Teória interdiskurzov pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Interdiscourse theory (en-GB)
- Interdiskurstheorie (de)
- Théorie de l'interdiscours (fr)
Explikácia pojmu
Teória interdiskurzov je špecifická teória rozpracovaná nemeckým literárnym vedcom Jürgenom Linkom. Na jej základe sa realizuje výskum interdiskurzov. Zároveň ide o rozšírenie teórie diskurzov Michela Foucaulta. Teória interdiskurzov systematizuje vzťahy medzi špeciálnymi diskurzmi a interdiskurzmi, medzi procesmi špecializácie znalostí a procesmi ich transformácie a distribúcie v širších kultúrnych kontextoch ponad hranice špeciálnych diskurzov. Systematicky sa táto teória venuje hlavne povahe a spôsobom fungovania interdiskurzov. Teória interdiskurzov vychádza, podobne ako systémová teória, z pozorovania špecializácie moderných spoločností a inštitucionalizácie celého spektra špeciálnych diskurzov vo vednom systéme. Priestor medzi týmito špeciálnymi diskurzmi nie je v žiadnom prípade prázdny, je vyplnený systémom interdiskurzov a tento systém má špecifickú vlastnosť, a to, že je do tej miery nešpecifický a predstavuje protipól k špecializácii a diferenciácii systémov, že je schopný prepájať sociálne subsystémy a vzájomne ich uvádzať do súvislostí.
Link patrí k pionierom analýzy diskurzov v nemeckom prostredí. Deklaratívne sa pridržiava teórie diskurzov Michela Foucaulta. Foucaultovo uvažovanie a ním motivované analýzy literatúry zároveň viacerými smermi presahuje. Linka zaujíma však primárne vzťah, ktorý je vo Foucaultovej analýze diskurzov menej elaborovaný: je to vzájomný vzťah špeciálnych diskurzov a interdiskurzov.
Foucaultov záujem bol primárne orientovaný na diskurzné formácie, systémy poznania, pri analýzach ktorých sa snažil zotrvať v dimenziách daného diskurzu. Istú nadstavbu môžeme vidieť v externej perspektíve procedúr exklúzie, ktorú pertraktoval v diele L’ordre du discours (Rád diskurzu, 1971, 2006). V každom prípade je jeho fókus zacielený na mechanizmy produkcie vedomostí prostredníctvom regulatórií špeciálnych diskurzov. Link však upriamuje pozornosť na fakt, že v literatúre poznanie predstavuje konštitutívny prvok popri iných prvkoch poznania iných špeciálnych diskurzov. Link uvažuje dialekticky o vzťahu medzi diskurzívnou špecializáciou a interdiskurzívnou reintegráciou vedomostí. Rozhodujúcim faktorom je špecifickosť historických konštelácií, z ktorej vyplýva odborná špecializácia a v konečnom dôsledku monopolizácia vedy, jej typická inštitucionalizácia v moderných spoločnostiach a s tým súvisiaca „scientifikácia“ (por. heslo Poznanie). Link ponúka istým spôsobom extenziu a elaboráciu Foucaultovho nálezu a navrhuje v rámci analýzy diskurzívnych formácií rozlišovať medzi prvkami poznania špeciálnych diskurzov a interdiskurzívnymi prvkami (Link 1988, 286). Vo Foucaultových dispozitívoch vidí tieto „interdiskurzívne siete (resp. montáže alebo rizómy), prostredníctvom ktorých možno selektívne spájať poznatky, resp. postupy a inštitucionálne rituály rôznych špeciálnych diskurzov (napríklad medicínskych, ekonomických a právnych) a takto prepojené ich použiť“ (Link 1988, 285; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. M., zvýraznenie v origináli).