Interpretatívna/symbolická antropológia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Interpretive/symbolic anthropology (en-GB)
- Interpretative/symbolische Anthropologie (de)
- Anthropologie interprétative/symbolique (fr)
Explikácia pojmu
Interpretatívna alebo symbolická antropológia predstavuje špecifický prístup sociálnej a kultúrnej antropológie k etnografickému výskumu kultúry a spoločnosti a k písaniu antropologických diel, ktorý sa rozvíjal od 60. rokov 20. storočia najmä v USA a Veľkej Británii ako súčasť procesov dekolonizácie a tzv. „krízy v etnológii“. Interpretatívna alebo symbolická antropológia vysvetľuje kultúru semioticky ako systém zdieľaných symbolov a významov, čím reaguje na dovtedajšie prevládajúce objektivizujúce (aj mocenské) a pozitivistické postoje k objektom svojho bádania. Presadzuje „epistemológiu (,kultúra ako textʻ) a metodológiu písania (,zhustený opisʻ), ktoré antropológovi či antropologičke umožňujú interpretovať kultúru prostredníctvom pochopenia toho, ako ľudia v tejto kultúre interpretujú sami seba a svoje vlastné skúsenosti“[1] (Panourgiá 2012). Pojem interpretatívna alebo symbolická antropológia dnes zahŕňa veľké množstvo diskusií a publikácií, ktoré sa snažili krízu v etnológii prekonať a navrhli viacero strešných termínov, ako hermeneutická etnológia, dialogická, sémantická, kritická, reflexívna, humanistická, dekonštruktivistická, radikálna alebo experimentálna antropológia (por. Marcus – Fischer 1986).
Počiatky interpretatívnej alebo symbolickej antropológie sa spájajú s menom amerického antropológa Clifforda Geerza (1926 – 2006). Nadväzujúc na filozofiu (Paula Ricœra, Jürgena Habermasa, Hansa-Georga Gadamera, Ludwiga Wittgensteina, Alfreda Schütza a i.) aplikoval fenomenológiu, hermeneutiku aj semiotiku na antropológiu ako sociálnu vedu, na skúmanie a interpretovanie kultúr ako sociálnych systémov. Geertzov prístup teda nebol prevratný v teórii či v metóde, ale v kombinácii humanitného teoretického rámca s aplikáciami na spoločenské vedy a ich prax terénneho výskumu. Geertz nepovažoval antropológiu za čisto sociálnu, ale širšie za humanitnú vedu, ktorá sa „neusiluje odhaliť skryté sociálne zákonitosti a podraďovať sociálne javy pod takéto zákony či vysvetľovať ich pomocou zákonov“ (Kanovský 2003, 74), ako to robila napríklad analytická antropológia. Za mobilizujúcu otázku Geertzových úvah možno považovať pýtanie sa, „co to je etnografie, nebo přesněji, co to je dělat etnografii“ (Geertz [1973] 2000, 15).
Geertz svojou knihou štúdií a esejí The Interpretation of Cultures. Selected Essays (1973; čes. Interpretácia kultúr, 2000) vyvolal nebývalý ohlas. Najmä jej prvá a posledná štúdia – Thick Description: Toward an Interpretative Theory of Culture (Zhustený popis: K interpretatívnej teórii kultúry) a Deep Play: Notes on the Balinese Cockfight (Záludná hra: Poznámky ku kohútím zápasom na Bali) – znamenali v podstate paradigmatický obrat disciplíny. Geertz vniesol do uvažovania o metódach kultúrnej antropológie pojem interpretácie kultúr, ktorý vyplýva z ich semiotického charakteru: „Domnívaje se, společně s Maxem Weberem, že člověk je zvíře zavěšené do pavučiny významů, ktorou si samo upředlo, považuji kulturu za tyto pavučiny a její analýzu tudíž nikoliv za experimentální vědu pátrající po zákonu, nýbrž za vědu interpretativní, pátrající po významu“ (2000, 15). Prvky kultúry podľa neho majú svoj význam, symbolizujú, a práca antropológov a antropologičiek, inak podľa Geertzových slov podobná práci literárnych vedcov a vedkýň, spočíva v triedení ich významových štruktúr a určovaní ich sociálnych príčin a významov (19). Antropologické spisy sú podľa neho samy osebe interpretáciami, a to ešte druhého a tretieho rádu (prvý rád predstavuje žitá a nositeľom interpretovaná skutočnosť, druhý rád značí výber, tretí rád interpretáciu antropológa, antropologičky); sú to teda fikcie v zmysle čohosi urobeného/vytvoreného, nie falošného. Od literatúry sa líšia podmienkami, za ktorých boli vytvorené a ich účelom (odhliadnuc od ich štýlu a kvality; 26). Podľa Geertzovej interpretatívnej teórie je úlohou antropológa „odhalit pojmové struktury, jimiž se řídí jednání těch, ktoré zkoumáme, to, co se ,říkáʻ v sociální rozmluvě, a vybudovat takový analytický systém, pomocí něhož vynikne to, co je druhovým znakem těchto struktur, co k nim náleží proto, že jsou to, co jsou, na rozdíl od ostatních určujících činitelů lidského chování. V etnografii je úkolem teorie dodat slovní zásobu, jejímž prostřednictvím může být vyjádřeno to, co chce o sobě říci symbolické jednání – tedy výpověď o roli kultury v lidském životě“ (39).
