Fikčné akty literárnovedné dielo
Autor diela
Autor prekladu
Za fikčné akty považujem výpovede naratívnej fikcie vyhodnocované ako rečové akty (speech acts). Vrátim sa preto k otázke ilokučného statusu naratívnej fikcie, pri ktorej John Searle dospel podľa mňa v článku zásadnom v mnohých ohľadoch[1] k unáhleným – a kritickým – záverom. Zdôrazňujem, že ide o „naratívnu fikciu“, nie o fikciu vo všeobecnosti a už vôbec nie o literatúru. O otázke „literatúry a rečových aktov“ sa diskutovalo v období či v duchu, ktoré by som nazval predsearlovským, pomerne neurčito, pričom vzťah medzi fikciou a literatúrou ostal implicitný alebo nešpecifikovaný, akoby jedno bolo samozrejmou súčasťou druhého, takže nikdy nebolo jasné, či výber definovaného rečového aktu podnietila jeho fikčnosť alebo literárnosť. Nateraz ponechám bokom tento vzťah, ktorý Searle opisuje opatrnejšie ako vzťah prieniku (nie každá literatúra je fikciou, nie každá fikcia je literatúrou[2]), a budem sa zaoberať literárnou fikciou, pričom vynechám otázku, či by sa jej prípadná charakteristika z pragmatického hľadiska nemala rozšíriť na omnoho širšiu oblasť celej literatúry. Vynechám aj prípad dramatickej fikcie, pretože sa nazdávam, že spôsob, akým sa prezentuje, je z hľadiska, ktoré nás zaujíma, úplne inej povahy. Aby som v rýchlosti tento prípad (za)/(vy)členil, pripomeniem len, že dramatická fikcia v čistom stave, ktorej zástancom bol Aristoteles a ktorá viac-menej ilustruje klasické francúzske divadlo, pozostáva výlučne z prehovorov (teda z predpísaných replík) fiktívnych postáv. Fikčnosť prehovoru je v istom zmysle daná kontextom skutočného alebo vymysleného scénického zobrazenia na základe tichej dohody a jeho pragmatický status je v rámci takto konštituovanej diegézy rovnaký ako status akejkoľvek bežnej výmeny slov: postavy niečo tvrdia („Ach áno, prahnem, túžim po Théseovi [...]“), sľubujú („Budete tam, dcéra moja [...]“), nariaďujú („Odíďte!“), pýtajú sa („Kto ti to povedal?“) atď., ako inde, za tých istých podmienok a s rovnakým úmyslom a dôsledkami ako v skutočnom živote, s jediným rozdielom, že sa to deje vo fikčnom svete oddelenom od skutočného sveta, v ktorom žijú diváci. Výnimkou je zámerná a paradoxná metalepsa, využívaná najmä v 20. storočí (a v období baroka v podobe hry v hre), ktorej „špecifické“ účinky by si zaslúžili samostatné štúdium. Pokiaľ ide o scénické poznámky, jediné časti dramatického textu, za ktoré zodpovedá priamo autor – ich množstvo sa líši od prakticky nulových v klasickom divadle po ich nespočetné množstvo u Becketta[3] –, Searle im pripisuje čisto „direktívny“ ilokučný status („návod, ako hrať hru“). Nepochybne v tomto zmysle ich vnímajú herci a režisér, ale nie nevyhnutne bežný čitateľ (pokiaľ ide o diváka, ten vníma len realizáciu), ktorý ich môže chápať aj ako opis práve prebiehajúceho deja (fikčnej diegézy). Poznámka typu „Hernani si vyzlečie plášť a prehodí ho kráľovi cez plecia“ opisuje správanie postavy a zároveň predpisuje hercovi, ako má hrať. V tomto prípade nemožno určiť, či autorský zámer je deskriptívny alebo preskriptívny, resp. direktívny, závisí to od toho, či sa autor obracia primárne na čitateľa (Musset) alebo na hercov (Brecht).
Status „dialógov“ v dramatickej fikcii je, mimochodom, rovnaký ako status „dialogizovaných“ scén v naratívnej fikcii, ktorý je takmer vždy, ako vieme prinajmenšom od čias Platóna, „zmiešaný“, t. j. popretkávaný či presiaknutý dramatickými prvkami (podľa Käte Hamburger je „premenlivý“). Slovná výmena medzi postavami určitého románu nepochybne predstavuje vážne rečové akty realizované vo fikčnom svete tohto románu: Vautrinov sľub Rastignacovi nezaväzuje Balzaca, ale je vážnym záväzkom pre Vautrina, akým by bol aj pre mňa, ak by som ho vyslovil. Rečové akty postáv dramatickej alebo naratívnej fikcie predstavujú až na svoj fikčný kontext autentické akty, ktoré majú v celom rozsahu lokučné vlastnosti, ilokučný „zámer hovoriaceho“ a ilokučnú silu, ako aj možné perlokučné účinky, či už zamýšľané alebo nie. Problematické sú však rečové akty, ktoré tvoria kontext a ktorých status treba podľa možnosti definovať, t. j. samotný naratívny diskurz: diskurz autora.[4]
Týmto konštatovaním som implicitne naznačil nové vymedzenie poľa, ktoré je potrebné objasniť: v type rozprávania, ktoré sa nazýva „osobné“[5], alebo „v prvej osobe“ (z naratologického hľadiska ide o rozprávanie s homodiegetickým rozprávačom), je enunciátor[6] rozprávania a postava príbehu v jednom (čo je jediný relevantný význam výrazu „v prvej osobe“) fikčný, a preto rečové akty, ktoré formuluje ako rozprávač, sú fikčne vážne rovnako ako rečové akty ostatných postáv jeho rozprávania a ako jeho vlastné rečové akty, ktoré formuluje ako postava príbehu. „Marcel“, rozprávač románu Hľadanie strateného času, sa obracia na svojho virtuálneho čitateľa rovnako vážne, ako sa postava Marcela obracia na vojvodkyňu z Guermantes.[7] Osoba, ktorej „vážnosť“, teda ilokučná angažovanosť, by mohla byť problematická, nie je rozprávač Marcel, ale autor Marcel Proust. Hovorím však, že „by mohla byť problematická“ v podmieňovacom spôsobe, pretože v skutočnosti (v texte románu Hľadanie strateného času) nie je žiadny rečový akt Marcela Prousta, a to z toho dôvodu, že Marcel Proust nikdy neprehovorí – zakaždým „predstiera“, že je Marcel alebo niekto iný, ako hovoril už Platón –, nech už je vzťah medzi obsahom rozprávania a biografiou, „životom a názormi“ jeho autora akýkoľvek. Preto z hľadiska, ktoré nás zaujíma, môžeme vynechať diskurz fikčného rozprávania v prvej osobe, ako aj diskurz fikčných postáv: a to celkom oprávnene.
