(Luhmannova) teória systémov – (Foucaultova) teória diskurzov. Analógie a rozdiely. Ohlas. literárnovedné dielo
Autor diela
Oblasť literárnej vedy
Autor prekladu
Systémová teória a historická analýza diskurzov už boli v empirickom výskume viackrát prepájané.[1] Z pohľadu literárnej vedkyne pracujúcej v oblasti systémovej teórie ponúka teória diskurzov – najmä z metodologického hľadiska – doplnenie niektorých medzier v systémovoteoretickom prístupe[2]: postup, ktorý je možný práve vďaka mnohým podobnostiam oboch teórií. „Obe [...] sa vzťahujú hlavne na základné spoločenské štruktúry západnej moderny a analyzujú alebo opisujú ich podľa logiky špecializácie a rekombinácie, pričom obe pripisujú špecializujúcemu sa poznaniu strategickú pozíciu (raz ako „diskurz“, inokedy ako „kultivovaná sémantika“).“[3] Práve táto blízkosť medzi pojmami diskurz a sémantika vytvára základ pre akékoľvek porovnávacie nahliadanie na obe teórie.
Pojem sémantika označuje jazykové a kultúrne vzorce alebo ešte abstraktnejšie „použiteľné formy“[4], ktoré poskytujú jednotlivcovi „pravidlá spracovania zmyslu“ [5]. Zmysel otvára obzory pre možnosti konania a prežívania[6], je aktualizáciou určitej komunikácie na pozadí jej možných alternatív: „Pod sémantikou teda rozumieme vyššie generalizovaný, relatívne nezávislý od situácie dostupný zmysel.“[7] Sémantika zahŕňa celé kultúrne vedomosti, ktoré zasahujú do výberu spojeného so spracovaním zmyslu. Inými slovami: je to súhrn toho, čo konštituuje zmysel sveta – v istom význame súhrn všetkých foriem, ktoré pripisujú význam skutočnosti a ľudskej existencii. Myslenie, konanie a prežívanie jednotlivca je riadené sémantikou. Pojem sémantika teda podobne ako Foucaultov pojem diskurz znamená jednak „historicky špecifický priestor vyjadriteľnosti a poznateľnosti“[8], ako aj „inštitucionalizovaný, regulovaný spôsob reči, pokiaľ je spojený s konaním“[9]. Je to kategória horizontu zmyslu, ktorá prostredníctvom jazyka umožňuje všetky možné komunikácie v systéme. Sociálny zmysel sa však nevyčerpáva v jazyku: patria k nemu aj predmety ako sakrálne predmety, králi, mince, futbalové lopty atď.[10] Na jazyku je však zreteľne vidieť, ako subjekty zostávajú nepriamo zapojené do spoločnosti, hoci podľa Luhmanna patria k prostrediu (Umwelt) spoločnosti: jazyk umožňuje pravidelné štrukturálne prepojenie systémov vedomia a komunikácie. To však neumožňuje predvídavý pohľad do hláv, ako to postuluje teória diskurzov. Vedomia (subjekty) zostávajú nakoniec nepozorovateľné, pozorovateľná je len (sociálna) komunikácia. Jazyk ako forma štrukturálneho prepojenia síce zviditeľňuje určité jazykové myslenie v okamihu prebiehajúcej komunikácie, ale komunikácia a myslenie sa môžu líšiť. Myslenie sa môže vzdialiť od reči, je viac ako jazyk[11]: pridávajú sa k nemu obrazy, asociácie a pocity. Sémantika spoločnosti síce vytyčuje hranice mysliteľného, napriek tomu však nie je možné pozorovať to, čo sa myslí, ale domnienky o určitých jazykovo formulovaných myšlienkach sú vybavené len určitou mierou pravdepodobnosti.
