Komplexnosť pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Complexity (en-GB)
- Komplexität (de)
- Complexité (fr)
Explikácia pojmu
Niklas Luhmann upriamuje pozornosť na tradíciu konceptu komplexnosti[1] v skorších podobách všeobecnej teórie systémov z 50. až 60. rokov 20. storočia,[2] keď sa vychádzalo z rozdielu výšky komplexnosti medzi systémom a prostredím, presnejšie zo skutočnosti, že prostredie je vždy komplexnejšie ako systém, s čím sa spája otázka, akým spôsobom dokáže systém túto „externú“ komplexnosť spracovať. Istý konsenzus môžeme nájsť v presvedčení, že žiaden systém nedokáže vykonštruovať dokonalý ekvivalent prostredia. V tejto súvislosti sa hovorí o tom, že systémy každou svojou operáciou nutne redukujú komplexnosť prostredia – a nielen vzhľadom na prostredie, ale aj vzhľadom na samy seba. Pri takýchto redukciách ide o generalizácie v zmysle združovania istých znakov, ktoré systém pripisuje prostrediu alebo samému sebe.[3] Kompletná interdependencia sa neskôr, pravdepodobne pod vplyvom prác Williama Rossa Ashbyho, začala považovať za niečo vysoko nepravdepodobné a pre systémy fatálne (autor tu hovorí o tight coupling). Tým sa modifikoval aj pojem systému, ktorý vychádzal z toho, „že od určitej dimenzie už nie je možné prepojiť každý prvok s každým ďalším prvkom a preto sa vzťahy môžu vytvárať len selektívne [...], že problém komplexnosti je problémom hranice, od ktorej už každý prvok nemôže byť prepojený s každým ďalším prvkom“ (Luhmann [2002] 2004, 173 – 174).[4]
Takáto komplexnosť si už vyžaduje organizované selekcie, čo má za následok, že systém sa stáva kontingentnejším. Luhmann v tomto duchu uvádza: „Hneď, ako sa [prvky systému; doplnil R. M.] dajú selektívne spojiť, dajú sa aj znovu rozpojiť a spojiť inak. To dodáva tomuto opisu komplexnosti nový rozmer“ (Luhmann [2002] 2004, 176).[5]
Do opisu komplexnosti sa tak dostáva nový rozmer, ktorý v pôvodnom pojme komplexnosti, ako ho opísal Luhmann, nebol prítomný. Luhmann problém systému a prostredia reformuloval pomocou inej teórie, a to prostredníctvom konceptu operačnej uzavretosti.[6] Z toho vyplýva, že akákoľvek externá referencia bude totožná s interpretáciou prostredia v danom systéme. To je zásadnou podmienkou operatívnosti systému a zároveň každej formy poznania. Iba v rámci systému je možné rozlišovať medzi autoreferenciou a externou referenciou. Autoreferencia je implicitne obsiahnutá vo forme komunikácie v každej jednej komunikačnej udalosti.
Literatúra
Luhmann, Niklas. 1980. „Komplexität.“ In Handwörterbuch der Organisation, ed. Erwin Grochla. 1064 – 1070. Stuttgart: Poeschel.
Luhmann, Niklas. [1975] 1991. Soziologische Aufklärung 2. Aufsätze zur Theorie der Gesellschaft. Wiesbaden: Springer Fachmedien.
Luhmann, Niklas. [2002] 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. Dirk Baecker. Heidelberg: Carl-Auer Systeme Verlag.
[1] Dobrý prehľad vnímania konceptu komplexnosti ponúka samostatná kapitola Komplexnosť obsiahnutá v Luhmannovom diele Soziologische Aufklärung 2, v ktorom sa autor pokúša o teoreticky fundované objasnenie tohto pojmu (Luhmann 1991).
[2] Luhmann odkazuje na prácu Jeroma Brunera A Study of Thinking z roku 1956, ale aj na skoršie práce Kennetha Burkea, napr. A Grammar of Motives z roku 1945. S týmto pojmom komplexnosti neskôr pracuje aj Talcott Parsons (por. Luhmann 1980).
[3] Luhmann si preto kladie otázku, „ako štruktúry dosiahnu zníženie komplexnosti bez toho, aby sa celý systém zredukoval len na jednu kapacitu. Ako si možno predstaviť, že systém má k dispozícii bohatý výber štruktúr. [...] V pojme štruktúry treba vysvetliť, prečo sa systém neredukuje, keď vieme, že sa musí neustále rozhodovať, že neustále musí vykonávať tú či onú kombinačnú operáciu, prečo sa neredukuje, ale za určitých okolností rastie, získava na komplexnosti, hoci je neustále nútený komplexnosť redukovať“ (Luhmann [2002] 2004, 104 – 105; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. M.). „[...] wie Strukturen die Reduzierung von Komplexität leisten, ohne das gesamte System auf nur eine Kapazität gleichsam herunterzufahren. Wie kann man sich vorstellen, dass ein System über eine reiche Strukturauswahl verfügt, zum Beispiel über Sprache, ohne durch die Auswahl dieses oder jenes Satzes eingeschränkt zu werden, also ohne diese Strukturvielfalt gleich wieder zu verlieren? [...] Im Strukturbegriff muss erklärt werden, wieso das System nicht schrumpft, wenn es ständig Entscheidungen treffen muss, ständig diese oder jene Anschlussoperation vollziehen muss - wieso es nicht schrumpft, sondern unter Umständen wächst, Komplexität gewinnt, obwohl es ständig zur Komplexitätsreduktion gezwungen ist.“
[4] „[...] dass von einer bestimmten Größenordnung ab nicht mehr jedes Element mit jedem anderen verknüpft werden kann und man deshalb Relationen nur noch selektiv herstellen kann. [...] dass das Komplexitätsproblem das Problem der Schwelle ist, von der ab nicht mehr jedes Element mit jedem anderen verknüpft werden kann“
[5] „Sobald sie selektiv gekoppelt werden können, können sie auch wieder entkoppelt und anders gekoppelt werden. Damit baut man eine neue Dimension in diese Komplexitätsbeschreibung hinein.“
[6] Do akej miery problém komplexnosti ešte zostáva aktuálny, sa nedá jednoznačne povedať.