Naratívna temporalita pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Temporalité narrative (fr)
Explikácia pojmu
Naratívna temporalita (naratívny čas) je – spolu s rozprávačom a fokalizáciou – pojmom, ktorý sa pri analýze rozprávania využíva na súhrnné opísanie časových vzťahov medzi príbehom a jeho rozprávaním. Ide o významnú naratologickú kategóriu, o ktorej premýšľajú už literárni vedci prednaratologického obdobia.
Úvahy teoretikov o čase ako fenoméne zachytávajúcom postupnosť, plynutie, zmenu či trvanie vychádzajú z prác filozofov, zdôrazňujúcich zásadnú úlohu ľudskej percepcie pri vnímaní času. Ak premýšľame o čase v umeleckom diele, tak samozrejme nemáme na mysli reálny fyzikálny čas: ide o projekciu našej skúsenosti s časom, na základe ktorej udalostiam pripisujeme nejaké trvanie. Je evidentné, že udalosti vytvárajúce príbeh majú určitú časovú postupnosť, no tá sa pri rozprávaní udalostí nemusí dodržiavať. Pri analýze časovej výstavby textu musíme preto brať do úvahy čas prebiehajúci vo svete fikcie, teda čas príbehu – čo je „námi konstruovaný představovaný čas, který ´jakoby´ nechávame probíhat v námi konstruovaném fikčním světě na základe určitých pravidel a předpokladů, které přejímáme analogicky k našim zkušenostem s časem našeho aktuálního světa“ (Kubíček a kol, 2013, 104) – ale zároveň aj čas rozprávania, teda čas, v ktorom je príbeh sprostredkovaný.
Rozprávanie teda umožňuje rekonfigurovať prirodzenú temporalitu, a tak pomáha človeku privlastniť si čas, ktorý je v reálnom svete neuchopiteľný. Podmienkou „temporality, ktorej môžeme ľahšie porozumieť“[1] (Ricœur 1986, 12; pokiaľ nie je uvedené inak, prel. Z. M.) je preto naratívna funkcia.
Striktné rozlišovanie času príbehu a času rozprávania je alfou a omegou úvah o naratívnej temporalite. V prednaratologickom období na to upozornili ruskí formalisti. Boris Viktorovič Tomaševskij pripomenul, že „musíme rozlišovat čas fabulační a čas vyprávění. Fabulační čas je ten, o němž se předpokládá, že se v něm uskutočnily vyprávěné události. Čas vyprávění je ten, který zabírá přečtení díla“ (Tomaševskij 1970, 136). Upozornil, že v literatúre je čas umelou konštrukciou, z čoho vyplýva, že zobrazovaný čas nemusí byť v súlade so spôsobom jeho zobrazovania. O štvrť storočia neskôr rozlíšil nemecký teoretik Günther Müller čas zobrazených udalostí alebo čas príbehu, teda „erzählte Zeit“ a „Erzählzeit“, t. j. čas rozprávania udalostí (Müller 1948, 195 – 212). Slovenská terminológia, pravdepodobne ovplyvnená ruským formalizmom, rozlišuje čas fabuly, prípadne čas rozprávaný a čas rozprávania alebo čas sujetu (por. Krausová 1984, 49).
Podrobnú pojmovú sústavu pre analýzu naratívnej temporality vypracoval francúzsky štrukturalistický naratológ Gérard Genette. Predstavil ju v klasickej práci francúzskej naratológie Discours du récit (1972; Rozprava o vyprávění[2], čes. 200, prel. Natálie Darnadyová) venovanej systematike rozprávania. Problematike času venoval tri prvé kapitoly. V nadväznosti na štúdiu Tzvetana Todorova Les catégories du récit littéraire (1966; Kategorie literárního vyprávění, čes. 2002, prel. Petr Kyloušek) odvodil svoju terminológiu od gramatických kategórií slovies. O vzťahoch medzi časom príbehu, „temps du récit“, nazvanom aj „temps raconté“[3], rozprávaný čas a časom rozprávania, „temps du discours“ alebo „temps racontant“, rozprávajúci čas, uvažoval z troch perspektív: z časovej postupnosti či časového usporiadania, „ordre“ (Genette 1972, 77 – 121), ďalej z optiky trvania „durée“ (122 – 144) a z aspektu frekvencie „fréquence“ (145– 182).
