Heroikomická veršovaná epika pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Mock-heroic narrative poems (en-GB)
- Heroikomische Versepik (de)
- Poèmes héroï-comiques (fr)
Explikácia pojmu
Heroikomická veršovaná epika (Smiešno-hrdinská veršovaná epika) je strešné genologické označenie pre epické diela napísané vo veršoch, ktoré majú rôzny rozsah od veľkej epiky (heroikomický alebo smiešno-hrdinský epos) až po kratšie diela strednej epiky. Ich spoločným znakom je využitie postupov hypertextuality, osobitne persifláže, za účelom kontrastného stvárnenia všednej (banálnej) témy imitáciou vznešeného štýlu. Nehrdinské postavy (napr. komicky pôsobiace zvieratá, sedliaci alebo mešťania) konajú ako hrdinovia či šľachtici, pričom dej je podaný jazykom typickým pre hrdinský alebo rytiersky (dvorský) epos).
Adjektívum „heroikomický“ sa v Slovníkovom portále Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, v. v. i., nevyskytuje. V Slovenskom národnom korpuse je doložené s počtom 10 výskytov (Slovenský národný korpus 2025). Do nášho jazyka sa dostalo pravdepodobne prevzatím francúzskeho prídavného mena „héroï-comique“ (resp. „héroïcomique“) vytvoreného kontrakciou dvoch slov gréckeho pôvodu („héroïque“ a „comique“). Jeho synonymami sú zložené prídavné meno cudzieho pôvodu „heroicko-komický“ a kalk „smiešno-hrdinský“.
V českej a slovenskej literárnej vede sa však s termínmi „heroikomický“ a „heroikomika“ pracuje už oveľa dávnejšie. Najznámejším príkladom je komparatistická monografia českého polonistu Karela Krejčíko Heroikomika v básnictví Slovanů (1964). V centre autorovej pozornosti stojí heroikomický epos v slovanských literatúrach klasicizmu a romantizmu zasadený do širšieho literárnohistorického kontextu (o. i. antická, francúzska a nemecká literatúra, ako aj ruská literatúra 20. storočia). Heroikomiku chápe Krejčí ako „specifický způsob vidění světa, který do sebe zahrnuje ironii, parodii i satiru“ (Forst 1995). V nadväznosti na túto koncepciu definuje Slovník literární teorie heroikomiku ako „druh komiky vznikajíci kontrastním míšením vysokého a nízkého, vážného a směšného, vznešeného a malicherného.“ Za jeho historicky najvýraznejšiu realizáciu je považovaný heroikomický resp. smiešno-hrdinský epos ako „specifický žánr nazvaný v protikladu k eposu heroickému“ (Peterka 1984, 134). V starších slovenských terminologických slovníkoch býva tento žáner zjednodušene označovaný za komický epos (Findra 1986, 102; Žilka 1987, 285) a nevenuje sa mu väčšia pozornosť. Ináč je to v spomenutom českom slovníku, v ktorom existuje samostatné heslo „Směšnohrdinský epos“ (Bělíček 1984, 347 – 348),
S pojmom „komický epos“ („komisches Epos“) sa pracuje aj v nemeckej genológii, pričom rôzni literárni vedci vymedzujú rozsah termínu rôzne. Na jednej strane stoja užšie koncepcie zahrňujúce do tohto pojmu len skutočné eposy ako diela veľkej epiky, na druhej strane stoja širšie koncepcie označujúce týmto pojmom nielen eposy, ale aj kratšie veršované diela z obdobia rokoka, ktoré síce zachovávajú niekoľko prvkov parodujúcich epos, ale rozprávajú o banálnych spoločenských udalostiach (Moenninghof 2007, 297). Zo žánrovotypologického hľadiska je dodnes podnetná staršia komparatistická práca Karlernsta Schmidta (1953). Tento predstaviteľ širšieho chápania rozlišuje tri typy komického eposu: komický zvierací epos („komisches Tierepos“), komický rytiersky epos („komisches Ritterepos“) a klasicistický komický epos („klassizistisches komisches Epos“), ktorým označuje paródiu eposu (Moenninghoff 2007, 298).
