Vizuálna antropológia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Visual anthropology (en-GB)
- Visuelle Anthropologie (de)
- Anthropologie visuelle (af)
Explikácia pojmu
Vizuálna antropológia je subdisciplína, ktorá vznikla na pomedzí sociálnej a kultúrnej antropológie a kultúrnych a vizuálnych štúdií, kombinujúc dejiny umenia, kultúrne štúdiá s literárnou teóriou (Elkins 2002). „Zahŕňa dva paralelné ciele: produkciu antropologických médií (vrátane etnografického filmu, videa, fotografie, kresby, interaktívnych médií atď.), ako aj antropologické analýzy médií (vrátane filmov, videí, fotografií, kresieb atď.)“[1] (Chio 2023, 1). Vizuálna antropológia má okrem dokumentačnej a zobrazovacej aj analyticko-interpretatívnu povahu, pričom, vychádzajúc z premisy, že obrazy sú produkty (artefakty) kultúry, sa snaží objasniť, ako možno tieto aspekty kultúry vyjadriť a interpretovať, či už textovo, alebo vizuálne, a tak zvýšiť komunikatívnosť antropologických dát.
Antropológia vo všeobecnosti, ale obzvlášť fyzická, od dôb svojho konštituovania v 19. storočí pracovala s obrazmi: nákresmi, fotografickými, neskôr filmovými záznamami. Obraz a jeho interpretácie sa v období kolonializmu a fašizmu okrem iného zneužívali aj na štúdium rás, kategorizáciu (kolonizovaného) obyvateľstva podľa rasových a etnických „typov“ a na teórie o rasovej, etnickej, sociálnej a inej nerovnosti, ktoré potvrdzovali mocenské ambície.
Za prvých priekopníkov etnografického obrazu – nákresu, fotografie a filmu – možno považovať osobnosti „neantropológov“, ako Matthew Brady, Jacob Riis, Dorothea Lange či Robert Flaherty a Dziga Vertov, na Slovensku napríklad Karol Plicka. Antropológovia ako Edward Burnett Tylor, Alfred Cort Haddon či Henry Balfour si už uvedomovali vedecký význam audiovizuálnej dokumentácie, a to ako pamäťovej pomôcky, ale aj prostriedku na umocnenie výsledkov svojho výskumu. S použitím vizuálnych médií aj na účely vedeckej analýzy prišli o niekoľko desaťročí neskôr Gregory Bateson a Margaret Mead (1942). Postupný technický rozvoj zapríčinil od druhej polovice 20. storočia nebývalý rozmach vo vizuálnej antropológii, najmä v produkcii etnografických filmov (napr. Jean Rouch, John Marshall, Robert Gardner). Tento nárast nasledovali aj teoretické úvahy, súvisiace s nadšením, ale i so skepsou voči schopnostiam filmu či iných médií, sprostredkovať hodnoverné antropologické poznatky. „,Ikonofóbiaʻ mainstreamových antropológov a antropologičiek viedla k marginalizácii tohto pododboru […]. Zatiaľ čo text bol schopný teórie a analýzy, význam obrazov sa považoval za ťažšie kontrolovateľný, a teda náchylnejší na nepochopenie alebo chybnú interpretáciu […]“[2] (Chio 2023, 4).
Už v 60. rokoch sa začali diskusie o etickom nahliadaní na vizuálne médiá, o mocenskej nerovnováhe, za ktorej vznikali, aj o ich bezbrehom a neautorizovanom používaní. Od 70. rokov sa preto presadzoval tzv. observačný film, ktorý vyjadroval po formálnej stránke čo najmenej „privilegovaný štýl kamery“, montážne nemanipulovaný a nekomentovaný záznam (napr. David a Judith MacDougallovci; MacDougall 1999). S takýmito kritériami narába aj súčasná tvorba vizuálno-antropologických dokumentov, pričom k observačnej pribudla ešte požiadavka senzorickej konvencie, aby dohromady čo najlepšie sprostredkovali skúsenosti, ale zároveň rešpektovali a reflektovali kultúrne rozdiely (Chio 2020). Koncepcia a prítomnosť či neprítomnosť tvorcu, tvorkyne antropologického média je pritom v diele (na obraze) jasná a zreteľná, čím buď prenecháva priestor subjektom výskumu, alebo, naopak, zdôrazňuje úlohu antropológa, antropologičky pri jeho vzniku aj interpretácii. Stále sa diskutuje, najmä v rámci takzvaných domorodých médií (indigenous media), aj o etických možnostiach a dôsledkoch medzikultúrnej reprezentácie.