Naratívny „pseudočas“ skúma Genette najprv prostredníctvom vzťahov medzi časovou postupnosťou (usporiadaním udalostí v príbehu) a ich rozvrhnutím v rozprávaní: “študovať časovú postupnosť príbehu znamená konfrontovať rozloženie udalostí alebo segmentov v rozprávaní s postupnosťou tých istých udalostí alebo časových segmentov v príbehu“[4](Genette 1972, 78 –79). Udalosti príbehu môžu byť vyrozprávané chronologicky alebo anachronicky, v rozpore s chronológiou, teda narušením toku rozprávania návratmi do minulosti alebo exkurzmi do budúcnosti. Ako pripomenul Kubíček a kol. (2013, 108), najstaršie poetiky rozlišujú „ordo naturalis“, prirodzené, teda chronologické rozprávanie a „ordo artificialis“, umelú postupnosť. Postupnosť, ktorá – zameriavajúc sa na rôzne efekty, ako napríklad zvyšovanie napätia a i. – nerešpektuje prirodzený sled udalostí, nazval Genette anachróniou. Anachrónia sa prejavuje dvoma spôsobmi. Prvým je rozprávanie vracajúce sa do minulosti, tradične nazývané retrospektíva, v Genettovej terminológii analepsa, „analepse“, druhým je anticipovanie udalostí v rozprávaní, ktoré francúzsky naratológ nazval prolepsou, „prolepse“. Genette dôkladne rozpracoval oba spôsoby časovej postupnosti, pričom vychádzal z určenia východiskového naratívu (počiatočnej udalosti v rozprávaní). Venoval sa najmä analepse, ktorá sa v literatúre vyskytuje oveľa častejšie. Diferencoval analepsu vnútornú “interne“, ktorá označuje rozprávanie minulej udalosti časovo situovanej za východiskový bod rozprávania; vonkajšiu analepsu, „externe“, ktorá sprostredkúva udalosť situovanú pred počiatočnú udalosť východiskového naratívu, a analepsu zmiešanú „mixte“. Vonkajšia analepsa môže byť úplná alebo čiastočná, podľa toho, či je alebo nie je spojená s prvotnou udalosťou východiskového naratívu. Vnútorná analepsa môže byť heterodiegetická a homodiegetická, v závislosti od toho, či sa týka alebo netýka rovnakých udalostí alebo postáv, o ktorých sa rozprávalo v rámci časového pásma východiskového naratívu. Táto diferenciácia platí aj pre zmiešanú analepsu. Iteratívna analepsa sprostredkúva viackrát sa opakujúcu udalosť, o ktorej sa nerozprávalo, repetitívna analepsa predstavuje jednu alebo viac analepsí vracajúcich sa k rovnakým udalostiam fikčnej minulosti, ktoré neboli prítomné vo východiskovom naratíve (por. Kubíček a kol. 2013, 109 – 115). Okrem pojmu anachrónia použil Genette aj označenie achrónia, ktoré popisuje situáciu, keď je väzba medzi príbehom a jeho rozprávaním narušená, a preto nie je možné určiť, kedy sa rozprávané udalosti odohrali.
