Špeciálny diskurz pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Special discourse (en-GB)
- Spezialdiskurs (de)
- Discours spécial (fr)
Explikácia pojmu
Pojem špeciálny diskurz označuje exkluzívny, úzko ohraničený, vedecký, vysoko špecializovaný priestor poznania vyznačujúci sa striktnými pravidlami výpovednosti a príznačnou terminológiou. Foucaultove „formation discursive“ („diskurzívne formácie“) alebo „discours“ („diskurzy“) špecifikuje Jürgen Link teda ako „Spezialdiskurse“ („špeciálne diskurzy“). Foucaultove „diskurzy“ predstavujú úzko vymedzené priestory vypovedateľného a poznateľného. To platí v plnej miere pre inštitucionalizované vedné disciplíny.
Ideu špeciálnych diskurzov nájdeme už v analýze diskurzov Michela Foucaulta. Neskôr ju preberá Link, ktorý túto kategóriu rozpracoval v kontexte analýzy interdiskurzov.
Pre Foucaulta je analýza diskurzu výskumným programom, ktorého cieľom je zistiť, ako dochádza k špecializácii poznania a vzniku vedných disciplín. Foucault pod pojmom „diskurz“ rozumie vzory poriadku, ktorých kľúčovým momentom je exklúzia. Okrem toho významnú úlohu pri inštitucionalizácii vied zohráva redukcia subjektov (tu môžeme hovoriť o autorizácii subjektov). Za systémy vylučovania Foucault označuje okrem zákazu a vymedzenia hranice medzi rozumom a šialenstvom aj vytváranie opozície medzi pravdou a nepravdou (Foucault 1977, 13; Foucault 2006, 11). Hoci sa špeciálne diskurzy snažia pojmy definovať čo najkonkrétnejšie, v interdiskurze tvoria „sieťové konotačné uzly, ktoré sa zvyčajne spájajú s kolektívnymi symbolmi“ (Link 2008, 122).[1]
Na to, aby fungovali exklúzie a inklúzie, sú potrebné legitimácie, ktoré neexistujú samy osebe, ale vznikajú špeciálnymi praktikami, napr. na základe akceptovaných metód možno produkovať isté výpovede a tieto potom považovať za objektívne alebo pravdivé, teda podľa určitých pravidiel zbavené individuálnej náhodnosti. Vedecké poznanie sa vyznačuje týmito znakmi. Tieto diskurzy nazýva Link špeciálne diskurzy, ktoré smerujú „k jednoznačnosti, špeciálnej definícii pojmov, dominancii denotátu a podľa možností k odstráneniu všetkých dvojznačností a konotácií s ideálnym typom matematickej formuly“ (Link 2013, 11).[2] Popri stále silnejúcej tendencii k špecializácii a diferenciácii existuje protichodná, reintegrujúca tendencia produkcie poznania, ktorú Link s odkazom na Foucaulta nazýva interdiskurzívnou. Na rozdiel od špeciálnych diskurzov sa teda interdiskurzy vyznačujú nejednoznačnosťou a konotáciami, metaforickosťou a kolektívnou symbolikou. Interdiskurzy sú polyvalentný, hybridný a reintegračný typ diskurzov.
Literatúra
Foucault, Michel. 1971. L’ordre du discours. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1977. Die Ordnung des Diskurses. Prel. Walter Seitter. Frankfurt am Main: Ullstein.
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Prel. Miroslav Marcelli. Bratislava: Agora.
Link, Jürgen. 2013. „Diskurs, Interdiskurs, Kollektivsymbolik. Am Beispiel der aktuellen Krise der Normalität.“ Zeitschrift für Diskursforschung 1, 1: 7 – 23.
Link, Jürgen. 2008. „Sprache, Diskurs, Interdiskurs und Literatur (mit einem Blick auf Kafkas Schloß).“ In Sprache – Kognition – Kultur. Sprache zwischen mentaler Struktur und kultureller Prägung, eds. Heidrun Kämper – Ludwig M. Eichinger, 115 – 134. Berlin – New York: De Gruyter. DOI: https://doi.org/10.1515/9783110970555-007.
[1] „netzartige Konnotationsknoten, die sich typischerweise mit Kollektivsymbolen kombinieren.“
[2] „[…] zielt dabei tendenziell auf Eindeutigkeit, spezielle Definition der Begriffe, Dominanz der Denotation und möglichst Beseitigung aller Uneindeutigkeiten und Konnotationen mit dem Idealtyp der mathematischen Formel.“