Ekopoetika / Ekopoézia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Ecopoetics / Ecopoetry (en-GB)
- Ökopoetik / Ökopoesie (de)
- Écopoétique / Écopoésie (fr)
Explikácia pojmu
Termín ekopoetika je zložený zo slov gréckeho pôvodu „oikos“, teda dom alebo rodina, domácnosť, a „poieó“, čiže robiť, tvoriť, a v angloamerickej literárnej vede je známy od konca 90. rokov 20. storočia.
Ekopoetiku možno definovať ako „začlenenie ekologickej alebo environmentálnej perspektívy do štúdia poetiky a do čítania a písania (najmä) literárnych diel“ [1], avšak nelimitovaných žánrom ani médiom (Rigby 2016, 79 ). Ide teda o interdisciplinárnu vednú oblasť v najširšom význame, v užšom zmysle však o metódu literárnej vedy, ktorá sa takto definovaná do značnej miery prekrýva so samotným ekokriticizmom. Preto možno použiť ešte užšie, hoci nie rigidné, vymedzenie, ktoré sa týka druhu študovaných literárnych diel: ekopoetika na rozdiel od ekokriticizmu, praktizovaného väčšmi na prozaickom materiáli, hoci ostatné druhy (nielen) literárneho umenia vonkoncom nevylučuje, sa ako perspektíva používa najmä na uvažovanie o poézii. Je tu však ešte jedno menej diferencované chápanie termínu ekopoetika, ktoré doň zahŕňa aj „poéziu a kritickú prax“ (Hume – Osborne 2018, 5), teda používa termíny ekopoetika a ekopoézia zameniteľne a „takmer synonymne“[2] (6). Alebo, ako uvádza José Manuel Marrero Henríquez, „ekopoetika je sensu stricto teória, ktorá je základom každej básnickej praxe a každej inej literárnej formy, ktorej základom a východiskom je ekológia a environmentálne vedomie“[3] (2023, 215). Ekopoetika podľa Henríqueza „reaguje na súčasnú ekologickú krízu planetárneho rozmeru a je poetikou antropocénu a nadchádzajúcej budúcnosti“[4]. Existujú podľa neho štyri hlavné oblasti, v ktorých „ekopoetika získava relevantnú úlohu, pričom všetky súvisia s pôvodnými literárnoteoretickými základmi klasického chápania slova ,poetikaʻ ako ,pojednania o poézii alebo estetikeʻ (Merriam-Webster): literárna teória, literárna kritika, environmentálna humanistika a kultúrne štúdiá“[5] (215).
Východiskom ekopoetického uvažovania je „prírodná lyrika“, resp. písanie o prírode (nature writing) anglického romantizmu a tzv. protoekologické stvárňovanie vzťahu človeka a prírody. Za jedno zo zakladajúcich diel ekopoetiky, hoci bez použitia terminologického arzenálu ekopoetiky, sa považuje Imagining the Earth: Poetry and the Vision of Nature (Predstavovať si Zem: Poézia a obraz/videnie prírody) Johna Eldera z roku 1985. Autor v ňom analyzuje spôsoby transformácie pôvodnej anglickej romantickej tradície prírodnej poézie v súdobej americkej poézii, teda v poézii stvárňujúcej svet čoraz odcudzenejší romantickej predstave divokej, nepoškvrnenej prírody. Ústredným objektom autorovho záujmu je pritom dielo Williama Wordswortha, ktorému sa venuje i ďalší z míľnikov ekopoetického myslenia – Jonathan Bate vo svojej práci Romantic Ecology: Wordsworth and the Environmental Tradition (Romantická ekológia: Wordsworth a environmentálna tradícia) z roku 1991. V diele z roku 2002 The Song of the Earth prišiel Bate s konceptom ekopoetiky ako „príbytku/obydlia“ (dwelling place), zakladajúcim sa na filozofii Martina Heideggera. Bate považuje poetické vyjadrenie za kontinuálnu intenzifikáciu, ktoré je odpoveďou na vlastný rytmus prírody (prostredníctvom metra, rytmu, syntaxe a pod.). Koncept príbytku, ktorý sa vinie ako niť mnohými ekopoetickými úvahami o literatúre (Wells 2018; Fiedorczuk – Newell – Quetchenbach – Tierney 2024 a i.), využíva etymológiu pôvodne gréckeho slova oikos (eko) ako dom, domácnosť a tú Bate prenáša na ekopoetické písanie, poéziu ako hodnotu voči technokratickej redukcii, keď odhaľuje Zem a jej rozmanitých obyvateľov slovami, „artikuluje prítomnosť aj neprítomnosť“[6] (2000, 281) a nenesie nič okrem stôp pozemskej skúsenosti. Bate si je na druhej strane vedomý paradoxu, keď i ekopoézia či ekopoetika sa takmer nevyhnutne šíria prostredníctvom technológií.
Jonathan Skinner, básnik a zakladateľ časopisu ecopoetics, vidí ekopoetiku ako priestor pre poetickú pozornosť a výmenu, kde sa rôzne typy tvorby (nielen poézia, výlučne dokonca ani písanie, a vonkoncom iba „ekopoézia“) môžu vzájomne o sebe oboznamovať (2005, 128). Ekopoetika v jeho perspektíve teda nie je len „spisovateľskou praxou“[7] (Hetman 2013, s. p.), ale skôr spytovaním sa, ako môžu kreatívne snahy prispieť k tomu, aby sme sa vzájomne učili, ako sa môžeme na planéte cítiť ako doma a zároveň ako byť lepšími susedmi pre „spolubývajúce“ druhy. „Na mikroúrovni môžu umelci, spisovatelia a hudobníci prispieť k spôsobom, akým v každodennom živote počúvame, k spôsobom, akým používame slová, k tomu, aký je význam slova. Často sa teraz používajú slová – ,zelenýʻ, ,udržateľnýʻ, ,ekologickýʻ –, a ak nemáte básnikov, ktorí by spochybňovali, skúmali, zvažovali, prehodnocovali a nanovo vymýšľali ich používanie, myslím si, že sa môžu ľahko stať symbolmi pre greenwashingovú kampaň, ktorá je všade okolo nás“[8] (2013, s. p.). Za dôležitý považuje Skinner pedagogický rozmer ekopoetiky. Nerozlišuje pritom medzi poetikami písania o prírode, ekopoetiky a ekopoézie, považuje ich za zameniteľné a ponúka ich taxonómiu, keď rozlišuje: topologický typ poetiky, zameraný na poéziu miesta, referujúci na prirodzený topos mimo básne, ktorý siaha do pastorálnej tradície; tropologický typ, používajúci analógie z environmentálnych vied; entropologický typ poetiky, ktorý využíva materialitu, procesy entropie, transformácie a rozkladu a približuje poéziu ku konceptuálnemu, vizuálnemu a performatívnemu umeniu; a napokon etnologický typ, spochybňujúci našu ľudskú (etnickú, rodovú, druhovú a pod.) perspektívu pri nazeraní na prírodu (2005, 128).
Scott Knickerbocker vo svojej knihe Ecopoetics: The Language of Nature, the Nature of Language (Ekopoetika: Jazyk prírody, príroda/prirodzenosť jazyka, 2012) analyzuje básnické diela, ktorých jazyk sa podľa neho líši od realistického a mimetického zobrazovania používaného v tzv. písaní o prírode. Autori a autorky ekopoézie naopak využívajú „zmyslovú poéziu“ či „poéziu zmyslov“ (sensuous poesis), teda „špecifický proces rematerializácie jazyka ako odpoveď na nie-ľudskú prírodu“[9] (2). Ekopoetické básne podľa Knickerbockera „rušia jednoduchú opozíciu medzi ľuďmi a prírodou; zmyslová poézia vychádza z predpokladu, že ľudia (a ich nástroje vrátane jazyka) sú zároveň odlišní aj neoddeliteľní od zvyšku prírody. Namiesto toho, aby sa básnici [...] pokúšali vymazať umelosť [atifice] svojich vlastných básní (aby sa zdali prirodzenejšie a údajne bližšie k prírode), bez ospravedlňovania prijímajú umelosť – nie pre ňu samu, ale ako spôsob zmysluplného vzťahu k prírodnému svetu. V skutočnosti pre nich umelosť je prirodzená“[10] (2). Na rozdiel od prvej vlny ekokriticizmu, ktorá sa podľa Knickerbockera nevenovala jazyku, a to aj v reakcii na exces predchádzajúceho (postštrukturalistického) „antropocentrického zamerania na textualitu“[11] (2) a na množstvo jazykových teórií, „[s]ila jazyka sprostredkovať nám dôležitosť prírody závisí práve od ozvláštňujúceho figuratívneho jazyka a rétorických prostriedkov, ktoré sa príliš často spájajú s ,umelosťouʻ. Ekologická poézia predpokladá vzťah medzi etikou a estetikou“[12] (3).
Kate Rigby vo svojom hesle o ekopoetike v knihe Key Words for Environmental Studies (Kľúčové slová pre environmentalistiku, 2016) píše, že poiesis ako tvorba nie je vlastná len človeku, naopak, „všetky prirodzené systémy, ktoré umožňujú vznik rozmanitých tvorivých praktík, by sa mohli vnímať aj ako poetické alebo skôr autopoetické, neustále vytvárajúce nové formy a vzory a rozpúšťajúce staré v dynamickom procese otvoreného vzniku. Ľudská ,poéziaʻ je teda kontinuálna s poéziou iných druhov a zároveň udržiavaná tým, čo raní nemeckí romantici nazývali ,nevedomou poéziouʻ Zeme [...]. Jedným z hlavných záujmov ekopoetiky je zvážiť, ako to, čo tvoríme – najmä, ale nie výlučne, slovami – môže následne pomôcť udržať tieto iné ako ľudské poetické praktiky a autopoetické procesy“[13] (2016, 79). Aj Rigby vo svojich štúdiách uvažovala o (ne)možnostiach jazyka na vyjadrenie viac-než-ľudského bytia, z čoho vyplynulo spojenie „ekopoetiky negativity“. Podľa nej poetické písanie často odoláva referenčnej logike substitúcie, nahrádzaniu stelesnenej skúsenosti, empirického poznania či eticko-politického konania a zdôrazňuje skôr vlastný status textového artefaktu, ktorý však môže naznačovať skúsenosti, poznanie a konanie na podporu viac-než-ľudského života (80).
Angela Hume a Gillian Osborne v diele Ecopoetics: Essays in the Field (Ekopoetika: Terénne eseje, 2018) považujú ekopoetiku za prierezový, intersekcionálny termín, ktorý charakterizuje prístup tak k písaniu literatúry, písaniu o literatúre, ako aj k jej čítaniu. Podľa nich sa ekopoetika a ekopoézia začali rozvíjať spolu s ekologickým vedomím na začiatku 70. rokov, v časoch prvej ropnej krízy, a zároveň s nástupom postmodernistických konceptov nielen o smrti autora, ale aj o konci prírody (2018, 79).
Grace Wells vo svojej štúdii „Culture and Nature: The Roots of Ecopoetics“ (Kultúra a príroda: korene ekopoetiky, 2018) hovorí, že ekopoetika vzniká na území medzi prírodou, kultúrou a sebou samým [selfhood], pričom jej neupiera transcendentálne kvality: „Mohli by sme o ekopoetike uvažovať jednoducho ako o druhu poézie, jazykovej svätyni, ktorá vytvára básne z našej súčasnej ekologickej krízy, alebo by sme mohli pod týmto ,pojmomʻ rozumieť aj tvoju vlastnú ekopoetiku, tvoju vlastnú svätyňu, ktorá ti umožňuje žiť poeticky a zmysluplne v týchto ťažkých časoch. Útočisko, ktoré ti umožní prekvitať a zostať v dobrom stave, aby tvoja vlastná duša nevyhynula“[14] (148). Do takto poeticky postavenej definície pridáva ešte rodový aspekt ženy, ktorá „dýcha prírodu“ a pri výdychu jej umožňuje artikulovať slová, lenže tieto západná kultúra podľa autorky obmedzuje.
Zostavovateľská štvorica knihy knihy The Routledge Companion to Ecopoetics (Sprievodca ekopoetikou z vydavateľstva Routledge) Julia Fiedorczuk, Mary Newell, Bernard Quetchenbach a Orchid Tierney na základe Batesovho konceptu „príbytku“ a Skinnerovho rozšírenia na „dom, ktorý zdieľame s niekoľkými miliónmi iných druhov“[15] (2024, 1), považujú ekopoetiku „za iné meno pre intuíciu, že tento zdieľaný dom je vytvorený prostredníctvom mnohonásobných a prepojených procesov poiesis“[16] (1). Podľa nich genealógia ekopoetiky a ekopoézie začína pri H. D. Thoreauovi a zakladá sa na týchto východiskách: „Táto literatúra vo všeobecnosti kombinuje reprezentačnú mimézis spoľahlivo samoregulovaného a obnovovaného prírodného sveta s osobnou reflexiou a/alebo obhajobou. Ekokritika a ekopoézia vznikli z tejto tradície spojením záväzku k vitálnemu prírodnému svetu s odmietnutím súboru prijatých kultúrnych noriem, ktoré sa všeobecne nazývajú karteziánsky svetonázor. Vychádzajúc z rozdelenia mysle a tela, tieto hierarchické dichotómie zahŕňajú [1] vymedzenie subjektu/objektu, v ktorom predpokladaný racionálny a konania schopný [agencial] ľudský pozorovateľ informuje o prírodných javoch, ktoré sa považujú za pasívne alebo za menej schopné konať; [2] predpokladané celkové oddelenie prírody a kultúry s vyššie cenenou kultúrou; [3] a rodové dichotómie, kde sú ženy umiestnené bližšie k „prírode“, a preto ich možno vylúčiť ako menej kultúrne významné. Odmietnutie týchto hierarchií a zahrnutie rodovo podmienených a viac-než-ľudských [more-than-human] pozícií boli súčasťou obhajoby ekopoézie“[17] (1) Za dôležitý moment tzv. otvorenia poľa ekopoetiky pritom autorky a autori považujú práve postoj uznania komunít, ktoré boli marginalizované, za úplných, rovnocenných participantov na kreatívnom aj kritickom aspekte „ekopoetickej krajiny“ [landscape]. Treba podotknúť, že ide o perspektívu, ktorú vo svojom ekopoetickom výskume pred nimi zdôrazňovali najmä Hume a Osborne.