[1] Link vidí v interdiskurzívnych dispozitívoch korelát toho, čo sa realizuje v literatúre, a to explicitne nie iba na úrovni tematickej, ale na úrovni štrukturálnej a funkcionálnej. Sú to hlavne formy názornosti, ako je kolektívna symbolika, v ktorých sa prejavuje sklon k reintegrácii poznania špeciálnych diskurzov. Link vo svojej analýze zdôrazňuje, že popri interferencii kanonizovaných diel môže byť interferencia anonymných diskurzov prostredníctvom kolektívnych symbolov relevantná na analýzu literatúry. Pre daný druh interferencie použije namiesto pojmu intertextuality pojmy interdiskurzivita a interdiskurzné jazykové hry, ktoré opisuje ako „pomerne voľné prestupovanie diskurzných interferencií a diskurzných kontaktov“ (Link 1988, 288; zvýraznenie v origináli).[2] Tento priestor sa vzhľadom na špeciálne diskurzy vyznačuje výraznou selektivitou a reduktivitou, imanentne však vykazuje vysokú komplexnosť. Kolektívne symboly kondenzujú istý druh poznania, inkludujú hodnotové orientácie spoločnosti, postoje, stereotypy v myslení a pod., avšak vždy v napätí konkrétnej analogickej schémy, ktorá endogénne funguje ako prenikanie hraníc istých domén. Link identifikuje na podklade románu Die Epigonen (Epigóni) Karla Immermanna z roku 1836 teplovzdušný balón ako symbol pokroku a ukazuje, ako sa tento stáva vehiklom prvkov rôznych diskurzov, ako penetruje hranice vedy a viery a čoskoro sa stáva symbolom revolúcie. Zdôrazňuje pritom, že pre koncepciu synchrónneho systému kolektívnej symboliky nie je postačujúce venovať sa istému symbolu v jeho príslušnom kontexte, ale je potrebné vidieť daný symbol v istej ekvivalenčnej serialite symbolov, resp. daný symbol generalizovaný v zmysle istého aspektu (istej paradigmy, napr. podľa jednoduchého princípu hyponymie), ktorý daný symbol podľa princípu analógie zvýrazňuje. Link teda zdôrazňuje nutnosť analyzovať konkrétne symboly v synchrónnom systéme kolektívnych symbolov a všímať si aj skutočnosť, že kolektívne symboly zostávajú do istej miery prepojené s pozíciami prvkov špeciálnych diskurzov. Kolektívne symboly prinajmenšom konotujú to, čo Link označuje ako diskurzný dualizmus (Link 1988, 296). Výsledkom je, že tieto diskurzy v danej symbolike selektívne interagujú. Rozpätie medzi istým prvkom ako kolektívnym symbolom a ako elementom špeciálneho diskurzu Link označuje ako symbolickú ambivalenciu (293). Špecifické ambivalencie symbolov sa do veľkej miery dajú vysvetliť historicko-kultúrnymi špecifikami: „Každý kolektívny symbol má v každom okamihu presne určiteľnú historicko-konkrétnu ambivalenciu, ktorá je výsledkom konotačného zápisu veľmi špecifických protichodných diskurzných pozícií“ (298).[3] Kolektívne symboly potom umožňujú viacnásobné integrácie medzi rôznymi štruktúrami (nielen diskurzov). Kultúrno-historické špecifiká kolektívnych symbolov, resp. ich systémov sa opäť dajú odvodiť z ich interdiskurznej integračnej a generatívnej funkcie (295, 301).
Idea istého diskurzu na pomedzí, ktorá už bola vo vyššie uvedenom Foucaultovom diele (1971) v základoch načrtnutá, sa od polovice 70. rokov 20. storočia v Nemecku systematicky rozvíjala ako koncepcia analýzy interdiskurzov.
