Diskurz a literárny systém. Konštruktivistické alternatívy k diskurzno-teoretickým alternatívam literárnovedné dielo
Autor diela
Oblasť literárnej vedy
Autor prekladu
1. Úvodné poznámky
1.0 Nasledujúce úvahy sa týkajú reflexie prístupov teórie diskurzov (foucaultovskej a derridovskej proveniencie) v príspevkoch v tomto zväzku. Explicitné diskusie o teorémach teórie diskurzov budú musieť zostať z priestorových dôvodov do veľkej miery paušálne. Tento charakter náčrtu však, dúfam, vykompenzujú alternatívne otázky a odpovede na diskurzno-teoretické témy v rámci konštruktivisticky orientovanej empirickej literárnej vedy, ktoré nižšie tiež len stručne predstavím.
1.1 Priebeh a stav diskurzno-teoretického „diskurzu“ hodnotím takto: Zatiaľ čo pozícia striktného odmietania teoretikov diskurzov voči štrukturalistickým východiskám je jasne rozoznateľná (sústreďuje sa napríklad na desubstancializáciu pojmov subjektu, histórie a zmyslu, ako aj na kritiku logocentrizmu a scientizmu), dištancovanie sa od hermeneutických pozícií zostáva pomerne nejednoznačné. Vzdanie sa nároku na vytvorenie explicitnej teórie zo strany teórie diskurzov (či už zámerne alebo nie), ako aj empirizácie aspoň ústredných diskurzno-teoretických pojmov vedie k tomu, že staré problémy sa ťahajú ďalej vo formuláciách, ktoré sú často ťažko zrozumiteľné (napríklad otázka autora, textu, významu, interpretácie, pojmu literatúry), a nové pojmy centrálneho charakteru, predovšetkým pojem diskurzu, sa potom používajú tak vágne[1], že vyvolávajú najrôznejšie formy metaforického spôsobu používania a interpretácie. Situáciu by sme mohli parafrázovať dvoma obľúbenými diskurzno-teoretickými kategóriami: mnohí kolegovia, ktorí argumentujú v duchu teórie diskurzov, len ‚vpisujú‘ tradičné hermeneutické a štrukturalistické problémy do nového systému metafor namiesto toho, aby ich explicitne teoreticky ‚prekonávali‘.
1. 2 V zámernom protiklade k tomu sa empirickí literárni vedci[2] pokúšajú opätovne zmapovať celkový terén literárnej vedy a navrhnúť ucelenú empirickú teóriu literatúry a literárnej vedy, a to od epistemologických a vedeckých základov až po teórie predmetu a aplikačné teórie.[3] Rozvíjajú pritom nové problémy, nové modely predmetnej oblasti a nové formy interdisciplinárneho výskumu (s ďalšími spojencami vo výskumných oblastiach, ktoré boli predtým literárnymi vedcami málo preskúmané, ako napríklad biológia, kognitívna teória či kybernetika), ktoré spolu ponúkajú alternatívu k súčasne realizovaným literárnovedným výskumným programom.[4] Upozorňujem, že ‚nové‘ tu neznamená ‚správnejšie‘ alebo ‚pravdivejšie‘, ale signalizuje zmenu pohľadu na literatúru a literárnu vedu, ktorá sa týka všetkých paradigmaticky relevantných aspektov (v zmysle Kuhna); a pojem ‚empirický‘ tu neznamená ‚overený realitou‘, ale označuje tendenciu intersubjektivizovať a operacionalizovať získavanie poznatkov, ako aj ich vnútornú a vonkajšiu kontrolu konzistentnosti v rámci vedy ako sociálneho systému.[5]
2. Teoretický aparát
2.1. Literárny systém
Jedným zo styčných bodov v diskusii o literárnej vede za posledných 20 rokov je poznanie, že pojem literatúry alebo literárnosti nemožno generovať len z literárnych textov a ich charakteristík. Toto poznanie viedlo k tomu, že sa viac či menej systematicky zohľadňujú ďalšie faktory, ako sú príjemcovia, inštitúcie, formy komunikácie alebo médiá. Takéto úvahy však stratia charakter arbitrárnosti až vtedy, keď sa podarí vytvoriť historicky a empiricky hodnoverný teoretický model oblasti predmetu literárnej vedy. Zo systematických aj historických dôvodov sa domnievam, že je vhodné koncipovať predmet literárnej vedy nie prostredníctvom textov, ale prostredníctvom procesov, teda nie ako ‚knižnicu‘, ale ako ‚sociálny systém‘, t. j. ako literárny systém. Stručne zhrniem tento návrh, ktorý som už podrobne predstavil pri rôznych príležitostiach[6]: Rôzne spôsoby zaobchádzania s literárnymi fenoménmi v najširšom zmysle slova možno systematicky premietnuť do štyroch činnostných rolí, a to do roly produkcie, sprostredkovania, recepcie a spracovania literárnych fenoménov. Možné vzťahy medzi týmito činnostnými rolami tvoria štruktúru literárneho systému. Rozdiel medzi literárnym systémom a jeho prostredím je definovaný dvomi makrokonvenciami (estetickou konvenciou a konvenciou polyvalencie), ktoré činnosti a výpovede v literárnom systéme premieňajú na estetické hodnoty (historicky kľúčový je tu pojem ‚fiktívnosť‘/‚fikcionalita‘) a optimalizujú rozsah významotvorného zaobchádzania s literárnymi fenoménmi smerom na špecifickosť aktantov (historicky kľúčový je tu pojem ‚individualizácia‘). Funkciu konania v literárnych systémoch možno na individuálnej úrovni v skratke opísať ako integráciu a simultanizáciu kognitívnych, morálnych a emocionálnych predpokladov vnímania, myslenia a prežívania z príležitosti kognitívnych operácií s literárnymi fenoménmi; na spoločenskej úrovni ju možno určiť ako sebareflexiu spoločnosti na rozdiel od všetkých ostatných spoločenských systémov. Pre súčasný (občiansky) literárny systém sú tieto hypotézy už do istej miery empiricky plauzibilné.[7] V súčasnosti sa rozvíjajú hypotézy o vzniku moderných literárnych systémov[8], pričom koherentné prepojenie modelových myšlienok z biológie (týkajúcich sa sebareferenčných a sebaorganizujúcich sa systémov) a Luhmannovej teórie systémov (ktorá už takéto modely adaptovala) s mimoriadne bohatým výskumným materiálom z 18. storočia dovoľuje podľa môjho názoru predpokladať, že moderné literárne systémy sa v Európe 18. storočia diferencovali ako samostatné sociálne systémy od celkovej spoločnosti, ktorá sa stala zjavne príliš komplexnou. Rozdiel (t. j. hranica) medzi systémom a prostredím novovznikajúcich literárnych systémov sa v 18. storočí zrejme formuje tým, že sa konštruuje a stáva operačne použiteľným zásadný rozdiel ‚literárny vs. neliterárny‘, ktorý sa rozvinul do intersubjektívne záväzného regulatívu konania v podobe makrokonvencií. Literárny systém sa v 18. storočí stabilizuje do tej miery, že dokáže presadiť svoj nárok na špecifickosť v konaní voči iným systémom, ako je náboženstvo, politika alebo vzdelanie, a upevniť svoju štruktúru prostredníctvom inštitucionalizácie činnostných rolí, pričom literárna kritika sa po prvýkrát etabluje v podobe inštitucionalizovanej roly ‚spracovania literatúry‘. Pomocou tejto štruktúry sa otvorené možnosti konania redukujú na očakávané konštelácie konania, konkrétne na spriahnutie literárnych udalostí a literárnych úkonov do literárnych procesov. Napríklad časová a kauzálna postupnosť od literárnej produkcie k literárnemu sprostredkovaniu a recepcii až po literárne spracovanie sa stáva v literárnych systémoch s kapitalistickým knižným trhom a dostupnosťou masových médií bežnou.
