Literárna antropológia pojem

Explikácia pojmu

Literárna antropológia je disciplína na pomedzí kultúrnej antropológie a literárnej vedy, ktorá sa venuje výskumu literatúry ako jedného z kultúrnych prejavov človeka či ľudskej spoločnosti, a to z komparatívnej, semiotickej, hermeneutickej, genologickej či naratologickej perspektívy, v synchrónnych aj diachrónnych vzťahoch a v priestorových kontextoch. Ide o interdisciplinárny prístup, ktorý sa začal kreovať v 70. rokoch 20. storočia ako výsledok takzvaného kultúrneho obratu v sociálnych a humanitných vedách a antropologického obratu v literárnej vede (Schlaeger 1996). Oba obraty znamenali upriamenie pozornosti na kultúru ako na systém symbolov a významov, a to na úkor pozitivistickej, funkcionalistickej a štrukturalistickej epistemológie. „Podvojný pôvod disciplíny“ (Schlaeger 2006, 453) v literárnej vede a kultúrnej antropológii sa odráža aj v prístupoch k nej. Zatiaľ čo prístupy antropológie sú väčšmi heuristické, historizujúce a sociologizujúce, prípadne sa zameriavajú na autoreflexiu disciplíny, ktorá pri svojom definovaní a opisovaní využíva literárne techniky, v antropologicky orientovanej literárnej vede prevažuje fenomenologické, transcendentalistické a komparatistické štúdium literatúry, jej žánrov a tém.

Podobne ako napríklad vizuálna antropológia aj literárna antropológia pristupuje k prívlastku vo svojom názve v hrubých kontúrach dvojako: buď ako k predmetu svojho výskumu, alebo ako k metóde. Literatúra môže predstavovať jednak objekt, produkt kultúry, ktorého rôzne aspekty hodno skúmať, jednak základný prostriedok antropologickej i literárnovednej práce: záznam slov pri terénnom výskume či interpretačný text, ktorý o istej kultúre vzniká a znamená v konečnom dôsledku „literatúru“. Literárnu antropológiu zo zorného uhla kultúrnej antropológie možno podľa Ellen Wiles (2020) rozdeliť na: (1) literárnu antropológiu, ktorá pracuje s fikciou heuristicky a utilitárne ako so zdrojom poznatkov o kultúrach a doplnkom na interpretáciu kultúr (Fernando Poyatos); (2) interpretatívnu alebo symbolickú antropológiu, ktorá využíva pojmy literárnej vedy a textovú analýzu na interpretáciu kultúry (kultúra a spoločnosť vysvetľovaná ako „kultúrny text“; zaviedol Clifford Geertz), ale zároveň aj na autoreflexívne pôsobenie, zvažovanie literárnych možností opisovania svojho predmetu, teda kultúry a spoločnosti (James Clifford a Clifford Geertz); 3) antropológiu literárneho poľa ako kultúrneho a produkčného systému, ktorá skúma autorské, vydavateľské, čitateľské stratégie a približuje sa k sociológii literatúry. Literárno-antropologické prístupy literárnej vedy sa väčšmi zameriavajú na výklad a interpretáciu literárnych textov či žánrov, naratívnych postupov a podobne, ktoré predstavujú „literarizáciu“ či „fikcionalizáciu“ ako univerzálnu aktivitu človeka ako kultúrnej či spoločenskej bytosti (Wolfgang Iser, Helmut Pfotenhauer, Ryszard Nycz).

