Buffonáda pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Explikácia pojmu
Typ divadelného predstavenia alebo hereckej hry, založený na satirickom zveličení, gagu, hrubej komike, trikoch.
Buffonáda (z tal. buffonata vo význame žart, vtip) sa zrodila v antickom divadle, v stredoveku našla svoje pokračovanie vo fraške a v intermediu. Vrchol dosiahla v 16. storočí v talianskej komédii masiek. V 18. storočí si prostriedky buffonády osvojila talianska opera buffa, tzv. komická opera. K najznámejším dielam tohto žánru patrí La serva padrona (1733; Slúžka paňou) Giovanniho Battistu Pergolesiho (1710 – 1736). Vo Francúzsku sa buffonáda neskôr vyvinula do podoby vaudeville. V buffonáde časom prevážili skôr prvky lacnej komiky a efektných trikov, podľa Václava Königsmarka (1984, 50) však kladne ovplyvnila komédie autorov, ako William Shakespeare, Jean Baptiste P. Molière, Nikolaj Vasiľjevič Gogoľ, Vladimír Vladimirovič Majakovskij, či poetiku avantgardného divadla 20. storočia. Termín sa dnes používa skôr ako synonymum divadelnej frašky.
V súčasnosti je známa najmä divadelná hra Mistero buffo (1969; Buffonáda zázrakov, slov. 1990) talianskeho komika a spisovateľa, laureáta Nobelovej ceny za literatúru za rok 1997, Daria Foa (1926 – 2016) v spolupráci s manželkou Francou Rameovou. Ide o koláž príbehov, mystérií a pašiových hier, ktoré hrávali stredovekí potulní komedianti (jokulátori) na námestiach či v kostoloch. Autorovým cieľom bolo poskytnúť súčasnému divákovi provokatívny a vyzývavý dramatický útvar, ktorý nahliada na kresťanské témy a príbehy cez prizmu sarkazmu. „Dario Fo oživil umenie stredovekých jokulátorov, alebo dnes zabávačov, spojil ho s improvizačným umením commedie dellʼarte a nebál sa aktuálnych a pálčivých tém súčasnosti: politiky, pokrytectva, cenzúry, viery, náboženstva, spoločenskej zodpovednosti“ (Sabolová-Princic 2009, 342). Aj napriek slovenskej verzii názvu však ide skôr o „mystérium“, čo uvádza aj samotný autor: pojem „používali starovekí Gréci na označenie ezoterických kultov, ktoré tvorili základ pre vznik performatívnych foriem znázorňujúcich činy bohov. Neskôr ho prevzali kresťania, ktorí ním pomenúvali hry, resp. scénické obrazy, prostredníctvom ktorých ilustrovali príbehy svätých“ (Fo in Denci 2019, 62). K mystériu Fo pridáva prívlastok buffo, čiže komické, bláznivé (Denci výraz prekladá ako „klaunské“), čím indikuje, že mystériá interpretuje satiricky a groteskne.
U nás sa termín zaužíval aj v spojení „americká buffonáda“, napríklad ako podtitul hry Ivana Bukovčana Luigiho srdce alebo poprava tupým mečom (1973).
Literatúra
Bukovčan, Ivan. 1973. Luigiho srdce, alebo, Poprava tupým mečom: americká buffonáda. Bratislava: Lita.
Denci, Michal. 2019. „Dario Fo: zrodenie klauna.“ Slovenské divadlo 67, 1: 58 – 72.
Fo, Dario. 1990. Buffonáda zázrakov. Prel. Blahoslav Hečko. Bratislava: Lita.
Fo, Dario – Franca Rame. 2018. Mistero buffo. Nuova edizione. Modena: Guanda Editore.
Königsmark, Václav. 1984. „Buffonáda.“ In Slovník literární teorie, Štěpán Vlašín a kol., 50. Praha: Československý spisovatel.
Sabolová-Princic, Dagmar. 2009. „Prečo je Dario Fo nositeľom Nobelovej ceny?“ Slovenské divadlo 57, 4: 337 – 342. Dostupné na internete: https://www.sav.sk/journals/uploads/02180926divadlo4-09-3rozhlad.pdf [cit. 10. 01. 2023]
Vlašín, Štepán a kol. 1984. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel.