Do akej miery sú (Foucaultova) teória diskurzov a (Luhmannova) teória systémov kompatibilné? Predbežný náčrt niektorých analógií a rozdielov. literárnovedné dielo
Autor diela
Oblasť literárnej vedy
Autor prekladu
Do akej miery sú (Foucaultova) teória diskurzov a (Luhmannova) teória systémov kompatibilné? Predbežný náčrt niektorých analógií a rozdielov.[1]
1. Hoci Foucaultova teória diskurzov a teória systémov Luhmannovho rázu vychádzajú z teoreticky málo príbuzných premís a paradigiem – epistemológia a kvantitatívna história, ako aj, napriek všetkým dištancovaniam, samozrejme aj marxizmus na jednej strane, Husserlova fenomenológia, biologická evolučná teória, výskum mozgu a, opäť napriek všetkým dištancovaniam, samozrejme aj Parsonsova systémová teória na druhej strane, ,užívateliaʻ oboch prístupov opakovane spontánne pozorovali nápadné analógie. Obe teórie sa vzťahujú hlavne na základné spoločenské štruktúry západnej moderny a analyzujú alebo opisujú ich podľa logiky špecializácie a rekombinácie, pričom obe pripisujú špecializujúcemu sa poznaniu strategickú pozíciu (raz ako „diskurz“, inokedy ako „kultivovaná sémantika“).
2. Na prvý pohľad sa zdá, že existuje jasný rozdiel v rozsahu „modelu“ hlavných analytických jednotiek („diskurzy“, „spoločenské subsystémy“). Obrazne povedané, platí to tak „horizontálne“, ako aj „vertikálne“: Zatiaľ čo Luhmannove subsystémy zahŕňajú takpovediac „obrovské“ oblasti ako ekonomika a veda, Foucaultove diskurzy (ako „diskurzívne formácie“ typu „analýza bohatstva“, „dejín prírody“, „všeobecnej gramatiky“) sa zdajú byť pomerne „úzko“ vymedzené čiastkové sektory „vedy“. „Vertikálne“ zahŕňajú Luhmannove subsystémy všetky „komunikácie“ v príslušnej oblasti, pričom pojem komunikácie je chápaný ešte širšie ako pojem konania a zahŕňa ho. Foucault naopak rozlišuje „diskurzívne“ a „nediskurzívne praktiky“, ktoré síce považuje za úzko prepojené, ale najprv ich rozlišuje podľa prevahy jazykových resp. nejazykových činností. Značný rozdiel možno ilustrovať na príklade Luhmannovho subsystému ekonomika a Foucaultovho diskurzu „Analýza bohatstva“: U Luhmanna sa spoločenský subsystém špecializuje („diferencuje sa“) tým, že kombinát „média“ s „binárnym kódom“ takpovediac jednotne ovplyvňuje všetky relevantné „komunikácie“. V prípade subsystému ,ekonomikaʻ sú príslušným „médiom“ peniaze (a binárnym kódom vykonaná alebo nevykonaná platba), takže všetky vykonané alebo nevykonané transakcie s peniazmi tvoria subsystém ,ekonomikaʻ. Foucaultova „Analýza bohatstva“ naopak znamená historicky špecifické, relatívne autonómne vedomosti, ktoré mohli byť takpovediac ,pasívneʻ (v zmysle vedeckého poznania) aj ,aktívneʻ (v zmysle hospodársko-politickej intervencie) spojené s reálnymi transakciami s peniazmi (ale napr. aj s javmi, ako je rozličná úrodnosť pôdy). Už tu je potrebné poznamenať podstatný rozdiel, že diskurz je od začiatku formulovaný jazykovo (alebo vo všeobecnejšom zmysle: semioticky), zatiaľ čo subsystém ekonomiky by v zásade mohol fungovať aj bez slov.