Sémantika je teda pozorovateľná len vo svojej komunikatívnej a materiálnej realizácii. Sem samozrejme patrí „každá kliatba veslárov na galejách“[12] – všetky jazykové svedectvá spoločnosti, ale aj médiá ako obrazy, hudba alebo symboly. Luhmann teraz vyčleňuje pojem sémantika, pre ktorý používa aj termín sémantický aparát, od takzvanej kultivovanej sémantiky. Toto rozlíšenie má veľký význam najmä pre literárnych vedcov, keďže ich predmety štúdia často pochádzajú z kultivovanej sémantiky, ktorá je definovaná ako „vážna, zachovaniahodná komunikácia“, ako „osobitná varianta textualizácie“. Zároveň preberá funkciu „kontrolovať hranice jazykového vyjadrenia a riziká formulácií“ a umožňuje „naštartovanie osobitnej evolúcie myšlienok“[13]. Kultivovaná sémantika je teda na jednej strane adresovaná ako reflexná úroveň sémantiky (sémantického aparátu), je miestom, kde sa diskutuje o kultúrnych vedomostiach spoločnosti, ktoré môže potvrdzovať aj variovať. Na druhej strane sa médiá kultivovanej sémantiky chápu ako vysoké formy sémantiky. K kultivovanej sémantike patria predovšetkým literárne texty, ktoré si zaslúžia zachovanie, ako napríklad umelecký ľúbostný román, ktorý síce zároveň odkazuje na sémantický aparát, ale vďaka svojej schopnosti postaviť proti bežnej realite inú „verziu tej istej reality“[14] získava slobodu, ktorá práve umožňuje odchýlku od kultúrnej praxe. Táto zvláštna realita sa čiastočne výrazne líši od zvyčajnej reality[15] a na pozadí tejto odchýlky získava spoločnosť možnosť „pozorovať samú seba“[16]. Stáva sa totiž zrejmé, že svet môže byť niečím iným, než čím je, napr. krajším, spravodlivejším alebo usporiadanejším. Fiktívna realita produkuje alternatívne modely reality podľa vlastných pravidiel, ktoré poskytuje iným systémom – pre ich vlastný evolučný vývoj – ako sémantický materiál.
Hoci evolučné zmeny v sémantike sa objavujú súbežne so zmenami v štruktúre spoločnosti, neexistuje priama súvislosť medzi evolúciou ideí a evolúciou spoločnosti[17]. Sociálna zmena môže síce zvýšiť pravdepodobnosť určitých variácií[18], ale potenciálny sémantický materiál, ktorý by mohol byť k dispozícii spoločnosti, vďačí za svoje „variácie“[19] sám sebe. „A v skutočnosti už samotná forma myšlienkovo a písomne zachyteného duchovného dedičstva predstavuje podnet na jeho zmenu.“[20] Väčšina variácií však zostáva bez následkov. Až keď preukážu „plauzibilitu a evidentnosť“[21], teda sľubujú vyriešenie spoločenských problémov, môžu byť začlenené do sémantického aparátu. Ale skôr, ako sémantika prevezme svoju špecifickú funkciu ako procesor významu, je – najmä v literárnych textoch[22] – podrobená skúške. Pre tento evolučný proces diferenciácie a rozdiel medzi pojmami kultivovaná sémantika a sémantika neexistuje – podľa mojich vedomostí – žiadny priamy ekvivalent vo Foucaultovej teórii diskurzu. Foucault síce vo svojich dielach z 60. rokov hovorí o literatúre ako o kontradiskurze. Tu je inakosť možná, pretože literatúra sa nachádza mimo bežných diskurzívnych obmedzení a môže prekročiť hranice, ktoré sú v nich stanovené.[23] Literatúra teda spochybňuje realitu a vzorce jej vnímania. Dáva čitateľovi možnosť pozrieť sa za hranice každodenného života a má tak subverzívny potenciál. Neskôr však Foucault možnosti literatúry hodnotí menej pozitívne. Aj ona sa stáva súčasťou vládnuceho (hegemonického) diskurzu, zobrazuje ho alebo sa podieľa na jeho tvorbe. Literatúra je štruktúrovaná poetologickými doktrínami a politickými, ekonomickými, právnymi, medicínskymi atď. diskurzmi. Pravda najskôr leží presne uprostred a je adekvátnejšie a diferencovanejšie vyjadrená Luhmannovým konceptom vysokej literatúry ako kultivovanej sémantiky, ktorá môže byť afirmatívna aj inovatívna. Okrem toho ku kultivovanej sémantike nepatria len literárne, ale aj napríklad náboženské, filozofické, politické alebo právnické texty. Naopak, existujú aj literárne texty, ktoré skôr patria do sémantického aparátu, pretože nepatria k „zachovaniahodnej“ literatúre a ani sa reflexívne neodvolávajú na spoločnosť. Patrí sem predovšetkým veľká oblasť triviálnej literatúry.