Za konštitutívny text literárnej antropológie ako sociálnej disciplíny sa považuje zborník Literary Anthropology: A New Interdisciplinary Approach to People, Signs and Literature (Literárna antropológia: Nový interdisciplinárny prístup k ľuďom, znakom a literatúre), ktorý v roku 1988 zostavil Fernando Poyatos. Samotný pojem však podľa jeho vlastných slov prvýkrát použil už v roku 1977. Poyatos vo svojej štúdii hovorí, že „naratívna literatúra (a v menšej miere aj dramatická literatúra) predstavuje bezpochyby najbohatší zdroj informácií o spôsobe života človeka a najvyspelejšiu formu jeho zobrazenia v čase i priestore aj formu komunikácie so súčasnými a budúcimi generáciami“[1] (1988, 4). K literatúre ako zdroju poznávania kultúry sa antropológia obracia podľa neho vtedy, keď k nej nemá priamy prístup alebo ak ho aj má, považuje „naratívnu literatúru danej kultúry za prvý krok, ktorý jej poskytne rad vhľadov do zmyslovo vnímateľného a zrozumiteľného systému, ktorý by inak mohla prehliadnuť“[2] (15). Literárne dáta môžu zároveň simultánne dopĺňať informácie z terénneho výskumu. Svoj model semiotickej literárnej antropológie Poyatos dokumentuje na štúdiu nonverbálnej komunikácie v románoch rôznych období a priestorov, pričom v literatúre hľadá zmyslovo vnímateľné znaky kultúry, ktoré antropológ interpretuje ako znaky zrozumiteľné („sensory/intelligible sign“). Semiotický prístup k výhradne „realistickej“ literatúre dopĺňa modelom kulturémy, čo je „akákoľvek časť kultúrnej činnosti zmyslovo alebo intelektuálne vnímaná v znakoch symbolickej hodnoty, ktorú možno rozdeliť na menšie jednotky alebo zlúčiť do väčších celkov“[3] (14). Kulturémy možno študovať v synchrónnom alebo diachrónnom rámci. Poyatosov prístup k literárnej antropológii podrobili diskusiám a kritike už autori a autorky kolokvia (1983), z ktorého zborník Literary Anthropology vzišiel: vyčítali mu príliš pozitivistickú determináciu bez zohľadnenia fikcionality literárneho diela. Jasne sa už na tomto fóre vykryštalizovali dve smerovania literárnej antropológie, ako ich zhrnula Lucy Jayne Botscharow. (1) Utilitárny prístup považuje literatúru len za zdroj antropologických informácií a kladie si dve základné otázky: „aké faktuálne, objektívne informácie sa dajú z literatúry odvodiť a ako možno objektívne fakty oddeliť od produktov spisovateľskej imaginácie“[4] (337). (2) Druhý, podľa Botscharow sľubnejší prístup, literatúru považuje za predmet výskumu, „za produkt svojej kultúry bez ohľadu na preferencie jednotlivých spisovateľov. Hľadá sa pod povrchom textu v snahe nájsť základné kultúrne kódy, hodnoty a presvedčenia, o ktorých sa predpokladá, že ich spisovateľ zdieľa s ostatnými členmi svojej spoločnosti“[5] (337). Otázka autorskej kreativity nezamedzuje považovať literárne dielo za predmet literárnoantropologického výskumu, pretože samotný autor či autorka sú členmi danej kultúry. Podobný, dá sa povedať „tradičný“, metodologický a epistemiologický prístup k literatúre cez antropológiu – Paul Stoller ho vo svojej recenzii nazval „ťažením“ („mining“; 2015, 145) – si zvolila aj Marilyn Cohen v neskoršom zborníku Novel Approaches to Anthropology: Contribution to Literary Anthropology (Nové prístupy k antropológii: Príspevok k literárnej antropológii, 2013).

Druhý, dodnes plodný, prístup k literárnej antropológii ako sociálnej disciplíne inicioval Clifford Geertz svojou knihou The Interpretation of Cultures. Selected Essays (1973; čes. Interpretácia kultúr, 2000) a bol výsledkom relativizácie a kritiky kultúrnej antropológie ako pozitivistickej vedy (vedy v anglofónnom zmysle slova). Geertz vniesol do uvažovania o metódach kultúrnej antropológie pojem interpretácie kultúr, ktorý vyplýva z ich semiotického charakteru: „Domnívaje se, společně s Maxem Weberem, že člověk je zvíře zavěšené do pavučiny významů, kterou si samo upředlo, považuji kulturu za tyto pavučiny a její analýzu tudíž nikoliv za experimentální vědu pátrající po zákonu, nýbrž za vědu interpretativní, pátrající po významu“[6] (2000, 15). Prvky kultúry podľa neho majú svoj význam, teda niečo symbolizujú, a práca antropológov či antropologičiek, inak podľa Geertzových slov podobná práci literárnych vedkýň a vedcov, spočíva v triedení ich významových štruktúr a určovaní ich sociálnych príčin a významov (19). Antropologické spisy sú podľa neho samy osebe interpretáciami, a to ešte druhého a tretieho rádu (prvý rád predstavuje žitá skutočnosť a to, čo z nej aktéri v opisovaní vyberú, druhý rád značí výber antropológa/antropologičky, tretí rád ich interpretáciu); sú to teda fikcie v zmysle čohosi urobeného/vytvoreného, nie falošného. Od literatúry sa líšia podmienkami, za ktorých boli vytvorené, a ich účelom (odhliadnuc od ich štýlu a kvality; 26). Úlohou antropológa/antropologičky je podľa Geertzovej interpretatívnej teórie „odhalit pojmové struktury, jimiž se řídí jednání těch, ktoré zkoumáme, to, čo se ,říkáʻ v sociální rozmluvě, a vybudovat takový analytický systém, pomocí něhož vynikne to, co je druhovým znakem těchto struktur, co k nim náleží proto, že jsou to, co jsou, na rozdíl od ostatních určujících činitelů lidského chování. V etnografii je úkolem teorie dodat slovní zásobu, jejímž prostřednictvím může být vyjádřeno to, co chce o sobě říci symbolické jednání – tedy výpověď o roli kultury v lidském životě“[7] (39). Rozdiel oproti predchádzajúcim teóriám v kultúrnej antropológii spočíva v tom, že interpretatívna antropológia a vďaka nej nadobudnuté všeobecné koncepty a konceptuálne systémy sa v interpretáciách prepletajú s etnografickým „zhusteným opisom“ („thick description“), teda opisom udalosti, ako ju antropológ či antropologička počas etnografického výskumu pozorovali alebo ako si vypočuli, že sa stala, a zapísali ju. Interpretácia kultúry teda obrazne vždy „zostupuje“ až k najbezprostrednejšej úrovni etnografického pozorovania. Napriek alebo vďaka tomuto „ponoru“ sú výsledky interpretačnej analýzy podľa samotného Geertza sporné, pretože sa nedajú považovať za definitívne, konečné, interpretácia môže stále pokračovať. Totiž „antropologie, nebo alespoň interpretativní antropologie, je věda, jejíž postup je charakterizován spíše tříbením diskuse než zdokonalováním konsensu. To, co se zlepšuje, je přesnost, s níž se navzájem rozčilujeme“[8] (41). Geertzov nepopierateľný prínos k vnímaniu kultúrnej antropológie ako hermeneutickej disciplíny otvoril aj ďalšie metodologické a epistemologické otázky projekcie skúmajúceho subjektu do interpretácií kultúr a ich symbolických systémov (čo viedlo napríklad aj ku kritickému hodnoteniu zapojenia disciplíny do koloniálnych praktík; Červinková [1999] 2000, 515).