3. Pokiaľ ide o ,historickú presnosť diferencovaniaʻ, v zmysle toho, čo bolo povedané, potom tá je u Foucaulta od začiatku oveľa väčšia. U Luhmanna hrozí, že jediný historický mega-zlom – prechod od „stratifikovaných“ k „funkčne diferencovaným“ spoločnostiam – zatieni možné ďalšie mega-zlomy. Je však potrebné brániť Luhmanna pred široko rozšíreným banalizujúcim „fanúšikovským“ vnímaním: samozrejme, u Luhmanna existuje diferenciácia aj pred 17./18. storočím a stratifikácia aj po ňom.[2] Ide teda o dominanciu v štrukturálnych prepojeniach. Diferenciácia bez „uzavretia“ sa odlišuje od definitívnej diferenciácie sprevádzajúcej „uzavretie“ do „autopoietického subsystému“, ktorá historicky od 17./18. storočia zachvátila v západnej Európe/Severnej Amerike jeden „subsystém“ za druhým. Tu zohráva rozhodujúcu úlohu modelový symbol „autopoiesis“ prevzatý od Maturanu a Varelu, pričom precíznosť spočíva v zložitej otázke, či je „autopoiesis“ skôr modelom alebo (metaforickým) symbolom. Čo definitívne „uzatvára“ „subsystém“? „Médium peniaze“ existuje od čias vyspelých civilizácií Blízkeho východu a akú úlohu zohrávalo už v staroveku, sa Luhmann dočítal u Maxa Webera. Marx, ako je známe, kladie veľký dôraz na to, kde je možné kúpiť „voľnú“ pracovnú silu za peniaze (čo predtým nebolo možné). Pre Luhmanna je to len peňažná transakcia ako každá iná, o ktorú sa navyše vôbec nezaujíma. Čo teda „uzatvára“ subsystém? Ako jedna z najdôležitejších podmienok sine qua non sa javí vznik „sebaopisu“ (založeného na „sebapozorovaní“) vo forme „kultivovanej sémantiky“ špecifickej pre daný subsystém. Takáto špeciálna „kultivovaná sémantika“ sa zdá byť situovaná do tesnej blízkosti „špeciálneho diskurzu“. U Luhmanna však aspoň jadro „kultivovanej sémantiky“ raz „uzavretého“ subsystému zostáva identické, zatiaľ čo u Foucaulta napríklad v oblasti ekonomiky nachádzame diskurzívno-historický megazlom pri prechode od „analýzy bohatstva“ k „politickej ekonómii“. Tu by Luhmann pravdepodobne uviedol do hry kategóriu „programu“, ktorá musí zachytiť všetky otvorené otázky historickej detailnej analýzy. Nemajú rozdiely, ako napríklad medzi manchesterským kapitalizmom, regulovaným kapitalizmom sociálneho štátu a „reálnym socializmom“, žiadny význam pre subsystém ekonomiky? Odpoveď: Ide o rôzne „programy“. Ak však (pre Luhmanna málo zaujímavý) fenomén ako „kapitalizmus“ je „programom“, aký presne je potom rozdiel medzi „programom“ a „kultivovanou sémantikou“?