Zostáva už len opísať pragmatický status neosobného rozprávania alebo rozprávania „v tretej osobe“, ktoré naratológovia z viacerých dôvodov nazývajú heterodiegetické (rozprávač nie je jednou z postáv) – samozrejme, za predpokladu, že ide o extradiegetické rozprávanie, t. j. rozprávanie prvej úrovne, ktoré podáva rozprávač-autor, pričom sám nie je súčasťou rozprávania[8], a teda ani jednou z postáv, podobne ako rozprávači-autori Tisíc a jednej noci. Skrátka, ide o fikčné rozprávanie vytvorené v „skutočnom“ svete skutočným autorom či autorkou ako Iris Murdoch, ktorú Searle cituje, aby ukázal, že jej predstierané naratívne tvrdenia nie sú autentickými rečovými aktmi.
Prv, než otvorím túto otázku, upozorním ešte na poslednú, nepochybne dôležitú vec. Nejde o to zistiť, či výpovede, ktoré tvoria fikčné rozprávanie, sú alebo nie sú ilokučné akty, ako by sme sa možno opýtali, či Titan je alebo nie je satelitom Saturnu, ale skôr o to položiť si otázku, či charakteristika fikčných aktov ako ilokučných aktov je účinnejšia, úspornejšia a výhodnejšia ako iná či dokonca ako ktorákoľvek iná charakteristika, resp. či nie je rozumnejšou formuláciou spomedzi všetkých charakteristík. Ak (je pravda, že) si ostatné literárne disciplíny kladú faktické otázky („Kto je autorom Otca Goriota?“), poetika si celkom určite kladie metodické otázky, napríklad aký je najlepší alebo najmenej zlý spôsob, ako povedať, čo robí autor Otca Goriota[9].
Porovnaním úryvku z románu Iris Murdoch s úryvkom z faktuálneho (novinárskeho) rozprávania Searle bez problémov ukazuje, že fikčné výpovede vo forme tvrdenia nespĺňajú žiadnu z podmienok autentického tvrdenia (úprimnosť, záväzok, schopnosť dokázať svoje tvrdenia). Takisto ukazuje, rovnako (podľa môjho názoru) bez akýchkoľvek pochybností, že tieto výpovede nemožno považovať za doslovné ilokučné akty iného typu než je tvrdenie. Z tohto dvojakého negatívneho zistenia Searle vyvodzuje dva podľa neho súvisiace závery, ktoré by som chcel od seba oddeliť: prvým je ten, že fikčná výpoveď, ktorá má podobu tvrdenia, ale nespĺňa jeho podmienky, je predstieraným (pretended) tvrdením; druhý sa týka toho, že tvorba fikcie („napísať román“) nie je špecifickým ilokučným aktom. Prvý záver považujem za nesporný: výpoveď, ktorá má všetky formálne znaky tvrdenia, ale nespĺňa jeho pragmatické podmienky, môže byť jedine predstieraným tvrdením. Treba ešte objasniť význam dvojzmyselného výrazu „môže byť jedine“. Osobne ho chápem vo význame „môže byť iba“ alebo, presnejšie, „nemôže nebyť“, ale nebudem z toho unáhlene vyvodzovať, že nemôže byť zároveň aj niečím iným. K tomu sa, samozrejme, ešte vrátim, pretože napokon v tom je vyjadrené všetko. Druhý Searlov záver (že fikcia nie je ilokučný akt sui generis) sa javí správny z ďalších dvoch dôvodov: jedným (s. 64) je ten, že charakteristika fikcie ako predstieraného tvrdenia je lepšia, dostatočná a zrejme aj výlučná; druhý sa týka toho, že fikčné výpovede nemajú iný význam než doslovný, pretože (?) slová (napr. červená v Červenej čiapočke, s. 61) v nich nemajú iný význam ako v bežných výpovediach. Práve tieto dva úzko späté dôvody chcem naraz spochybniť.
Ide mi teda o toto: povedať, že fikčné výpovede sú predstieraným tvrdením, nevylučuje možnosť, ako to tvrdí Searle, že môžu byť aj niečím iným. Napokon, aj samotný Searle pripúšťa v inej súvislosti možnosť, že k tomu môže nepriamo dôjsť: na jednej strane (s. 68) keď tvrdí, že predstierané rečové akty fikcie môžu sprostredkovať „posolstvá“ či dokonca aj vážne „rečové akty“, rovnako ako bájka môže sprostredkovať mravné ponaučenie (tento príklad sa v jeho texte nenachádza, ale myslím si, že neodporuje jeho argumentácii); na druhej strane (s. 67) keď tvrdí, že [spisovateľ] „tým, že predstiera, že referuje ku skutočnej osobe, vytvára fikčnú osobu“. Tieto dva výroky sa mi zdajú naďalej nesporné, hoci sloveso „vytvoriť“ (to create) tu má určitý metaforický akcent[10]. Myslím si, že sa príliš nevzdialim od druhého výroku, ak upresním, že predstieraním vytvárania tvrdení (o fikčných bytostiach) románopisec zároveň robí niečo iné, totiž vytvára fikčné dielo. Nezdá sa mi, že by možnosť takejto kumulácie presahovala ľudské schopnosti, a koniec koncov definíciou predstierania je, že kým človek predstiera jedno, v skutočnosti robí niečo iné.[11] Vytváraním predstieraných tvrdení (alebo predstieraním vytvárania tvrdení) preto a priori nemožno vylúčiť možnosť, že ich vytváraním (alebo predstieraním ich vytvárania) sa v skutočnosti vykonáva iný akt, a tým je tvorba fikcie. Jedinou, nepochybne skôr rečníckou otázkou je zistiť, či tento akt nie je „rečovým aktom“ v technickom zmysle, alebo, presnejšie povedané, či vzťah medzi týmito dvoma aktmi (tvoriť fikciu predstieraním, že niečo tvrdíme) nemá typicky ilokučný charakter. Inými slovami, otázka stojí, či fikčnú výpoveď nemožno zaradiť medzi „nedoslovné“ výpovede – buď obrazné, ako keď poviem: „Ste lev“, pričom mám na mysli metaforický zmysel: „Ste hrdina“ (prípadne ironicky: „Ste zbabelec“) alebo nepriame, keď otázkou, či mi môžete podať soľ, vyjadrujem želanie, aby ste mi ju podali.
Rozdiel medzi figúrami a nepriamymi rečovými aktmi nie je zanedbateľný – k tomu sa ešte vrátim –, ale keďže fikčný akt je v obidvoch hypotézach viac-menej maskovaný (vo forme tvrdenia), pravdepodobne bude lepšie najskôr uvažovať o tom, aký by bol v nemaskovanom, čiže obnaženom alebo, ako niekedy hovorí Searle, v „primárnom“ stave. Používam tu podmieňovací spôsob, pretože sa domnievam, že obnaženosť fikčného aktu sa nevyskytuje, keďže (naratívna) fikcia sa z rôznych dôvodov vždy radšej halí do plášťa tvrdenia.