To, čo je v literárnej vede založenej na systémovej teórii menej ostro formulované ako v teórii diskurzov, je elaborované zdôvodnenie, prečo kategórie autora a jednotlivého literárneho diela ako uzavretého estetického celku už nie sú zaujímavé. Rovnako ako sémantika, aj diskurzy sa formujú okolo určitých tém, analytik diskurzov sa už nezaujíma o to, kto čo hovorí, ale o to, čo sa hovorí na určitú tému. Autor ako osoba sa teda vo veľkej miere ignoruje, aby sa – ako zdôrazňuje aj Luhmann – zabránilo vecne neopodstatnenému pripisovaniu komunikácie jednej osobe, keďže dôležitejšie je, ako spoločnosť komunikuje o určitej téme.[24] Kategória autora je odhalená ako výsledok usporiadajúcej sily, ktorá dlho neoprávnene individualizovala dejiny ducha, myšlienok a literatúry. Texty sa však stávajú nezávislými od svojich autorov, akonáhle prenikli do diskurzu. Autor už nemá vplyv na to, čo spoločenská evolúcia urobí s jeho myšlienkou. Tematické zoskupenie diskurzov potom vyžaduje, aby sa literárne texty čítali len s ohľadom na jednotlivé špeciálne diskurzy. To, čo u Luhmanna ešte nefiguruje ako „osobitná metóda“[25], sa stáva princípom: „Povolené je teda ‚rozbitie‘ textov, izolovaná analýza jednotlivých textových prvkov bez súčasného zohľadnenia ich textového prostredia. Keďže jazykový materiál, ktorý tvorí texty, aspoň potenciálne prechádza všetkými textami a textovými druhmi, hranice konkrétneho textu už nehrajú žiadnu úlohu. Jasné vyznačenie hraníc medzi textami umožňuje rovnocenné zachytenie písomných dokladov rôzneho pôvodu.“[26]
Ak sa doteraz ukázali niektoré podobnosti, ale aj rozdiely medzi systémovou a diskurznou teóriou, ktoré majú pre literárnych vedcov predovšetkým metodické dôsledky, konkrétne spôsoby opisu spoločnosti vykazujú aj výrazné rozdiely. Tento rozdiel vyplýva predovšetkým zo zmeny perspektívy. Diskurzná teória vníma spoločnosť diferencovanú primárne prostredníctvom špeciálnych diskurzov, ktoré sa prejavujú ako právny, medicínsky alebo politický diskurz; primárnym kritériom diferenciácie systémovej teórie je funkčná diferenciácia spoločnosti na čiastkové systémy. Každý z týchto systémov plní exkluzívne a autonómne určitú funkciu. Hospodársky systém zabezpečuje distribúciu vzácnych tovarov, vedný systém získava poznatky o skutočnosti, právny systém formuluje a zabezpečuje právne normy, politický systém prijíma kolektívne záväzné rozhodnutia, systém intímnych vzťahov konštituuje individualitu. To neznamená, že napríklad právne alebo vedné diskurzy, ako je medicína, nehrajú žiadnu úlohu pre jednotlivé funkčné systémy (ktoré nie sú totožné s právnym alebo vedeckým systémom). V týchto systémoch sa však neobjavujú ako prvky systémovej komunikácie, ale ako pozorovania druhého rádu, ako cudzie pozorovania, ktoré sú zase pozorované systémom a môžu vyvolávať rezonanciu. Aby sme to objasnili na príklade: nie je vylúčené, že témy ako frigidita, impotencia alebo neplodnosť hrajú úlohu v systéme lásky. Záleží len na tom, na základe akej hlavnej diferenciácie sa o týchto témach komunikuje. Hovorenie o frigidite milenky patrí do komunikácie v láske, ak ide o to, že citová chladnosť milenky spochybňuje jej lásku (totálne porozumenie) k milencovi, t. j. bráni