4. Ani Foucault neodpovedá na otázku historickej dynamiky diskurzov (či dokonca praktík). Foucault však ani neponúka komplexnú spoločenskú teóriu: analýza diskurzov sa vo veľkej miere obmedzuje na (dominantné) „diskurzívne praktiky“ a spočiatku označuje iba spojovacie body s (dominantnými) „nediskurzívnymi“ (ako napríklad ekonomika). Neskôr (po zavedení kategórie „dispozitív“) sa však analýza týchto spojovacích bodov a rozhraní výrazne posúva smerom k (dominantným) „nediskurzívnym“ praktikám. Deficit historickej analytickej operatívnosti nemá absolútne nič spoločné s údajným „ahistorickým štrukturalizmom“, tým pseudoľavicovým strašiakom sedemdesiatych rokov, ktorý ako panáčik vstaváčik z času na čas opäť vystrčí svoju hlúpu hlavu – skôr zostávajú historické zlomy (okolo ktorých sa všetko točí!) aspoň v diele Les mots et les choses záhadné, a to hlavne preto, že prepojenia s inými praktikami sú tu vynechané (čo sa mení v diele Folie et déraison. Histoire de la folie à l’âge classique a potom znova v diele Surveiller et punir. La naissance de la prison). Zásadne povedané, nedostatky v historickej analýze vyplývajú u Luhmanna aj u Foucaulta z problémov teoretického priblíženia synchrónie a diachrónie. Poznatok, že diachrónia je operatívne mysliteľná len vtedy, ak je chápaná ako diachrónia synchrónie (a nie vo forme „lineárnych filiácií“), je základom oboch teórií a robí ich potenciálne ,silnýmiʻ. Zvlášť geologická modelová symbolika (zlomy vrstiev atď.) v diele Les Mots et les choses je však nesprávna. Základným poznatkom by bolo: aj zdanlivo „stabilná“ synchrónia (t. j. synchrónia bez viditeľnej zmeny, „vrstva“ bez „zlomu“) sa dá chápať cyklologicky, konkrétne ako synchrónia v identickej reprodukcii (ktorej každý prvok a každý vzťah sa identicky reprodukuje, t. j. nahrádza). To platí ako pre diskurz v zmysle Foucaulta (všetky „výpovede“ sa reprodukujú identicky, napríklad prepisovaním alebo kopírovaním), tak aj pre subsystém v zmysle Luhmanna (všetky „komunikácie“ sa cyklicky opakujú)[3]. Práve biologický modelový symbol „autopoiesis“ by mal naznačovať tento cyklologický pohľad. Samozrejme, neexistujú absolútne stabilné synchrónie, pretože každá reprodukcia zahŕňa frikcie a vedie tak k neustálym molekulárnym ,odchýlkam v diskurzných udalostiachʻ (alebo v biologickej metaforike ,mutáciíʻ tak u Luhmanna ako aj Foucaulta). Napriek tomu existujú synchrónie, ktoré zostávajú celkovo stabilné po viac či menej dlhú dobu. Práve takéto synchrónie by sa dali v istom zmysle porovnať s „autopoietickými“ javmi a na ich základe by sa dali v prvom rade určiť „hranice“ (voči iným subsystémom, systémom alebo chaosu resp. „prostrediu“; alebo voči iným „diskurzom“). Skutočne vedecky operatívne by bolo opísať takéto (relatívne) ,stabilnéʻ synchrónie prostredníctvom ich reprodukčného vzorca (resp. systému viacerých reprodukčných vzorcov). Z čisto vedecko-historického hľadiska patria (podľa vzoru fyziokratických cyklických vzorcov) reprodukčné vzorce kapitálu („jednoduché“, t. j. identické, resp. „rozšírené“, t. j. s rastom) u Marxa medzi prvé takéto vzorce[4]. Ako je známe, tieto vzorce boli formulované tak, že implikovali historické tendencie, ako sú apórie rastu, a tým aj očakávateľné historické megazlomové body. Takéto dynamické (historické) implikácie chýbajú u Foucaulta a Luhmanna. V tomto smere by bolo potrebné ďalej rozvíjať obe teórie.