Vďaka orientácii všetkých procesov na novú základnú diferenciu ‚literárne vs. neliterárne‘ môže literárny systém prakticky neobmedzene zasahovať do iných spoločenských systémov, t. j. absorbovať a spracúvať aspekty prostredia, hoci aj za ‚cenu‘ transformácie vzhľadom na špecifiká systému, t. j. prostredníctvom estetizácie alebo literarizácie, t. j. v zmysle obrátenia polarity na iný spôsob hodnotenia činností (v zmysle uvedených makrokonvencií). Ak vezmeme do úvahy aj aspekt temporalizácie, ktorý sa globálne presadil v 18. storočí a ktorý sa v literárnom systéme prejavuje ako udalostný charakter prvkov literárneho systému (= literárnych udalostí), ako aj zrýchlenie spotreby literárnych daností a neustále sa zvyšujúci dopyt po nových literárnych udalostiach (kľúčové slovo: inovácia), potom je zrejmé, že literárne systémy od 18. storočia treba konceptualizovať podľa modelových predstáv autoreferencie: literárne činnosti potenciálne odkazujú na všetko možné, ale v literárnom systéme majú zmysel len vtedy, ak umožňujú následné aktivity, ktoré generujú nové literárne činnosti v rámci zásadnej diferencie ‚literárne vs. neliterárne‘. Interakcie literárneho systému s inými sociálnymi systémami získavajú informačnú hodnotu a význam pre literárny systém až vtedy, keď sú (re)formulovateľné v rámci systému literatúry v podmienkach jeho pôsobenia a komunikácie.
Etablovaním reflexívnej poetiky koncom 18. storočia môžeme formovanie autoreferenciality literárneho systému považovať za zavŕšené (pričom dôležitú úlohu zohráva aj vznik literárnej vedy). Idea autonómnosti sa dostáva do reflexie literárneho systému aj tým, že sa tematizuje samotná hranica systému, a tak sa premieta do autoreferencie.[9]
2.2 Dôsledky pre literárnu vedu
2.2.1 Preorientovanie literárnovedného výskumu z oblasti textov do oblasti literárneho systému so sebou prináša celý rad podstatných dôsledkov, ktoré možno stručne definovať takto: Koncepty ‚literatúry‘ a ‚literárnosti‘ sa nevytvárajú na podklade konštelácií textových znakov, ale prostredníctvom špecifík zaobchádzania s takými okolnosťami (predmetmi a procesmi), ktoré aktéri v rámci svojho implicitne alebo explicitne zastávaného poeticko-estetického presvedčenia považujú za literárne. Pojem literatúry je teda koncipovaný ako historicky kontingentný a je len ako orgán empiricky uchopiteľný. Tradičnú koncentráciu literárnovedného záujmu na (spravidla) ontologizované literárne texty a ich interpretáciu (pričom pojem interpretácie zostáva notoricky nedefinovaný) nahrádza v empirickej literárnej vede koncentrácia na textovo-činnostné a komunikačno-kontextové syndrómy. Základná téza tu znie: literárne texty existujú ako významové prvky len pre aktérov v činnostných rolách v literárnych systémoch ako súčastiach istej spoločnosti.
Všetky otázky významu a porozumenia sú tak viazané na komunikačné akty, aktantov a kontexty konania a týmto spôsobom sú tiež radikálne temporalizované a empirizované. Aby sme tento aspekt terminologicky skonsolidovali, pojmová dvojica ‚text‘ vs. ‚komunikát‘ (porov. Schmidt 1980) problém významu kvázi rozdeľuje na dve časti: ‚text‘ sa vzťahuje na fyzický substrát, s ktorým alebo na základe ktorého sa vo vedomí aktantov uskutočňujú kognitívne operácie, pričom ich celok sa označuje ako ‚komunikát‘ (porov. časť 2.4).
V tomto prístupe už ústrednou úlohou výskumu v literárnej vede nie je tzv. odkrývanie významu v literárnych textoch, ale skôr diachrónny a synchrónny opis a vysvetlenie štruktúry, funkcie a dynamiky literárnych aktov, literárnych procesov a literárnych systémov, ktorý sa riadi cieľom generovať poznatky použiteľné pre aktérov v literárnom systéme i mimo neho.[10] Napokon zavedenie pojmu „literárny systém“ umožňuje jasne oddeliť participáciu na literárnom systéme od vedeckej analýzy literárneho systému prostredníctvom jasného rozdielu medzi makrokonvenciami, ktorými sa riadi konanie buď v systéme literatúry, alebo v systéme vedy[11] – toto oddelenie by malo byť zároveň prínosom pre vzdelávacie systémy v rámci školského vyučovania a univerzitného štúdia literatúry.
Podľa môjho názoru sa potenciál daného prístupu pre riešenie problémov môže diferencovať a rozširovať, ak sa koncepcie empirickej literárnej vedy spoja s konštruktivistickou epistemológiou a konštruktivistickou teóriou spoločnosti.[12] Keďže sú o tom k dispozícii dosť podrobné práce, len stručne zhrniem aspekty, ktoré budú zohrávať úlohu v nasledujúcich úvahách.
2.3 Epistemologické východiská
2.3.1 Relevantné epistemologické východiská sa v ostatných rokoch rozvíjali v rámci konštruktivistickej teórie poznania, ktorá sa snaží zmysluplne prepojiť empirické argumenty a teoretické modely z psychológie (Piaget, von Glasersfeld, Kriz), sociológie (Fleck, Berger a Luckmann), biológie (Maturana, Varela, Roth) a kybernetiky (von Foerster) (porov. Rusch 1987 a Schmidt 1987). Na základe hypotézy o kognitívnej autoreferenčnosti živých systémov boli sformulované nasledujúce predpoklady, ktoré tu zhrniem do kľúčových téz: Človek je predmetom reflexií v rámci modelu organizačne uzavretých, autoreferenčných autopoietických systémov. Tým sa etablovalo striktné rozlišovanie medzi systémom a pozorovateľom, medzi kategóriou systému a kategóriou pozorovateľa.
Vnímanie je teoreticky modelované ako senzomotorická a sociálne kontrolovaná konštrukcia invariantov, kde sú vstupné premenné systému asimilované alebo prispôsobené existujúcim konceptuálnym štruktúram. Tento proces je cirkulačný v tom zmysle, že interakcie vnímajúceho a vnímaného sa konštituujú navzájom (čo ale nie je začarovaný kruh).
Vnímanie a interpretáciu nemožno jednoznačne oddeliť – už len preto, že vnímanie je teoreticky usmerňované. Vnímanie je proces závislý od subjektu a viazaný na činnosť, v ktorom dochádza k interakcii dedičnosti a učenia. Spracovanie vnemov a produkcia poznatkov sú sociálne podmienené: konvencie, akumulácia a prenos skúseností, zmeny v materiálnom prostredí, sociálne vzorce konania, dostupné komunikačné možnosti, médiá, semiotické systémy atď. majú vplyv na subjektívne kognitívne procesy ako intersubjektívne dostupnú schematizáciu kognitívnych operácií.
Vedomosti sú definované metódami ich získavania. Ak je získavanie vedomostí vedome a metodologicky kontrolované, môžeme hovoriť o vedeckom poznaní.
Z týchto predpokladov vyplýva, že prostredie (s predmetmi a inými aktérmi) je konštruované živým systémom. Tieto konštrukcie sú – z dôvodov kognitívnej autoreferencie autopoietických systémov – kontrolované na základe ontologických konštrukcií a skúseností aktantov a nie na základe ‚reálneho sveta‘. Táto konštrukčná práca predpokladá prostredie a interaktantov (takpovediac to, čo je špecificky ‚iné‘), ktorým ‚podsúvame‘ naše vlastnosti (porov. von Glasersfeld, 1987). V rámci vedomostí možno rozlišovať medzi figuratívnymi (pochádzajúcimi z percepcie a propriocepcie) a operatívnymi vedomosťami (získanými spojením kontingentov figuratívnych vedomostí).