aktualizácii pozitívnej kódovej hodnoty, pretože od romantizmu sa zmyselné sexuálne spojenie považuje za podstatnú súčasť lásky. Aj komplex témy antikoncepcie sa dá komunikovať s odkazom na hlavný rozdiel systému lásky (úplné porozumenie/neporozumenie)[27]. Muž, ktorý túži po dieťati, očakáva od svojej ženy, že prevezme jeho perspektívu, teda bude sa správať zodpovedajúcim spôsobom a napríklad prestane užívať antikoncepčné tabletky. Jej pretrvávajúce antikoncepčné opatrenia mu ukazujú, že ho nechápe, a tak opäť aktualizujú negatívnu kódovú hodnotu v systéme lásky. Všetky tieto témy môžu byť samozrejme tematizované aj inými systémami na základe ich príslušnej hlavnej diferenciácie: Vedný systém sa tak môže pýtať, či ide o neplodnosť alebo frigiditu v medicínskom (psychopatologickom) zmysle (pravda/nepravda), náboženský systém sa môže pýtať, či je antikoncepcia z hľadiska viery prijateľná alebo nie (transcendentné/immanentné), a hospodársky systém čelí problému, či je investícia do reprodukčnej medicíny – v zmysle hlavnej diferenciácie platiť/neplatiť – výnosná. Tieto komunikácie môže potom pozorovať systém lásky a vytvárať rezonancie. Zistenie psychopatologickej necitlivosti ženy môže napríklad viesť k preprogramovaniu, pričom sexualita v interakčnom systéme lásky už nie je považovaná za výnimočný znak úplného porozumenia partnerov, ale je nahradená nežnosťou alebo verbálnou pozornosťou. Systém teda zostáva autonómny a orientovaný na svoju vlastnú hlavnú diferenciáciu, ale je schopný pozorovať a spracovávať komunikáciu iných systémov, pokiaľ sú pre jeho vlastný systém relevantné.
Postulát autonómnosti funkčných systémov sa v žiadnom prípade nedá stotožniť so slepou uzavretosťou. Funkčné systémy neustále pozorujú svoje okolie. Okrem toho nesmieme prehliadať mechanizmus štrukturálneho prepojenia. Existujú hierarchické prepojenia, ako napríklad medzi mozgom a vedomím alebo medzi psychickými a sociálnymi systémami, ako aj nehierarchické, koordinatívne prepojenia, ako napríklad medzi rôznymi subsystémami spoločnosti.[28] Ako príklady takýchto štrukturálnych prepojení uvádza Luhmann v diele „Die Gesellschaft der Gesellschaft“ (Spoločnosť spoločnosti) pre systémy politiky a ekonomiky dane a poplatky, pre právo a politiku ústavu, pre právo a ekonomiku vlastníctvo a zmluvy, pre vedu a vzdelávanie univerzitu, pre vzdelávací systém a ekonomiku vysvedčenia a certifikáty.[29] Ďalšie prepojenie medzi funkčnými systémami vzniká tým, že systémy nielenže plnia funkciu pre celú spoločnosť, ale poskytujú služby aj pre iné subsystémy. Luhmann tieto služby nazýva výkony. Vedný systém tak produkuje poznatky, ktoré sú využiteľné v najrozličnejších systémových kontextoch. „Politický systém využíva vedecké poznatky na pomoc pri rozhodovaní, ekonomický systém ich využíva, ak sa javia ako ziskové – a právny systém sa nakoniec necháva podporovať odbornými posudkami v procesoch. [...] Pre všetky systémy platí, že prostredníctvom poskytovania a prijímania výkonov sa nachádzajú v neustálom procese výmeny s ostatnými systémami.“[30] Nesmieme však zabúdať, že systémy jednoducho nekopírujú výkony iných systémov, ale ich pretvárajú podľa pravidiel spracovania významu platných v prijímajúcom systéme.