5. Ďalšie porovnávacie úvahy sa budú obmedzovať na semioticko-jazykové reprodukčné cykly a ich funkciu ako „diskurzy“ resp. ich funkciu pre „subsystémy“. V prípade Luhmanna tu najprv upúta pozornosť zreteľný deficit: Veľmi prekvapujúco (v dobe, keď sa hovorilo o „lingvistickom obrate“) je jazyk v syntetickom predstavení diela Soziale Systeme (Sociálne systémy) predstavený veľmi ,neskoroʻ (až dve kapitoly po konštitutívnej kapitole „Význam“) a takmer iba okrajovo (220 f.). Jazyk je pritom definovaný ako používanie „akustických alebo optických znakov pre zmysel“, teda v širšom zmysle semiotických alebo semiologických systémov vo všeobecnosti. Takéto „jazyky“ poznajú niektoré živočíšne druhy – ale ak má byť „zmysel“ ich podstatou (namiesto ich evolučného efektu), kde by potom bolo jeho miesto v evolúcii? S tým súvisí základná nejasnosť pojmu „zmysel“: Na jednej strane znamená (biologicky) číru „selektivitu“ (napríklad podľa modelu kliešťa, ktorý reaguje na maslovú kyselinu ako binárny spínač) – na druhej strane sa opiera o pojem „zmysel“ u Husserla, ktorého „ideálnu plnosť“ (ideale Fülle) dekonštruoval Derrida. Luhmannovi chýba moderný pojem jazyka v zmysle diferenciálnej siete paradigmatických sérií, hierarchií, opozícií, izotópií atď. (až v úplne posledných publikáciách sa objavujú nesmelé sporadické odkazy napríklad na Jakobsona) a chýba a fortiori pojem diskurzu v zmysle Foucaulta ako historicky špecifický priestor vypovedateľného a poznateľného. (Keďže Luhmann pracoval v prostredí, v ktorom bol neustále konfrontovaný so všetkými „postštrukturalistami“, ktorých tu a tam vo veľkej miere spomína, jeho vyhýbanie sa Foucaultovi svedčí o úprimnej bezradnosti.) U Luhmanna je „autopoietická“ reprodukcia spoločnosti a jej subsystémov, t. j. reprodukcia príslušných komunikácií, ktoré na seba plynule nadväzujú, regulovaná „zmyslom“. Konkrétne tento „zmysel“ vyplýva z „programov“. Naopak, Foucaultove diskurzy ako priestory vypovedateľného a poznateľného, ktoré sú čiastočne funkčne ekvivalentné, sa vyznačujú vyššou konkrétnosťou, väčšou operatívnosťou (najmä pri analýze textov alebo udalostí) a vyššou historickou vyhranenosťou.
6. S neistým statusom znakových systémov a jazykov a úplnou absenciou diskurzov u Luhmanna súvisí ďalšia zvláštnosť jeho systémovej teórie: Ako je známe, táto teória ostro rozlišuje medzi psychickými systémami a spoločenskými systémami a tým vylučuje zo spoločnosti všetky psychické „zážitky“, vrátane všetkých „myšlienok“, „nápadov“ a iných „fenoménov vedomia“. Ako prvý dôvod sa javí nemožnosť „nahliadnuť do hláv“, t. j. nemožnosť „pozorovať“ psychické procesy, ako je komunikácia. Z pohľadu teórie diskurzu sa však jedná o zdanlivý problém, ktorý vzniká v prvom rade ako dôsledok skutočnosti, že systémová teória nepozná analógiu kategórie diskurzu. Ak chápeme diskurzy s Foucaultom ako historicky špecifické generátory vypovedateľného a poznateľného, ktoré generujú najmä príslušné subjektivity, potom sa ako subjekty („psychické systémy“), tak aj spoločenské objekty ukážu ako generované diskurzom a následne prostredníctvom diskurzov ako „pozorovateľné“. Stačí len ďalej premýšľať nad nasledujúcim banálnym, ale aj základným príkladom: To, že nemecký rodený hovoriaci, ktorý nehovorí plynule žiadnym iným jazykom, čo si myslí, myslí v každom prípade v nemeckom jazyku, je tak isté, ako keby pozorovateľ mohol „nazrieť do jeho hlavy“. Tento model je potrebné špecifikovať pre diskurzy. Diskurzy vrátane ich subjektivity generujúcej sily sú ako jazyky objektívnymi skutočnosťami, ktoré môžu byť vedecky zachytené nezávisle od kontingentnej interakcie alebo komunikácie. Preto by bolo veľmi povrchné predpokladať epistemologicky relevantný rozdiel medzi počuteľnou rečou dvoch interagujúcich účastníkov a ich prípadným tichým premýšľaním: oboje patrí do rovnakého diskurzu a aj „tiché premýšľanie“ je viac-menej rekonštruovateľné na základe hlavnej línie diskurzu.