Poznávanie sa tak stáva konceptualizovateľným ako najabstraktnejšia forma konania, ktorá autoreferenčne poskytuje predstavy o realite v mozgu. Poznávanie nám ukazuje, ktoré činnosti sú možné – ale nie ktoré zodpovedajú ‚realite‘. Na jednej strane sa realita konštruuje skúsenostne v konaní, na druhej strane sa biologické a psychologické podmienky prežívajúceho a rozpoznávajúceho vyvíjajú až v konfrontácii s touto ‚realitou‘ v sociálnom kontexte. V rámci tohto autoreferenčného vzťahu sa tradičné subjektovo-objektové modely vnímania a poznávania stávajú zastaranými, ale – žiaľ – naďalej fungujú ako dichotomizácie. Podľa môjho názoru najdôležitejším filozofickým dôsledkom tohto epistemologického prístupu je, že epistemológia (ktorá sa implicitne alebo explicitne vždy zameriava na konečné neempirické zdôvodnenia) je nahradená konštruktivistickou, predbežnou a empiricky orientovanou teóriou kognície. Zásadnou epistemologickou otázkou už nie je Čo sú vedomosti?, ale Ako nadobúdame vedomosti?.
Aspoň stručne sa dotknem niektorých hlavných aspektov tejto kognitívnej teórie.
Kognícia zahŕňa nielen tzv. intelektuálne procesy, ale celý životný proces subjektu. Spolu s Rothom (1985) predpokladám, že to, čo nazývame ‚ja‘, sa nenachádza v mozgu, ale je súčasťou sveta.
Základom každej kognitívno-teoretickej otázky o nadobúdaní vedomostí sú predstavy o štruktúre a fungovaní ľudského mozgu. V súvislosti s Rothom zhrniem predpoklady do troch bodov:
- Ľudský mozog je autoreferenčný a autoexplikatívny. Tento systém je funkčne uzavretý a narába len so svojimi vlastnými stavmi.[13] Pri interpretácii vlastných stavov funguje mozog na základe kontroly vnútornej konzistencie, pričom relevantné sú kritériá ako koherencia, nespornosť, hodnovernosť, jednoduchosť a úspešnosť (porov. an der Heiden, 1985).
- Ľudský mozog nie je systém reflexov; ontogenetické a fylogenetické postupy testovania riadenia činností sa v priebehu evolúcie stali veľmi spoľahlivými.
- Ľudský mozog konštruuje svet, ktorý možno teoreticky rozdeliť na prostredie, svet tela a svet ega. Kognitívny svet je autonómny a nečelí nám ako objekt (v klasickom filozofickom zmysle). Je dôležité mať na pamäti, že mozog môže rozvíjať svoje funkcie len v špecifických sociálnych podmienkach: „V tomto zmysle je realita konštituovaná naším mozgom sociálnou realitou a nie nejakou monádou v Leibnizovom zmysle, hoci skutočne nemá žiadne okná smerom von.“ (Roth, 1987, s. 254).
Ak prijmeme hypotézu, že autopoietické systémy konštruujú svet v rámci svojej kognitívnej domény, potom pojmy ako pravda, význam, hodnota a identita musia byť modelované ako konštrukty socializovaných aktérov v procese sociálnej interakcie, pričom – bez ohľadu na všetky sociálne vplyvy – vychádzajúc z kognitívnej teórie, treba subjekt a jeho kognitívnu doménu považovať za empirické „miesto“ konštrukcie (takpovediac za materiálny substrát) a brať ho vážne – čo nemožno zamieňať s metafyzickým hypostazovaním subjektu alebo jednotlivca. S týmito hypotézami sú nezlučiteľné pozície filozofického realizmu, nominalizmu, idealizmu i solipsizmu.
Tu načrtnutú pozíciu (radikálneho) konštruktivizmu treba filozoficky hodnotiť ako model, nie ako opis ontologického aranžmánu: „Preto sa (tento model, pozn. RM) nesmie prezentovať ako ‚pravdivý‘ v akomkoľvek zmysle, stačí ho predstaviť ako možný spôsob dosahovania vnútorne konzistentnej koncepcie systémov organizmov, ktoré nadobúdajú isté skúsenosti a istým spôsobom sa správajú.“ (von Glasersfeld – Richards 1984, 23).
Predstavy o apriórnosti[14] či konečných zdôvodneniach nie sú s takýmto modelom zlučiteľné. Okrem toho tieto predstavy nemajú žiadnu funkciu v konštruktivistickej teórii poznania, pretože objektivita sa dá patrične modelovať ako intersubjektivita nadobúdania skúseností a nepredpokladá systémovo transcendentnú ontológiu. Zdanlivo tak obávaná svojvoľnosť a arbitrárnosť poznania je obmedzená vyššie uvedenými kritériami kontroly vnútornej konzistencie v mozgu, ako aj evolučne vyvinutými kontrolnými postupmi, normami spoločenského konania v príslušných systémoch spoločenského konania, a rovnako aj obsahom tradovaných poznatkov kultúry danej spoločnosti.
Keďže v konštruktivizme sa poznávanie, myslenie a vedomosti konzekventne vzťahujú na človeka a nie na (jednu) pravdu alebo (jednu) skutočnosť, poznanie sa musí legitimizovať aj z ľudsko-pragmatickej perspektívy, vedomosti sa musia hodnotiť ako revidovateľné, čiastkové a spoločensko-historicky podmienené. Poznanie a vedomosti sa tak rozlišujú podľa ich príslušnej doménovej a oblastnej špecifickosti[15], čo explicitne vylučuje pozitivistické a scientistické pojmy.
Socializačné procesy, konvencie a inštitúcie tak v podstate zabezpečujú, že sa medzi jednotlivcami sociálnej skupiny presadzujú sociálne štandardizované modely reality. Štruktúry týchto modelov skutočnosti, ich legitimizácia, ako aj manipulácia s nimi sú jednoznačne formované spoločenskými záujmami a mocenskými nárokmi. Konsenzuálne princípy konštruovania skutočnosti sú – ako už dlho tvrdia lingvisti a sociológovia – primárne sprostredkované jazykom a internalizované v subjekte.
2.4 Východiská teórie komunikácie
2.4.1 Keď živé systémy vzájomne interagujú, vytvárajú oblasť konsenzuálnych interakcií, ktoré sú základom pre komunikáciu.
V konštruktivistickom rámci sa komunikácia nemodeluje ako výmena informácií, ale ako paralelná konštrukcia informácií v kognitívnej oblasti komunikujúcich indivíduí.
To znamená, že v jazykovej komunikácii sa ‚kvantá informácií‘, ktoré sú už prítomné, neprenášajú od odosielateľa k príjemcovi, ale v kognitívnej sfére sa informácie konštruujú po prvýkrát – podľa konvencionalizovaných ‚spúšťačov‘ (napr. textov prirodzeného jazyka) – prostredníctvom tzv. orientačných interakcií (porov. Rusch 1987). Informácia, chápaná ako ‚význam pre niekoho‘, je teda prísne subjektovo závislá veličina (pričom treba vždy brať do úvahy, že subjekt sa chápe ako socializovaný aktér v sociálnom kontexte).
Komunikačné procesy, ktoré sa intersubjektívne považujú za úspešné, sú teda opäť založené na dvoch predpokladoch: na biologickom predpoklade porovnateľnosti kognitívnej výbavy ľudí a na sociologickom predpoklade porovnateľnej jazykovej socializácie a akulturácie, ktorá umožňuje, aby si príslušní aktéri vytvorili porovnateľnú zásobu jazykových konvencií (lexikálnych, syntaktických a štylistických stereotypov), kognitívne schematizovaných súborov vedomostí, hodnôt, stratégií konania a podobne.