Na základoch interpretatívnej alebo symbolickej antropológie stavali aj neskoršie autoreflexívne úvahy o možnosti písania antropologických či etnologických prác. Najmä v 80. a 90. rokoch 20. storočia (a aj vďaka odhaleniu praktík antropológov z prvej polovice 20. storočia, napríklad denníkov Bronisława Malinowského) sa začala diskusia o nemožnosti objektívneho opisovania cudzích kultúr, o nevyhnutnom subjektivizme a premietaní ega výskumníka/výskumníčky do výsledkov, teda opisov výskumu. Upozorňovalo sa, že rola samotného antropológa/antropologičky nespočíva len v terénnom výskume, ale aj v písaní, teda v jeho/jej rovnako dôležitej spisovateľskej úlohe. Túto tému rozvinul Geertz vo svojej práci Works and Lives: The Anthropologist as Author (Práce a životy: Antropológ ako autor, 1988), pred ním sa jej venovali James Clifford a George E. Marcus v zborníku Writing Culture: The Poetics and Politics of Ethnography (Kultúra písania: Poetika a politika etnografie, 1986). Ich východiskom bola opäť téza o antropologických dielach ako tzv. etnografických fikciách. Etnografické fikcie sú podľa nich determinované: 1) kontextuálne (zo sociálneho prostredia nielen čerpajú, ale ho aj tvoria), 2) rétoricky (používajú a zároveň sú využívané výrazovými konvenciami), 3) inštitucionálne (píšu sa v rámci i proti špecifickým tradíciám, disciplínam, publiku), 4) žánrovo (sú, samozrejme, odlíšiteľné od románu i cestopisu, 5) politicky (ich autorita pri reprezentácii kultúrnej reality je nerovnomerne rozdelená a niekedy sporná, 6) a historicky (všetky uvedené konvencie a obmedzenia sa menia) (1986, 6).[9] Etnografické fikcie ako žáner vedeckej antropologickej spisby nie sú nepravdivé, ich názov navodzuje čiastkovosť/zaujatosť („partial thrue“) kultúrnej a historickej pravdy, o ktorej sa síce snažia písať systematicky, no vždy na to použijú isté jazykové figúry, vlastné pretlmočenie a nikdy neopíšu všetko, sú subjektívnym výberom, ktorý ponecháva mnohé mimo opisu (1986, 6 – 7). Tento smer výskumu reprezentuje napríklad aj zborník Anthropologist as Writer: Genres and Contexts in the Twenty-First Century (Antropológ/antropologička ako spisovateľ/spisovateľka: Žánre a kontexty v 21. storočí, 2016), ktorý zostavila Helena Wulf.

Treťou modalitou kultúrnej a sociálnej literárnej antropológie sú prístupy, ktoré transdisciplinárne prestupujú hranice kultúrnych či mediálnych štúdií a sociológie. Ide napríklad o výskumy čitateľstva, ktoré začala Queenie Dorothy Leavis knihou Fiction and the Reading Public (Fikcia a čitateľská verejnosť) z roku 1932. Opisuje v nej, ako sa počas troch storočí menil čitateľský vkus anglickej verejnosti a aký to malo vplyv na život spoločenstva, ale aj jednotlivcov. V tejto línii pokračuje v súčasnosti napríklad Danielle Fuller a DeNel Rehberg Sedo, ktorí v knihe Reading Beyond the Book: The Social Practices of Contemporary Literary Cultures (Čítanie za hranicami knihy: Spoločenské praktiky súčasných literárnych kultúr, 2013) skúmajú literárno-kultúrny jav televízneho masového čítania. Ďalšie nedávne publikácie sa venujú literárnym a knižným cenám (Squires 2016), literárnej „strednej vrstve“ (Driscoll 2014) či literárnym festivalom (Weber 2018). Tento prístup sa javí ako perspektívny a spoločensky zaujímavý, no napriek tomu stále málo zastúpený.

Literárna antropológia rozvíjaná na poli literárnej vedy sa epistemicky kontúruje na základoch Geertzovej interpretatívnej antropológie. Uvažuje sa síce o univerzálnom charaktere fikčnej literatúry pre kultúry sveta, ktoré vyvinuli písmo, no hľadajú sa špecifiká, ktoré literárnu činnosť odlišujú od iných kultúrnotvorných aktivít. Nepristupuje sa k literatúre utilitárne a pragmaticky, teda ako k hodnovernému dôkazu o živote a kultúre spoločenstva, ktoré ju vyprodukovalo, ale ani ako k čisto autonómnemu artefaktu, ktorý je sám osebe predmetom bádania. Literárnoantropologické uvažovanie sa v začiatkoch rozvíjalo najmä v nemeckom prostredí (napr. v Kostnici, Goettingene). V spomenutom geertzsovskom a cliffordovskom zmysle naň nadväzuje napríklad Doris Bachmann-Medick zborníkom Kultur als Text (Kultúra ako text, 1996). Wolfgang Riedel ([1997] 2007; 2004) upozorňuje, že pojmy „anthropology“ a „Anthropologie“ v žiadnom prípade nie sú sémanticky zhodné: angloamerickému termínu totiž v nemčine zodpovedá skôr etnológia/etnografia, v lepšom prípade kultúrna antropológia. Medzi „starými spoločenskými vedami a novými kulturológiami“ podľa neho existuje úzky vzťah, ktorý sa okrem iného prejavuje v rovnakom pohľade na literatúru ako na dokument (2004, 343). Riedel nechápe literárnu antropológiu ako metódu, skôr ako perspektívu interpretácie, literatúra je pre neho „(druhom) antropológie“ („(eine Art) Anthropologie“), pretože vedie diskurz o človeku. Tento diskurz sa pohybuje čo najbližšie k skúsenosti a prežívaniu, Aisthesis a emócii, preto sa vyznačuje takmer špecifickou príbuznosťou s telom. Nezabúda však zdôrazniť, že diskurz je historicky premenlivý a ako taký musí byť aj skúmaný (361 – 363).

Helmut Pfotenhauer vo svojom diele Literarische Anthropologie. Selbstbiographien und ihre Geschichte – am Leitfaden des Leibes (Literárna antropológia: Autobiografie a ich história – vedené telom, 1987) skúma úlohu autobiografií v literatúre 18. – 19. storočia. Antropológiu pritom považuje za celostnú vedu 18. storočia, ktorá sa, na rozdiel od ostatných rozvíjajúcich sa vied o človeku aj od predchádzajúcej metafyzickej tradície, zaoberala „celým človekom“ ako kontextom tela a duše; literárnu antropológiu zasa vníma ako spojenie antropológie a literatúry, ktoré sa navzájom podporujú, reflektujú i kritizujú. Literatúra spolu s estetikou poskytli priestor subjektivite, a to konkrétne v tých dielach, kde sa samotná literatúra stáva antropológiou. Najlepší opis subjektu poskytol Pfotenhauerovi práve žáner autobiografie ako prejav dovtedy nenápadných, „nižších“ duševných schopností človeka, jeho telesnosti a psychológie, „malého“, intímne prežívaného života. Pfotenhauer chápe literárnu antropológiu imanentisticky, nie ako metódu, literatúra samotná je pre neho antropológiou osobitného druhu: buď fiktívnou (ľudská prirodzenosť ako vymyslený svet v drámach a románoch), alebo napoly fiktívnou (v autobiografiách).