Tento stav by mohol mať formu pozvania na vstup do fikčného sveta, a teda z ilokučného hľadiska by mohlo ísť o návrh, žiadosť, modlitbu, ponuku – o všetky „direktívne“[12] akty toho istého ilokučného „zámeru hovoriaceho“, ktoré sa líšia len stupňom „intenzity“. V tomto zmysle by veta vo forme tvrdenia „Bolo raz jedno dievčatko, ktoré žilo so svojou mamou na okraji lesa“ v skutočnosti znamenala niečo ako: „Predstavte si spolu so mnou, že raz bolo jedno dievčatko atď.“ Tento primárny alebo deklarovaný stav fikčného aktu by sa dal bez problémov opísať pojmami, ktoré navrhol Searle v Rečových aktoch[13] v súvislosti so žiadosťou, a zjednodušene vyjadriť spôsobom, ktorý ten istý Searle obhajuje v knihe Význam a výraz[14], t. j. tu: ! ↕ V (A si predstavuje p) – to znamená, že enunciátor formuluje žiadosť, ktorej cieľom je dosiahnuť prispôsobenie reality diskurzu a vyjadriť úprimné želanie, aby si jeho poslucháč (alebo čitateľ) A predstavil danú skutočnosť vyjadrenú vetou p, a síce: „Bolo raz atď.“
To je jedna z možných charakteristík (deklarovaného) aktu (deklarovanej) fikcie. Myslím si však, že môžeme navrhnúť inú, rovnako vhodnú charakteristiku, určite vhodnejšiu pre fikčné stavy, ktoré Strawson nazýva „sofistikované“[15] a pri ktorých je výzva na čitateľovu imaginatívnu spoluprácu menej explicitná. Táto spolupráca sa predpokladá alebo sa považuje za samozrejmosť, takže autor môže postupovať rýchlejšie a takpovediac na základe dekrétu: fikčný akt už nie je v tomto prípade žiadosťou, ale skôr tým, čo Searle nazýva deklarácia. Deklarácie sú rečové akty, ktorými enunciátor na základe jemu zverenej moci ovplyvňuje skutočnosť. Táto moc je spravidla inštitucionálneho typu, akou je napríklad moc predsedu („Schôdza je otvorená“), šéfa („Ste prepustený“), duchovného („Krstím ťa menom Peter“),[16] ale sám Searle pripúšťa aj iné typy moci, napríklad nadprirodzenú („Nech je svetlo!“[17]) alebo takú, ktorá sa týka samotného jazyka, keď napr. rečník povie: „Skrátim to“ alebo filozof: „Definujem...“ Asi je zrejmé, kam tým smerujem, lebo už som v jadre veci: nech sa stane autora fikcie je niekde medzi mocou demiurga a mocou onomaturga; jeho moc predpokladá podobne ako v prípade onomaturga viac-menej tichý súhlas publika, ktoré sa podľa Coleridgeovej nenapodobiteľnej formulácie dobrovoľne vzdáva svojho práva vzniesť námietku. Táto dohoda umožňuje autorovi predložiť svoje fikčné predmety bez explicitného oslovenia adresáta v „deklaratívnej“ podobe v Searlovom ponímaní, pričom jej predbežnou a jedinou podmienkou, ktorá sa považuje za samozrejmú, je tá, že autor je na to oprávnený. Operátor tejto dohody by mohol byť prevzatý z jazyka matematiky („Nech je trojuholník ABC“): „Nech je dievčatko, ktoré žije so svojou mamou, atď.“ Pseudosearlovská formulácia by znela: D ↕ Ø (p) – čo by sa mohlo komentovať asi takto: „Ja autor týmto fikčne rozhodujem, že p (= že dievčatko atď.), tým, že súčasne prispôsobujem slová svetu a svet slovám a nespĺňam žiadnu podmienku úprimnosti (= neverím tomu ani ja sám a ani vás nežiadam, aby ste tomu verili).“ Rozdiel medzi takouto deklaráciou a bežnými deklaráciami je, samozrejme, v imaginárnom charaktere „deklarovanej“ udalosti, t. j. v obsahu p, ktorý nie je v moci autora uskutočniť naozaj, tak ako keď demiurg môže uskutočniť fyzickú udalosť a obyčajný (splnomocnený) smrteľník inštitucionálnu udalosť. Prinajmenšom má autor moc primäť adresáta k tomu, aby o nej uvažoval, hoci len chvíľkovo a dočasne – a to je koniec koncov udalosť sama osebe.
Rozdiel medzi direktívnou formuláciou („Predstavte si, že...“) a deklaráciou („Nech je...“) je ten, že deklarácia preceňuje (spočíva v tom, že preceňuje) svoj perlokučný účinok: „Týmto vás vyzývam, aby ste si predstavili...“ Lenže tento účinok je zakaždým zaručený, pretože už len tým, že počujem alebo čítam o tom, že na okraji lesa kedysi žilo dievčatko, sa mi v mysli nevyhnutne vybaví myšlienka na dievčatko na okraji lesa, hoci len dovtedy, kým ju nezavrhnem ako výmysel či zbytočnosť. Deklaratívna formulácia sa mi zdá najvhodnejšia napriek tomu, že je opovážlivejšia, pretože je opovážlivejšia. Naratívnu fikciu podobne ako matematickú fikciu a nepochybne aj niektoré iné fikcie možno preto v jej primárnom a vážnom stave oprávnene označiť ako deklaráciu v searlovskom zmysle, a teda ako ilokučný akt sui generis alebo aspoň sui speciei v širšom druhu deklaratívnych ilokúcií s uvádzajúcou funkciou.