Tieto konvencie zabezpečujú, že používatelia prirodzeného jazyka identifikujú fyzický jav ako ‚text v prirodzenom jazyku‘, aplikujú na tento jav naučené operácie štruktúrovania a spracovania, tvoria komunikáty, komunikujú o nich atď. Pre komunikujúce indivíduá tvoria texty spoločnú kognitívnu príležitosť na interakciu. Súhrn kognitívnych operácií, ktoré jednotlivec rozvíja vo svojej kognitívnej oblasti nad textom ako spúšťačom, nazývam komunikátom. Rozlišujem pritom (čisto teoreticky) tri komunikačné roviny: rovinu, ktorú by sme podľa psycholingvistických výskumov mohli nazvať propozičnou rovinou, rovinu, ktorú by sme podľa H. Hörmanna mohli nazvať afektívnou rovinou, a tretiu rovinu, ktorú nazývam relevantnosťou pre praktický život, teda takpovediac neustále prebiehajúce vyhodnocovanie relevancie narábania s istým textom pre životnú prax. V tomto modeli sa texty už nevyskytujú ako objektívne konštanty významu, na ktoré by sa dalo odkazovať s cieľom dokázať pravdivosť alebo nepravdivosť tvrdení o ich význame (porovnaj Heringer 1984, a Fish 1980), ale vnímanie textu ako textu je vždy viazané na kognitívnu oblasť a závisí od kognitívnych stratégií, ktoré má aktér k dispozícii (porov. Th. Herrmann 1985). Interakčný model psycholingvistického a recepčno-estetického výskumu recepcie (Iser, Jauß) už nie je zlučiteľný s týmito predpokladmi. Z aspektu kognitívnej teórie nemožno predpokladať, že objektívna veličina ‚text‘ sa stretáva s objektívnou veličinou ‚recipient‘ a že obe pôsobia takpovediac rovnocenne, ale texty a komunikáty existujú ako zmysluplné veličiny len v kognitívnej sfére indivíduí (porov. Schmidt 1986).
Tieto jazykovo-teoretické prístupy sa neobmedzujú len na konštruktivistický ‚diskurz‘. D. Meutsch (1986) napríklad v súhrne psycholingvistického a literárnovedného výskumu porozumenia v posledných rokoch identifikoval konvergentný poznatok, že interakčné modely nedostatočne opisujú vzťah medzi textom a čitateľom v procese porozumenia. ‚Porozumenie‘ treba skôr modelovať dôsledne kognitivisticky ako vnútrosystémový proces (porovnaj kontroverznú diskusiu S. J. Schmidta a N. Groebena /1986/ a Ruscha /1986/). To však znamená, ako presvedčivo ukázal najmä T. Herrmann (1985), že z určitého verbálneho vstupu nemožno vyvodiť určitý kognitívny výstup. Skôr je to tak, že kognitívny systém z príležitosti percepcie textu, ktorý aktivuje potenciálne všetky afektívno-kognitívne referenčné systémy, produkuje autonómny výsledok autoreferenčne a jeho intersubjektivita je zaručená výlučne biologickými a sociálnymi paralelami medzi aktantmi. Ak však významy nespočívajú v texte – a to isté treba predpokladať aj pri neverbálnych komunikačných prostriedkoch optického, akustického, haptického etc. druhu –, potom nie je možné vyvodzovať ani presné závery o jeho účinkoch z príležitosti vnímania – ani pre jednotlivého aktéra, ani v sociálnych skupinách.
2.5 Sociologické aspekty
2.5.1 Argumentáciu, ktorá doteraz vychádzala predovšetkým z individuálnej psychológie a kognitívnej teórie, možno v teoretickom rámci radikálneho konštruktivizmu rozšíriť aj o sociologické aspekty. Preto tu vychádzam z Hejlovej konštruktivistickej sociálnej teórie (1982, 1987), ktorej najdôležitejšie hypotézy v nasledujúcom texte zhrniem pre ďalší priebeh argumentácie.
Keď si živé systémy prostredníctvom interakcie vytvoria porovnateľné konštrukcie reality[16], vzniká to, čo Hejl nazýva ‚sociálne domény‘. Sociálne domény vytvárajú príležitosti na koordinovanú činnosť a komunikáciu. Keď členovia skupiny živých systémov vytvoria spoločnú realitu, a tým aj oblasť zmysluplného konania a komunikácie, a keď vo vzťahu k nej vzájomne interagujú, vzniká ‚sociálny systém‘. Hejl definuje sociálne systémy ako synreferenčné, to znamená, že sú charakterizované predovšetkým spoločným vytváraním paralelných stavov živých systémov ako fyziologického základu pre vznik sociálnej reality, zmyslu a významu.
Hejl definuje ‚spoločnosť‘ ako sieť sociálnych systémov s aktérmi ako ‚uzlami‘. „Spoločnosť je teda chápaná ako pluralitný proces distribuovaných produkcií realít v sieti sociálnych systémov, po ktorých vždy nasledujú rovnako spoločensky distribuované adaptácie vzhľadom na tieto samovoľne generované reality. V tomto procese nemožno predpokladať ani príčinu, ktorá by určovala jeho vývoj, ani konečný stav, ku ktorému smeruje. Svoju realitu si vytvárame sami [...].“ (1987, s. 333).
Existencia spoločnej reality tvorí podľa Hejla takpovediac „činnostnú bázu“ sociálnych systémov. Ak sa táto báza mení, máme do činenia so spoločenskými zmenami. Spoločenské zmeny sú teda v podstate spojené so zmenami zdieľanej reality prostredníctvom sociálneho konania aktérov.
Pri konštituovaní sociálnych systémov prostredníctvom interagujúcich aktérov sa vytvára repertoár činností a foriem komunikácie, ktoré členovia systému považujú za zmysluplné a vhodné. Takto môže každý člen systému prepojiť každú z týchto činností a foriem komunikácie so svojimi vlastnými sociálne vytvorenými systémovo-relatívnymi skúsenosťami, a tak ich interpretovať ako zmysluplné. Na druhej strane si každý člen systému môže byť istý, že jeho vlastná skúsenosť môže byť zdieľaná ostatnými členmi, a to aj v špeciálnych prípadoch, pokiaľ neopustí synreferenčnú sféru. Ak je však člen systému čoraz častejšie konfrontovaný s ‚nesprávnymi interpretáciami‘ svojho konania alebo ak sa hromadia komunikačné problémy s ostatnými členmi, potom si všimne, že začína opúšťať synreferenčnú sféru príslušného sociálneho systému.
3. Konštruktivistické konceptualizácie diskurzno-teoretických problémov
3.1 K problematike autora
3.1.1 Metafora zmiznutia autora získala v diskurzno-teoretických debatách posledných rokov takmer neslávnu povesť. O diskusii na túto tému v príspevkoch v tomto zborníku z konštruktivistickej perspektívy možno povedať toto: Empirická literárna veda vo svojej koncepcii literárneho systému stanovuje len rámcovú podmienku, že musí existovať inštancia, ktorá vytvára literárne skutočnosti v najširšom zmysle slova. To, či ide o individuálnych aktantov, skupiny aktantov alebo konštelácie človek-stroj (kľúčové slovo: computopoems), je historicky podmienená otázka, ktorej zodpovedanie musí venovať osobitnú pozornosť mediálnemu systému, ktorý je v danom čase v spoločnosti k dispozícii. Z právneho hľadiska (porovnaj príspevok G. Plumpeho v tomto zborníku) je autor ako referenčný bod pre duševné vlastníctvo, pre rozdelenie zodpovednosti a autorských odmien od 18. storočia právnickou osobou, ktorej postavenie sa dodnes takmer nezmenilo. Pre recipienta je činnostná rola ‚literárna produkcia‘ referenčným bodom pre predpokladanie inštancie produkcie literárnych daností, ktorú možno v závislosti od skúsenosti priradiť (anonymnej alebo známej) osobnosti autora, skupine autorov a pod. Otázka autora sa stáva teoreticky zaujímavou až vtedy, keď sú určené podmienky a definované funkcie literárnej tvorby. Socializácia (vrátane špeciálnej vetvy literárnej socializácie), ktorej je každý aktér vystavený počas celého života, spolu so spomínanou autoreferenčnosťou moderných literárnych systémov od 18. storočia vylučujú konceptualizáciu literárnej tvorby ako creatio ex nihilo, ako aj predstavy o tvorbe bez predpokladov (kľúčové slovo: originálny génius). Každá literárna inštancia používa prirodzené jazyky a nevyhnutne odkazuje na komunikáciu (ako prostredie), ako aj na spravidla už existujúce literárne reálie a ich komunikačné spracovanie. (Dokonca už Marx duchaplne poznamenal, že knihy sa robia z kníh.) Z tohto hľadiska nie je literárno-produkčná inštancia nikdy originálna či kreatívna v zmysle nepodmienenosti, ale stáva sa možnou a účinnou až v rámci systému predpokladov literárnej komunikácie v sociálnych skupinách (resp. v rámci modelu reality vrátane jej aspektov súvisiacich s literatúrou, ktorý literárno-produkčná inštancia synreferenčne zdieľa s ostatnými). (Motto: Literatúra produkuje literatúru.)