Wolfgang Iser sa vo svojich dielach Prospecting: From Reader Response to Literary Anthropology (Pátranie: Od čitateľskej odozvy k literárnej antropológii, 1989), Das Fiktive und das Imaginäre. Perspektiven literarischer Antropologie (1991; čes. Fiktivní a imaginární: Perspektivy literární antropologie, 2017) a What Is Literary Anthropology? The Difference berween Explanatory and Exploratory Fictions (Čo je literárna antropológia? Rozdiel medzi vysvetľujúcimi a skúmajúcimi fikciami, 2000) pýta, prečo sa literatúra, zvlášť fikcia, javí v kultúre ako nutnosť. Podľa Isera, stavajúc na úvahách Marshala McLuhana (Understanding Media: The Extensions of Man, 1964; čes. Jak rozumět médiím: Extenze člověka, 1991), „fikcie ako extenzie ľudskej existencie sú spôsobmi ,tvorby svetaʻ a literatúra je paradigmatickým príkladom tohto procesu, pretože je zbavená pragmatického rozmeru, ktorý je pre reálne životné situácie taký podstatný. Fikčnosť literatúry nie je totožná s výsledkami, ktoré vytvára, ale je to skôr modus operandi, ktorý sa prejavuje v rozlíšiteľných aktoch. Tieto akty sa vyznačujú tým, že sú prekračovaním hraníc“[10] (1989, 270). Iser uvádza, že heuristika v podobe literárnej antropológie dovoľuje vysvetľovať literatúru ako spredmetňovanie ľudskej „plastickosti“, ako výklad človeka sebou samým, a to prepájaním jeho dispozícií k tomu, čo predstavuje konštitutívne momenty literatúry: k fiktívnemu a imaginárnemu. Tieto dve zložky nie sú samy pre seba podmienkami literatúry, ktorá vzniká z ich interakcie, pretože ani fiktívne, ani imaginárne nemajú ako svoj základ určitý zmysel (2017, 13). Iser namiesto tradičnej dichotómie fiktívneho a skutočného, ktorou je teória poznania poznačená od raného novoveku, navrhuje triádu reálne, fiktívne a imaginárne. Fiktívnosť fiktívneho textu vyplýva z aktu fikcionalizácie (fingovania podľa českého prekladu; v nemčine „Akt des Fingierens“; v Iserovom vlastnom anglickom preklade „fictionalizing act“), keď sa skutočnosť opakovaná v texte stáva znakom a imaginárno slúži na predstavivosť takto označovaného. Akt fikcionalizácie je teda aktom prekračovania hraníc reálneho, no pretože sa deje s istým cieľom, zároveň imaginárnu dáva určitý tvar, následkom čoho zasa imaginárno získava možnosť prekročenia hraníc do reálna. Dve formy prekračovania hraníc, ktoré sú výsledkom fikcionalizácie v rámci Iserovho triadického vzťahu, sú však odlišnej povahy: prevedenie opakovanej reality žitého sveta do znaku čohosi iného sa javí ako forma irealizácie; prevedením imaginárna ako čohosi nezreteľného do určitej predstavy sa imaginárno stáva reálnym: „Jakožto irealizace reálna a zreálnění imaginárna vytváří akt fingovávní základní předpoklad pro to, do jaké míry tato překračování hranic, která uskutečňuje, 1. poskytnou podmínku přeformulování zformulovaného světa, 2. umožní srozumitelnost přeformulovaného světa a 3. dovolí tuto událost i zakoušet“ (2017, 18). V literárnom diele sa akt fikcionalizácie uskutočňuje prostredníctvom selekcie z existujúcich systémov sveta – reality, ktorá umožňuje transgresiu, prekročenie hraníc ich pôvodných referenčných polí. Zaradením prvkov do diela sa ich referenčné polia (systémy) stávajú vnímateľnými, pôvodné priradenia prvkov sa stierajú, dopĺňajú a akcentujú, a to tak zaradením do diela, ako aj odkazovaním na neprítomnosť iných prvkov v diele. Akt selekcie, pre ktorý neexistuje žiadne pravidlo, ide totiž o akt transgresie a nie konvencie, by tak mohol podľa Isera rovnako dobre slúžiť aj na uchopenie intencionality textu: odmieta špekulatívne psychologizujúce pokusy, intencia je podľa neho vystopovateľná cez spôsoby manifestácie, ktoré sa dajú rozoznať práve v selektívnosti textu vo vzťahu k systémom v jeho okolí. Intertextovým korelátom selekcie ako aktu fikcionalizácie je kombinácia textových prvkov od lexikálnej úrovne až po úroveň schémy postáv a ich konania, ktorá vytvára intertextové vzťahy. Usúvzťažňovaním prvkov z rôznych systémov a diskurzov, ich kombináciou (ako aktom fikcionalizácie) v literárnom texte vznikajú sémantické priestory/intertextové referenčné polia, ktoré hrdina väčšinou musí prekračovať. Na lexikálnej úrovni sa zasa denotačná funkcia jazyka utlmuje a rozvoľňuje, aby sa prejavila vo funkcii figurovania – vo výraze a reprezentácii. Ďalším aktom fikcionalizácie je obnažovanie vlastnej fiktívnosti: „Prozrazením fingování přechází všechen svět, ktorý je organizován v literárním textu, do dimenze jako-by“ (29; zvýraznené v origináli; ide o termín novokantovského filozofa Hansa Vaihingera „Als Ob“ v českom preklade Miroslava Petříčka). Tak niektoré literárne texty svoj fikčný charakter zastierajú v očakávaní, že budú prijaté ako skutočnosť, iné však „vyzátvorkujú“, aby poukázali na to, že ich účel nespočíva iba v označení skutočného referenčného poľa. Práve v tejto účelnosti sa „rýsuje ona funkce, kvůli které byla fikce stvořena“ (29). Fikčný svet teda spája reprezentovaný svet s niečím „nemožným“, výsledná reprezentácia vedie k určitosti čohosi, čomu určitosť chýba, teda k imaginárnosti. Funkciou konštrukcie „ako-by“ je podnecovanie reakcií na svet, svet textu má byť irealizovaný a má sa stať analogónom. Recepcia takéhoto diela bude potom udalosťou imaginárna, ktorá vyvoláva napätie, ale zároveň vyžaduje uvoľnenie napätia, a to len sémantizáciou, určením zmyslu. Zmysel textu nie je nič posledné ani pôvodné, je to operácia prekladu, ktorej nevyhnutnosť bola spôsobená skúsenosťou imaginárna. Iser svojou literárnoantropologickou hermeneutikou demonštruje (na príkladoch z renesančnej bukoliky, na filozofických diskurzoch aj fenoméne hry), že literatúra nemôže plniť funkciu apriórneho zdroja či systému deskriptívnych dát pre kultúrnu antropológiu.

Literárna antropológia sa pod pomenovaním „antropologia literatury“ výrazne presadila aj v poľskom literárnovednom prostredí, na prelome tisícročí tu vzniklo niekoľko centier literárnoantropologického bádania (napr. Krakov, Katovice). Za prvú aplikáciu literárnoantropologického prístupu sa považuje (Rygielska 2016) dielo Evy Kosowskej Postać literacka jako tekst kultury: rekonstrukcja antropologicznego modelu szlachcianki na podstawie „Potopu“ Henryka Sienkiewicza (Literárna postava ako kultúrny text: rekonštrukcia antropologického modelu šľachtičnej na základe románu Potopa Henryka Sienkiewicza, 1990). Ryszard Nycz (2007) stavia koncepciu literárnej antropológie v súlade s Iserovým chápaním. Argumentáciu za literárnu antropológiu rozvíja kontextualizáciou tzv. kultúrnej teórie literatúry (Walas – Nycz 2012) – riešením pre prechodové obdobie – v humanitných vedách po tzv. kultúrnom obrate. Odmieta bezbrehú interdisciplinaritu alebo „dedisciplinarizáciu“, ktorá by mohla jednotlivé humanitné a sociálne vedy obrať o vlastný predmet aj metódy bádania a prípadne podnietiť ich vzájomné pohltenie. Zároveň poukazuje na to, že „kultúrne“ je v literárnej vede imanentne prítomným rozmerom a do jej inštrumentária sa navyše dostáva repertoár tém a kategórií z kultúrnych štúdií (napr. rasa, trieda, rod, etnicita, vek, moc), ktoré kultúrna teória literatúry analyzuje vo vlastných kategóriách (text, žáner, narácia, fikcia, performativita, interpretácia). Treťou záujmovou oblasťou tejto teórie je reštitúcia poznávacích funkcií literatúry: zatiaľ čo ostatné humanitné a spoločenské disciplíny „ťažia“ z možnosti konfrontovať textovo sprístupňovanú skutočnosť s mimotextovou skutočnosťou, kultúrna literárna veda konfrontuje podľa Nycza jej rôzne textové verzie. Výskumnou metódou, ktorú Nycz v nadväznosti na literárnu antropológiu navrhuje, je poetika skúsenosti. Rozvíja sa ako reakcia na citeľnú potrebu obnoviť empirický rozmer literárneho výskumu a literatúry samotnej. Nejde pritom len o skúsenosť z oblasti ideí, porozumenia, poznania, ale aj o pred- a mimokognitívne skúsenosti, ktoré umožňujú zmysly, a-intelektuálne vnemy, emócie. Dôležité je, ako uvádza Nycz (2007), hľadanie nedualistického spôsobu toho, ako sa jazyk vzťahuje na skutočnosť. „Skúsenosť, ktorá je verbalizovaná (artikulovaná, zapísaná) v literatúre a potom sa aktivizuje pri čítaní, má práve tento charakter: ,celostnopsychotelesnýʻ ([...]; t. j. hybridný, pretože skúsenosť je zároveň telesno-zmyslová, sociálno-kultúrna, pojmovo-jazyková); vzájomne prenosný (ako akási paradoxná vzájomne prepojená ,pasívna aktivitaʻ zakúšajúceho a zakúšaného); a transformatívny (voči veci i subjektu)“[11] (2007, 41). Neparadigmatický a transdisciplinárny charakter poetiky skúsenosti je podľa Nycza najlepšie realizovateľný v tzv. „slabých“ interpretáciách prípadových štúdií bez ašpirácie na zovšeobecnenie.

Literatúra

Bachamnn-Medick, Doris, ed. 1996. Kultur als Text. Die anthropologische Wende in der Literaturwissenschaft. Frankfurt nad Mohanom: Fischer.

Clifford, James – George E. Marcus, eds. 1986. Writing Culture: The Poetics and Politics of Ethnography. Berkeley – Los Angeles – Londýn: University of California Press.

