Zabúdanie pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Forgetting (en-GB)
- Vergessen (de)
- Oubli (fr)
Explikácia pojmu
Okrem pamäti sa skúma aj zabúdanie ako ústredná kategória v korelácii so spomínaním. Pamäť ako súčinnosť zložiek spomínania a zabúdania je predmetom výskumu v najrôznejších oblastiach vied o človeku, avšak vo výskume pamäti má zložka spomínania vyššie postavenie ako zabúdanie. Keďže každá pamäťová aktivita je nevyhnutne selektívnym a reduktívnym procesom, zabúdanie je konštitutívnym prvkom pamäti. Treba ale vidieť aj fakt, že funkčná hodnota pamäti závisí aj od jej odkazu (nasmerovania človeka) na budúcnosť. V tomto zmysle aj Bartlettova kniha Remembering z roku 1932 je o spomínaní a zabúdaní. To znamená, že pamäť, teda spomínanie a zároveň zabúdanie, sú ukotvené vo vzťahu k sociokultúrnym, ako aj situačným kontextom.
V súvislosti s taxonómiou pamäti ani zabúdanie nie je homogénnym javom a rozlišuje sa medzi procedurálnym, sémantickým a autobiografickým zabúdaním.
Procedurálne zabúdanie sa podľa taxonómie zabúdania Michaela Jungerta (2013, 162 – 174) týka čiastočného alebo úplného zabúdania zručností, motorických schopností alebo návykov. Jungert tvrdí, že pojem zabúdanie v tomto zmysle sa môže zdať nevhodný. V prípade zručností navrhuje skôr hovoriť o „odnaučení“, zatiaľ čo v prípade základných zručností, ako je hovorenie alebo chôdza, už máme do činenia so závažným patologickým problémom. Tieto formy „zabúdania“ majú podľa neho úplne inú kvalitu a navrhuje analyzovať a klasifikovať typ, závažnosť a trvalosť príslušného procedurálneho zabúdania (por. Mikuláš 2022; Mikulášová 2022).
Sémantické zabúdanie sa vzťahuje na zabúdanie faktov (napr. mien alebo dátumov). Zabúdanie nepredstavuje nevyhnutne dysfunkciu pamäti. „Zabúdanie je v prvom rade konštitutívne pre schopnosť pamätať si, pretože ak by sme si mali pamätať všetko, čo je v zásade vnímateľné, a teda zapamätateľné v prúde udalostí a v súpise vecí, ktoré nás v každom okamihu obklopujú, nemali by sme najmenšiu možnosť orientovať sa a rozhodovať o tom, čo bude ďalej. Schopnosť zabúdať je preto vysoko funkčná adaptačná schopnosť“ (Markowitsch – Welzer 2006, 32; prel. R. M.).[1] Z psychologického hľadiska je zabúdanie nevyhnutným a adaptívnym procesom v každodennom živote. Hoci k sémantickému zabúdaniu dochádza vo väčšine prípadov neintencionálne, existujú aj prípady zámerného, motivovaného zabúdania. (K fenoménu motivovaného alebo zámerného zabúdania porovnaj Peters 2012, 57)
Autobiografické zabúdanie predstavuje zabúdanie autobiografických spomienok. Z hľadiska konštituovania osobnej identity ide o najvýznamnejšiu formu zabúdania. V prípade autobiografického zabúdania strácame informácie o svojej osobnej minulosti. Samotné disponovanie informáciami o vlastnej biografii ale neumožňuje pochopiť, ako osobné biografie emergujú. Autobiografické spomienky sú totiž úzko nabité emóciami, hodnotiacimi postojmi, a preto ich zabudnutie neznamená iba stratu informácií, ale zväčša môže mať vážny dosah na zachovanie si osobnej alebo biografickej identity človeka por. Czakert, 2016; Dackweiler, 2014; Dehler, 2013; Dieckmann, 2021; Gunreben, 2021; Obermüller, 2006; Schröder, 2017). Veľký význam zohráva aj fenomén nespoľahlivosti (variabilnosti, formovateľnosti) autobiografickej pamäti.