Na druhej strane, literárna produkcia sa nedeje, ‚diskurzy‘ sa nepohybujú a ‚kolektívne symboly‘ (podľa J. Linka) nevyjednávajú samy za seba; skôr potrebujú aktérov, ktorí (za akéhokoľvek povinného predpokladu a kapacity vedomia) vytvárajú významy vo svojich kognitívnych sférach a materializujú literárne skutočnosti výberom, kombináciou a opätovnou špecifikáciou spoločensky disponibilných možností konania, čím produkujú rozdiely, ktoré otvárajú spektrum následných konaní a obmedzujú alebo vylučujú iné možnosti. V tomto kontexte majú subjekty produkujúce literatúru k dispozícii relatívne nešpecifikované možnosti syntaxe a lexiky prirodzených jazykov, ako aj už podstatne viac špecifikované kognitívne schémy (pozri ďalej časť 3.2.1), t. j. intersubjektívne zdieľané kognitívne varianty (s dvojitou kontingenciou v zmysle N. Luhmanna) na produkciu zmyslu (na strane tvorcu, ako aj na strane recipienta).
Osobitnú úlohu v literárnom systéme (ako systéme mediálne podporovanej produkcie zmyslu) zohrávajú tzv. žánre. Podľa môjho názoru možno žánre konceptualizovať ako intersubjektívne dostupné kognitívne schémy mediálneho konania.[17] Žánre sprostredkúvajú subjektívny rozsah konania s intersubjektívnymi očakávaniami. Ako schémy výberu a kombinácie možností tvorby významu v konkrétnom médiu obsahujú konštanty aj premenné, a teda koordinujú invariantnosť a variabilitu. (‚Diela‘ sú materializáciou formácií variácií, ktoré sú možné v rámci spoločensky predurčených žánrov.)
Žánre ako intersubjektívne varianty mediálnej produkcie zmyslu sprostredkúvajú medzi textami a literárnym ‚diskurzom‘, ktorý vyhodnocujem ako súhrn, alebo ktorý chápem ako súhrn komunikátov spolu s ich predpokladmi a mimojazykovými praktikami, odohrávajúcimi sa v literárnom systéme v rámci makrokonvencií, ktoré sa v ňom uplatňujú (o tom pozri nižšie časť 3.3.2) a ktoré v každom prípade tvoria historicky podmienenú podmnožinu zo súboru potenciálne vyjadriteľných tematizácií literárnych okolností. (Aj v tomto prípade daná diferencia zabezpečuje špecifickosť príslušných výberov.) Tým sa dôsledne empirizuje aj otázka ‚autora‘ v konštruktivisticky orientovanej empirickej literárnej vede. Ako literárni tvorcovia menia pozíciu medzi Skyllou a Charybdou, teda medzi jazykom a knižnicou, medzi fantáziami o genialite a obyčajným kopírovaním aspektov súčasných literárnych ‚diskurzov‘, je otázka, ktorú možno zodpovedať len empiricky (azda netreba dodávať, že si to vyžaduje komplexnú a zaťažiteľnú teóriu).
3.2 K problematike interpretácie
3.2.1 Ako ukazujú príspevky v tomto zborníku (najmä príspevky J. Fohrmanna a H. Müllera), hermeneutické interpretačné očakávania žijú aj v diskurzno-teoretickom rámci ako pokus ‚vyzdvihnúť‘ ‚významové potenciály‘ literárnych textov, demaskovať ‚zvyšky‘ a ‚utajenosti‘. Porozumenie sa stále vo veľkej miere koncipuje – v rôznych modifikáciách – podľa dialogických alebo interakčných modelov textu a príjemcu.
Empirická literárna veda proti týmto modelom stavia recepčný model, ktorý sa dôsledne zameriava na produkciu alebo konštrukciu zmyslu: recepcia znamená konštruovanie komunikátov a nie zisťovanie zmyslu. K produkcii komunikátov v literárnom systéme dochádza z príležitosti percepcie literárnych okolností (alebo, všeobecnejšie, pri narábaní s týmito okolnosťami). Konštrukcia komunikácie je vnútrosystémový kognitívny proces, pričom viazanosť tohto procesu na subjekt sa nesmie zamieňať so subjektivitou.
Paralelizovanie takýchto procesov, ktoré vedie ku kompatibilizovateľnosti (a teda ku schopnosti komunikovať) ich výsledkov, je zaručené – ako sme už niekoľkokrát zdôraznili – biologickou porovnateľnosťou interagujúcich aktantov na jednej strane a kognitívnymi operačnými paralelitami vyplývajúcimi zo socializácie na strane druhej.
Tieto paralelity sú zväčša založené na kognitívnych schémach rôznej štruktúry a rozsahu (od foriem vnímania, schém konania ako sú rámce a scenáre (frames, scripts), až po žánre a ‚diskurzy‘)[18], ktoré organizujú vedomosti o svete a konaní do štruktúr tak, aby ich bolo možné v prípade potreby ‚prebrať‘ ako jeden celok (alebo aby sa mohli ako celok ‚vnucovať‘). Ďalej sú založené na (makro- a mikro-) stratégiách (porov. van Dijk – Kintsch), ktoré sa týkajú našich procedurálnych vedomostí o porozumení textu a ‚diskurzu‘, ako aj uplatňovania týchto vedomostí v procese recepcie (porov. vysvetlenie v Schmidt, 1986). Schémy a stratégie zaručujú intersubjektivitu a – prostredníctvom dvojitej kontingencie – očakávateľnosť striktne subjektovo viazaných kognitívnych operácií a ich výsledkov tým, že koordinujú subjektovo viazané procesy produkcie zmyslu vo vedomí smerom k ich invariantom. Inými slovami, až intersubjektívne invarianty ‚implantované‘ do subjektívnych kognícií prostredníctvom obrovského socializačného tlaku, ktoré sú ‚živené‘ gramatikami, schémami a stratégiami, umožňujú subjektívnu produkciu zmyslu a jeho subjektívnu a intersubjektívnu zrozumiteľnosť. Kľúčovou otázkou teda nie je, ako súvisí subjektívna udalosť (napríklad text) s intersubjektívnym zmyslom alebo ako sa domestikuje subjektívna svojvoľnosť tvorby významu, pretože na tieto otázky dostaneme odpoveď ešte skôr, ako autor vezme do ruky pero a recipient knihu (keďže poriadok vzniká z poriadku, ako zdôrazňujú rozliční myslitelia ako Foucault, Luhmann či Maturana).[19] Kľúčová otázka skôr znie: Ako si aktér vyberá významovo produktívne možnosti konania, ktoré sú k dispozícii v rámci literárneho systému? Ktoré výbery, kombinácie atď. uspokojujú jeho vlastné potreby a potreby jeho spoluaktérov v literárnom systéme[20], t. j. ktoré produkty sú (sa stali) efektívnymi pre ďalšie autoreferenčné procesy a ich hodnotenie v následných kognitívnych autoreferenčných procesoch?
Podľa môjho názoru diskurzno-teoretické problémy s pojmom diela[21] vyplývajú z (v konečnom dôsledku ontologizujúcej) dichotomizácie diela a aktanta, ktorá nevyhnutne vedie k predstavám interakcie. Na druhej strane ‚holistický‘ (alebo procesovo-homologizujúci) prístup, ako je prístup radikálneho konštruktivizmu, transformuje ‚diela‘ na procesy (spolu s ich predpokladmi), mení diela na konštruktívne procesy prostredníctvom rozdielu medzi textom a komunikátom.