Craith, Máiréad Nic – Ullrich Kockel. 2014. „Blurring the Boundaries between Literature and Anthropology. A British Perspective.“ Ethnologie francaise 44, 4: 689 – 698.

Červinková, Hana. [1999] 2000. „Třicet let poté: Úvaha o interpretativním programu Clifforda Geertze.“ Prel. Hedvika Humlíčková. In Interpretace kultur, Clifford Geertz, 503 – 526. Praha: Sociologické nakladatelství SLON.

Driscoll, Beth. 2014. The New Literary Middlebrow: Tastemakers and Reading in the Twenty-First Century. Londýn: Palgrave Macmillan.

Fuller, Danielle – DeNel Rehberg Sedo. 2013. Reading Beyond the Book: The Social Practices of Contemporary Literary Cultures. New York: Routledge.

Geertz, Clifford. 1973. The Interpretation of Cultures: Selected Essays. New York: Basic Books.

Geertz, Clifford. 1988. Works and Lives: The Anthropologist as Author. Stanford: Stanford University Press.

Geertz, Clifford. 2000. Interpretace kultur. Prel. Hana Červinková – Václav Hubinger – Hedvika Humlíčková. Praha: Sociologické nakladatelství SLON.

Iser, Wolfgang. 1989. Prospecting. From Reader Response to Literary Anthropology. Baltimore: Johns Hopkins University Press.

Iser, Wolfgang. 1991. Das Fiktive und das Imaginäre: Perspektiven literarischer Anthropologie. Frankfurt nad Mohanom: Suhrkamp.

Iser, Wolfgang. 2000. „What Is Literary Anthropology? The Difference between Explanatory and Exploratory Fictions.“ In Revenge of the Aestetic: The Place of Literature in Theory Today, ed. Michael P. Clarc, 157 – 179. Berkley: University of California Press.

Iser, Wolfgang. 2017. Fiktivní a imaginární: Perspektivy literární antropologie. Prel. Miroslav Petříček. Praha: Univerzita Karlova, nakladatelství Karolinum.

Kosowska, Ewa. 1990. Postać literacka jako tekst kultury: rekonstrukcja antropologicznego modelu szlachcianki na podstawie „Potopu“ Henryka Sienkiewicza. Katowice: Śląsk.

Košenina, Alexander. 2008. Literarische Anthropologie. Die Neuentdeckung des Menschen. Berlín: Akademie Verlag.

Leavis, Queenie Dorothy. 1932. Fiction and the Reading Public. London: Pimlico Press.

Nycz, Ryszard. 2007. „Antropologia literatury – kulturowa teoria literatury – poetika doświadczenia.“ Teksty Drugie 6: 34 – 49.

Pfotenhauer, Helmut. 1987. Literarische Anthropologie. Am Leitfaden des Leibes. Selbstbiographien und ihre Geschichte – am Leitfaden de Leibes. Stuttgart: J. B. Metzler.

Poyatos, Fernando, ed. 1988. Literary Anthropology: A New Inderdisciplinary Approach to People, Signs and Literature. Amsterdam – Philadelphia: John Benjamins.

Poyatos, Fernando – William Boelhower – Jayne Botscharow – Werner Enninger – Vincent O. Erickson – Francesco Loriggio – Irene Portis-Winner – Stephane Sarkany – Thomas G. Winner. 1988. „Symposium on Literary Anthropology: Transcript of the Closing Discussion“. In Literary Anthropology: A New Inderdisciplinary Approach to People, Signs and Literature, ed. Fernando Poyatos, 327 – 338. Amsterdam – Philadelphia: John Benjamins.

Riedel, Wolfgang. [1997] 2007. „Literarische Anthropologie.“ In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Band 2, eds. Georg Braungart – Harald Fricke – Klaus Grubmüller – Friedrich Vollhardt – Klaus Weimar, 432 – 434. Berlin – New York: de Gruyter. DOI: https://doi.org/10.1515/9783110914672.

Riedel, Wolfgang. 2004. „Literarische Anthropologie. Eine Unterscheidung.“ In Wahrnehmen und Handeln. Perspektiven einer Literaturanthropologie, eds. Wolfgang Braungart – Klaus Ridder – Friedmar Apel, 337 – 366. Bielefeld: Aisthesis Verlag.

Rygielska, Małgorzata. 2016. „Antropologia literatury.“ In Badanie kultury: ludzie, projekty, realizacje, eds. Anna Gomóła – Marek Pacukiewicz, 89 – 135. Katowice: Wydawnictwo Uniwersytetu Śląskiego.

Schlaeger, Jürgen. 1996. „Introduction.“ In REAL: Yearbook of Research in English and American Literature 12: The Anthropological Turn in Literary Studies, ed. Jürgen Schlaeger, XI – XII. Tübingen: Narr Verlag.

Schlaeger, Jürgen. 2006. „Literární antropologie.“ Prel. Aleš Urválek. In Lexikon teorie literatury a kultury, eds. Ansgar Nünning – Jiří Trávníček – Jiří Holý, 453 – 455. Brno: Host.