7. Problémy teórie diskurzu sa naopak vyskytujú, obrazne povedané, ,po stúpajúcej líniiʻ. Už samotné vymedzenie špeciálneho diskurzu je problematické: keďže sa to nedá urobiť jednoducho prostredníctvom „média“, ako to robí Luhmann (pretože spoločné médium všetkých diskurzov je jazykové alebo semiotické), musia sa príslušné výpovedné a poznateľné skutočnosti rekonštruovať tak z hľadiska ich hraníc, ako aj reprodukovateľnosti. Tento druh rekonštrukcie však nestačí – musí byť kombinovaný s inštitucionálnou analýzou (napr. pozície hovorcov, materiálne priestory a zariadenia, ako sú kliniky, laboratóriá, prednáškové sály atď. Všetko toto by malo byť v ideálnom prípade formulované v súbore reprodukčných vzorcov (k čomu existujú len náčrty).
Z „vertikálneho“ hľadiska sa ďalšia veľká otázka týkajúca sa teórie diskurzu týka spôsobu prepojenia medzi diskurzívnymi a nediskurzívnymi praktikami, ako aj kategórie „spoločenskej praxe“ ako takej. „Spoločenská prax“ by sa pravdepodobne aspoň v určitých prípadoch najviac priblížila kategórii „subsystému“. Analogicky k špeciálnym diskurzom a interdiskurzom by sa malo rozlišovať medzi špeciálnymi praktikami a interpraktikami. To, čo je u Luhmanna subsystém práva, by sa napríklad mohlo označiť ako špeciálna právna prax. K tomu by patrilo napríklad uväznenie zločincov v strážených celách – na rozdiel od špeciálneho právneho diskurzu s jeho zákonmi, komentármi, obhajobami, rozsudkami atď. Je to reprodukovateľnosť telesných praktík aj diskurzívnych ,rituálovʻ, ktorá zdá sa vytvára skutočnú „hranicu“ voči iným praktikám resp. diskurzom. To by sa dalo porovnať s Luhmannovými kritériami „médium“, „kód“ a „program“.
8. Z hľadiska teórie diskurzu by sa naopak malo kriticky preskúmať najmä formálne zjednotenie a rovnaké zaobchádzanie so všetkými subsystémami v Luhmannovej systémovej teórii. Symptomatickým problémom je problém „médií“: Intuitívne sa zdá, že rovnaké zaobchádzanie s takým evidentne operatívnym médiom, ako sú peniaze, s „médiom“ ako „láska“ alebo dokonca „súhrnom možností prekročiť formálne hranice (rozlíšenia) zvnútra von a na druhej strane nájsť označenia, ktoré pasujú, ale svojimi vlastnými formálnymi hranicami podnecujú ďalšie prekračovanie“ (to má byť „médium“ umenia[5]) nie je celkom pochopiteľné.
9. Najvýraznejšia kritika Luhmannovej systémovej teórie z perspektívy teórie diskurzov sa však týka formálneho rovnakého zaobchádzania so špeciálnymi diskurzmi a interdiskurzmi: Ak je dominancia logiky diferenciácie v subsystémoch, ako je ekonomika, právo a veda, pochopiteľná, v žiadnom prípade to neplatí v rovnakej miere pre „subsystémy“ ako „láska“, „náboženstvo“ a „umenie“. Ak v oboch prípadoch má ísť o „subsystémy“, tak v každom prípade o úplne odlišné druhy. V diele Versuch über den Normalismus (Esej o normalizme (178 ff.)) som to podrobnejšie diskutoval na príklade „lásky“: „Láska ako vášeň“ má byť diferencovaný, teda autopoietický subsystém „najosobnejšej komunikácie“, ktorého „uzavretosť“ sa prejavuje v modernom manželstve. Prekvapivo sa za dominantné kritérium príslušnej „komunikácie“ považuje recipročné prevzatie svetonázoru partnera (135, 168, 174), teda forma vedomia (resp. forma diskurzu), ktorá pravdepodobne prebieha z veľkej časti v „tichom myslení“ a mala by teda patriť do psychického systému (?). Kopulácia zjavne nepatrí medzi základné „komunikácie“ tejto „lásky“, pretože „sexualita“ je kombinovaná s „láskou“ iba ako „symbiotický mechanizmus“. To by buď znamenalo úplne neprijateľný biologizmus, alebo by to teoreticky ponechalo základné „komunikácie“ bez povšimnutia. Otázky antikoncepcie, intenzity