V snahe vyhnúť sa nedorozumeniam sa zdá však vhodnejšie nepoužívať označenie „komický epos“ alebo „heroikomický epos“ ako strešný pojem, ale namiesto toho sa pridŕžať strešného označenia „heroikomická veršovaná epika“, ktoré v sebe zahŕňa rôzne diela bez ohľadu na ich rozsah, obdobie vzniku a tematické zameranie.
Okrem teórie literárnych druhov a žánrov sa heroikomickej veršovanej epike pripisuje v posledných desaťročiach osobitná význam aj v súvislosti s teóriou interxtexuality. Veľkú pozornosť jej venuje Gérard Genette v monografii Palimpsestes. La littérature au second degré (1982). Žáner nazývaný vo francúzštine „poème héroï-comique“ („heroikomická báseň“) považuje tento tvorca koncepcie transtextuality za osobitný druh persifláže (Genette 1982, 149), jedného zo šiestich postupov hypertextuality, ktorú definuje ako satirickú imitáciu hypertextu založenú na výsmechu predlohy (por. Persifláž). Základným znakom heroikomickej básne je podľa Genetta kontrastné stvárnenie všednej (banálnej) témy imitáciou vznešeného štýlu (1982, 151). Nehrdinské postavy (napr. komicky pôsobiace zvieratá, sedliaci alebo mešťania) konajú ako hrdinovia či šľachtici, pričom dej je podaný jazykom typickým pre hrdinský alebo rytiersky (dvorský) epos).
V literárnovednom diskurze sa používajú pojmy „paródia“ a „travestia“ často neprimerane aj pri dielach, v ktorých sú použité iné zo šiestich postupov hypertextuality, pretože tieto termíny sú najstaršie, všeobecne najviac známe a v literatúre zrejme aj najčastejšie zastúpené. Tak je tomu aj v prípade heroikomickej básne. Z tohto dôvodu Genette uvádza presné definície paródie („parodie“), ktorú poníma užšie ako obvykle, burlesknej travestie („travestissement bourlesque“) ako klasického druhu travestie a heroikomickej básne ako súčasti persifláže. V paródii sa vznešený dej transformuje na všedný či banálny, pričom súvislosť s dejom predlohy je dostatočne zrejmá. V burlesknej travestii sa vznešený text prepisuje pomocou vulgárneho štýlu, pričom dej, mená a vlastnosti postáv ostávajú zachované. V heroikomickej básni, ktorá je osobitným druhom persifláže a opakom burlesknej travestie, sa všedná či banálna téma podáva imitáciou vznešeného štýlu (Genette 1982, 158 – 159). Svoje tvrdenia autor demonštruje najmä na príklade troch diel francúzskej literatúry 17. storočia (Genette 1982, 25 – 26, 64 – 73; 149– 153, 158). Okolo roku 1664 napísala skupinka autorov, medzi nimi Nicolas Boileau a Jean Racine, fragment Chapelain décoiffé (Strapatý kaplán), ktorý je paródiou niekoľkých scén prvého dejstva drámy Pierra Corneilla Le Cid (1637, Cid, in Cid. Cinna. Nicodémes. Klamár, 1990, prel. Peter Štilicha a Štefan Povchanič). Dielo Virgile travesti (1648, Travestovaný Vergilius) Paula Scarrona je burlesknou travestiou Vergiliovho eposu Aeneis (29 p. n. l. – 19 p. n. l, Eneida, 1969, prel. Viera Bunčáková a Pavel Bunčák). A do tretice dielo Nicolasa Boileaua Le Lutrin (1674, Pulpit), je heroikomickou básňou tematizujúcou spor dvoch kanonikov o umiestnenie pulpitu v parížskej Sainte-Chapelle, ktorý vyústi do bitky.
Dejiny heroikomickej veršovanej epiky siahajú až do antiky. Βατραχομυομαχία (pravdepodobne 6. – 4. stor. p. n. l.; Batrachomyomachia, čes. Homerské hymny. Válka žab a myší, 1959, prel. Otakar Smrčka), epická báseň stredného rozsahu z obdobia helenizmu, stvárňuje jednodňovú vojnu žiab a myší na brehu rybníka na spôsob Homérovho eposu Ilias (Genette 1982, 147 – 148). Toto dielo je v európskej kultúrnej tradícii natoľko prítomné, že jeho názov sa apelativizoval a prenikol do slovnej zásoby. Frazeologizmus „žabomyšia vojna“ označuje „smiešne malicherný spor“ (Krátky slovník slovenského jazyka 2003).