Metateória interdiskurzov
Na metateoretickej úrovni predpokladáme, že (nielen metaforické) konštrukcie reality sú založené na analógiách. V tomto prípade môžeme v príslušných súvislostiach odkázať na závery Karla Bühlera a Hansa Georga Coenena. Coenen vyjadril túto základnú myšlienku takto: „Nie každá analógia je základom metafory, ale každá metafora predpokladá analógiu“ (Coenen 2002, 97).[4] Tieto analogizačné postupy spôsobujú, že istý prvok špeciálneho diskurzu sa stane štruktúrujúcim momentom iného diskurzu. Tento mechanizmus transformácií pôsobí dvoma smermi, smerom selekcií a redukcií na jednej strane a smerom k reintegráciám a kombináciám, v konečnom dôsledku ale vždy k produkcii komplexnosti na strane druhej. Pointovane môžeme tvrdiť, že komplexnosť našich orientačných priestorov vyrastá z redukcií. Reintegrácie vedomostí sa teda týkajú istého výberu prvkov poznania, ktoré v podobe informácií spôsobujú zmeny skúsenostných štruktúr poznania predmetných systémov a systému spoločnosti vo všeobecnosti, keď hovoríme o poznaní všedného dňa. Interdiskurzy tvoria všeobecný interdiskurzívny rámec systému diskurzov spoločnosti, zabezpečujú integračnú väzbu spoločnosti. Systém takýchto postupov (re)integračného nadväzovania možno definovať ako kultúru. Interdiskurzy ako prvky systémov produkujú relatívne stabilné štruktúry. Štruktúry sú nutnými podmienkami existencie autopoiézy každého systému. Obmedzujú rozsah prepájania operácií systému a sú zodpovedné zároveň za nárast vnútornej komplexnosti systémov. Pojem štruktúra sa teda vzťahuje na selekciu vzťahov medzi prvkami, ktoré sú systemicky, v našom prípade ponad hranice špeciálnych diskurzov, akceptované. Systém musí operovať, aby mohol produkovať a aplikovať svoje štruktúry. Štruktúry pritom sú a zostávajú opismi pozorujúceho systému. Preto Niklas Luhmann uvádza nasledujúce konštatovanie: „Štruktúry sú očakávania týkajúce sa prepojenia operácií“ (Luhmann [2002] 2004, 103).[5] Hoci systémy bez štruktúr neexistujú, teda štruktúry môžu byť vždy len štruktúrami nejakého systému, tieto dva pojmy označujú dva úplne odlišné fenomény. Zatiaľ čo prvky systému sú operácie, ktoré sa všeobecne musia neustále reprodukovať, štruktúry predstavujú kondenzáty, ktoré vznikajú opakovaním rovnakého v rôznych kontextoch. Bez štruktúr by systém nemohol vedieť, že je producentom vlastných operácií. Bol by konfrontovaný s neurčitosťou operatívnych prepojení a bolo by nemožné rozvinúť autopoiézu. Humberto R. Maturana zaviedol dôležitý pojem štruktúrne determinovaných systémov (Maturana – Varela 1980). Tento pojem znamená, že každý prvok, ktorý systém pozná a používa, je produktom daného systému bez vstupu elementov (informácií) z prostredia. Tak napríklad obsah vedomia nemôže byť obsahom komunikácie, ani myšlienky nemôžu byť prvkami komunikácie.
Prvky systému a ich vzťahy nie sú jednoducho dané, ale sú definované v kontexte systému, ktorý je v interakcii s prostredím. Preto aj Jean Piaget definuje vo svojom diele Le Structuralisme (Štrukturalizmus, 1968) štruktúru ako systém transformácií: „V prvom rade je štruktúra systémom transformácií, ktorý ako systém (na rozdiel od vlastností prvkov) má svoje vlastné zákony a udržiava sa alebo obohacuje prostredníctvom svojich transformácií bez toho, aby tieto pôsobili ponad jeho hranice alebo aby si vyžadovali externé prvky. Stručne povedané, štruktúra následne zahŕňa tri vlastnosti: celistvosť, transformáciu a sebareguláciu“ (Piaget 2015, s. p.).[6] Pre Piageta sú kľúčové dva pojmy: štruktúra a funkcia. Štruktúra sa skladá z prvkov, ktoré podliehajú určitým zákonitostiam. Štruktúra sa podľa Piageta reguluje sama a pozostáva zo systému transformácií. Štruktúry Piaget dáva do kontrastu s dvoma funkciami: s asimiláciou a akomodáciou. Tieto sa ako adaptácia následne spájajú do celkového kognitívneho procesu.