Prechod k nedeklarovanému stavu – teda (už) nie k direktívnemu, ba ani k deklaratívnemu, ale k pseudoasertívnemu, ktorý je bežným stavom aktu naratívnej fikcie – možno prirovnať k niektorým asertívnym formuláciám inštitucionálnych deklarácií, ktoré tiež spočívajú v tom, že preceňujú svoj vlastný perlokučný účinok: veta „Schôdza je otvorená“ alebo „Ste prepustený“ opisuje inštitucionálnu skutočnosť vyvolanú samotným vypovedaním. Veta „Bolo raz jedno dievčatko...“ opisuje myšlienkovú skutočnosť vyvolanú v mysli adresáta samotným vypovedaním, pričom rozdiel je vlastne celkom nepatrný, pretože inštitucionálne skutočnosti sú kolektívne myšlienkové stavy – akými sú bežne myšlienkové stavy, ktoré vyvolávajú fikčné výpovede. V krajnom prípade by sme tieto asertívne formy mohli označiť za doslovné formulácie a za pravdivé tvrdenia: fikčné výpovede by tak len opisovali svoj vlastný myšlienkový účinok. Nevýhoda takejto definície však udrie do očí: je až príliš široká, pretože sa vzťahuje na všetky výpovede, či už vymyslené alebo nie: „Napoleon zomrel na ostrove Svätej Heleny“ alebo „Voda vrie pri teplote 100°“ opisujú rovnako dobre (alebo zle) stav vedomia ich enunciátorov a recipientov. Špecifickou črtou fikčnej výpovede je to, že na rozdiel od výpovedí o skutočnosti, ktoré opisujú aj (!) objektívnu skutočnosť, neopisuje nič iné než myšlienkový stav. Úplná asertívna formulácia výpovede o skutočnosti by mohla znieť napríklad takto: „Je faktom, že voda vrie pri 100°, a tým, že to hovorím, vás o tom informujem alebo vám to pripomínam.“ Úplná asertívna formulácia fikčnej výpovede by znela skôr takto: „Nie je faktom, že raz bolo jedno dievčatko atď., ale tým, že predstieram, že to tak je, vás nútim o tom rozmýšľať ako o imaginárnej skutočnosti.“ Iba vetu „Bolo raz jedno dievčatko atď.“ prirodzene nemožno považovať za doslovný preklad tejto výpovede, nehovoriac o jeho direktívnych alebo deklaratívnych ekvivalentoch. Preto je presnejšie považovať toto nevážne tvrdenie za nedoslovné (ale bežné) vyjadrenie jednej z vyššie uvedených doslovných (ale nie bežných) formulácií.
Vyslovením pojmu nedoslovné som sa až doteraz vyhýbal tomu, aby som si vybral jedno z dvoch presnejších pomenovaní, ktoré podľa všetkého rozlišuje aj samotný Searle – hoci nepredpokladám, že by sa niektoré z nich dalo použiť na fikčné výpovede. Jedným je obrazná výpoveď, druhým nepriamy rečový akt. Prvá kategória je čiastočne spracovaná v diele Výraz a význam v kapitole venovanej metafore, druhá je súhrnne predmetom už citovanej kapitoly, ktorá jej vďačí za svoj názov („Nepriame rečové akty“). Rozdiel medzi dvoma typmi nedoslovného vyjadrenia spočíva podľa Searla zrejme v tom, že pri obraznom vyjadrení nie je doslovná interpretácia možná – alebo, ak chceme, doslovný význam je zjavne neprijateľný: „Ste lev“ je doslovne nepravdivé, adresát vie, že enunciátor to vie tiež, pokiaľ nie je pomätený, a práve táto zjavná doslovná nepravdivosť núti hľadať prenesený význam ako napríklad „Ste hrdina“. Naopak, v nepriamom rečovom akte je primárny význam „doplnkom“[18] k prijateľnému doslovnému významu: „Soľ máte vy“ je pravdivé tvrdenie, ktoré je ako také prijateľné a ktoré navyše naznačuje žiadosť „Podajte mi soľ“, hoci skutočným ilokučným zámerom vety je tento „doplňujúci“ význam.
V teoretickej rovine a v (mnou) vybraných príkladoch je rozdiel jasný a nesporný. Nie som si istý, či je to tak vždy aj v praxi. Niektoré figúry majú prijateľný doslovný význam, hoci sú zamerané skôr na prenesený význam: „Pracujem v Elyzejskom paláci“ je doslova pravdivá veta, ak vychádza z úst spolupracovníka francúzskeho prezidenta, pretože jeho pracovisko sa nachádza na ulici Faubourg-Saint-Honoré 55, aj keď zamýšľaný metonymický význam je skôr: „Pracujem s francúzskym prezidentom“. Naopak, kánonický výrok nepriameho rečového aktu „Môžete mi podať soľ?“ (žiadosť vo forme otázky[19]) je v doslovnej podobe sotva prijateľný, pretože odpoveď je vo väčšine prípadov nepochybne (každému) vopred jasná, čím otázka nespĺňa podmienku úprimnosti. Ide teda o nesprávnu otázku, ktorá má blízko k osvedčenej figúre, k rétorickej otázke („Je Méloská Venuša z mramoru alebo nie?“). Skrátka, rozdiel medzi figúrou a nepriamym rečovým aktom alebo, lepšie povedané, medzi nepriamym rečovým aktom s neprijateľným doslovným významom a nepriamym rečovým aktom s prijateľným doslovným významom je úplne druhoradý vzhľadom na ich spoločnú črtu, ktorou je uskutočnenie ilokučného aktu vo forme iného ilokučného aktu, či už iného typu (žiadosť vo forme otázky, tvrdenia, sľubu, tvrdenie vo forme žiadosti: „Vedzte, že...“ atď.) alebo rovnakého typu: otázka vo forme inej otázky, ako napríklad „Máte hodinky?“ atď.
Neviem, ako by Searle prijal túto polovičnú asimiláciu, ale pripomínam, že v žiadnom prípade neuvažuje o aplikovaní kategórie nepriamych rečových aktov na fikčný diskurz a výslovne odmieta aplikovať kategóriu figúr na nepriame rečové akty – podľa mňa v mene krehkého rozlíšenia medzi „nevážnym“ a „nedoslovným“[20]. „Ako filozof má Hegel dnes odzvonené“ môže byť vážne tvrdenie v prenesenom význame („Hegel je prekonaný“). V doslovnom význame zrejme nie. Naopak, „Bolo raz jedno dievčatko atď.“, ktoré Searle jednoducho nazýva nevážnym tvrdením, možno analyzovať (a to je moja pointa) ako nepriamy (v mojom širšom ponímaní), a teda komplexný ilokučný akt, ktorého nositeľom je predstierané alebo nevážne tvrdenie a obsahom podľa vôle žiadosť („Predstavte si, že...“), deklarácia („Fikčne nariaďujem, aby...“) alebo iné tvrdenie, pravdaže vážne, ako napríklad: „Týmto chcem vo vašej mysli vyvolať fikčný príbeh jedného dievčatka atď.“[21] Takáto charakteristika nemá v žiadnom prípade nahradiť Searlovu („Fikčné texty sú predstierané tvrdenia“), ale skôr ju doplniť približne takto: „... ktoré vo funkcii nepriamych rečových aktov skrývajú fikčné rečové akty, pričom tie sú samy osebe ilokučnými aktmi sui speciei, podľa definície vážnymi.“
Od tohto okamihu považujem otázku, či ide o nepriamosť figúry (s neprijateľným doslovným významom a so zástupným primárnym významom) alebo searlovského nepriameho rečového aktu (s prijateľným doslovným významom a s doplňujúcim primárnym významom) za druhoradú. Mohli by sme zvážiť rozdelenie na nepravdepodobné alebo fantazijné fikcie a pravdepodobné alebo realistické fikcie. Za obraznú by sme označili výpoveď typu: „Jedného dňa hovorí dub trstine [...]“, ktorá je jednoznačne fikčná, a preto sa môže vzťahovať len na fikčnú žiadosť alebo deklaráciu; za nepriamu by sme označili výpoveď typu: „15. septembra 1840 okolo šiestej ráno parník, pripravený odplávať, chrlil veľké oblaky dymu pri nábreží Saint-Bernard [...],“[22] ktorého doslovný význam je jednoznačne prijateľný a pravdepodobne verný určitej empirickej realite. Fikčnosť tejto reality pritom nie je v žiadnom prípade logicky alebo sémanticky samozrejmá, ale je skôr kultúrne pravdepodobná[23], čo je spôsobené určitým množstvom bežných údajov textového, kontextového a paratextového charakteru. Predstierané tvrdenia by sme teda označili za figúry, ak by sa vzťahovali na ilokučné akty logickej fikcie (napr. bájky), a za searlovské nepriame rečové akty, ak by sa vzťahovali len na akty kultúrnej fikcie (napr. realistické romány). Toto rozlíšenie sa mi však zdá umelé a nie veľmi použiteľné v špecifických prípadoch, pretože vo fikčnej praxi sa tieto dva typy neustále miešajú: rozprávky preberajú zo skutočnosti množstvo detailov a ani ten najpravdepodobnejší román nemožno dlho vydávať za skutočný príbeh. Najmä však považujem toto rozlíšenie za dosť nešikovné, podmienené množstvom predpokladov, aby sa dalo aplikovať na varianty alebo nuansy toho, čo je koniec koncov len chabým prestrojením fikčných deklarácií za údajné tvrdenia. Výber medzi týmito dvoma druhmi (podľa môjho názoru) nepriamych aktov preto nechám radšej otvorený a bežné fikčné výpovede vymedzím širšie ako predstierané tvrdenia, ktoré sa viac-menej preukázateľne a transparentne[24] vzťahujú na úplne vážne deklarácie (alebo žiadosti), ktoré treba považovať za ilokučné akty. Pokiaľ ide o zamýšľaný perlokučný účinok, ten má jednoznačne estetickú či presnejšie umeleckú povahu aristotelovského poiein: vytvoriť fikčné dielo.