Rozkvet heroikomickej veršovanej epiky nastal v 17. a 18. storočí. V kontexte európskej literatrúy patrí k jej trom najvýznamnejším dielam La secchia rapita (1622; Unesené vedro), v ktorom taliansky autor Alessandro Tassoni stvárňuje fiktívny vojnový konflikt medzi Bolognou a Modenou. Tento nevypukne kvôli únosu krásnej Heleny, ako je tomu v Trójskej vojne, ale kvôli únosu vedra (Genette 1982, 149). Na toto dielo, rovnako aj na Batrachomyomachiu, odkazuje ako na žánrový model francúzsky autor klasicizmu Nicolas Boileau v spomenutom diele Le Lutrin, napísanom v alexandrínoch štytlisticky imitujúcich Homéra a Vergília (Genette 1982, 149 – 153). A do tretice Alexander Pope je autorom najznámejšej anglickej heroikomickej epickej básne („mock-heroic narrative poem“) The Rape of the Lock (1712, Ukradnutá kader; čes. Uloupená kadeř, 1998, prel. Martin Hilský), v ktorej sa – podobne ako u Tassoniho – bojuje o bezcenný predmet, tentoraz o ukradnutú kader dámy Belindy (Bělíček 1984, 347; Genette 1982, 355). Heroikomická veršovaná epika stratila svoj význam koncom 18. storočia pod vplyvom komického románu, ktorého tvorcami boli napr. Lawrence Sterne, Henry Fieldling a Jean Paul (Moenninghof 2007, 297).
Literatúra
Bělíček, Pavel. 1984. „Směšnohrdinský epos.“ In Slovník literární teorie. 2. vydanie, ed. Štěpán Vlašín, 347 – 348. Praha: Československý spisovatel.
Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
Findra, Ján. 1986. „Epos“. In Slovník literárnovedných termínov, 2. doplnené vyd., Ján Findra – Eduar Gombala – Ivan Plintovič, 102 – 104. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Forst, Vladimír. 1995, „Karel Krejčí“. Slovník české literatury po roce 1945. [cit 31.05.2025] Dostupné na: https://slovnikceskeliteratury.cz/showContent.jsp?docId=414.
Heroikomický. 2025. In Slovenský národný korpus. [cit 31.05.2025] Dostupné na: https://bonito.korpus.sk/run_guest.cgi/first?corpname=prim-6.0-public-all&reload=&iquery=heroikomick%C3%BD&queryselector=iqueryrow&lemma=&phrase=&word=&char=&cql=&default_attr=word&viewmode=kwic&fc_lemword_window_type=both&fc_lemword_wsize=5&fc_lemword=&fc_lemword_type=all&fsca_doc.bogo=&fsca_doc.cong=&fsca_doc.date=&fsca_doc.orgd=&fsca_doc.name=&fsca_doc.orgn=&fsca_doc.auth=&fsca_doc.orga=&fsca_doc.trnr=&fsca_doc.isbn=&fsca_doc.comn=&fsca_doc.bibl=&fsca_doc.id=&fsca_doc.sent=&fsca_doc.word
Krejčí, Karel. 1964. Heroikomika v básnictví Slovanů. Praha: Československá akademie věd.
Moenninghoff, Burkhard. 2007. „Komisches Epos.“ In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 2, H – O, eds. Harald Fricke et al., 296 – 298. Berlin – New York: de Gruyter
Peterka, Josef. 1984. „Heroikomika.“ In Slovník literární teorie. 2. vydanie, ed. Štěpán Vlašín, 134. Praha: Československý spisovatel.
Schmidt, Karlernst. 1953. Vorstudien zu einer Geschichte des komischen Epos. Tübingen: M. Niemeyer.
Žabomyší. 2003. In Krátky slovník slvoenského jazyka 4 z r. 2003.. [cit 20.01.2025] Dostupné na: https://slovnik.juls.savba.sk/?w=%C5%BEabomy%C5%A1%C3%AD&s=exact&c=x256&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken#.
Žilka, Tibor. 1987. „Epos.“ In Poetický slovník. 2., doplnené vydanie, Tibor Žilka, 283 – 285. Bratislava: Tatran.