Squires, Claire. 2013. „Literary Prizes and Awards.“ In A Companion to Creative Writing, ed. Graeme Harper, 291 – 304. Oxford: Wiley-Blackwell.

Stoller, Paul. 2015. „What Is Literary Anthropology?“ Current Anthropology 56, 1: 144 – 145.

Walas, Teresa – Ryszarde Nycz, eds. 2012. Kulturowa teoria literatury 2: Poetyki, problematyki, interpretacje. Krakow: Universitas.

Weber, Millicent. 2018. Literary Festivals and Contemporary Book Culture. London: Palgrave.

Wiles, Ellen. 2015. Saffron Shadows and Salvaged Scripts: Literary Life in Myanmar Under Censorship and in Transition. New York: Columbia University Press.

Wiles, Ellen. 2020. „Three Branches of Literary Anthropology: Sources, Styles, Subject Matter.“ Ethnography 21, 2: 280–295. DOI: https://doi.org/10.1177/1466138118762958.

Wulff, Helena, ed. 2016. The Anthropologist as Writer: Genres and Context in the Twenty-First Century. Oxford: Berghahn.

[1] „[…] narrative literature (and, in a lesser degree, dramatic literature), constitutes without doubt the richest source of documentation about human life stzles and the jmost advanced form of one’s projection in time and spece and of communicating with contemporary and future generations.“ Pokiaľ nie je v literatúre uvedené inak, preklad z iných jazykov E. K.

[2] „[…] considers the narrative literature of that culture a first step that will provide a number of insights into the sensible and intelligible systems he might otherwise overlook.“

[3] „[…] any portion of cultural activity sensorially or intellectually apprehended in signs of symbolic value, which can be divided up into smaller units or amalgamated into larger ones.“

[4] „[…] what factual, objective information can be derived from literature and […] how can objective facts be separated from the products of the writer’s imagination?“

[5] „[…] as a product of its culture regardless of the predilections of individual writers. One looks beneath the surface of the text in the attempt to find underlying cultural codes, values and beliefs, which it is assumed, the writer shares with other members of his society.“

[6] „Believing, with Max Weber, that man is an animal suspended in webs of significance he himself has spun, I take culture to be those webs, and the analysis of it to be therefore not an experimental science in search of law but an interpretive one in search of meaning“ (Geertz 1973, 5).

[7] „to uncover the conceptual structures that inform our subjects’ acts, the ‘said’ of social discourse, and to construct a system of analysis in whose terms what is generic to those structures, what belongs to them because they are what they are, will stand out against the other determinants of human behavior“ (1973, 27).

[8] „Anthropology, or at least interpretive anthropology, is a science whose progress is marked less by a perfection of consensus than by a refinement of debate. What gets better is the precision with which we vex each other“ (1973, 29).

[9] „Ethnographic writing is determined in at least six ways: (1) contextually (it draws from and creates meaningful social milieux); (2) rhetorically (it uses and is used by expressive conventions); (3) institutionally (one writes within, and against, specific traditions, disciplines, audiences); (4) generically (an ethnography is usually distinguishable from a novel or a travel account); (5) politically (the authority to represent cultural realities is unequally shared and at times contested); (6) historically (all the above conventions and constraints are changing). These determinations govern the inscription of coherent ethnographic fictions.“

[10] „,As human beingsʻ extensions of themselves, fictions are ways of ,world makingʻ, and literature figures as a paradigmatic instance of this process because it is relieved of the pragmatic dimension so essential to real-life situations. The fictionality of literature is not identical to the results it creates, but is rather a modus operandi that manifests itself in distinguishable acts. These acts are marked by the fact that they are boundary-crossings.“

[11] „Otóż doświadczenie, które dochodzi do głosu (artykulacji, zapisu) w literaturze, a następnie aktywizuje się w lekturze ma właśnie taki charakter: ,całopsychocielesnyʻ ([…]; czyli hybrydyczny, bo zarazem: cielesno-zmysłowy, społeczno-kul- turowy, pojęciowo-językowy); współ-tropiczny (jako rodzaj paradoksalnej wzajemnie związanej ,pasywnej aktywnościʻ doświadczającego i doświadczanego); oraz transformacyjny (wobec i rzeczy i podmiotu).“

Ako citovať

Typ citácie
Chicago ISO 690
Kenderessy, Eva. 2025. „Literárna antropológia.“ Hyperlexikón literárnovedných pojmov. Dostupné online: https://hyperlexikon.sav.sk/pojem/115/literarna-antropologia [cit. 08. 11. 2025].
Kenderessy, Eva. 2025. Literárna antropológia. In Hyperlexikón literárnovedných pojmov. ISSN 2989-3283. Dostupné online: https://hyperlexikon.sav.sk/pojem/115/literarna-antropologia. Cit. 08. 11. 2025.

Exkurzy a komentáre