orgazmu, impotencie, frigidity, neplodnosti, latentnej incestuóznosti malých rodín (Oidipov komplex) atď. nepatria do diferencovanej subsystému „láska“. Sú jednoducho prehliadané a mali by byť považované za „prostredia“ alebo „interpenetrácie“ (!) s inými subsystémami (ktorými?). Tento príklad ukazuje, že v prípade „lásky“ máme do činenia s fenoménom, ktorého pochopenie si vyžaduje logiku oddiferencovania namiesto diferenciácie – preto je Foucaultova teória dispozitívu sexuality systematicky aj historicky jednoznačne nadradená subsystému „láska ako vášeň/manželstvo“. Ak by sme namiesto fantazmatickej biologickej výbavy stanovili ako jadro antropologickej dispozície, ktorá je historicky konkretizovaná diskurzmi, niečo ako „túžbu po rozkoši v dlhotrvajúcom erotickom blahu vo dvojici“, potom by sa táto dispozícia z hľadiska teórie diskurzov dala chápať ako „elementárna prax“, a to ako „elementárna interprax“ s príslušným „elementárnym diskurzom“ ako „elementárnym interdiskurzom“. V moderných podmienkach, o ktorých hovoria Luhmann aj Foucault, do tohto interdiskurzu vstupujú, ako ukázal Foucault, najmä prvky eugenických, psychologických (najmä psychoanalytických), popmediálnych, „športových“ a iných špeciálnych diskurzov resp. interdiskurzov. Eros diabolos pri tom pôsobí vždy kombinujúco aj oddiferencujúco: prostredníctvom zmeny funkčnosti ľubovoľných činností, komunikácií a diskurzívnych prvkov z ľubovoľných „subsystémov“ a diskurzov na vlastnú, pre príslušné indivíduá zvyčajne dominantnú elementárnu interprax.
10. Apórie pri pokuse konštruovať interprax ako „lásku“ ako diferencovaný subsystém sú symptomatické pre základné problémy teórií, ktoré sa snažia pochopiť moderné spoločnosti (alebo kultúry) podľa logiky špecializácie a rekombinácie (teda ako pre systémovú teóriu, tak aj pre teóriu diskurzov). U Luhmanna sú subsystémy diferencované bez toho, aby táto skutočnosť vyvolávala špecifické problémy rekombinácie. Zdá sa, akoby fakt úspešnej diferenciácie už sám osebe zaručoval ďalšiu kompatibilnú koevolúciu s ostatnými subsystémami a ostatnými „prostrediami“ spoločnosti. Chýbajú teda nielen analýzy možných nevyhnutných vnútorných frikcií v rámci subsystémov, ale predovšetkým analýzy frikcií medzi subsystémami: Ako by to bolo, keby nevyhnutné prepojenie lásky s ekonomikou tendenčne znemožňovalo lásku (pozri Brecht)? Podľa Luhmanna nie sú potrebné žiadne špecifické medzisystémové inštancie. Správnou kritikou postulátu totalizujúcich ideológií resp. „morálok“ pre moderné spoločnosti sa vyhýba otázke čiastočných medzi-systémových inštancií (ako sú interdiskurzy). V prípade systémovej teórie to môže prekvapiť, keďže kategória systému, rovnako ako kategória štruktúry, eo ipso implikuje problém nadmernej determinácie všetkých jednotlivých subsystémov prostredníctvom súhrnu ich prepojení. V súlade s tým interdiskurzívna teória považuje každú špecializáciu za „friktívnu“ alebo „frikčnú“ udalosť, ktorá spontánne generuje interpraktické a interdiskurzívne prvky, ktoré za určitých okolností vedú k paradoxnej emergencii interdiskurzov, ako sú populárne náboženstvo, populárna veda, umenie/literatúra, mediálna zábava a mediálna politika. Tieto interdiskurzy sa podobne ako špeciálne diskurzy (a podobne ako praktiky) vyvíjajú diskontinuálne, pričom rozhodujúcu úlohu zohrávajú prepojenia a odpojenia, diferenciácie a redukcie diferenciácií. Ide (aj u Luhmanna) o evolúciu (ktorá môže zahŕňať revolúciu), ktorú možno ideálne opísať reprodukčnými vzorcami jednotlivých praktík a diskurzov, ako aj ich prepojení. V tomto smere stojí za to pokračovať v práci – modelový symbol „autopoiesis“ môže byť pritom veľmi inšpirujúci.
[1] Nasledujúce tézy vychádzajú zo štúdia Luhmannových diel od začiatku sedemdesiatych rokov (pozri náš Literatursoziologisches Propädeutikum /Úvod do literárnej sociológie/). Zameriavajú sa na niekoľko zásadných námietok, pri ktorých som nepovažoval za potrebné opäť podrobne prečítať všetky Luhmannove texty (na čo by mi chýbal čas). Bolo by žiadúce, aby sa v diskusii moje námietky, pokiaľ by sa považovali za vyvrátiteľné, považovali aspoň za relevantné otázky. (K tejto téme pozri aj Versuch über den Normalismus, s. 172-184.) Na takúto diskusiu by bolo pripravené ďalšie číslo kRR.
[2] Prísne vzaté, skutočná „stratifikácia“ sa objavuje až s „diferencovanými spoločnosťami“: to, čo predchádzalo a čo Luhmann nazýva „stratifikáciou“, bola stavovská hierarchizácia, ktorá fungovala práve „kvalitatívne-symbolicky“ a preto netvorila kvantifikovateľné kontinuum. Vôbec nebolo jasné, či svetský ministeriál stál nad alebo pod domkapitularom atď. Kvantifikovateľné kontinuum a tým aj „stratifikácia“ v pravom zmysle americkej sociológie predpokladá atomizáciu spoločností, ktorá poskytuje predpoklad pre prísne kvantitatívny, kontinuálny, teda štatisticky „vertikálny“ poriadok (napríklad „životnej úrovne“). Inými slovami: skutočná „stratifikácia“ je normalistická štruktúra.
[3] Dodatočná poznámka pre nášho priateľa Siegfrieda Jägera: Aj „diskurzívne vlákna“ (ako „toky vedomostí v čase“) by sa podľa môjho názoru mali chápať cyklologicky: teda skôr analogicky k populáciám v biotope, z ktorých niektoré sa stabilne rozmnožujú, niektoré mutujú, niektoré sa objavujú nanovo a iné vymierajú – alebo sú niektoré zožrané inými. To, čo sa zdá, že tam „tečie“, sú teda jednotky, ktoré sa neustále (re)produkujú.
[4] K tomu viac v Jürgen Link: „Marx denkt zyklologisch“, in: kultuRRevolution 4/1983 (marx 100 jahre -tot?), s. 23-28.
[5] Die Kunst der Gesellschaft, Frankfurt/Main (Suhrkamp) 1995, s. 191 (Ide o veľmi bystrý pokus zovšeobecniť štruktúru ornamentov v Foersterovských pojmoch. Možno by pojem ozvláštnenia vec zjednodušil – ide však zrejme o základné pravidlo „programu“ a sotva o „médium“, ak má takéto fungovať analogicky ako „peniaze“).
Z nemeckého originálu (Jürgen Link: „Wieweit sind (foucaultsche) Diskurs- und (luhmannsche) Systemtheorie kompatibel? Vorläufige Skizze einiger Analogien und Differenzen.“ In Kulturrevolution, Heft 45/46, Jg. 2003, S. 58–62) preložil Roman Mikuláš.
Ako citovať
naposledy upravené: 08.07.2025 19:53
Komentáre
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.