Sociálna pamäť pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Social memory (en-GB)
- Soziales Gedächtnis (de)
- Mémoire sociale (fr)
Explikácia pojmu
Pojem sociálna pamäť označuje odkazy na významné fenomény alebo udalosti z dejín spoločenstiev. Obsahuje rôzne praktiky a formy spomínania, ale aj formy zabúdania takýchto historických odkazov.
Koncept sociálnej pamäti vychádza z otázky sociálneho formovania pamäťových procesov. Zatiaľ čo psychológ Frederic Bartlett dokázal preukázať sociálny charakter pamäti na reprodukcii krátkych príbehov, kunsthistorik Aby Warburg sa pokúsil konceptualizovať sociálnu pamäť v tesnej korelácii s obrazovou pamäťou európskej kultúry a jeho pojem sociálnej pamäti je zástupný pojmom kolektívnej pamäti. Fenomén, ktorý Warburg pozoroval a opísal ako sociálnu pamäť, sa v literárnej vede vníma ako intertextualita, resp. ako referencie na tradičné topoi, ale aj ako odkazy na jednotlivé texty alebo žánre. Pre Warburga je sociálna pamäť hlboko previazaná s morálnymi otázkami. Sociálna pamäť je niečo, čomu umelec môže podľahnúť, ale môže ju aj ovládať. Warburg akcentuje zmeny a aktualizácie (reinterpretácie) sociálnej pamäti, a tým aj podstatu štúdia súhry kontinuity a reinterpretácie kultúrnych symbolov v umení, čo umožňuje vyvodiť závery o mentálnom rozmere kultúry. Pre Mauricea Halbwachsa bol východiskom úvah o sociálnom charaktere pamäťových procesov sociologický empirizmus spojený s interpretáciou štatistík o životnej úrovni sociálnych tried. Keď Halbwachs v knihe La mémoire collective (Kolektívna pamäť, 1939) porovnáva „prežívané“ a „písané“ dejiny, pričom zdôrazňuje, „že história sa vo všeobecnosti začína v bode, kde prestáva existovať tradícia – v momente, keď sociálna pamäť zaniká a rozpadá sa“ (Halbwachs 1991, 66; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. M.).[1] Historik Peter Burke v štúdii z roku 1989 s názvom History as Social Memory (História ako sociálna pamäť) nazýva históriu „sociálnou pamäťou“, ktorá podlieha ako nevedomým, tak aj vedomým mechanizmom selekcie, podobne ako akákoľvek iná nadindividuálna pamäť. Burke anticipuje mnohé ďalšie smery vo výskume pamäti v kultúrnych štúdiách, odmietavo sa vyslovuje k tradičnému názoru, podľa ktorého pamäť odráža udalosti a história odráža pamäť, a tvrdí: „S historiografiou sa v najnovších štúdiách o jej dejinách narába iba málo odlišne ako s pamäťou v Halbwachsovej perspektíve, a to ako s produktom sociálnych skupín...“ (Burke 1991, 290).[2]
Z hľadiska kultúrnych štúdií sa najmä Aleida a Jan Assmann venujú kategórii „sociálnej pamäti“, ako ju konceptualizoval Halbwachs. Túto kategóriu potom ďalej rozvinuli okrem iného o klasifikácie „kultúrna“ a „komunikatívna pamäť“. Jan Assmann (2007, 77) zdôrazňuje, že každá historiografia podlieha časovým a záujmovým závislostiam, a striktne sa stavia proti stotožňovaniu histórie a pamäti. Aleida Assmann vo svojej knihe Erinnerungsräume z roku 1999 (Prostory vzpomínání, čes. 2018; Priestory spomínania) diferencuje pamäť ako ars na jednej strane, ako vis na strane druhej. Pojem pamäti ako ars znamená umenie alebo techniky. Pamäť ako ars predstavuje zásobáreň poznania. Pamäť ako vis zdôrazňuje časový rozmer a jeho transformačný účinok na obsah pamäti (diferenciácia zásobná pamäť a funkčná pamäť). Pamäť sa preto slovami Assmann skúma ako ars (ako umelá zásobná pamäť), zatiaľ čo sociálna pamäť sa chápe ako vis (historická, časovo orientovaná, funkčná pamäť). Assmann vysvetľuje rozdiel medzi nimi takto: „Najdôležitejším rozdielom medzi sociálnou a kolektívnou pamäťou je, že spomienky v sociálnej pamäti sú krátkodobé a po určitom čase sa rozplynú. Na rozdiel od sociálnej pamäti, ktorá je nevyhnutne pominuteľná, kolektívna pamäť je stabilná a určená na dlhšie obdobie. Tento rozdiel medzi dočasnou a detemporálnou pamäťou súvisí s pamäťovým médiom. Najdôležitejším médiom sociálnej pamäti je rozhovor. Táto pamäť žije ďalej a v komunikačnej výmene. Pokiaľ si skupina so spoločným základom skúseností vymieňa tieto skúsenosti znova a znova zo svojich rôznych perspektív, existuje sociálna pamäť. Ľudia do takýchto skupín vrastajú a vymierajú z nich. So smrťou živých nositeľov sa sociálna pamäť vždy rozplynie“ (Assmann s. d., 2).[3]
Harald Welzer sociálnu pamäť konceptualizuje ako priestor formovania minulosti. Pre neho je sociálna pamäť neintencionálna stránka kultúrnej a komunikačnej pamäti, ktorá sa konštituuje v nezámerných praktikách vytvárania a sprítomňovania minulosti: „zdá sa, že je potrebné a načase venovať viac pozornosti nevedomým, neintencionálnym praktikám sociálnej pamäti, pretože práve v nich je zrejme najčastejšie obsiahnuté to, čo z nás vždy robí historické bytosti, aj keď sa zámerne venujeme úplne iným veciam, ako je reflektovanie alebo vytváranie minulosti.“ (Welzer 2001, 18).[4]
Tento krátky prehľad naznačuje rozsah a význam pojmu sociálna pamäť. Záleží preto na špecifickej perspektíve daného autora.