Na epistemologickej úrovni táto sémanticko-teoretická argumentačná stratégia zodpovedá vedomému zrieknutiu sa exosystémovej ontológie: tvorba referencií sa chápe ako endosystémový autoreferenčný proces, ktorý na vysvetlenie výskytu autoreferenčných kognitívnych procesov a skúsenosti s ich úspechom a neúspechom potrebuje existenciu reality len ako regulatívnu ideu, ale nie ako substanciu.
Tým sa stávajú ‚interpretácie‘ zaujímavými ako následné činnosti, a to nie prostredníctvom ich (vždy fiktívnej) koherencie s literárnym textom, ale práve prostredníctvom ich odlišnosti. Arbitrárnosť v zmysle decizionistickej produkcie zmyslu nehrá pri recepcii a interpretácii žiadnu úlohu, pretože sociálna kontrola je aj tak nadmerne silná a už dávno ‚domestifikovala‘ subjekt aktanta v podobe intersubjektívnych variantov v predpolí akéhokoľvek kognitívneho spracovania – čo spôsobuje, ako vieme, že je ťažké vytvoriť niečo nové a že všetko nové môže byť vždy len do tej miery novým, do akej to zvláda kapacita spracovania daného diskurzu.
3.3 Paralely - odlišnosti
3.3.1 Diskurzní teoretici sa notoricky zameriavajú na odlišnosti, nie na identitu. Týmto postulátom som sa riadil (hoci bol myslený inak) v mojich doterajších úvahách. V poslednej časti by som chcel poukázať na niektoré pozoruhodné paralely medzi teóriou diskurzov a (konštruktivistickou) empirickou literárnou vedou – aby som na záver poukázal na odlišnosti, ktoré by podľa môjho názoru mohli ponúknuť východiská pre neskoršie diskusie.
Podľa môjho názoru najširšia zhoda medzi týmito dvoma pozíciami spočíva v odmietaní substancializujúcich koncepcií literatúry, histórie, zmyslu a významu. V dôsledkoch vyplývajúcich z tohto odmietania je empirická literárna veda rovnako striktná, ako to tvrdil Foucault, pokiaľ ide o interpretácie, ktoré skúmajú textové významy: „Nebola by možná analýza diskurzov, ktorá by nepredpokladala žiadny zvyšok a prebytok v tom, čo bolo povedané, ale iba fakt jeho historického výskytu?“ (Zrození kliniky / Naissance de la clinique / Geburt der Klinik, 15). Podľa môjho názoru je táto striktnosť možná len preto, že empirická literárna veda dôsledne ‚prepla‘ na kategórie konštrukcie a pozorovateľa a vylúčila kompromisné pozície, ako sú konštitúcia alebo rekonštrukcia. (Skutočnosť, že si tým sama vyrobila mnoho nových problémov, ako ukázal D. Meutsch (1986) pre výskum porozumenia, je rovnako nesporná ako fakt, že každý nový pár okuliarov vytvára aj nové sféry neviditeľného.) Pokúsil som sa naznačiť dôsledky vyššie uvedenej problematiky recepcie. Možno ich zredukovane formulovať takto: Príjemcovia vytvárajú varianty textu (komunikáciu) bez originálov. A nie literárne texty sú nejasné, ale recipienti z príležitosti percepcie textu vytvárajú viac či menej ‚odľahčene‘ isté komunikáty.
Empirickí literárni vedci majú (prinajmenšom) jasnejšiu predstavu o statuse komentárov v najširšom zmysle slova ako mnohí diskurzní teoretici: komentáre nie sú vnímané z hľadiska ich konkurencie, ktorá – ako správne upozorňuje J. Fohrmann – len eufemisticky zastiera ich vzájomný nárok na exkluzivitu (z ľahko pochopiteľných dôvodov sebaopodstatňovania), ale cielene z hľadiska ich nároku na prepojiteľnosť. Napokon, empirická literárna veda vyvodzuje mimoriadne dôležité konzekvencie zo svojich konštruktivistických predpokladov, pokiaľ ide o literárnu historiografiu, ktorá je koncipovaná výlučne ako produkcia a nie ako reprodukcia. Vzhľadom na naše kognitívne podmienky konštruujeme vždy v prítomnosti a za súčasných podmienok. Modely ‚minulosti‘, siahajúce od politických ‚dejín‘ až po individuálnu ‚autobiografiu‘, nemožno navzájom porovnávať z hľadiska ich adekvátnosti prekrývania sa toho, čo sa ‚stalo‘ alebo toho, čo sa nazýva ‚životopis‘, ale len z hľadiska kritérií ich tvorby. Naše teórie robia historické údaje signifikantnými, naše koncepty s ich špecifickými aspektmi odlišnosti (ako napríklad koncept diskurzu) znovu špecifikujú koherenciu a význam našich konštruktov (nie histórie).[22]
3.3.2 Ako konštruktivista sa od diskurzno-teoretických teórií jazyka nemám čo nové naučiť (najmenej od Derridu). Tie mi ponúkajú viac-menej transformované štrukturalistické prístupy. Foucaultova koncepcia diskurzu, akokoľvek vágna, predsa len môže poskytnúť zásadné podnety, ako sa viac ako doteraz zaoberať faktormi sociálnych systémov, ktoré riadia produkciu a recepciu na strednej (úroveň žánrov) a vyššej úrovni (úroveň diskurzu). Riešenia sú k dispozícii v konceptoch konvencie a schémy v konštruktivistickej kognitívnej teórii. A podľa môjho názoru majú tieto prístupy oproti diskurzno-teoretickým ponukám tú výhodu, že sú formulované explicitnejšie ako u Foucaulta a iných a v zásade sú navrhnuté tak, aby sa dali empirizovať. V budúcnosti bude potrebné presnejšie objasniť, či stačí diskurz koncipovať cez prizmu kognitívnej teórie ako osobitnú znalostnú oblasť, ako to navrhuje J. Link (v tomto zborníku); či ich treba chápať skôr konvenčno-teoreticky v zmysle K. Röttgersa (tiež v zväzku Fohrmann – Müller 1988) ako ‚nevyhnutnosti zvyklostí porozumenia‘ (vrátane nejazykových praktík); alebo či možno pojem literárneho systému diferencovať – aspoň pre literárnu oblasť – tak, aby sa diskurzy stali explikovateľnými a empiricky skúmateľnými ako intersubjektívne zdieľané systémy predpokladov konania a komunikácie (systémy predpokladov v zmysle Schmidta, 1980) v sociálnych subsystémoch.[23] Diskurzy by potom – podobne ako vo Foucaultovom návrhu – boli korelované so sociálnymi systémami (čo by umožnilo vyriešiť problém ich obmedzenia) a špecifikované podľa sociálnych systémov (čo by umožnilo vyriešiť problém nutnosti a schopnosti vedomia postulovaných schém v najširšom zmysle). Okrem toho by špecifické spôsoby pôsobenia diskurzu na produkčné a recepčné procesy mohli byť korelované s účinkami makrokonvencií, ktoré – ako funkcie základnej selektívnej diferencie daného sociálneho systému – špecifikujú diferenciáciu systém vs. prostredie (porov. napríklad základné diferencie: literárny vs. neliterárny, sakrálny vs. profánny, vedecký vs. nevedecký).
A napokon by sa dalo možno viac svetla vniesť do komplikovanej diskusie o tom, ako sa v rámci diskurzu dajú navzájom prepojiť spoločnosť a jednotlivec bez toho, aby sa aktéri emfaticky individualizovali alebo – v mene ‚polí pôsobnosti‘ – jednoducho eliminovali. Konštruktivistický prístup tu naznačuje viac ako iba nejaký kompromis (porov. Hejl 1987). Ukazuje, že transsubjektívne podmienky poznávania, komunikácie a konania sú predpokladom operovania viazaného na subjekt (kľúčové slovo: synreferencia), ale zároveň konštruktivistický prístup chápe subjekt ako empirické miesto produkcie zmyslu podľa pravidiel diskurzu špecifického pre daný systém (kľúčové slovo: konštruktivita reality, významu a hodnoty).
