrti, incipit slávneho románu Louisa-Ferdinanda Célina Voyage au bout de la nuit[13] (1932; Cesta do hlbín noci, slov. 2009, prel. Katarína Bednárová), ktorý imituje hovorový prejav a popiera nielen základné princípy štylistiky ale aj gramatiky, sled otázok otvárajúcich L’Innommable (1953; Nepojmenovatelný, čes. 1998, prel. Tomáš Hrách) Samuela Becketta, alebo obsahovo i graficky šokujúcu prvú vetu[14] románu Raymonda Queneaua Zazie dans le métro (1959; Zazie v metre, slov. [1972], 1996, prel. Blahoslav Hečko).
Opakom incipitu je explicit, ktorý je skrátenou podobou latinskej formulky „explicit liber“ používanej na konci stredovekých rukopisov. (Ide o zjednodušenie latinskej vety „explicitus est liber“, „kniha vysvetľuje“). Explicit, nazývaný čoraz častejšie aj excipit, čo je barbarizmus vytvorený podľa latinčiny,[15] označuje koniec textu, „la fin du texte“ (Bravo 2011), jeho posledné slová. Všetička definuje explicit ako „sémanticky zaťaženú záverečnú vetu textu, ktorá uzatvára literárne dielo“ (Všetička 1986, 51). Za osobitný druh explicitu považuje finálny explicit: je ním „záverečná veta alebo verš, ktoré v druhom pláne vyslovene zdôrazňujú, že ide o záver diela“ (52). Podobne ako pri nazeraní na incipit, aj pri úvahách o zakončení textov rozlišuje Všetička explicit – v próze poslednú vetu, posledný verš v poézii, v dráme poslednú repliku – a finále. Finále vníma český teoretik ako protiklad introdukcie, teda záverečnú situáciu v texte, „najposlednejší výjav v diele“ (51) Všetička rozoznáva tri podoby finále: kódu, označujúcu dodatok pridaný k textu, epimýtiu, „moralizujúci záver bájky a exemplum“ (52) a finálnu iteráciu, teda záverečné opakovanie, typické pre rozsiahlejšie lyricko-epické skladby (52-53). Vo francúzskom jazykovo-kultúrnom areáli sa zvyčajne rozlišujú tri druhy explicitu. Dramatický explicit, častý v tradičných románoch, predpokladá rozuzlenie zápletky, vyriešenie konfliktu. Explicit s mravným alebo filozofickým posolstvom býva zakončením rozprávok. Pre mnohé texty je príznačný explicit bez záveru, to znamená s otvorenou koncovkou.
Ako vyplýva zo samotnej podstaty incipitu, jeho adekvátny preklad je mimoriadne dôležitý, pričom nezriedka ide o prekladateľskú výzvu. Jednotlivé riešenia sú zároveň vďačným predmetom štúdií venovaných kritike prekladu (napríklad Giulio Sanseverino analyzuje dve talianske verzie incipitu Camusovho Cudzinca a i.)
Literatúra
Aragon, Louis.1969. Je n’ai jamais appris à écrire ou les incipits. Genève: Albert Skira.
Boie, Bernhild – Daniel Ferrer. 1993. „Les commencements du commencement.“ In Génèses du roman contemporain. Incipit et entrée en écriture. Paris: CNRS édition.
Bravo, Federico, ed. 2011. La fin du texte. Bordeaux: Presses universitaires de Bordeaux. Dostupné na https://hal.science/hal-02955415v1/document
Del Lungo, Andrea. 2003. Incipit romanesque. Paris: Seuil.
Denis, Sophie-Eléonore. 2002. L’incipit : les portes de l’espace romanesque français du XXe siècle. Limoges: Université de Limoges. Dostupné na https://theses.fr/2002LIMO2004
Duchet, Claude. 1971. „Pour une socio-critique, ou variations sur un incipit.“ Littérature. 1: 5 – 14. Dostupné na https://www.persee.fr/doc/litt_0047-4800_1971_num_1_1_2495
Genette, Gérard. 1987. Seuils. Paris: Seuil.
Grivel, Charles. 1973. Production de l’intérêt romanesque. Un état du texte (1870-1880), un essai de constitution de sa théorie. Paris: Mouton.
Jouve, Vincent.1997. La Poétique du roman. Paris: Seuil.
Krausová, Nora.1972. „Dve segmentačné roviny epického textu.“ Slovenská literatúra 19, 3: 220 – 239.
Morhange, Jean-Louis. 1995. „Incipits narratifs. L’Entrée du lecteur dans l’univers de la fiction“. Poétique 104: 387 – 409.
Nunez, Laurent. 2017. L’énigme des premières phrases. Comment (re)lire les classiques. Paris: Grasset.
Prud’homme, Johanne. 2001. „L’Incipit: frontière et lieu stratégique du contact en littérature québecoise pour la jeunesse.“ Tangence 67: 69 – 80. Rimouski/Trois-Rivières: Université du Québec.
Sabbah, Hélene. 1991. Les débuts de roman. Paris: Hatier.
Všetička, František. 1986. Kompoziciána. O kompozičnej výstavbe prozaického diela. Prel. Zuzana Vašková. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
[1] „l’entrée du lecteur dans le monde de la fiction“
[2] Odkazujem na titul monografie L’énigme des premières phrases.
[3] „atome primordial“
[4] „les portes de l’espace romanesque“
[5] „le bord“
[6] „ la frontière“
[7] Kolokvium (Tallin, október 2009), venované teoretickým otázkam incipitu a excipitu, ako hovorí jeho názov „Perspectives théoriques sur l’incipit et l’excipit“, zahŕňa do uvažovania aj problematiku intratextových a extratextových prahov, ako vyplýva z podtitulu „Les seuils intratextuels et extratextuels dans les littératures française et italienne“.
[8] „un fragment textuel qui commence au seuil d’entrée dans la fiction et qui se termine à la première fracture importante du texte.“
[9] „lieu de médiation entre le texte et son lecteur“
[10]„informer, intéresser et nommer le pacte de lecture“
[11] Nunez (2017) predpokladá, ako sa vyjadril pre Radio France, že najväčšiu pozornosť venujú autori tvorbe incipitu.
[12] „Le roman n’est que le développement de son commencement, chaque élement constituant s’y rattache.“
[13]„Ça a débuté comme ça“. Podobný efekt dosahuje slovenská prekladateľka až pri rozvíjaní vstupnej vety: „Všetko sa to zbehlo takto:“, ukončenej dvojbodkou a ďalej v texte.
[14] „Doukipudonktan“, fonetický prepis otázky „kto to tu tak smrdí“, preložil Hečko ako „Ktototutaktrtol“.
[15] Sloveso „excipio“, prevziať, vybrať, zachytiť, urobiť výnimku a i. nie je antonymom incipia, podľa ktorého bolo zrejme vytvorené.