Systémová teória teda opisuje spojenie medzi čiastkovými systémami nie menej výrazným spôsobom ako teória diskurzov, ale úplne inak. Pojmy špeciálny diskurz a funkčný systém totiž nie sú navzájom porovnateľné a ani pojem dispozitív nemá v systémovej teórii priamu obdobu.[31] Systémová teória síce dokáže opísať niektoré sémantické (diskurzívne) javy ako také rovnako diferencovane (alebo dokonca diferencovanejšie), ale z inej perspektívy. Ak by sme chceli pozitívne zdôrazniť potenciál systémovej teórie v porovnaní s diskurznou teóriou, mohli by sme povedať, že diskurzná teória síce opisuje diskurzy, ale nemá prostriedky na vysvetlenie, ako presne na seba rôzne diskurzy pôsobia, ako rôzne oblasti spoločnosti – na procesnej úrovni – vzájomne interagujú. Môže diskurzná teória vysvetliť, prečo majú medicínsky, právny, psychologický a biologický diskurz o sexualite tieto špecifické účinky (nielen pokiaľ ide o intenzitu) na sexuálnu prax? Systémová teória to dokáže, pretože má na to lepšie analytické nástroje, keď hovorí o autopoiéze, pozorovaní, rezonancii a výkone.
Systémová teória však neposkytuje žiadnu odpoveď, ak sa zameriame na diskurznú teóriu, ktorú ďalej rozvinul Jürgen Link, a na príslušný koncept interdiskurzu. Tieto diskurzívne prvky, „ktoré nie sú obmedzené len na jeden alebo niekoľko špeciálnych diskurzov, ale skôr navzájom korešpondujú naprieč viacerými diskurzmi“ [32], ako napríklad šport ako interdiskurz v užšom zmysle, férovosť ako interdiskurzívny prvok alebo auto ako kolektívny symbol, Luhmann neberie do úvahy, hoci je ich význam pre modernú spoločnosť a jej spracovanie zmyslu neoceniteľný.
Ak teória diskurzov rozlišuje diskurzy na špeciálne diskurzy, interdiskurzy a hegemonické diskurzy, ako aj dispozitívy, sémantika sa (okrem svojho vlastného obsahu) rozvetvuje na symbolicky generalizované komunikačné médiá, hlavné rozdiely (kódy), programovanie a symbiotické mechanizmy. Komunikačné médiá majú za úlohu „zabezpečiť úspech“[33] komunikácie, ktorá je sama osebe nepravdepodobná. Vytvárajú spojenie medzi ponukou komunikácie a jej prijatím. Oddeľujú komunikáciu od sociálnych väzieb a nastavujú ju na komunikáciu s neznámymi osobami.[34] Dodatočným efektom je, že médiá sú štruktúrované tak, že v podstate obmedzujú komunikáciu na jednoduchú alternatívu. Symbolicky zovšeobecnené komunikačné médium vedeckého systému pravda tak odkazuje na alternatívu pravda/nepravda, komunikačné médium hospodárskeho systému peniaze odkazujú zas na alternatívu platiť/neplatiť. V hospodárskom systéme tak môže časť komunikácie prebiehať dokonca bez slov. Aktualizácia kódových hodnôt v hospodárskom systéme prostredníctvom platby alebo neplatby je však samozrejme len špičkou ľadovca. Najskôr je potrebné rozhodnúť, ktorá hodnota sa má aktualizovať. Tu prichádzajú do hry programy. V hospodárskom systéme sú to ceny, od ktorých závisí, či dôjde k platbe alebo nie. Hospodársky systém sa teda neustále zaoberá stanovením a opätovnou zmenou cien, ktoré udržujú tok platieb pri uprednostňovaní pozitívnej hodnoty kódu. Tu zohráva úlohu na jednej strane pozorovanie trhu a na druhej strane pozorovanie udalostí mimo systému, ako je nedostatok surovín, zmena módnych trendov, nové poznatky z ekonomickej teórie alebo politický vývoj. Tieto udalosti v prostredí síce nemôžu systém priamo preprogramovať, ale prostredníctvom rezonancie môžu prispieť k zmenám, ktoré zaručujú prežitie systému v meniacom sa prostredí. