Parciálne podobnosti, nevyjasnené vzťahy: Analýza (inter-)diskurzov a teória systémov. Úvod do dlho očakávanej diskusie „Luhmann a/alebo Foucault“ literárnovedné dielo
Autor diela
Oblasť literárnej vedy
Autor prekladu
Vzťah medzi teóriou diskurzov a teóriou systémov je charakterizovaný zvláštnym rozporom.
Na jednej strane sa opakovane konštatujú čiastočné podobnosti, ku ktorým určite patrí interdisciplinárny charakter oboch teoretických modelov (v prípade diskurznej teórie vo forme analýzy špeciálnych diskurzov a ich ďalšieho interdiskurzívneho spracovania; v prípade systémovej teórie prostredníctvom jej základného charakteru ako ,všeobecnej teórieʻ). Ďalej sa oba prístupy vo svojich ,základochʻ odvolávajú na princíp funkčnej diferencovanosti moderných spoločností. Ďalšie takéto momenty vzájomnej atraktívnosti sa týkajú myslenia v ,systémochʻ vôbec (v jednej teórii ako štruktúrovaný celok vzájomne súvisiacich diskurzívnych prvkov, napr. systém kolektívnych symbolov kultúry; v druhej ako „jedna strana diferencie, ktorej druhou stranou je prostredie“[1]). Vzájomné atraktivity sa ďalej týkajú vzťahu diferencovaných systémov/diskurzov medzi sebou (tu ako interdiskurzívnosť, tam vo forme polysystémového[2] resp. polykontextového[3] systémovo-teoretického nahliadania), a kategóriu ,udalostiʻ vrátane ďalšej otázky o vzťahu medzi ,determinujúcou štruktúrouʻ a ,špecifickou udalosťouʻ.[4] A nakoniec, teória diskurzov a teória systémov sa zdajú byť navzájom plodnými kritickými perspektívami, ako na to poukazujú práce Ursa Stäheliho, ktoré sa viac orientujú na teóriu diskurzov Ernesta Laclaua ako na teóriu Michela Foucaulta.[5]
Na druhej strane, vzájomný vzťah medzi týmito dvoma teóriami nie je jasný, pretože doteraz nebol systematicky, ale v najlepšom prípade len bodovo tematizovaný a problematizovaný,[6] v najhoršom prípade bol dokonca spracovaný len s polemickou tendenciou. To znamená, že neexistujú žiadne skutočne relevantné práce, ktoré by sa pokúsili o systematické porovnanie, a už vôbec nie v užšej oblasti literárnej vedy alebo literárnej teórie. Určitú „nie celkom bezvýznamnú“ úlohu pri tom zohráva (nielen na strane systémovej teórie) istá terminologická nejasnosť týkajúca sa pojmu „diskurzná teória“, pretože pod ním sa skrýva nielen mnoho (aj čiastočne disparátnych) prístupov siahajúcich od analýzy rozhovorov a konverzácií cez transcendentálnu pragmatiku až po diskurzné teórie nadväzujúce na práce Michela Foucaulta.
Jedným z bodov tendenčnej nekompatibility medzi systémovou a diskurznou teóriou sa zdá byť možnosť, ktorú Luhmann vyvinul ako odlíšenie od Parsonsa, proti ,ľuďomʻ a ich ,činomʻ, ale v prospech ,komunikáciíʻ a ,nadväzujúcich komunikáciíʻ na jednej strane a pohľadom teórie diskurzov na kolektívne a individuálne účinky subjektov spojené s diskurzmi na základe subjektívneho uplatňovania diskurzov resp. diskurzných pozícií na strane druhej. Ak Luhmann zdôrazňuje ostré oddelenie psychických a spoločenských systémov (ktoré sa s výnimkou niekoľkých prípadov prenáša aj do výskumov, ktoré na neho nadväzujú[7] ) a nemožnosť pozorovať psychické procesy, akými sú komunikácie, na strane teórie diskurzov proti tomu hovorí jej preukázateľne vysoká prognostická kapacita, teda predvídavé ,nazeranie do hlávʻ (vrátane príslušných možností konania) (porov. priebežne ,aktuálnohistorickéʻ články v časopise „kultuRRevolution“ od roku 1982, ktoré sa mnohokrát s desaťročným oneskorením stali opäť aktuálnymi). Ešte raz pointovane: Kým Luhmannova systémová teória sa zaujíma predovšetkým o to, ako lepšie premýšľať o spoločnosti, teória diskurzov resp. interdiskurzov sa zaujíma aj o to, ako (lepšie) politicky intervenovať.
Ďalej už samotný (a v oboch teóriách nesporný) fakt spoločnosti diferencovanej na subsystémy resp. diskurzy vyvoláva otázku, ako systémová a diskurzná teória modelujú vzájomné vzťahy medzi jednotlivými čiastkovými oblasťami spoločnosti. „Tým, že spoločnosť vytvára subsystémy, zriaďuje“ v perspektíve systémovej teórie – ako to zhrnuli Kneer/Nassehi vo svojej úvodnej štúdii o Luhmannovi – „aspoň potenciálne diferenciu v pozorovacích vzťahoch, keďže pozorovania sú vždy pozorovaniami systémov. Predmetom teórie o spoločnosti je skúmanie vzájomných pozorovacích vzťahov spoločenských subsystémov a vzťahov a možností vzťahov medzi nimi.“[8] Systémová teória pozná „trojicu možností vzťahov“ (alebo „systémové referencie“), a to „(1) vzťah k celkovému systému spoločnosti, ku ktorému patrí a ktorý spoluvytvára, (2) vzťah k ostatným subsystémom a (3) vzťah k sebe samému“.[9]
Luhmann pritom argumentuje tak, ako keby existovala alternatíva k „monokontextualite bývalých ontologických svetov“ v „modernom, funkčne diferencovanom spoločenstve“ iba v podobe „polykontextuality svetov špecifických pre dané subsystémy“.[10] Tu by však teória diskurzov s odkazom na moderné interdiskurzy musela rozhodne povedať: tertium datur!, pretože aj Luhmannov pomocný pojem „interpenetrácia“[11] spočiatku trocha pokrivkáva, keďže sa zameriava iba na štrukturálne prepojenia medzi psychickými a sociálnymi systémami. Okrem toho práca s ,veľkýmiʻ funkčnými systémami, ako sú ,právoʻ, ,vedaʻ, ,umenieʻ atď., v skutočnosti neumožňuje rozlišovať medzi špeciálnymi diskurzmi pod touto prahovou úrovňou (porov. tézy Jürgena Linka).
A nakoniec, v systémovej teórii neexistuje ekvivalent pojmu inštitúcia (pokiaľ sa diskurzy považujú za viazané na inštitúcie). Otázkou pre príslušné modelovanie systémovej teórie by potom bolo, či by sa diferenciácia v špeciálnych diskurzoch mohla opäť zaviesť napríklad na programovej úrovni (na rozdiel od úrovne kódu). Georg Jäger tak odporučil ,empirickej literárnej vedeʻ, operujúcej na základe systémovej teórie, „dodatočné vybavenie aspektami teórie znakov“[12] a Christoph Reinfandt „ponúkol náčrt takéhoto dodatočného semiotického vybavenia systémovej teórie“.[13] Na jej (prázdnom) mieste zatiaľ stále stojí špecifická Luhmannova koncepcia ,zmysluʻ ako formy selektivity, ktorá zakladá sémantiku udržiavanú systémom. Všetky systémovo-teoretické pokusy o prepojenie psychických a spoločenských systémov by mali vychádzať práve z tohto. Oliver Jahraus a Benjamin Marius Schmidt preto navrhli „koncipovať literárne texty ako špecifické médiá medzi vedomím a komunikáciou“[14], čím sa veľmi priblížili k inštancii interdiskurzu a mechanizmu subjektívneho uplatnenia. (Mimochodom: Možno naopak hovoriť o pojme komunikácie v diskurznej teórii? Alebo je nahradený tým, čo teória interdiskurzov nazýva „subjektívnym uplatňovaním“ diskurzov?)
V nadväznosti na tieto body, ktoré presahujú rámec Luhmannovej práce, by bolo potrebné v oblasti literatúry zvážiť, do akej miery existujú styčné body medzi konceptom interdiskurzu a snahami Gerharda Plumpeho a Nielsa Werbera o vytvorenie „polykontextovej literárnej vedy“[15], ktorá rekonštruuje súbory vzťahov medzi systémom a prostredím, na ktorých sa podieľa „literatúra“, bez toho, aby ich chcela akýmkoľvek spôsobom nivelizovať. Výsledkom sú „veľmi odlišné príbehy o literatúre, ktoré už nie je možné zjednotiť do jedného celku“.[16]
Diskurzná teória by kriticky vnímala zreteľný odstup od textu na strane doterajšej literárnej vedy založenej na systémovej teórii. Najpresvedčivejšie výsledky sa totiž doteraz týkali skôr otázok žánrov a vývoja epoch[17] (tie sú na pomerne vysokej úrovni abstrakcie) ako detailných analýz textov. Tento deficit je literárnej vede orientovanej na systémovú teóriu celkom jasný. Werber už v roku 1992 vo svojej dizertácii zhrnul, že „doteraz publikovaná literatúra na tému systémová teória a literárna veda [...] sa vo veľkej miere zdržala zasahovať do úrovne textov. Vo všeobecnosti sa uspokojili s opakovaním, zdobením alebo miernymi korekciami teórie, ktorú ponúkol Luhmann“,[18] čo Claus-Michael Ort dôrazne potvrdil v súvislosti so systémovo-teoretickou variantou empirickej literárnej vedy, ktorej „naďalej chýba teoreticky explicitný a metodicky operacionalizovateľný prístup k ,textomʻ alebo presnejšie: k literárne sedimentovaným a transportovaným sémantikám“.[19] Ortov vlastný návrh smeruje k „polycentrickému viacúrovňovému systémovému modelu“, s ktorým „možno rovnako rekonštruovať (dynamické) sociálne selekcie a (sedimentované) sémantické selekčné konštrukty“.[20] Vo svojej práci o koncepcii reality v naratívnych textoch 19. storočia Ort to do určitej miery realizoval ako kombináciu systémovoteoretických a diskurznoteoretických komponentov (a tým ako kombináciu ,symbolického systému literatúryʻ a ,sociálneho systému literatúryʻ).[21] Aj novšie štúdie o literatúre pre deti a mládež, ako napríklad štúdie Hansa-Heina Ewersa,[22] sa opierajú o najdôležitejšie styčné body, ako je otázka významu autora v ,systéme konania v rámci literatúry pre deti a mládežʻ alebo operacionalizácia požiadavky ,jednoduchostiʻ nad rámec čisto tematického prispôsobenia, aspoň o paralelizáciu systému konania a systému symbolov, a tým aj o systémovoteoretické a diskurznoteoretické možnosti.
Naopak, teória diskurzov bola obviňovaná z toho, že sa zaoberá iba mocenskými štruktúrami a že ,dobrá literatúraʻ je vždy tá, ktorá má subverzívny potenciál. Preto by podľa tejto kritickej pozície výsledok akejkoľvek diskurznej analýzy bol v skutočnosti vždy vopred daný: „budú to diskurzy, ktoré štruktúrujú text, bude to buď konformný text, ktorý sa pridržiava prevládajúcich diskurzov, alebo subverzívny text, ktorý narúša poriadok diskurzov“. Hovoriť o moci a subverzii tak, ako to robila teória diskurzov, je „príliš zjednodušujúce alebo naivné“.[23]
S odvolaním sa na Foucaultovu „mikrofyziku moci“ by sa dalo namietať, že tu nejde len o typické nedorozumenie Habermasa, ktorý chápe diskurz ako pluralitnej moci, ale aj to, že Foucault, ktorý sa príliš nezaujíma o špecifiká literárnych diskurzov, je postavený proti pozícii, ktorú Luhmannova systémová teória už špecifickým spôsobom rozvinula pre literatúru, napr. aj bez zohľadnenia teórie interdiskurzov. Ale práve takéto Foucaultovu teóriu ďalej rozvíjajúce prístupy k diskurzom sú možno presne tie, ktoré by mohli byť obzvlášť produktívne (a pravdepodobne aj vzájomne) pre porovnanie so systémovou teóriou a ďalšie skúmanie afinít v oblasti nevyjasnených vzťahov.
Táto otázka by sa mala ďalej diskutovať.
[1] Gerhard Plumpe: Epochen moderner Literatur. Ein systemtheoretischer Entwurf. Opladen: Westdeutscher Verlag 1995, s. 34.
[2] Porov. tematický zborník vydaný Itamarom Even-Zoharom » Polysystem Studies« časopisu »Poetics Today« (II, I [1990)), na ktorý odkazuje Christoph Reinfandt (Systemtheorie. In: Ansgar Nünning [ed.]: Mecrler Lexikon Literatur- und Kulrurtheorie. Ansätze - Personen- Grundbegriffe. 2. vyd., Stuttgart, Weimar 1991, s. 621- 623, tu 621).
[3] Gerhard Plumpe/Niels Werber (Hg.): Beobachtungen der Literatur. Aspekte einer polykontexturalen Literaturwissenschaft. Opladen: Westdeutscher Verlag 1995.
[4] Porov. Georg Kneer/Armin Nassehi: Niklas Luhmanns Theorie sozialer Systeme. Eine Einführung. München: Fink 2000, hlavne s. 92-95.
[5] Urs Stäheli: Gesellschaftstheorie und die Unmöglichkeit ihres Gegenstandes. Diskurstheoretische Perspektiven. In: Schweizerische Zeitschrifr für Soziologie, roč. 21 (1995), s. 361-390. Urs Stäheli: Der Code als leerer Signifikant? Diskursrheorerische Beobachtungen. In: Soziale Systeme, roč. 2 (1996). č. 2, s. 257-281. Urs Stäheli: Schreibaktion: Doppelte Kontingenz und Normalisierung. In: kulmRRevolmion. zeitschrift für angewandte diskurstheorie, Nr. 43 (dec. 2001), s. 76-82.
[6] Porov. napr. Benno Wagner: Im Dickicht der politischen Kultur. Parlamentarismus, Alternativen und Mediensymbolik vom „Deutschen Herbst“ bis zur „Wende“. München: Fink 1992 (Materialität der Zeichen, Reihe A, Bd. 8), hlavne s. 339-355.
[7] Reinfandt (pozri pozn. 2, s. 622) oproti autorom Plumpe/Werber (Beobachtungen, pozri pozn. 3) navrhuje, „práve vo vzťahu“ medzi literárnym systémom a psychickými systémami „vidieť charakteristickú črtu literárneho systému“.
[8] Kneer/Nassehi (pozri pozn. 4), s. 115.
[9] Niklas Luhmann: Die Wisssenschaft der Gesellschaft. Frankfurt a.M.: Suhrkamp 1990, s. 635 (cit. podľa Kneer/Nassehi [pozri pozn. 4]. s. 115).
[10] Kneer/Nassehi (pozri pozn. 4), s. 142.
[11] Niklas Luhmann: Interpenetration – Zum Verhältnis personaler und sozialer Systeme. In: Zeitschrift für Soziologie, roč. 6 (1977), s. 62-76.
[12] Georg Jäger: Systemtheorie und Literatur Teil I: Der Systembegriff der Empirischen Literaturwissenschaft. In: IASL, 19, I (1994), s. 95-125, tu 117.
[13] Oliver Jahraus/Benjamin Marius Schmidt: Systemtheorie und Literatur. Teil III. Modelle Systemtheoretischer Literaturwissenschaft in den 1990ern. In: IASL, 23, I (1998), s. 66-111.- Porov. Christoph Reinfandt: Der Sinn der fiktionalen Wirklichkeiten. Ein systemtheoretischer Entwurf zur Ausdifferenzierung des englischen Romans vom 18. Jahrhundert bis zur Gegenwart. Heidelberg: Universitätsverlag C. Winter 1997.
[14] Ibid.
[15] Plumpe/Werber (eds.): Beobachtungen (pozri pozn. 4).
[16] Gerhard Plumpe: Literatur als System. In: Jürgen Fohrmann/Harro Müller (eds.): Literaturwissenschaft. Unter Mitwirkung von Susanne Landeck. München: Fink 1995, s. 103-116, tu 108.
[17] Porov. napr. Plumpe: Epochen moderner Literatur (pozri pozn. 1). – To platí aj pre modelovú analýzu „Funkčný systém lásky: dejiny a aktuálny význam romantického modelu“, ktorú Frank Becker/Elke Reinhardt-Becker vykonali s výslovným cieľom podrobnej analýzy založenej na zdrojoch. (porov. Frank Becker/Elke Reinhardt-Becker: Systemtheorie. Eine Einführung für die Geschichts- und Kulturwissenschaften. Frankfurt a.M., New York: Campus-Verlag 2001 [Campus Studium]. s. 173-214).
[18] Niels Werber: Literatur als System. Zur Ausdifferenzierung literarischer Kommunikation. Opladen: Westdeutscher Verlag 1992, s. 103.
[19] Claus-Michael Ort: Sozialsystem ,Literaturʻ - Symbolsystem ,Literaturʻ. Anmerkungen zu einer wissenssoziologischen Theorieoption für die Literaturwissenschaft. In: Siegfried J. Schmidt (ed.): Literaturwissenschaft und Systemtheorie. Positionen, Kontroversen, Perspektiven. Opladen: Westdeutscher Verlag 1993, s. 269-294, tu 271 a n.
[20] Ibid., s. 287.
[21] Claus-Michael Ort: Zeichen und Zeit. Probleme des literarischen Realismus. Tübingen: Niemeyer 1998 (STSL, zväzok 64).
[22] Hans-Heino Ewers: Literatur für Kinder und Jugendliche. Eine Einführung. München: Fink 2000, hlavne. s. 147-172 a 199-242.
[23] Niels Werber: Strukturalismus - Diskursanalyse- Systemtheorie. Ringvorlesung »Grundkurs Neuere deutsche Literaturwissenschaft« (Ruhr-Universität Bochum), 10.12.1999 (http://homepage.ruhr-uni-bochum/ de/ niels. werber/Ringvorlesung.html [geöffnet am 1.3.2002]).
Z nemeckého originálu (Rolf Parr: „Punktuelle Affinitäten, ungeklärte Verhältnisse: (Inter-)Diskursanalyse und Systemtheorie. Zur Einführung in die überfällige Debatte »Luhmann und/oder Foucault«.“ In Kulturrevolution, Heft 45/46, Jg. 2003, S. 55–58) preložil Roman Mikuláš.
Ako citovať
naposledy upravené: 10.07.2025 10:19
Komentáre
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.