Toto všetko sa, samozrejme, týka „fikčného diskurzu“, o ktorom sa predpokladá, že je skrz-naskrz fikčný, ako keby bol text naratívnej fikcie zložený výlučne zo série viet typu „Bolo raz...“ a všetky predmety, ku ktorým sa vzťahuje (referenty), by boli rovnako zreteľne fiktívne ako Červená čiapočka. Je jasné, že to tak nie je: sám Searle spomína status niektorých gnómických výpovedí – podľa neho úplne mimofikčný – akým je napríklad prvá veta románu Anna Kareninová, v ktorej Tolstoj úprimne a s plnou vážnosťou vyjadruje svoj názor na rodinné šťastie a nešťastie. Nie som si istý, či je v tomto prípade situácia taká jednoznačná, nehovoriac o iných prípadoch, a nechápem, prečo by sa spisovateľ kvôli fikčnosti svojho diela obmedzoval a neuviedol ad hoc maximy, mravné sentencie, ktoré nie sú o nič „úprimnejšie“ ako jeho naratívne a deskriptívne výpovede.[25] Je však jasné, že tento typ viet môže prinajmenšom vniesť do fikčného textu nefikčné alebo nerozhodnuteľné ostrovčeky, ako napríklad slávny úvod románu Pýcha a predsudok: „Je všeobecne uznávanou pravdou, že slobodný mladý muž s veľkým majetkom nevyhnutne potrebuje ženu [...].“[26] To isté platí o nespočetných výpovediach historického alebo geografického charakteru, ktorých vloženie do fikčného kontextu a podriadenie fikčným cieľom nevyhnutne neodníma ich pravdivostnú hodnotu; všimnite si ešte úvodnú pasáž románu Kňažná de Clèves: „Nikdy sa vo Francúzsku prepych a dvornosť neprejavili v takom lesku ako za posledné roky panovania Henricha Druhého.“[27] Napokon, najtypickejšie fikčné referenty, postavy Anna Kareninová alebo Sherlock Holmes, možno nahradili skutočné „modely“, ktoré im „pózovali“, ako napríklad Hendrijke, ktorá bola modelom Rembrandtovej Betshabe (podobne ako George Sand bola modelom Camille Maupin v Balzacovom románe Beatrice alebo francúzske mesto Illiers bolo modelom mesta Combray v Proustovom Hľadaní strateného času), takže fikčnosť tvrdení, ktoré sa týchto referentov týkajú, je spôsobená len duplicitou referencie, pričom text označuje fikčné x, zatiaľ čo opisuje skutočné y. Nie je naším zámerom zachádzať do nekonečne zložitých podrobností týchto postupov, ale treba mať na pamäti aspoň to, že „fikčný diskurz“ je v skutočnosti mozaikou alebo viac-menej homogenizovaným amalgámom rôznorodých prvkov, ktoré sú z veľkej časti prevzaté zo skutočnosti. Tak ako je lev podľa Valéryho iba strávenou baraninou, fikcia je len zbeletrizovanou skutočnosťou a definovanie jej diskurzu z ilokučného hľadiska môže byť len premenlivé alebo celkové a súhrnné: je jasné, že fikčné tvrdenia nie sú všetky rovnako predstierané, možno ani jedno z nich nie je absolútnym predstieraním v celom rozsahu – ako ani morská panna alebo kentaur nie sú celkom vymyslené. To isté pravdepodobne platí o fikcii v zmysle diskurzu alebo v zmysle entity či obrazu: celok je fiktívnejší ako ktorákoľvek jeho časť.
