Kultúrna pamäť pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Cultural memory (en-GB)
- Kulturelles Gedächtnis (de)
- Mémoire culturelle (fr)
Explikácia pojmu
Termín „kultúrna pamäť“ sa používa pre fenomény kolektívnej pamäti, ktoré vznikajú v oblasti medzi sociálnou skupinou a kultúrou. Kultúrna pamäť označuje náš sebaobraz a náš pohľad na svet. Jej funkcia spočíva v organizovaní sebaobrazu spoločnosti, jej svetonázorov a v ich tradovaní.
Vydavatelia zväzku Kultur und Gedächtnis (Kultúra a pamäť) z roku 1988 Jan Assmann a Tonio Hölscher rozumejú pod pojmom kultúrna pamäť „zásobu opakovane používaných textov, obrazov a obradov, ktoré sú vlastné každej spoločnosti a každej epoche a ktorých pestovaním stabilizujú a sprostredkúvajú svoj sebaobraz, kolektívne zdieľané poznatky prednostne (ale nie výlučne) o minulosti, na ktorých skupina zakladá svoje vedomie jednoty a odlišnosti“ (Assmann – Hölscher 1988, 15; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. M.).[1] Zvyčajne sa kultúrna pamäť považuje za intenčný, vysoko organizovaný a inštitucionalizovaný prejav formovania skupinovej identity, ktorá sa opiera o spomienky externalizované v rôznych symbolických formách a médiách, čím sa stáva objektivizovanou/materializovanou formou kultúry. Na to, aby sa tento druh pamäti, ktorá presahuje individuálne skúsenosti, zachoval ako dlhodobá medzigeneračne platná pamäť, sú potrebné špecializované zásobné miesta. Táto definícia je založená na prácach kulturológov Jana a Aleidy Assmannovcov. Koncepčne a teoreticky fundovane skúmali súvislosti medzi kultúrou a pamäťou a procesy formovania kolektívnej identity. Začiatkom 80. rokov 20. storočia rozšírili koncepciu Mauricea Halbwachsa o kategóriu, ktorá zahŕňa komunikatívnu aj kolektívnu pamäť.
Assmann vo svojom zásadnom príspevku Kollektives Gedächtnis und kulturelle Identität (Kolektívna pamäť a kultúrna identita) z roku 1988 definoval kultúrnu pamäť ako „súborný pojem pre všetko poznanie, ktoré usmerňuje konanie a skúsenosti v špecifickom interakčnom rámci spoločnosti a je k dispozícii pre opakovanú prax a inštruktáž z generácie na generáciu“ (Assmann 1988, 9).[2]
Základom ich teórie je rozlišovanie medzi komunikatívnou a kultúrnou pamäťou. Komunikatívnu pamäť Assmann konceptualizuje v súlade s Halbwachsovou kolektívnou pamäťou, ktorá sa formuje prostredníctvom sociálnych interakcií a je viazaná na generácie. Assmann uvádza: „Pamäť žije a udržiava sa v komunikácii: ak sa komunikácia preruší alebo ak sa referenčný rámec komunikovanej skutočnosti stratí alebo zmení, dôsledkom je zabudnutie. Človek si pamätá len to, čo komunikuje a čo môže umiestniť do referenčných rámcov kolektívnej pamäti“ (Assmann [1997] 2000, 37).[3] Kultúrna pamäť sa, naopak, vyznačuje tým, že je vzdialená od každodenného života a má dlhodobý charakter (presahuje obdobie života generácií). Prostredníctvom kultúrnej pamäti sa spomienky udržiavajú naprieč generáciami. Obsahuje kľúčové (osudové) udalosti a obsahy tejto pamäti majú pre danú spoločnosť identifikačnú funkciu. Kultúrna pamäť – v porovnaní s neformálnou komunikatívnou pamäťou – sa vyznačuje relatívne pevnými štruktúrami a má svoje médiá, inštitúcie a úložiská (knižnice, archívy, múzeá). Zároveň má kultúrna pamäť elitársky charakter, t. j. obsahy kultúrnej pamäti sprostredkúvajú orgány, ktoré sú profesionalizované a predstavujú spoločenskú elitu. Sú to odborníci, ktorí interpretujú texty a sú zodpovední za ich tradovanie v rámci komunity.