Iný pohľad v tejto súvislosti ponúkajú Maturana a Varela, keď na definovanie jednoty systému zavádzajú pojem organizácie a odlišujú ho od pojmu štruktúry. Podľa ich definície sa systémy realizujú prostredníctvom štruktúr, ale nie sú s nimi v zhode. Inými slovami, tá istá organizácia sa môže realizovať prostredníctvom rôznych štruktúr. Luhmann nadväzuje na toto uvažovanie, keď píše: „Je zrejmé, že v systéme existuje štruktúra, ktorá nie je čistým odrazom diferencií prostredia, ale vyznačuje sa generalizáciami“ (Luhmann [2002] 2004, 325).[7] Štruktúry Luhmann opisuje ako očakávania očakávaní („Erwartungserwartung“), ktoré selektujú komunikačné a kognitívne udalosti, avšak na rozdiel od udalostí štruktúry disponujú adaptívnymi vzormi poriadku. Štruktúry sú podmienky obmedzujúce rozsah prepojení operácií systému, a preto sú predpokladom autopoiézy každého systému, teda obmedzujú možnosti rekombinácie prvkov: „Realita štruktúry spočíva v jej citovanosti. [...] Aké štruktúry potom vznikajú, aké sú potrebné, spomínané, opätovne použité alebo nepoužité, závisí od vyvolania a uvádzania operácií v príslušnom systéme“ (329).[8]
Štruktúry sa dajú teda definovať ako výbery výberov, ako úspešné opakovanie istých mechanizmov selekcie, pričom by sa dalo hovoriť aj o ich relatívnej (dynamickej) stabilite – štruktúry zaručujú reverzibilitu výberov, hoci výbery ako udalosti sú efemérne. Pomocou štruktúr možno určiť rozsah komplexnosti systému, inými slovami, jeho identitu. Identita systému v tomto zmysle nie je konštituovaná vďaka stabilite štruktúr, ale tým, že tieto štruktúry umožňujú prechod od jednej operácie k druhej. Luhmann preto uvádza: „Nemá zmysel budovať koncept štruktúry tak, akoby sa predpokladalo niečo nemenné [...]“ (327).[9]
V súvislosti s pojmom štruktúry v kontexte teórie autopoietických systémov môžeme uvažovať aj o štruktúrach interdiskurzov. Teória interdiskurzov vychádza z ustálených procedúr reintegrácie prvkov poznania. Tu môžeme identifikovať relatívne stabilné, často sa opakujúce štruktúry, napr. symboly, ktoré sa používajú naprieč diskurzom. Teória interdiskurzov tieto prvky nazýva kolektívne symboly. Tieto môžu v konkrétnych špeciálnych diskurzoch nadobudnúť vyhranený špecifický význam (napr. v podobe definícií), ale používame ich aj mimo takejto špecializácie v širokej škále diskurzov. Ich úlohou je prepájať systémy s ich systémovým prostredím. Teória autopoietických systémov hovorí o štruktúrnom spriahnutí (prepojení). Koncept štruktúrneho spriahnutia je jedným z kľúčových konceptov v rámci teórie autopoietických systémov. Štruktúrne spriahnutie je predpokladom komunikácie. Pôvodne tento koncept pochádza od čilských biológov Maturanu a Varelu, u ktorých tento pojem znamená, že poznanie je emergentnou autopoietickou operáciou systému, teda že poznanie operuje výlučne prostredníctvom endogénnych štruktúr systému samotného. Koncept štruktúrneho spriahnutia autori zaviedli na definovanie vzťahu medzi systémami a ich prostredím. Týka sa teda vzťahu systému k predpokladom prostredia, ktoré musia byť splnené, aby sa autopoiéza mohla vôbec realizovať. Každý autopoietický systém je prispôsobený svojmu prostrediu, v opačnom prípade by neexistoval.
Štruktúrne elementy interdiskurzov prepájajú sféry sociálnej praxe a zároveň ich v kumulatívnej podobe transformujú do prostredia každodenných skúseností. K týmto štruktúrnym elementom patria tzv. kolektívne symboly, cirkulujúce analogické koncepty, ktoré majú zvyčajne metaforickú podobu. Kolektívne symboly sú interdiskurzívnymi miestami spriahnutia (ale aj konfliktov) prvkov špeciálnych diskurzov. V historickej perspektíve kolektívne symboly predstavujú pomerne dynamický priestor, na synchrónnej úrovni však môžeme počítať skôr s relatívne stabilným systémom. Kolektívna symbolika je pomerne komplexný systém, ktorý na synchrónnej osi pozostáva z jednotlivých symbolov, tie sú na úrovni štruktúrnych analógií navzájom prepojené a ako štruktúrne elementy sa používajú na konceptualizovanie skúseností akéhokoľvek druhu (por. Link 1988, 2008, 2013, 2020).