Ďalším dôležitým smerom v súčasnej vizuálnej antropológii sú aktivistické médiá, ktoré sa snažia o inklúziu, zapojenie samotných skúmaných subjektov do mediálnej produkcie, prípadne takzvaná autoetnografia, teda (napr. mediálna, vedecká) reprezentácia osobného pohľadu na spoločnosť. Podľa Jenny Chio (2023, 9) domorodé a aktivistické médiá oslobodili vizuálnu antropológiu, a najmä etnografický film, od obmedzení reprezentácie pevnej alebo pozorovateľnej kultúrnej „reality“ v prospech skúmania možností filmovej a mediálnej praxe pochopiť a spochybňovať sociálne, kultúrne a politické podmienky.
Teoretické východiská vizuálnej antropológie boli importované, podľa Davida MacDougalla (Hockings a kol. 2014), „niekedy až nevhodne z ,písanej antropológieʻ. Druhá časť [teórie] bola vypožičaná z ďalších odvetví, akými sú filozofia, psychológia, semiotika, kritické štúdiá a filmové štúdiá. Zvyšok vznikol z praxe“ (cit. podľa Bagálová 2014, 35), teda samotnej etnografie. Ontológia vizuálneho – od objektivizujúceho poňatia cez relativizujúce až po inkluzívne – podmieňovala metódy a formy analýz, epistemológiu i prax. V druhej polovici 20. storočia teoretici vizuality nadväzovali jednak na teóriu reprodukovateľnosti Waltera Benjamina, ako aj na semiotiku Ferdinanda de Saussure a Charlesa S. Peirca. Obrazu sa nepripisoval iba reprezentatívny indexový význam znaku, ale kombinácia ikonickosti aj symbolu, pričom interpretácia vzťahu medzi označujúcim a označovaným alebo produkcia významu nebola stála, nemenná. Obraz nereprezentoval niečo, sám sa stával niečím. Nadväzujúc na fenomenologické teórie obrazu a úvahy Mauricea Merleaua-Pontyho a Rolanda Barthesa z druhej polovice 20. storočia sa čoraz väčšmi diskutovalo o spôsoboch vnímania, o zmyslovej perspektíve a z nich vyplývajúcej subjektívnosti (ne/objektívnosti) a zmyslovosti vizuálneho záznamu. John Berger ešte v 70. rokoch 20. storočia vo svojom televíznom seriáli Ways of Seeing, zhrnutom do rovnomennej knihy (1972; čes. Způsoby vidění, 2016), upozornil na paradoxy rôznych, historicky a kultúrne podmienených spôsobov nazerania na zobrazované, pričom si všímal „verbálnu moc“, nesporný vplyv slov či textu na vizuálnu percepciu. V priebehu 80. a 90. rokov 20. storočia, v spojitosti s otázkami implikovanosti autorstva v kultúrno-antropologických dielach, prebehli aj diskusie, ktoré obrátili pozornosť a problematizovali ich textovú interpretačnú povahu: vo vizuálnej antropológii bola výsledkom rozrôznenosť a väčšia otvorenosť interpretácií, ale aj väčšia akceptácia nových vizuálnych, digitálnych a mediálnych analytických a interpretačných postupov, „ktoré by efektívnejším spôsobom dokázali sprostredkovať antropologické poznanie“ (Durňak 2019, 1). Objektívnosť obrazu postupne rozložil dôležitý prvok vizuality, jej subjektívna percepčná kvalita, takzvané mentálne videnie a porozumenie videného (Mitchell 1986). Vizualitu pritom teoretici Jessica Evans a Stuart Hall (1999) charakterizovali ako spôsob videnia a vytvárania významu toho, čo vidíme.