Literatúra
Bartlett, Frederic C. 1932. Remembering: A study in experimental and social psychology. Cambridge: Cambridge University Press. DOI: https://doi.org/10.1111/j.2044-8279.1933.tb02913.x.
Czakert, Judith. 2016. „Demenz und Literatur. Eine wissenssoziologische Diskursanalyse zur Darstellung von Demenz in Arno Geigers ‚Der alte König in seinem Exil‘ und Tilman Jens‘ ‚Demenz: Abschied von meinem Vater‘.“ In Qualitative Methoden in der Sozialforschung, ed. Jeannine Winzer, 231 – 240. Berlin – Heidelberg: Springer. DOI:10.1007/978-3-662-47496-9_24.
Dackweiler, Meike. 2014. „Die Alzheimer-Narration am Beispiel von Arno Geigers Der alte König in seinem Exil.“ In Merkwürdige Alte: Zu einer literarischen und bildlichen Kultur des Alter(n)s, ed. Henriette Herwig, 251 – 276. Bielefeld: Transcript. DOI: https://doi.org/10.1515/transcript.9783839426692.251.
Dehler, Christina. 2013. Vergessene Erinnerungen. Alzheimer-Demenz in Martin Suters „Small World“ und Arno Geigers „Der alte König in seinem Exil“. Bamberg: University of Bamberg Press. DOI: 10.20378/irb-1284.
Dieckmann, Letizia. 2021. Vergessen erzählen: Demenzdarstellungen der deutschsprachigen Gegenwartsliteratur. Bielefeld: Transcript.
Gunreben, Marie. 2021. „Am Rand der Erzählbarkeit: Demenz als narratives Krisenphänomen.“ In Krisen erzählen, eds. Iuditha Balint – Thomas Wortmann, 299 – 320. Paderborn: Wilhelm Fink.
Jungert, Michael. 2013. Personen und ihre Vergangenheit. Gedächtnis, Erinnerung. Berlin: De Gruyter. DOI: https://doi.org/10.1515/9783110333893.
Markowitsch, Hans – Harald Welzer. 2006. Das autobiographische Gedächtnis. Hirnorganische Grundlagen und biosoziale Entwicklung. Stuttgart: Klett-Cotta.
Mikuláš, Roman. 2022. „Die Sprache der Demenz. Zur Literarisierung des Erinnerns an das Vergessen.“ In Studien zur Interdiskursivität, eds. Andrea Mikulášová – Roman Mikuláš, 66 – 94. Nümbrecht: Kirsch Verlag.
Mikulášová, Andrea. 2022. „Literatur als Hilfsmittel? Demenzdarstellungen im Bilderbuch.“ In Studien zur Interdiskursivität, eds. Andrea Mikulášová – Roman Mikuláš, 42 – 65. Nümbrecht: Kirsch Verlag.
Obermüller, Klara. 2006. „Das schleichende Vergessen.“ In Es schneit in meinem Kopf: Erzählungen über Alzheimer und Demenz, ed. Klara Obermüller, 5 – 13. Fribourg – Schweiz: Nagel & Kimche.
Peters, Jan H. 2012. Angstbewältigung und Erinnerung. Eine funktionale Sicht des Gedächtnisses. Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-531-19526-1.
Schröder, Berenike. 2017. „Den Tod überschreiben. Demenz in der deutschsprachigen Literatur der Gegenwart.“ In Krankheit, Sterben und Tod im Leben und Schreiben europäischer Schriftsteller. Bd. 2, eds. Roland Berbig – Richard Faber – Christof Müller-Busch, 287 – 301. Würzburg: K&N.
[1] „Vergessen ist konstitutiv für die Fähigkeit des Erinnerns überhaupt, denn wenn wir alles erinnern würden, was im Strom der Ereignisse und im Inventar der Dinge, die uns in jedem Augenblick umgeben, prinzipiell wahrnehmbar und damit erinnerbar ist, hätten wir nicht die geringste Möglichkeit, uns zu orientieren und Entscheidungen darüber zu treffen, was als Nächstes zu tun ist. Vergessen ist also eine höchst funktionale adaptive Fähigkeit.“