Ekopoetické prístupy k/v literatúre sa v súčasnosti rozvíjajú veľmi dynamicky. Na Slovensku ekopoetická perspektíva dosiaľ nebola plnohodnotne reflektovaná, prinajmenšom nie explicitne. Za ekopoetickú by sa dala považovať publikácia Matúša Mikšíka K jasu a tiesni mierim: Ivan Laučík v interpretáciách (2020), v ktorej autor používa na prírodné a ekologické prvky skúmanej poézie vlastný ekopoetický interpretačný prístup. Zhrnutie doterajších ekopoetických prístupov v českom prostredí ponúka Mariana Machová v úvode svojej štúdie „,Člověk pokouší krajinuʻ: Možnosti ekopoetiky v díle Jiřiny Haukové“ (2023).
Literatúra
Bate, Jonathan. 1991. Romantic Ecology: Wordsworth and the Environmental Tradition. Abingdon: Routledge.
Bate, Jonathan. 2002. The Song of the Earth. Cambridge: Harvard University Press.
Bryson, J. Scott, ed. 2002. Ecopoetry: A Critical Introduction. Salt Lake City: University of Utah Press.
Elder, John. 1985. Imagining the Earth: Poetry and the Vision of Nature. Urbana – Chicago: University of Illinois Press.
Fiedorczuk, Julia – Mary Newell – Bernard Quetchenbach – Orchid Tierney. 2024. „Introduction: Ecopoetry, Ecocriticism, and Ecopoetics.“ In The Routledge Companion to Ecopoetics, eds. Julia Fiedorczuk – Mary Newell – Bernard Quetchenbach – Orchid Tierney, 1 – 6. New York: Routledge.
Henríquez, José Manuel Marrero. 2023. „Ecopoetics.“ In Spanish Environmental Cultural Studies, ed. Luis I. Prádanos, 215 – 222. Martleshame: Boydell & Brewer. DOI: https://doi.org/10.1017/9781800108677.021.
Hetman, Maria. 2013. „The Orginal ʻHome Ec’: Jonathan Skinner on Observing the Goings-on in Your Backyard and Why Ecopoetics Isn’t Just for Writers.“ Poetry Foundation 16. apríla. Dostupné na: https://www.poetryfoundation.org/articles/70002/the-original-home-ec [cit. 15. 5. 2025].
Hume, Angela – Gillian Osborne. 2018. Ecopoetics: Essays in the Field. Iowa City: University of Iowa Press. DOI: https://doi.org/10.2307/j.ctt2111h7q.
Knickerbocker, Scott. 2012. Ecopoetics: Language of Nature, the Nature of Language. Amherst – Boston: University of Massachusetts Press.
Machová, Mariana. 2023. „,Člověk pokouší krajinuʻ: Možnosti ekopoetiky v díle Jiřiny Haukové.“ Česká literatura 71, 6: 744 – 767. DOI: https://doi.org/ 10.51305/cl.2023.06.02.
Meillon, Bénédicte. 2022. Ecopoetics of Reenchantment: Liminal Realism and Poetic Echoes of the Earth. Lexington Book.
Middelhoff, Frederike – Sebastian Schönbeck – Roland Borgards – Catrin Gersdorf, eds. 2019. Texts, Animals, Envinronments: Zoopoetics and Ecopoetics. Freiburg – Berlín – Viedeň: Rombach.