Kultúrna pamäť existuje v dvoch režimoch: „v režime potenciality ako archív, ako celkový horizont nahromadených textov, obrazov, vzorov konania, a po druhé v režime aktuálnosti, ako zásoba objektivizovaných významov, aktualizovaných a perspektívnych z príslušnej súčasnosti“ (Assmann 1988, 13).[4] V rámci tejto teórie sa kultúrna pamäť delí na zásobnú a funkčnú (Speicher- und Funktionsgedächtnis) pamäť. Zásobná pamäť nie je viazaná na indivíduá a predstavuje archív alebo fond pamäťových kultúr, ktoré možno aktivovať vo funkčnej pamäti prostredníctvom selekcie a interpretácie. Funkčná pamäť je viazaná na indivíduá a ich perspektívny (Assmann – Assmann 1994, 114 – 140).
Koncepcia, ktorú vyvinuli Assmannovci, je dominantná v rámci výskumu kultúry pamäti a zahŕňa nielen sociálne referenčné rámce, na ktoré upozorňoval už Halbwachs, ale aj na spôsoby (médiá) odkazovania na minulosť.
Na mnohých miestach konštatovaná neurčitosť pojmu kultúrnej pamäti inšpiruje rôzne disciplíny spoločenských, humanitných vied. V niektorých prípadoch kultúrna pamäť slúži ako zastrešujúca kategória, niekedy slúži ako synonymum pojmu kolektívna pamäť.
Aleida Assmann rozdeľuje kultúrnu pamäť na zásobnú a funkčnú pamäť (Speicher- und Funktionsgedächtnis). Prostredníctvom tohto členenia možno opísať dynamiku spomínania a zabúdania v kultúrnej pamäti. Zásobná pamäť slúži ako zásobník latentných spomienok. Informácie v tejto pamäti sú aktuálne neuvedomené, ale môžu byť aktualizované a reinterpretované v inom čase za nových podmienok. Zásobná pamäť slúži ako historický archív. Funkčná pamäť je naproti tomu vedomá pamäť. Je aktívna, súvisí s prítomnosťou. Assmann preto píše: „Zásobná pamäť je kultúrny archív, v ktorom sa uchováva určitá časť materiálnych pozostatkov minulých epoch po tom, ako stratili svoje živé odkazy a súvislosti. [...]. Štruktúra kultúrnej pamäti spočíva v napätí medzi funkčnou a zásobnou pamäťou, medzi pamätaným a zabudnutým, vedomým a nevedomým, zjavným a latentným“ (Assmann 2004 60).[5]
Astrid Erll sa intenzívne zaoberala Assmannovou teóriou kultúrnej pamäti a diferencovala dve možné formy odkazovania na minulosť na základe „aspektu mentálneho rozmeru kultúry“. „Komunikačnú a kultúrnu pamäť nemožno v konečnom dôsledku od seba odlíšiť na základe materiálnych alebo sociálnych javov kultúry (časy zapamätaných udalostí, nositelia, médiá, formy), ale sú založené na jednom aspekte mentálneho rozmeru kultúry: na (vedomom alebo nevedomom) rozhodnutí, v akom režime si pamätáme – v režime ,zakladajúcej‘ alebo ,biografickej pamäti‘ [...]. To znamená, že v danom historickom kontexte môže byť tá istá udalosť predmetom kultúrnej a súčasne aj komunikatívnej pamäti“ (Erll 2017, 111; zvýraznenie v origináli).[6]
Literatúra
Assmann, Jan – Tonio Hölscher, eds. 1988. Kultur und Gedächtnis. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Assmann, Jan. 1988. „Kollektives Gedächtnis und kulturelle Identität.“ In Kultur und Gedächtnis, eds. Jan Assman – Tonio Hölscher, 9 – 19. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Assmann, Aleida – Jan Assmann. 1994. „Das Gestern im Heute. Medien und soziales Gedächtnis.“ In Die Wirklichkeit der Medien. Eine Einführung in die Kommunikationswissenschaft, eds. Klaus Merten – Siegfried J. Schmidt – Siegfried Weischenberg, 114 – 140. Wiesbaden: Springer Fachmedien.
Assmann, Jan. [1997] 2000. Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und politische Identität in frühen Hochkulturen. München: C. H. Beck.
Assmann, Aleida. 2004. „Zur Mediengeschichte des kulturellen Gedächtnisses.“ In: Medien des kollektiven Gedächtnisses. Konstruktivität – Histrorizität – Kulturspezifität. eds. Astrid Erll – Ansgar Nünning, 45 – 60. Berlin, New York: Walter de Gruyter.
Erll, Astrid. 2017. Kollektives Gedächtnis und Erinnerungskulturen. Eine Einführung. 3. doplnené a rozšírené vydanie. Stuttgart: J. B. Metzler.
[1] „[...] den jeder Gesellschaft und jeder Epoche eigentümlichen Bestand an Wiedergebrauchs-Texten, -Bildern und -Riten zusammen, in deren ‚Pflege‘ sie ihr Selbstbild stabilisiert und vermittelt, ein kollektiv geteiltes Wissen vorzugsweise (aber nicht ausschließlich) über die Vergangenheit, auf das eine Gruppe ihr Bewußtsein von Eigenheit und Eigenart stützt.“
[2] „[...] als Sammelbegriff für alles Wissen, das im spezifischen Interaktionsrahmen einer Gesellschaft Handeln und Erleben steuert und von Generation zu Generation zur wiederholten Einübung und Einweisung ansteht.“
[3] „Das Gedächtnis lebt und erhält sich in der Kommunikation; bricht diese ab, bzw. verschwinden oder ändern sich die Bezugsrahmen der kommunizierten Wirklichkeit, ist Vergessen die Folge. Man erinnert nur, was man kommuniziert und was man in den Bezugsrahmen des Kollektivgedächtnisses lokalisieren kann.“
[4] „[...] einmal im Modus der Potentialität als Archiv, als Totalhorizont angesammelter Texte, Bilder, Handlungsmuster, und zum zweiten im Modus der Aktualität, als der von einer jeweiligen Gegenwart [...]“
[5] „Speichergedächtnis können neue Entdeckungen ins Funktionsgedächtnis heraufgeholt werden. Die komplexe und flexible Struktur des kulturellen Gedächtnisses beruht nicht zuletzt auf diesem Spannungsverhältnis von Funktions- und Speichergedächtnis, d. h. von Erinnertem und Vergessenem, Eigenem und Fremdem, Synchronem und Diachronem, Bewusstem und Unbewusstem, Manifestem und Latentem.“
[6] „Kommunikatives und kulturelles Gedächtnis lassen sich letztlich nicht anhand von materialen oder sozialen Phänomenen der Kultur (Zeitpunkte der erinnerten Ereignisse, Träger, Medien, Formen) voneinander unterscheiden, sondern beruhen auf einem Aspekt der mentalen Dimension von Kultur: auf der (bewussten oder unbewussten) Entscheidung darüber, in welchem Modus erinnert wird – im Modus der ‚fundierenden‘ oder der ‚biographischen Erinnerung‘ […]. Das bedeutet, dass in einem gegebenen historischen Kontext dasselbe Ereignis Gegenstand des kulturellen und des kommunikativen Gedächtnisses zugleich sein kann.“