Napokon treba poznamenať, že ilokučná definícia fikčného diskurzu sa môže v zásade týkať len intencionálneho aspektu tohto diskurzu a jeho úspešného (felicitous) zavŕšenia, ktoré spočíva prinajmenšom v tom, že jeho fikčný zámer je rozpoznaný. No tak ako môže zlyhať figúra alebo nepriamy rečový akt, pretože adresát ich nebol schopný dešifrovať („Ja a lev? Vy ste blázon!“; „Áno, môžem vám podať soľ, čo je to za otázku!“), môže zlyhať aj fikčný akt, pokiaľ adresát nevníma jeho fikčnosť, ako keď Don Quijote vyskočil na javisko majstra Pedra, aby omráčil zlých a zachránil dobrých. Aby sa predišlo podobným nedorozumeniam, rozsiahle využívanie paratextových prostriedkov je niekedy vítané. Ako však vieme, stáva sa aj to, že status toho istého príbehu sa mení v závislosti od kultúrneho kontextu: príbeh, ktorý niekto (a pre niekoho) vytvoril ako pravdu, prijíma niekto iný ako falošné presvedčenie, ktoré sa nanovo interpretuje a „recykluje“ na fikciu. Práve mýtus ilustruje neúmyselný stav fikcie, ktorej ilokučný vzorec nie je na oboch koncoch reťazca rovnaký. Tento druh nedorozumenia môže ovplyvniť nielen „zobrazenie“, ale aj samotnú realitu, ktorá je považovaná za fikciu, ako keď sa človek štipne, aby sa prebudil, a pritom je už úplne prebudený. Opak omylu, ktorého sa dopustil Don Quijote, celkom výstižne ilustruje kresba Roberta Daya, ktorá sa raz objavila v časopise New Yorker[28]. Kresba zobrazuje pokazené auto v lejaku. Do nitky premočený vodič auta sa snaží vymeniť prepichnutú pneumatiku. Jeho dve deti sediace v aute ho netrpezlivo a akiste s nedôverou pozorujú, súdiac podľa repliky nešťastného otca: „Don’t you understand? This is life, this is what is happening. We can’t switch to another channel.“[29]
Zhrňme si to. Domnievam sa, že zámerne fikčné výpovede môžeme oprávnene charakterizovať ako nevážne (alebo nedoslovné) tvrdenia, ktoré vo forme nepriameho rečového aktu (alebo figúry) pokrývajú explicitné fikčné deklarácie (alebo žiadosti). Takáto charakteristika sa mi zdá úspornejšia ako Searlova, pri ktorej je potrebné (s. 65) siahnuť po tajomných „horizontálnych konvenciách“, „nejazykových a nesémantických konvenciách rušiacich spojenie medzi slovami a svetom“ a „normálne pôsobenie pravidiel usúvzťažňujúcich ilokučné akty a svet“. Pri mojej charakteristike je potrebné uznať, ako to urobil aj Searle na inom mieste, jedine prirodzenú (a mimo fikcie často využívanú) schopnosť bežného jazyka naznačiť viac, menej alebo niečo iné, než to, čo hovorí.
Zámerne som z tejto analýzy vynechal prípad ostatných (fikčných a nefikčných) foriem literárneho diskurzu. Nie som si istý, či je o nich čo povedať z hľadiska, ktoré nás teraz zaujíma. Mimochodom, definoval som ilokučný status diskurzu postáv v divadle a v „zmiešanom“ naratíve, ako aj status naratívnej fikcie v prvej osobe. Všetky tieto diskurzy sa podľa mňa v skutočnosti redukujú na dramatickú formu (postava hovorí) a spočívajú vo vážnych ilokúciách, ktoré sú viac alebo menej automaticky kladené[30] ako intrafikčné. Ako naznačuje Platón a Searle, predstieranie spočíva v tomto prípade v simulovaní alebo v zámene identity (Homér predstiera, že je Chryses, Doyle predstiera, že je Watson rovnako ako Sofokles predstiera, že je Oidipus alebo Kreón), pričom presahuje a určuje diskurz postavy, ktorý je v danom fikčnom svete úplne vážny[31] – okrem prípadov, keď je postava, ako napríklad Šeherezáda alebo Savarus, tvorcom fikcie druhej úrovne. Touto charakteristikou sa problematika podľa môjho názoru vyčerpáva. Pokiaľ ide o diskurz literatúry faktu, či už naratívnej (história, autobiografia, denník) alebo nie (eseje, aforizmy atď.), pozostáva, samozrejme, z toho, čo Käte Hamburger nazýva „výpovede o skutočnosti“ – vážne (pravdivé alebo nepravdivé) ilokúcie, ktorých pragmatický status považujem za bezproblémový, a teda za irelevantný. Otáznou je ich literárnosť, či už zámerná alebo nie, teda opäť ich potenciálna estetická funkcia. Ale to je znovu iný príbeh, ktorý má pravdepodobne len málo spoločného s intencionálnou logikou ilokúcie[32].
Jediným typom literárneho diskurzu, ktorého ilokučný status je špecifický, je teda „neosobná“ naratívna fikcia. Ostatné typy možno rozlíšiť podľa formálnych a funkčných znakov (môžu nás dojať, rozptýliť, zviesť atď.), ktoré by bolo azda vhodnejšie nazývať perlokučnými znakmi – pod podmienkou posúdenia a bez toho, aby to malo vplyv na prípady neúmyselnej literárnosti, akou bola napríklad tá, ktorú Stendhal pripísal Občianskemu zákonníku. Pretože našťastie a v rozpore s pravidlami ilokúcie je často „na čitateľoch, aby rozhodli, či [text] je alebo nie je literatúrou“[33].
Z francúzskeho originálu „Les Actes de Fiction“ (Gérard Genette: Fiction et diction. Paris: Seuil, 2004, s. 27 – 39) preložila Silvia Rybárová.
[1] „Le statut logique du discours de la fiction“ (1975), in Sens et Expression, Paris, Éd. De Minuit, 1982 [Pozn. prekl.: čes. „Logický status fikčního diskurzu“, in Aluze – Revue pro literaturu, filozofii a jiné, 1, 2007, s. 61 – 69. Prel. Josef Línek. Článok bol neskôr zaradený do knihy Expression and Meaning (Výraz a význam). Cambridge: Cambridge University Press, 1979].
[2] Tamže [Pozn. prekl.: „Logický status fikčního diskurzu“], s. 61 – 62. Druhé tvrdenie zdôvodňujú dva argumenty rozdielnej hodnoty. S. 61: „Veľká časť komiksov a anekdot má charakter fikcie, ale k literárnym výtvorom ich neradíme“ – komiksy sú skutočne, aspoň čiastočne, príkladom neliterárnej fikcie, pretože sú neverbálne, ako napríklad nemý film alebo niektoré výtvarné diela (čo sa týka anekdot, videl by som ich skôr ako jeden z literárnych žánrov); s. 62: „Príbehy Conana Doyla o Sherlockovi Holmesovi sú nepochybne fikciami, ale záleží od nás, či ich budeme považovať za súčasť anglickej literatúry alebo nie“ – o vylúčení sa tu uvažuje v zmysle možného hodnotového úsudku, ktorý sa mi zdá irelevantný. Ako hovorí Nelson Goodman, ak vylúčime z oblasti umenia všetky zlé umelecké diela, existuje veľké riziko, že tam toho veľa nezostane, pretože väčšina diel (o dielach Conana Doyla to z môjho pohľadu neplatí) je zlých – čo však nebráni tomu, aby boli umeleckými dielami. [Pozn. prekl.: citácie z češtiny vo všetkých prípadoch poslovenčujem].
[3] Hraničným príkladom je nepochybne Beckettova hra Actes sans paroles [slov. Akty bez slov, 1956], ktorej celý text tvoria výlučne scénické poznámky.
[4] Niektoré výroky naratívnej fikcie, najmä tie, ktoré sú vo všeobecnosti označované ako „voľná nepriama reč“, majú nerozhodný či dokonca nerozhodnuteľný status, pretože čitateľstvo nevie, či ich má prisúdiť postave alebo autorovi-rozprávačovi. Tieto zložité prípady však nerušia platnosť definície jednoduchých stavov.