Rozdiel oproti predchádzajúcim teóriám v kultúrnej antropológii spočíva v tom, že interpretatívna antropológia a vďaka nej nadobudnuté všeobecné koncepty a konceptuálne systémy sa v interpretáciách prepletajú s etnografickým „zhusteným opisom“, teda opisom udalosti, ako ju etnológ/antropológ či etnologička/antropologička počas etnografického výskumu pozorovali alebo ako si vypočuli, že sa stala, a následne zapísali. Interpretácia kultúry teda obrazne vždy „zostupuje“ až k najbezprostrednejšej úrovni etnografického pozorovania. Napriek alebo vďaka tomuto „ponoru“ sú výsledky interpretačnej analýzy podľa samotného Geertza sporné, pretože sa nedajú považovať za definitívne, konečné, interpretácia môže stále pokračovať. Totiž „antropologie, nebo alespoň interpretativní antropologie, je věda, jejíž postup je charakterizován spíše tříbením diskuse než zdokonalováním konsensu. To, co se zlepšuje, je přesnost, s níž se navzájem rozčilujeme“ (41).
Geertzov nepopierateľný prínos do sociálnej a kultúrnej antropológie ako hermeneutickej disciplíny roztvoril aj ďalšie metodologické a epistemologické otázky projekcie skúmajúceho subjektu do interpretácií kultúr a ich symbolických systémov. Geertzov pisateľský štýl odborná verejnosť ocenila, práve vďaka vplyvu jeho prác na širšie publikum sa s ním spája status „ambasádora antropológie“ v ostatných humanitných vedách, takto ho navyše vníma aj čitateľské publikum. Kritika mu v niektorých interpretáciách (napr. vo vyššie spomínanej štúdii o kohútích zápasoch na Bali) vyčítala práve prílišnú osobnú, subjektívnu angažovanosť, čo napokon viedlo aj k jeho väčšiemu záujmu o problematiku úlohy a implikácie antropológa či antropologičky v antropologickej spisbe, postulát o antropologických fikciách napokon knihu Interpretácia kultúr otváral.
Na základoch interpretatívnej alebo symbolickej antropológie stavali aj neskoršie autoreflexívne úvahy o možnosti písania antropologických/etnologických prác. Najmä v 80. a 90. rokoch 20. storočia (a aj vďaka odhaleniu praktík antropológov z prvej polovice 20. storočia, napr. denníkov Bronisława Malinowského) sa začala diskusia o nemožnosti objektívneho opisovania cudzích kultúr, o nevyhnutnom subjektivizme a premietaní ega výskumníka/výskumníčky do výsledkov, teda opisov výskumu. Upozorňovalo sa na to, že rola samotného antropológa, antropologičky nespočíva len v terénnom výskume, ale aj v písaní, teda v jeho/jej rovnako dôležitej spisovateľskej úlohe. Túto tému rozvinul Geertz vo svojej práci Works and Lives: The Anthropologist as Author (Práce a životy: Antropológ ako autor, 1988), pred ním sa jej venovali James Clifford a George E. Marcus v zborníku Writing Culture: The Poetics and Politics of Ethnography (Kultúra písania: Poetika a politika etnografie, 1986). Ich východiskom bola vyššie spomínaná téza o antropologických dielach ako takzvaných etnografických fikciách.
Kritika Geertzom navrhnutej interpretatívnej alebo symbolickej antropológie vyplýva z jeho vlastných postulátov, ktoré ju relativizujú ako analytický nástroj či metódu, ale aj v rovine jej nejednoznačných interpretačných výsledkov, v neexistencii zovšeobecnení, systematiky. Podľa niektorých kritikov a kritičiek (Vincent Crapanzano, George Marcus, Nancy Scheper-Hughes, William Roseberry či Paul Rabinow; pozri Červinková 2000) neposkytuje prístup interpretatívnej alebo symbolickej antropológie jasné návody a kritériá, ktoré by zhodnotili platnosť a relevanciu interpretácií, navyše celkom obchádza v súčasnosti silno rezonujúce otázky moci, vlády a sociálnych nerovností.
Literatúra
Clifford, James – George E. Marcus, eds. 1986. Writing Culture: The Poetics and Politics of Ethnography. Los Angeles – Londýn: University of California Press.
Červinková, Hana. [1999] 2000. „Třicet let poté: Úvaha o interpretativním programu Clifforda Geertze.“ Prel. Hedvika Humlíčková. In Interpretace kultur, Clifford Geertz, 503 – 526. Praha: Sociologické nakladatelství SLON.
Geertz, Clifford. [1973] 2000. Interpretace kultur [The Interpretation of Cultures. Selected Essays]. Prel. Hana Červinková – Václav Hubinger – Hedvika Humlíčková. Praha: Sociologické nakladatelství SLON.
Geertz, Clifford. 1988. Works and Lives: The Anthropologist as Author. Stanford: Stanford University Press.
Kanovský, Martin, ed. 2003. „Clifford Geerts: Profil.“ Kritika & Kontext 8, 2: 73 – 113.
Marcus, George E. – Michael M. J. Fischer. 1986. Cultural Critique: An Experimental Moment in the Human Sciences. Chicago: University of Chicago Press.
Panourgiá, Neni. 2012. „Interpretive Anthropology.“ Oxford Bibliographies.com. Dostupné na: https://www.oxfordbibliographies.com/display/document/obo-9780199766567/obo-9780199766567-0048.xml [cit. 11. 12. 2023]. DOI: https://doi.org/10.1093/OBO/9780199766567-0048.
[1] „[…] calls for an epistemology (,culture as text‘) and a writing methodology (,thick description‘) that will allow an anthropologist to interpret a culture by understanding how the people within that culture are interpreting themselves and their own experiences.“ Pokiaľ nie je v literatúre uvedené inak, preklad z iných jazykov E. K.