Literatúra
Finke, Peter. 1982. Konstruktiver Funktionalismus. Die wissenschaftstheoretische Basis einer empirischen Theorie der Literatur. Braunschweig – Wiesbaden: Vieweg & Teubner.
Fish, Stanley. 1980. Is There a Text in This Class? Cambridge/Mass. Harvard University Press.
Glasersfeld, Ernst von. 1987. „Siegener Gespräche über Radikalen Konstruktivismus.“ In Der Diskurs des Radikalen Konstruktivismus, ed. Siegfried J. Schmidt, 401–440. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Groeben, Nobert. 1982. „Methodologischer Aufriß der empirischen Literaturwissenschaft.“ Siegener Periodicum zur Internationalen Empirischen Literaturwissenschaft (SPIEL) 1/1: 26–89.
Hauptmeier, Helmut – Reinhold Viehoff. 1983. „Empirical research on the basis of bio-epistemology. A new paradigm for the study of literature?“ Poetics Today 4/1: 153–171.
an der Heiden Uwe. 1985. „Kognitive Selbstreferenz.“ In Erklären, Verstehen, Begründen, ed. Gerhard Pasternack, 59–86. Bremen: Universität Bremen, Zentrum Philosophische Grundlagen der Wissnschaften.
Hejl, Peter. 1982. Sozialwissenschaft als Theorie selbstreferentieller Systeme, Frankfurt am Main: Campus-Verlag.
Hejl, Peter. 1987. „Konstruktion der sozialen Konstruktion: Grundlinien einer konstruktivistischen Sozialtheorie.“ In Der Diskurs des Radikalen Konstruktivismus, ed. Siegfried J. Schmidt, 333-339. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Heringer, Hans-Jürgen. 1984. „Textverständlichkeit. Leitsätze und Leitfragen.“ In Textverständlichkeit-Textverstehen, Zeitschrift für Literaturwissenschaft und Linguistik, ed. Wolfgang Klein, H. 55: 57–70.
Hintzenberg, Dagmar – Siegfried J. Schmidt – Reinhard Zobel. 1980. Zum Literaturbegriff in der Bundesrepublik Deutschland. Wiesbaden: Vieweg & Teubner.
Herrmann, Theo. 1985. Allgemeine Sprachpsychologie, München, Wien, Baltimore: Urban & Schwarzenberg.
Kriz, Jürgen. 1985. „Wie empirisch ist die Empirie?“ Siegener Periodicum zur Internationalen Empirischen Literaturwissenschaft (SPIEL) 4/1: 7–40.
Luhmann, Niklas. 1985. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie, Frankfurt am Main.
Meutsch, Dietrich. 1986. Literatur verstehen. Eine empirische Studie, Braunschweig – Wiesbaden: Vieweg & Teubner.
NIKOL, ed. 1986. Angewandte Literaturwissenschaft. Braunschweig: Vieweg.
Richards, John – Ernst von Glasersfeld. 1987. „Die Kontrolle von Wahrnehmung und die Konstruktion von Realität. Erkennungstheoretische Aspekte des Rückkopplungs-Kontroll-Systems.“ In Der Diskurs des Radikalen Konstruktivismus, ed. Siegfried J. Schmidt, 192–228, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Roth, Gerhard. 1987. „Erkenntnis und Realität: Das reale Gehirn und seine Wirklichkeit.“ in: Der Diskurs des Radikalen Konstruktivismus, ed. Siegfried J. Schmidt, 229–255. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Rusch, Gebhard. 1986. „Verstehen verstehen - Ein Versuch aus konstruktivistischer Sicht.“ In Zwischen Intransparenz und Verstehen, eds. Niklas Luhmann – Karl Eberhard Schorr, 40–71. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Rusch, Gebhard. 1987. Von einem konstruktivistischen Standpunkt. Erkenntnistheorie, Geschichte und Diachronik in der empirischen Literaturwissenschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Schmidt, Siegfried J. 1980. Grundriß der Empirischen Literaturwissenschaft, Teilband 1: Der gesellschaftliche Handlungsbereich Literatur. Braunschweig: Vieweg.
Schmidt, Siegfried J. 1982. Grundriß der Empirischen Literaturwissenschaft, Teilband 2: Zur Rekonstruktion literaturwissenschaftlicher Fragestellungen in einer Empirischen Theorie der Literatur. Braunschweig: Vieweg.
Schmidt, Siegfried J. „The Empirical Science of Literature ESL: A New Paradigm?“ Poetics: Journal of Empirical Research on Culture, the Media and the Arts 12.1 (1983): 19–34.
Schmidt, Siegfried J. 1984. Vom Text zum Literatursystem. Skizze einer konstruktivistischen Literaturwissenschaft. Siegen: Institut für Empirische Literatur- und Medienforschung, Universität-Gesamthochschule-Siegen, LUMIS-Schriften 1.
Schmidt, Siegfried J., ed. 1985. „On writing histories of literature.“ Poetics: Journal of Empirical Research on Culture, the Media and the Arts 14.
Schmidt, Siegfried J. 1985. „On writing histories of literature. Some remarks from a constructivistpoint of view.“ Poetics: Journal of Empirical Research on Culture, the Media and the Arts 14: 279–301.
Schmidt, Siegfried J. 1986. „Texte verstehen – Texte interpretieren.“ In Perspektiven des Verstehens, ed. Achim Eschbach, 75–106. Bochum: Studienverlag Brockmeyer.
Schmidt, Siegfried J. 1987. „Der Radikale Konstruktivismus: Ein neues Paradigma im interdisziplinären Diskurs.“ in: Der Diskurs des Radikalen Konstruktivismus, ed. Siegfried J. Schmidt, 11–88. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Schmidt, Siegfried J., ed. 1987. Der Diskurs des Radikalen Konstruktivismus, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Schmidt, Siegfried J. 1987. „Towards a Constructivist Theory of Media Genre.“ Poetics: Journal of Empirical Research on Culture, the Media and the Arts 16.5: 371–395.
Schmidt, Siegfried J. – Reinhard Zobel. 1983. Empirische Untersuchungen zu Persönlichkeitsvariablen von Literaturproduzenten, Wiesbaden: Springer Fachmedien.
Schmidt, Siegfried J. – Gebhard Rusch. 1983. Das Voraussetzungssystem Georg Trakls, Wiesbaden: Springer Fachmedien.
Schmidt, Siegfried J. – Helmut Hauptmeier. 1985. Einführung in die Empirische Literaturwissenschaft. Braunschweig – Wiesbaden: Viehweg.
Schmidt, Siegfried J. – Norbert Groeben, [1987] 1989. „How to do thoughts with words.“ In: Comprehension of Literary Discourse, eds. Dietrich Meutsch – Reinhold Viehoff, 16 – 46. Berlin – New York: Walter de Gruyter.
Z nemeckého originálu „Diskurs und Literatursystem. Konstruktivistische Alternativen zu diskurstheoretischen Alternativen.“ (Schmidt, Siegfried J. 1988. „Diskurs und Literatursystem. Konstruktivistische Alternativen zu diskurstheoretischen Alternativen.“ In Diskurstheorien und Literaturwissenschaft, eds. Jürgen Fohrmann – Harro Müller, 134-158. Frankfurt am Main: Suhrkamp) preložil Roman Mikuláš.
[1] Porov. príspevok M. Franka v zväzku Fohrmann – Müller 1988.
[2] Odvolávam sa na práce výskumnej skupiny NIKOL na univerzitách v Siegene a Bielefelde.
[3] Empirická literárna veda Norberta Groebena sa naopak zameriava predovšetkým na empirizáciu literárnovedných otázok a na rozvoj empirických metód (porov. Groeben, 1982).
[4] Porov. okrem iného Schmidt 1980, 1982; Finke 1982; Hauptmeier – Schmidt 1985; Rusch 1987; Hauptmeier – Viehoff 1983.