[5] Pozri Marie-Laure Ryan, „The Pragmatics of Personal and Impersonal Fiction“ [slov. „Pragmatika osobnej a neosobnej fikcie“], in Poetics, 10, 1981, s. 517 – 539.
[6] Pozn. prekl.: termín enunciátor (fr. énonciateur) v texte používame v zmysle „autor výpovede“, „hovoriaci“.
[7] Searle (s. 66) vyhlasuje tak trochu dvojzmyselne, že Conan Doyle „nielenže vytvára predstierané tvrdenia – on sa za Johna Watsona [...], ktorý niečo tvrdí [...], dokonca vydáva“, čo by mohlo znamenať, že tu ide o dvojité predstieranie: Doyle, ktorý predstiera, že je Watson, a Watson, ktorý predstiera, že niečo tvrdí. Azda presnejšie by bolo konštatovať, že existuje len jedna pretvárka: Doylova (alebo Proustova), že Watsonove (alebo Marcelove) tvrdenia sú (fiktívne) vážne. Predpokladám, že práve toto si myslí Searle, ktorého formulácia „nielenže vytvára“, skôr naznačuje, že táto pretvárka (predstierať, že je niekým iným) je silnejšia ako pretvárka v tretej osobe (jednoducho predstierať, že niečo tvrdí).
[8] Netvrdím však, že pragmatický status fikčného (intradiegetického) autora-rozprávača, akým je autor románu L’Ambitieux par amour [slov. Ambiciózny z lásky] Albert Savarus, nenapodobňuje v príbehu status extradiegetického autora-rozprávača, akým je autor románu Albert Savarus [slov. Albert Savarus, 1842) Honoré de Balzac. Avšak tento prípad, ktorého osobitosť môže byť zanedbateľná, jednoducho vynechám.
[9] Pri tejto otázke možno namietať, že by bolo opovážlivé pripisovať charakter rečového aktu písomnej praxi. Takáto námietka neobstojí vzhľadom na množstvo ilokučných aktov realizovaných písomne, od vyznania lásky až po rozhodnutie o rozvode. Ako príznačne hovorí Searle: „hovoriť alebo písať určitým jazykom znamená realizovať rečové akty [...]“ (s. 61).
[10] Metaforický, pretože to jediné, čo umelec môže doslova „vytvoriť“ a dať skutočnému svetu, je jeho dielo. Joseph Margolis má relevantnú námietku voči Searlovi týkajúcu sa toho, že nemôžeme súčasne tvrdiť, že fikčné bytosti neexistujú a že ich autor vytvára, pretože vytvoriť môžeme len to, čo existuje. „What is relevantly created are the stories and the like, using which in the appropriate (conventional) way we (both authors and readers) imagine in a certain non-existent world to exist“ [slov. „Relevantne vytvorené sú napríklad príbehy, pomocou ktorých si (autori aj čitatelia) vhodným (konvenčným) spôsobom predstavujeme existenciu určitého neexistujúceho sveta“] („The Logic and Structures of Fictional Narrative“ [slov. „Logika a štruktúry fikčného naratívu“], in Philosophy and Literature, VII-2, október 1983, s. 169). Takýto názor zastával Gilbert Ryle už v roku 1933: „While it is correct to describe Dicken’s activity as ‚creative‘ when the story is considered as the product of his creation, it is wholly erroneous to speak as if Dickens created a Mr. Pickwick.“ [slov. „Hoci je správne označiť Dickensovu aktivitu za „tvorivú“, keď sa príbeh považuje za produkt jeho tvorby, je úplne nesprávne hovoriť spôsobom, ako keby Dickens vytvoril pána Pickwicka.“] („Imaginary Objects“, in Proceedings of the Aristotelian Society [slov. „Imaginárne predmety“, in Zborník Aristotelovej spoločnosti], 1933, s. 32).
[11] Myslím si, že Searlova predstava predstierania je vo všeobecnosti príliš redukovaná, akoby predstieranie predstavovalo vždy len „časť alebo jednoduchšiu činnosť“ ako je predstieraný akt (Sens et Expression, s. 111). Emfatické umenie herca má skôr tendenciu dokazovať opak a aj v „živote“ predstieranie spočíva častejšie v „robení rozruchu“, ako keď sa Sartrov čašník v kaviarni hrá na čašníka, alebo keď Charlus v meste Balbec robí „nespokojný pohyb, ktorým človek obyčajne naznačuje, že má už dosť toho čakania, ktorý však nikdy nerobí, ak niekoho čaká naozaj“ (Recherche, Paris, Gallimard, „Bibl. de la Pléiade“, II, s. 111) [čes. Proust, M.: Hledání ztraceného času II.: Ve stínu kvetoucích dívek. Prel. Prokop Voskovec. Praha: Rybka Publishers, 2012, s. 326]. Som si vedomý toho, že skutočnosť niekedy „fikciu presahuje“, ale zdá sa mi, že ak si to všimneme, je to preto, že pravidlom je opak: fikcia je často len zveličenou skutočnosťou. Keď som sa ako dieťa nechal uniesť fantáziou a preháňal som, môj otec, ockhamovský pozitivista, ktorý to o sebe ani netušil, to triezvo komentoval slovami: „ešte dobre, že slová nič nestoja“ [pozn. prekl.: doslovný preklad: „je jasné, že ty nie si ten, kto platí“, fr. „on voit bien que ce n’est pas toi qui paies“].
[12] Pozri „Taxinomie des actes illocutoires“, in Sens et Expression [slov. „Taxonómia ilokučných aktov“, in Význam a výraz], cit. d., s. 39 – 70.
[13] Pozri „Structure des actes illocutoires“, in Les Actes de langage, Paris, Hermann, 1972, s. 95 – 114 [Pozn. prekl.: „Štruktúra ilokučných aktov“, in Searle, J. R.: Rečové akty. Bratislava: Kalligram, 2007. Prel. Dezider Kamhal].
[14] S. 53.
[15] Études de logique et de linguistique [slov. State z logiky a lingvistiky], Paris, Éd. du Seuil, 1977, s. 22 – 23.
[16] Práve na túto kategóriu sa najčastejšie vzťahuje forma známa od čias Austina ako „performatívna“; avšak na rozdiel od prevládajúceho názoru sa mi nezdá, že by bol performatív nevyhnutne spojený s touto kategóriou. Performatívna forma spočíva v explicitnom asertívnom opise (priznávam, že pojem „implicitný performatív“ ma mätie) akéhokoľvek ilokučného aktu: v prvom rade deklaratívneho („Vyhlasujem schôdzu za otvorenú“), ale aj expresívneho („Vyjadrujem vám svoju ľútosť“), direktívneho („Nariaďujem vám, aby ste odišli“), komisívneho („Sľubujem, že prídem“) a dokonca asertívneho: „Upozorňujem vás...“, „Oznamujem vám...“, „Pozorujem...“ atď., nehovoriac o rozpínavom doplnku „povedal by som, že...“ alebo „povedzme, že...“. Zriedkavé nemožnosti (nehovoríme: „Vyhrážam sa ti...“) by mohli byť rétorické: cieľom nie je hrozbu jasne formulovať ako hrozbu, ale naopak, zamaskovať ju napríklad ako radu: „Radím ti, aby si odišiel“ (implicitne: „inak...“). Naopak, deklaratívny akt môže mať neperformatívnu formu, napríklad asertívnu: „Schôdza je otvorená“.