Literatúru môžeme podobne ako ostatné interdiskurzy označiť za osobitný diskurz určený na interdiskurzívnu integráciu. Zároveň však môže literatúra fungovať aj ako špeciálny diskurz, pretože podlieha, ako každý pozorovateľný systém, vlastným pravidlám autopoiézy. Interdiskurzívny charakter literatúry je však pre systém literatúry nezanedbateľný. Literatúra akumuluje vedomosti z rôznych odvetví vedy a tento komplexný diskurzný materiál spracúva tak, že sa zvyšuje miera kontingencie možností spriahnutí elementov poznania a do hry sa dostávajú v podobe diskurzného materiálu celé štruktúry poznania príznačné pre špeciálne diskurzy (/meta/teórie, vedecké paradigmy a pod). Jednu z podstatných úloh výskumu interdiskurzov v tomto zmysle formuloval Rolf Parr. Zaujíma ho totiž, aké „mentálne mapy“ sa v interdiskurze konštruujú pomocou kolektívnych symbolov (Parr 2013, 15 – 35).
Analýza interdiskurzov
Metodológia analýzy interdiskurzov (por. Parr 2023) predpokladá ako prvý krok rekonštrukciu daného systému diskurzov, resp. danej diskurznej formácie. Analyzovaný literárny text bude kontextualizovaný v rámci takto vo svojej logike identifikovaného systému a opísaný vo svojej špecifickosti. Sama rekonštrukcia môže prípadne zahŕňať celú škálu špeciálnych diskurzov, ako aj interdiskurzov, ale môže sa sústrediť aj iba na použitie jedného diskurzného prvku, napríklad jedného kolektívneho symbolu alebo istej série kolektívnych symbolov. Ďalej metóda analýzy interdiskurzov predpokladá skúmanie pravidiel platných v danom interdiskurze, ktoré sa však vo všeobecnosti stávajú pozorovateľnými až v sériovosti daného empirického materiálu, teda na základe opakovaných pozorovaní v podobe tvorby istých štruktúr.
Ďalší analytický krok predstavuje hľadanie odpovede na otázku, ktoré oblasti diskurzívnej praxe, resp. prvky špeciálnych diskurzov sú v konkrétnych prípadoch interdiskurzivity príslušným spôsobom (re)integrované a ako daný prejav integrácie súvisí na úrovni imaginácie s diskurznými formáciami danej doby. Môžeme pozorovať afirmatívne alebo subverzívne prejavy, ponuky alternatív a pod. Ďalej môžeme pozorovať, či daný interdiskurz integruje diskurzné prvky koherentne v zmysle istej hodnotovej orientácie alebo paradigmy (teoretickej, metateoretickej, epistemologickej a pod.).
Literatúra
Coenen, Hans Georg. 2002. Analogie und Metapher. Grundlegung einer Theorie der bildlichen Rede. Berlin: De Gruyter.
Bühler, Karl. 1934. Sprachtheorie. Die Darstellungsfunktion der Sprache. G. Fischer: Jena.
Foucault, Michel. 1971. L’ordre du discours. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1977. Die Ordnung des Diskurses. Prel. Walter Seitter. Frankfurt am Main: Ullstein.
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Prel. Miroslav Marcelli. Bratislava: Agora.
Link, Jürgen. 1988. „Literaturanalyse als Interdiskursanalyse. Am Beispiel des Ursprungs literarischer Symbolik in der Kollektivsymbolik.“ In Diskurstheorien und Literaturwissenschaft, eds. Jürgen Fohrmann – Harro Müller, 284 – 307. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Link, Jürgen. 2008. „Sprache, Diskurs, Interdiskurs und Literatur (mit einem Blick auf Kafkas Schloß).“ In Sprache – Kognition – Kultur. Sprache zwischen mentaler Struktur und kultureller Prägung, eds. Heidrun Kämper – Ludwig M. Eichinger, 115 – 134. Berlin – New York: de Gruyter. DOI: https://doi.org/10.1515/9783110970555-007.
Link, Jürgen. 2013. „Diskurs, Interdiskurs, Kollektivsymbolik. Am Beispiel der aktuellen Krise der Normalität.“ In Zeitschrift für Diskursforschung 1, 1: 7 – 23.
Link, Jürgen. [2014] 2020. „Dispositiv.“ In Foucault-Handbuch. Leben. Werk. Wirkung, eds. Clemens Kammler – Rolf Parr – Ulrich Johannes Schneider, 237 – 242. Stuttgart – Weimar: Metzler. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-476-01378-1_27.
Luhmann, Niklas. [2002] 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. Dirk Baecker. Heidelberg: Carl-Auer Systeme Verlag.
Maturana, Humberto R. – Francisco J. Varela. 1980. Autopoiesis and Cognition: The Realization of the Living. Dordrecht: D. Reidel Publishing Company. DOI: https://doi.org/10.1007/978-94-009-8947-4.
Parr, Rolf. 2013. „Räume, Symbole und kulturelle Konfrontationen. Kollektivsymbolsysteme als ›mental maps‹.“ In Räumliche Darstellung kultureller Begegnungen, eds. Carla Dauven-van Knippenberg – Christian Moser – Rolf Parr, 15 – 35. Heidelberg: Synchron.
Parr, Rolf. 2023. „Teória interdiskurzov. Teoretický rámec – operacionalizácia – vzorové analýzy.“ World Literature Studies 3, 15: 99 – 114. DOI: https://doi.org/10.31577/WLS.2023.15.3.9.
Piaget, Jean. 1968. Le Structuralisme. Paris: Presses universitaires de France.
Piaget, Jean. 2015. Der Strukturalismus. E-Book. In Schlüsseltexte in 6 Bänden, Bd. 5, ed. Richard Köhler. S.p. Stuttgart: Klett-Cotta.
[1] „interdiskursive Netzwerke (bzw. Montagen oder Rhizome), durch die auf selektive Weise das Wissen bzw. die Verfahren und institutionelle Rituale verschiedener Spezialdiskurse (etwa medizinische, ökonomische und juristische) gekoppelt und gebündelt zum Einsatz gebracht werden können.“
[2] „wir haben es [...] mit einem [...] relativ lockeren Gewimmel von Diskursinterferenzen und Diskursberührungen zu tun [...]“
[3] „Vielmehr besitzt jedes Kollektivsymbol zu jedem Zeitpunkt eine genau bestimmbare historisch-konkrete Ambivalenz, die sich aus der konnotativen Einschreibung ganz bestimmter widersprüchlicher diskursiver Positionen ergibt.“
[4] „Nicht jede Analogie begründet eine Metapher, aber jede Metapher setzt eine Analogie voraus..“
[5] „Strukturen sind Erwartungen in Bezug auf die Anschlussfähigkeit von Operationen.“
[6] „In erster Annäherung ist eine Struktur ein System von Transformationen, das als System (im Gegensatz zu den Eigenschaften der Elemente) eigene Gesetze hat und sich durch seine Transformationen erhält oder bereichert, ohne dass diese über seine Grenzen hinaus wirksam werden oder äußere Elemente hinzuziehen. Kurz gesagt, eine Struktur umfasst folglich die drei Eigenschaften Ganzheit, Transformationen und Selbstregulierung.“
[7] „Es gibt also offenbar innerhalb des Systems eine Struktur, die nicht ein pures Abbild von Umweltdifferenzen ist, sondern Generalisierungen aufweist.“
[8] „Die Realität der Struktur […] liegt in ihrem Zitiertwerden, […]. Was dann an Struktur anfällt, nötig, erinnert, wieder verwendet oder nicht verwendet wird, richtet sich nach dem Aufrufen und Abrufen von Operationen in dem betreffenden System.“
[9] „Es ist nicht sinnvoll, den Strukturbegriff so zu bauen, als ob etwas Unänderbares behauptet würde […].“