[5] Porov. Rusch, 1987 a Schmidt, 1987, s. 34 an.
[6] Porov. pozn. 4 a Schmidt 1983, 1984.
[7] Porov. Hintzenberg – Schmidt – Zobel, 1980; Schmidt – Zobel, 1983; Rusch – Schmidt, 1983; Meutsch, 1986.
[8] Začal som tomu výskumne venovať v rámci svojho projektu ‚Vznik moderných literárnych systémov ako autoreferenčných systémov v 18. storočí‘ na NIAS (Netherlands Institute for Advanced Studies in the Humanities and Social Sciences), Wassenaar 1986/87.
[9] Hypotéza o autoreferenčnosti literárneho systému v žiadnom prípade neznamená volanie po estetizme typu l'art-pour-l'art. Autoreferencia sa týka spoločenskej organizácie, nie foriem a obsahov, o ktorých sa diskutuje v literárnom systéme. Autoreferencia ako inštancia selekcie však ovplyvňuje formy a obsahy a v 18. storočí podporila tendenciu k estetizmu, ako aj protipohyb, ktorý autoreferenčne odkazuje na estetizmus, čím sa problém stáva reflexívnym (príklad spojenia autoreferenčnej organizácie s dynamikou literárneho systému).
[10] Ku komplexu otázok aplikovanej literárnej vedy porov. NIKOL (ed.), 1987.
[11] Porov. Hauptmeier – Schmidt, 1985. – Možno toto spresnenie umožní aj rozumnejšiu diskusiu o dekonštruktivistických preferenciách literárnovednej všehochute.
[12] Porov. príspevky v Schmidt (ed.), 1987.
[13] Porov. an der Heiden: „Mozog má síce senzorické a motorické subsystémy, ale sféra kognitívnych fenoménov, ktorú produkuje, nemá žiadny vstup ani výstup, nemôže teda prijímať informácie ‚zvonku‘, nemôže v žiadnom prípade interagovať (fyzicky) so svetom. [...] Namiesto toho je kognitívna sféra uzavretá do seba ako fiktívna sféra, tvorí takpovediac (nefyzický) svet sama pre seba, a preto ju nazývame kognitívny svet. Reálny svet je prepojený s kognitívnym svetom prostredníctvom kognitívneho systému. [...] To, čo sa dostáva do kognitívneho sveta, neurčuje prostredie, ale je to sám kognitívny systém. Na kognitívnu autoreferenciu tu opäť narážame inou cestou. Tá spočíva v uzavretosti kognitívneho sveta voči reálnemu svetu. [...] Absenciu akejkoľvek intersekcionality medzi danými oblasťami javov, ktoré sa tu nazývajú reálny a kognitívny svet, zdôrazňoval najmä H. Maturana [...]“ (1985, s. 83).
[14] Podľa môjho názoru sa apriority nedajú vysvetliť ani z hľadiska evolučnej teórie, pretože v nej vyvinutý koncept ‚vhodnosti‘ zanedbáva základnú interaktivitu vnímania.
[15] Ako zdôrazňuje Kriz (1985), empirické vedy dospievajú k relevantným výsledkom práve tým, že sa zbavujú postulovanej ontickej pravdy a reality. Kriz tiež chápe vedu ako činnosť v zmysle sociálneho procesu systematického rozširovania špecifických súborov poznatkov na základe špecifických otázok. Špecifické receptory (napr. prístroje), vzorce konania (kategórie, operacionalizácie), jazyky a súbory poznatkov sa používajú na vytváranie špecifických modelov reality. Empirická veda sa tak stáva akoby náhradou za teoreticky zanedbanú ontickú realitu.
[16] Tento aspekt možno presnejšie definovať pomocou Luhmannovho konceptu interpenetrácie. Porov. Luhmann2 1985, 290 a n.
[17] K návrhu konštruktivistickej teórie mediálneho žánru pozri Schmidt, Theory of media genre.
[18] Podľa Rumeiharta, Andersona a ďalších predstavujú schémy konceptuálne reprezentácie objektov, stavov, udalostí a činností založených na typických skúsenostiach (napr. ‚schéma auta‘ alebo ‚schéma prednášky‘). Schémy umožňujú kognitívnu orientáciu v situáciách bez toho, aby sme sa museli ‚prepracovať‘ cez každú zložku situácie osobitne; organizujú poznatky do štruktúr, ktoré ‚sú k dispozícii‘ ako celok. Druhá forma organizácie poznania sa stala známou ako scenáre (scripts) (porovnaj Schank, Abelson a kol.). Scenáre sa vzťahujú na typické sekvencie činností a udalostí v určitých situáciách (napríklad ‚scenár reštaurácie‘ alebo ‚scenár supermarketu‘). Rámce (frames) (porovnaj Minsky alebo Winograd) napokon označujú konvenčne regulované sociálne poznanie sveta, ktoré integruje variabilné závery. Podobne ako pri ostatných formách organizácie poznania aj tu prevláda myšlienka, že síce existuje nejaká forma organizácie poznania, táto ale obsahuje relatívne vysokú mieru variability. Tento výskum schém – scenárov – rámcov bol v roku 1981 podstatne rozšírený prácami Graessera, ktorý poukázal na to, že predchádzajúce prístupy ešte dostatočne nezohľadňovali rozmanitosť súborov vedomostí, napr. oblasti, ako sú rétorické, jazykové a kauzálne poznanie; poznanie cieľov, plánov a činností; poznanie sociálnych rolí, osôb, predmetov a priestorových vzťahov. Podľa jeho koncepcie vedie vnímanie dát – v akejkoľvek oblasti – v prvom kroku k identifikácii istej schémy. Potom sa však musia použiť koncepty, t. j. formy organizácie poznania, aby sa tieto schémy mohli uplatniť – a to zahŕňa interpretácie, závery, očakávania, kontroly pozornosti, korekcie činností a podobne. (Podrobnosti a odkazy nájdete v Schmidt, 1986.)
[19] To však neznamená, že tvorivosť sa dá zredukovať na kombinatoriku!
[20] Podľa môjho názoru sa v tomto bode dajú problematizovať otázky ‚moci‘, ktoré sú u teoretikov diskurzov veľmi populárne, hoci pojem moci by mal byť podstatne explicitnejší.
[21] H. Müller: „Pokiaľ ide o pojem diela, nevidím možnosť, aby hermeneutické – a sem zaraďujem aj dekonštruktivizmus vyučovaný v rámci teórie jazyka – a funkcionálne postupy boli striktne kongruentné, hoci sa do istej miery prekrývajú a človek je vždy v úlohe spoluhráča / pozorovateľa. Napriek tomu je potrebné poznamenať nasledovné: Ak uprednostňujeme atribúcie pozorovateľa, pojem diela treba na empiricko-funkčnej úrovni eliminovať alebo analyzovať ho ako objektovo-jazykový; ak uprednostňujeme atribúcie účastníka, pojem diela treba reštituovať na hermeneutickej úrovni. Obávam sa ale, že literárna veda – pokiaľ sa to dá v budúcnosti predpokladať – sa bude s týmto trvalým rozdelením musieť vysporiadať.“ (Pozri Müllerov príspevok v zväzku Fohrmann – Müller 1988.)
[22] Pre podrobnú prezentáciu tohto stanoviska porovnaj Rusch, 1987, ako aj diskusiu v Schmidt (ed.) 1985, ako aj Schmidt, 1985 a Rusch – Schmidt, 1983.
[23] Na otázku, čo treba považovať za prvok diskurzu, by sa potom dalo odpovedať aspoň čiastočne záporne: prvkami diskurzu v každom prípade nie sú vety alebo texty. Bolo by potrebné bližšie preskúmať, či si vystačíme s chápaním diskurzov ako makrožánrov, t. j. ako schém makromediálneho konania, ktoré zahŕňajú všetky kognitívne a nekognitívne podmienky ich úspešného procesovania.
Ako citovať
naposledy upravené: 16.12.2024 13:04
Komentáre
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.