[17] Úprimne povedané, túto vetu považujem skôr za direktívnu ako deklaratívnu, ale hranica je v tomto prípade výrazne priepustná.
[18] Sens et Expression [slov. Význam a výraz], s. 84.
[19] Možno si všimnúť, že charakteristika nepriamych aktov skúmaných v tejto kapitole ako žiadosti vo forme otázok ignoruje začlenenie otázok k žiadostiam v prvej kapitole knihy Sens et Expression (začlenenie, ktoré je navyše veľmi diskrétne, pretože je obsiahnuté v jedinej vete: „Otázky sú podkategóriou direktívnych aktov, pretože sú pokusom L prinútiť A odpovedať, t. j. prinútiť ho vykonať jazykový akt“, Sens et Expression, s. 53). Ak chceme začlenenie zohľadniť, musíme preformulovať charakteristiku do tejto logicky zvláštnej podoby: „žiadosť vo forme podkategórie žiadosti, ktorou je otázka“ – je to ako keby sme povedali: „Dôstojník prezlečený za kapitána.“ Ako býva zvykom, začlenenie má možno viac nevýhod ako výhod. Treba však myslieť na to, že všetky nepriame akty nie sú zďaleka žiadosťou vo forme otázky.
[20] Sens et Expression, s. 62. Joëlle Proust vo svojom predslove k francúzskemu prekladu Searlovho diela dobre ilustruje doslovnú výpoveď (ťažko preložiteľnou) formuláciou: „He means what he says“ („Myslí to, čo hovorí“). Dôraz je, samozrejme, na what (to, čo), ale tá istá formulka s dôrazom na myslí by mohla vysvetliť vážnu výpoveď – „I mean it“ („Myslím to vážne“) znamená práve: „Hovorím vážne“. Rozdiel vo význame je nepatrný a zvyčajne je dosť ťažké alebo zbytočné určiť, či napríklad vtip treba chápať nedoslovne alebo nevážne.
[21] Nemyslím si, že uvedený voľný preklad môže byť dôvodom námietky voči mojej analýze: rovnaká neistota platí pre väčšinu figúr a tiež pre nepriame rečové akty: otázka „Môžete mi podať soľ?“ implikuje rovnako žiadosť („Podajte mi soľ“), ako aj informáciu: „Bol by som rád, keby ste mi podali soľ“ atď.
[22] Pozn. prekl.: Úryvok je z románu Citová výchova Gustava Flauberta. Prel. Soňa Holá. Bratislava: Tatran 1967.
[23] J. O. Urmson („Fiction“, in American Philosophical Quarterly [slov. „Fikcia“, in Americký filozofický štvrťročník] XIII-2, apríl 1976) presvedčivo poukazuje na to, že úvod Červenej čiapočky zodpovedá s veľkou pravdepodobnosťou súčasnej alebo minulej empirickej pravde – čo vôbec nebráni tomu, aby bol považovaný za fikčný.
[24] Stupeň transparentnosti závisí nielen od viac alebo menej zjavnej fikčnej povahy obsahu, ale aj od stupňa presupozície samotnej asertívnej formulácie, ktorá môže byť detinská („Bolo raz...“) alebo „sofistikovaná“ („Keď Aurelián zazrel Bereniku prvýkrát [...]“), či od prítomnosti alebo neprítomnosti „príznakov fikčnosti“ (Hamburger), ktoré poskytuje vlastnosť ako priamy prístup k subjektivite postavy („[...] jednoducho sa mu zdala škaredá“). Samozrejme, nehovoriac o paratextových signáloch žánrov románu, poviedky alebo novely. Neustále uvažovanie o úvodných formuláciách sa môže zdať nesprávne, akoby sme ďalej ani nečítali. Ich funkcia je však rozhodujúca a v podstate ustanovujúca: hneď ako prijmeme svet, ktorý nejakým spôsobom predkladajú, zvyšok príbehu funguje v kvázi vážnom režime fikčného konsenzu.
[25] Pozri Käte Hamburger, s. 146 nasl.; a Gérard Genette, „Vraisemblance et motivation“, in Figures II [slov. „Pravdepodobnosť a motivácia“, in Figúry II], Paris, Éd. Du Seuil, 1969, s. 71 – 99.
[26] Pozn. prekl.: Jane Austen: Pýcha a predsudok. Prel. Beáta Mihalkovičová. Bratislava: Slovart, 2019.
[27] Pozn. prekl.: Madame de la Fayette: Kňažná de Clèves. Prel. Viera Millerová. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1979.
[28] The „New Yorker“ Album of Drawings, 1925 – 1975 [slov. Zbierka kresieb časopisu „New Yorker“, 1925 – 1975], New York: Viking Press, 1975.
[29] Pozn. prekl. „Nechápete? To je život, toto sa deje. Nemôžeme prepnúť na iný kanál.“
[30] Najmenej explicitný postoj praktizuje „čisté“ divadlo, bez úvodu v podobe scénických poznámok alebo „rozprávača“; najviac explicitný postoj predstavuje diskurz postáv v naratívnej fikcii uvedený príbehom, ktorý im „dáva slovo“.
[31] Na označenie týchto vážnych ilokúcií pripisovaných fikčným postavám Marcia Eaton navrhuje výstižný termín translokučné akty („Liars, Ranters, and Dramatic Speakers“, in Language and Æsthetics [slov. „Klamári, chvastúni a dramatickí rečníci“, in Jazyk a estetika], B. R. Tilghman (ed.), Lawrence: University of Kansas, 1973, s. 43 – 63.
[32] Diagnostika založená na jednoduchých stavoch nevylučuje ani v tomto prípade existenciu zložitých medzistupňov nachádzajúcich sa v spektre medzi fikčným a nefikčným, ako keď Hamburger definuje lyrický text na základe neurčitosti jeho enunciátora.
[33] Slovo „dielo“ (work) nahrádzam slovom „text“, pretože tejto poznámke nepripisujem presne ten istý význam ako Searle: hodnotenie literárnosti je preňho opäť skôr otázkou zásluhy pripisovanej tomu, čo by aj tak bolo dielom; pre mňa je to estetická funkcia pripisovaná textu, ktorý nebol nevyhnutne vytvorený s týmto zámerom.
Ako citovať
naposledy upravené: 10.06.2025 16:20
Komentáre
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.