Literatúra
Assmann, Aleida. s. d. Soziales und kollektives Gedächtnis. Dostupné na: https://www.landtag.sachsen-anhalt.de/fileadmin/Downloads/Artikel_Dokumente/Aleida_Assmann_-_Soziales_und_Kollektives_Gedaechtnis.pdf [cit. 20.11.2022]
Assmann, Jan. 1988. „Kollektives Gedächtnis und kulturelle Identität.“ In Kultur und Gedächtnis, eds. Jan Assmann – Tonio Hölscher, 9 – 19. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Assmann, Jan – Tonio Hölscher, eds. 1988. Kultur und Gedächtnis. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Assmann, Aleida – Jan Assmann. 1994. „Das Gestern im Heute. Medien und soziales Gedächtnis.“ In Die Wirklichkeit der Medien. Eine Einführung in die Kommunikationswissenschaft, eds. Klaus Merten – Siegfried J. Schmidt – Siegfried Weischenberg, 114 – 140. Opladen: Westdeutscher Verlag. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-663-09784-6_7.
Assmann, Aleida – Heidrun Friese, eds. 1998. Identitäten. Erinnerung, Geschichte, Identität. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Assmann, Jan. 2002. „Das kulturelle Gedächtnis.“ Erwägen, Wissen, Ethik 13, 2: 239 – 247.
Assmann, Jan. [1992] 2007. Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und politische Identität in frühen Hochkulturen. München: Beck.
Burke, Peter. 1989. History as Social Memory. In Memory. History, Culture and the Mind, ed. Thomas Butler, 97 – 113. New York: Blackwell.
Burke, Peter. 1991. „Geschichte als soziales Gedächtnis.“ In Mnemosyne. Formen und Funktionen der kulturellen Erinnerung, eds. Aleida Assmann – Dietrich Harth, prel. Dietrich Harth, 289 – 304. Frankfurt am Main: Fischer.
Erll, Astrid. [2005] 2017. Kollektives Gedächtnis und Erinnerungskulturen. Eine Einführung. Stuttgart: J. B. Metzler. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-476-05495-1.
Halbwachs, Maurice. [1939] 1968. La mémoire collective. Paris: Presses Universitaires de France.
Halbwachs, Maurice. 1991. Das kollektive Gedächtnis. Frankfurt am Main: Fischer.
Welzer, Harald, ed. 2001. Das soziale Gedächtnis. Geschichte, Erinnerung, Tradierung. Hamburg: Hamburger Edition.
[1] „[…] daß die Geschichte im allgemeinen an dem Punkt beginnt, an dem die Tradition aufhört – in einem Augenblick, in dem das soziale Gedächtnis erlischt und sich zersetzt.“
[2] „Die Historiographie jedoch wird in neueren Studien über deren Geschichte kaum anders behandelt als das Gedächtnis in der Perspektive von Halbwachs, nämlich als das Produkt sozialer Gruppen...“
[3] „Der wichtigste Unterschied zwischen sozialem und kollektivem Gedächtnis besteht darin, daß die Erinnerungen im sozialen Gedächtnis kurzfristig sind und sich nach einer gewissen Zeit wieder auflösen. Im Gegensatz zum sozialen Gedächtnis, das notwendig ephemer ist, ist das kollektive Gedächtnis stabil und darauf angelegt, längere Zeiträume zu überdauern. Dieser Unterschied zwischen einem befristeten und einem entfristeten Gedächtnis hängt mit den Gedächtnismedien zusammen. Das wichtigste Medium des sozialen Gedächtnisses ist das Gespräch. Dieses Gedächtnis lebt vom und im kommunikativen Austausch am Leben. Solange eine Gruppe mit einer gemeinsamen Erfahrungsbasis sich über diese Erfahrungen aus ihren verschiedenen Perspektiven heraus immer wieder austauscht, solange besteht ein soziales Gedächtnis. In solche Gruppen wächst man hinein und stirbt aus ihnen heraus. Mit dem Tode der lebendigen Träger löst sich ein soziales Gedächtnis immer wieder auf.“
[4] „Gleichwohl scheint es notwendig und überfällig, das Augenmerk verstärkt auf die unbewussten, nicht-intentionalen Praktiken des sozialen Gedächtnisses zu lenken, denn in ihnen scheint am ehesten aufgehoben zu sein, was uns immer schon zu geschichtlichem Wesen macht, auch wenn wir intentional gerade mit ganz anderen Dingen beschäftigt sind, als Vergangenheit zu reflektieren oder zu verfertigen.“