Jenny Chio (2023) delí súčasnú vizuálnu antropológiu na štyri oblasti záujmu: na etnografickú filmovú tvorbu a teóriu, domorodé a aktivistické médiá, štúdium vizuálnej kultúry a multimodálnu antropológiu. Spoločnými menovateľmi týchto prístupov sú: 1) dôraz na ich analytickosť na úkor ilustratívnosti, teda nie na využívanie (audio)vizuálnych záznamov a postupov len ako doplnkov textov. Text a obraz sa v súčasnej vizuálnej antropológii vnímajú komplementárne. 2) Vizuálna antropológia sa zaujíma „o etnografické metódy a reflexivitu, inými slovami o to, ako môže záujem o vizuálne materiály a vizuálnu prax prispieť k hĺbavejšej, etickejšej etnografii“[3] (ide napr. o „vrátenie kamery“ v rôznych podobách späť do výskumných komunít alebo o kolaboratívne praktiky vizuálnoantropologického výskumu). 3) A napokon, súčasná vizuálna antropológia uvažuje o obmedzeniach čisto vizuálnej reprezentácie, reflektuje multimodálnosť viditeľného a uznáva, že „oblasť vizuálnej antropológie vždy zahŕňala aj iné zmysly a skúsenosti a že rôzne antropologické otázky a rôzne etnografické kontexty môžu vyžadovať alebo prinajmenšom využívať rôzne spôsoby zapojenie a produkcie“[4] (1 – 2).
Literatúra
Bagalová, Monika. 2014. „Úvod do vizuálnych štúdií.“ Axis Mundi 2: 34 – 42.
Banks, Marcus – Howard Morphy, eds. 1997. Rehinking Visual Anthropology. New Haven: Yale University Press.
Banks, Marcus – Jay Ruby, eds. 2011. Made to Be Seen: Perspectives on the History of Visual Anthropology. Chicago: Chicago University Press.
Barthes, Roland. [1980] 1994. Světlá komora [La chamber claire]. Prel. Miroslav Petříček jr. Bratislava: Archa.
Bateson, Gregory – Margaret Mead. 1942. Balinese Character: A Photographic Analysis. New York: New York Academy of Sciences.
Berger, John. [1972] 2016. Způsoby vidění [Ways of Seeing]. Prel. Andrea Průchová. Praha: Labyrint.
Durňak, Milan. 2019. „Analytické dispozície vizuálnej etnografie: Konfigurácia efektívnych audiovizuálnych nástrojov interpretácie kultúry.“ Dizertačná práca, Ústav etnológie, Filozofická fakulta Univerzity Karlovy v Prahe.
Elkins, James. 2002. Photography Theory. Londýn: Routledge.
Evans, Jessica – Stuart Hall. 1999. Visual Culture: The Reader. Londýn: Sage.
Hockings, Paul – Keyan G. Tomaselli – Jay Ruby – David MacDougall – Drid Williams – Albert Piette – Maureen T. Schwarz – Silvio Carta. 2014. „Where Is the Theory in Visual Anthropology?“ Visual Anthropology 27, 5: 436 – 456. DOI: https://doi.org/10.1080/08949468.2014.950155.
Chio, Jenny. 2020. „Theorizing in/of Ethnographic Film.“ In The Routledge International Handbook of Ethnographic Film and Video, ed. Phillip Vanini, 30 – 39. London: Routledge.
Chio, Jenny. [2021] 2023. „Visual Anthropology.“ In The Open Encyclopedia of Anthropology, ed. Felix Stein. Dostupné na: http://doi.org/10.29164/21visual [cit. 13. 12. 2023].
MacDougall, David. 1999. Transcultural Cinema. Princeton: Princeton University Press.
Mitchell, W. J. T. 1986. Iconology: Image, Text, Ideology. Chicago: University of Chicago Press.
Petráň, Tomáš. 2011. Ecce homo: Esej o vizuální antropologii. Pardubice: Univerzita Pardubice.
Pink, S. 2001. Doing Visual Ethnography. London: Sage Publications.
[1] „Visual anthropology encomapsses two paralel aims: the production of anthropological media (including ethnographic film, video, photography, drawing, interactive media, etc.) as well as the anthropological analyses of media (including films, videos, photography, drawings, etc.).“ Pokiaľ nie je v literatúre uvedené inak, preklad z iných jazykov E. K.
[2] „The ,iconophobiaʻ of mainstream anthropologists resulted in the marginalisation of the subfield […]. Whereas text was capable of theory and analysis, the meaning of images was considered less easily controlled and thus more likely to be misunderstood or misinterpreted […].“
[3] „[…]with ethnographic methods and reflexivity; or, in other words, how attention to visual materials and visual practices can make for a more insightful, and more ethical, ethnography.“
[4] „[…] the field of visual anthropology has always included other senses and experiences and that different anthropological questions and different ethnographic contexts may demand, or at least benefit from, different modes of engagement and production.“