Rigby, Kate. 2016. „Ecopoetics.“ In Key Words for Environmental Studies, ed. Joni Adamson – WilliamA Gleason – David N. Pellow, 79. New York: New York Unviersity Press.
Skinner, Jonathan. 2004 – 2005. „Statement for ʻNew Nature Writing’ Panel at 2005 AWP (Vancouver). ecopoetics 4 – 5: 127 – 129.
Wells, Grace. 2018. „Culture and Nature: The Roots of Ecopoetics.“ Women’s Studies 47, 2: 147 – 159. DOI: https://doi.org/10.1080/00497878.2018.1425523.
[1] „the incorporation of an ecological or environmental perspective into the study of poetics, and into the reading and writing of (mainly) literary works.“
[2] „intersectional nature of ecopoetics as both poetry and critical practice today“; „nearly synonymously“
[3] „Ecopoetics is, sensu stricto, the theory that underpins any poetic practice and any other literary form that makes ecology and environmental consciousness its foundation and starting point.“
[4] „Ecopoetics responds to the current ecological crisis of planetary dimension and is the poetics of the Anthropocene and the future to come.“
[5] „there are four main areas in which ecopoetics acquires a relevant role, all of them related, in descending order, to the original literary and theoretical foundations of the classical understanding of the word ʻpoetics’ as ʻa treatise on poetry or aesthetics’ (Merriam-Webster): literary theory, literary criticism, environmental humanities, and cultural studies.“
[6] „the poetic articulates both presence and absence“
[7] „writerly practice“
[8] „At the very micro level, artists, writers, and musicians can contribute to the way we listen on a day-to-day basis, the way we use words, what is the meaning of a word. These words get thrown around – ʻgreen’, ʻsustainable’, ʻeco’ – and if you don’t have poets in there challenging, examining, weighing, reassessing, and reinventing the use of those words, I think they can easily just become tokens for the kind of greenwashing campaign that is all around us.“
[9] „employs instead what I term ʻsensuous poesis,’ the process of rematerializing language specifically as a response to nonhuman nature.“
[10] „Their poems undo simple oppositions between humans and nature; sensuous poesis operates from the assumption that humans (and their tools, including language) are both distinct and iseparable from the rest of nature. Rather than attempt to erase the artifice of their own poems (to make them seem more natural and supposedly, then, closer to nature), the poets in this book unapologetically embrace artifice – not for its own sake, but as a way to relate meaningfully to the natural world. Indeed for them, artifice is natural.“
[11] „anthropocentric focus on textuality“
[12] „The power of language to make nature matter to us depends precisely on the defamiliarizing figurative language and rhetorical devices too often associated with „artificiality“. Ecological poetry posits a relationship between ethics and aesthetics.“
[13] „The natural systems that have enabled the emergence of these diverse creative practices might also be seen as poietic or, rather, autopoietic, continuously generating new forms and patterns, and dissolving old ones, in a dynamic process of open-ended becoming. Human “poesy” is thus both continuous with that of other species and sustained by what the early German Romantics referred to as the “unconscious poesy” of the Earth […]. One of the core concerns of ecopoetics is to consider how what we make – especially, but not exclusively, with words – might in turn help sustain these otherthan-human poietic practices and autopoietic processes.“
[14] „We could think of ecopoetics as simply a kind of poetry, a linguistic sanctuary that makes poems out of our current ecological crisis, or we could consider the ʻterm’ to mean your own ecopoetics, your own sanctuary that allows you to live poetically and meaningfully in these difficult times. A sanctuary that allows you to flourish and stay well, so that your own soul does not become extinct.“
[15] „the house we share with several million other species“
[16] „,Ecopoeticsʻ is another name for the intuition that this shared house is made through multiple and interconnected processes of poiesis.“
[17] „This writing generally combines representational mimesis of a dependably self-regulating and restorative natural world with personal reflection and/or advocacy. Ecocriticism and ecopoetry emerged from this tradition by pairing a commitment to a vital natural world with a rejection of the set of received cultural norms generally termed a Cartesian worldview. Starting from a mind/body plit, these hierarchical dichotomies include a suject/object delineation in which a presumed rational and agential human observer reports on natural phenomena, considered passive or less agential; a presumed overall nature/culture separation, with culture validated; and gender dichotomies with women positioned closer to „nature“ and therefore dismissible as less culturally significant. The rejection of these hierarchies and the inclusion of gendered and more-than-human positionalities were components of ecopoetry’s advocacy.“