Genettov model anachrónie nebol prijatý bezvýhradne. Okrem zásadných pripomienok, týkajúcich sa ignorovania otázok interpretácie a estetickej účinnosti opisovaných javov, kritici napríklad upozorňovali, že francúzskeho naratológa viac zaujíma umiestnenie analeptických a proleptických udalostí na časovej osi ako určenie pôvodcu rozprávania o analeptickej udalosti. Vyčítajú mu aj to, že sa nezaujíma napríklad ani o to, či je analeptická udalosť spomienkou postavy v chronologickom alebo achronologickom rozprávaní apod. Kubíček a kol. dokonca kladie otázku: „Je určitá analeptická událost nezpochybnitelným fikčím faktem, anebo jen domněnkou či neaktualizovanou možností?“(113)
Pri analýze časovej výstavby uvažoval francúzsky naratológ aj o trvaní, „durée“, označujúcom vzťah medzi trvaním udalosti a trvaním rozprávania o nej. Uvedomoval si pritom, že kým trvanie príbehu nie je ťažké vymedziť, určiť trvanie rozprávania príbehu je neľahké: trvanie rozprávania splýva s časom čítania. Tento aspekt stvárňovania času analyzoval Genette vo väzbe so spôsobom rozprávania, „mode narratif“. Naratívny modus zodpovedá dvom tradičným spôsobom zobrazovania, ktoré sú viac menej kompatibilné s antickým mimézis a diegézis,[5] prípadne s anglosaským showing a telling[6] (por. rozprávač). Hlavný spôsob rozprávania v režime mimézis nazýva Genette naratívnou scénou, „scène narrative“, ktorú charakterizujú dialógy postáv a vysoká miera vizualizácie s množstvom detailov. Čas príbehu sa pri tomto spôsobe zobrazovania prakticky rovná času rozprávania. Druhým spôsobom zobrazovania je naratívny sumár, „sommaire narratif“, v nemeckej terminológii „Raffung, zhuštení“ (Sládek a kol. 2018, 491), ktorý oveľa menej vizualizuje a má výraznejšiu tendenciu zhŕňať, sumarizovať, ako vyplýva z označenia. Čas rozprávania je v tomto prípade kratší ako rozprávaný čas. Radikálnou formou sumáru je elipsa, „elipse“. Genettovský model rozvinul americký naratológ Seymur Chatman: rozlíšil päť možných vzťahov trvania medzi časom príbehu a časom rozprávania (Chatman 2008, 69): okrem scény, zhrnutia a elipsy, keď čas rozprávania neprebieha vôbec, uvažoval o „protažení“ („Dehnung“ v nemeckej terminológii), keď je čas príbehu kratší ako čas rozprávania a o “pauze“, keď čas príbehu neprebieha vôbec (por. Kubíček a kol, 2013, 117 – 120).
Pri úvahách o väzbách medzi príbehom a jeho rozprávaním si Genette všímal aj frekvenciu rozprávania, „fréquence“, ktorá označuje počet reprodukovania fiktívnych udalostí v rozprávaní a vzťahy medzi opakujúcimi sa obsahmi v príbehu a v rozprávaní. Najbežnejšia a zároveň najčastejšia situácia, ktorú Gennete označil ako singulatívnu, „mode singulatif“, je taká, keď sa jedna udalosť porozpráva raz. Repetitívny modus, „mode répétitif“, zodpovedá stavu, keď sa tá istá udalosť rozpráva viackrát, často z optík rôznych postáv. Okrem klasického epištolárneho románu nájdeme tento spôsob rozprávania v moderných románoch, napríklad v The Sound and the Fury (1929; Bľabot a bes, slov.1978, prel. Ján Vilikovský) Williama Faulknera alebo v románoch Clauda Simona. Iteratívne rozprávanie „mode itératif“ opisuje situáciu, keď rozprávanie jeden jediný raz sprostredkuje viackrát sa opakujúcu udalosť.
Genettove pojmoslovie nemá exkluzivitu: v anglosaskom prostredí mu konkuruje Chatmanova práca Story and Discourse. Narrative Structure in Fiction and Film (1978; Příběh a diskurz. Narativní struktura v literature a filmu, čes. 2008, prel. Milan Orálek), ktorá však neprináša zásadné zmeny. Americký štrukturalistický naratológ navrhuje zachovať pre analýzu literárnych textov genettovské pojmy analepsa a prolepsa, pre filmový naratív však odporúča označenia „flashback“ a „flashforward“ (por. Sládek a kol. 2018, 492).
Teória naratívnej temporality je tou časťou analýzy rozprávania, ktorú Genette najmenej revidoval. Vďaka prekladom prenikla do iných jazykovo-kultúrnych areálov, kde ju napriek kritike niektorých jej aspektov všeobecne prijali. Platí to aj pre súčasnosť, keď štrukturalizmus stratil svoje výnimočné postavenie medzi literáno-vednými školami.
V súvislosti s úvahami o čase v umeleckom diele je treba spomenúť dve odlišné koncepcie času, ktoré na premietajú na konštrukcie naratívnych textov. Lineárna konštrukcia diela vychádza z lineárneho nazerania na čas, ktorý nenávratne plynie vpred od minulosti k prítomnosti do budúcnosti. Na paralele medzi spoločenskými javmi a opakujúcimi sa cyklami v prírode je založená koncepcia návratného cyklického času, ktorá sa v diele prejaví v podobe kruhovej konštrukcie. Všetička upozorňuje aj na sakrálny, t. j. „cirkevný, liturgický čas [..] s “rozhodujúcou úlohou [..] predovšetkým v ľudovom prostredí“, na čas signifikantný, označujúci taký „temporálny postup, v ktorom autor najvýznamnejšie dejové udalosti zasadzuje do dní nejakým spôsobom význačných“ a čas horálny, z latinského „hora“, hodina, ktorý sa viaže na konkrétnu hodinu. (Všetička 1986, 31)
Literatúra
Chatman, Seymur. 1978. Story and Discourse: Narrative Structure in Fiction and Film. New York: Cornell University Press.
Chatman, Seymur. 2008 Příběh a diskurz. Narativní struktura v literature a filmu. prel. Milan Orálek. Brno: Host.
Genette, Gérard. [1972]. 2007. „Discours du récit“. In Figures IIII, Gérard Genette, 65 – 278. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 2003. „Rozprava o vyprávění. Esej o metodě.“ Prel. Natálie Darnadyová. Česká literatura 51, 3: 302 – 327 a 4: 470 – 495.
Jedličková, Alice. 2005.“Čas a jeho úloha při konstituování naratívního díla.“ In Na cestě ke smyslu, ed. Miroslav Červenka a kol., 179 – 243. Praha: Torst.
Kaempfer, Jean – Raphaël Micheli. 2005. La temporalité narrative. Lausanne: Université de Lausanne. Dostupné na https://www.unige.ch/lettres/framo/enseignements/methodes/tnarrative/tnintegr.html
Krausová, Nora. 1984. Význam tvaru – tvar významu. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Kubíček, Tomáš – Jiří Hrabal – Petr A. Bílek. 2013. Naratologie. Strukturální analýza vyprávění. Praha: Dauphin.
Kyloušek, Petr, ed. 2002. „Kategorie literárního vyprávění,“ In Znak, struktura, vyprávění. Výbor z prací francouzského strukturalizmu. 142 – 179. Brno: Host.
Müller, Günther. 1948. “Erzählzeit und erzählte Zeit.“ In Festschrift für P. Kluckhohm und H. Schneider. 195 – 212. Tübingen: J.C.B. Mohr. (Paul Siebeck).
Ricœur, Paul. 1983 – 1985. Temps et récit. I– III. Paris: Seuil.
Ricœur, Paul. 1986. Du texte à l’action. Paris: Seuil.
Sládek, Ondřej a kol. 2018. Slovník literárněvědného strukturalizmu. Praha: Ústav pro českou literaturu AV ČR a nakladatelství Host.
Todorov, Tzvetan. 1966. „Les catégories du récit littéraire.“ Communications 8, 125 – 151.
Tomaševskij, Boris Viktorovič. [1925].1970. Teorie literatury. Prel. Karel Štindl a Renáta Štindlová. Praha: Lidové nakladatelství.
[1] „ temporalité intelligible“
[2] Kubíček a kol. preferujú preklad Diskurz vyprávění (2013, 22).
[3] „Temps raconté“, rozprávaný čas, je názvom tretej časti Ricœurovej práce Temps et récit (1958; Čas a vyprávění, čes. 2000- 2007, prel. Miroslav Petříček)
[4]„ Étudier l’ordre temporel d’un récit c’est confronter l’ordre de disposition des événements ou segments dans le discours narratif à l’ordre de succession de ces mêmes événements ou segments temporels dans l’histoire.“
[5] Diegesis ako „autorská promluva“(por. Sládek a kol. 2018, 780).
[6] Genette však upozornil na neadekvátnosť označenia: „samotný pojem showing, ako aj označenie napodobňovanie alebo naratívne zobrazovanie [...] je dokonale iluzórny, na rozdiel od dramatického zobrazovania; nijaké rozprávanie nemôže napodobňovať alebo ukazovať príbeh, ktorý rozpráva; môže ho iba podrobne, presne a živo porozprávať a vytvoriť tak viac alebo menej ilúziu.“
„la notion même de showing comme celle d’imitation ou de représentation narrative [...] est parfaitement illusoire, contrairement à la représentation dramatique; aucun récit ne peut imiter ou montrer l’histoire qu’il raconte. Il ne peut que la raconter de façon détaillée, précise, vivante et donner par là plus ou moins l’illusion“ (Genette 2007, 166)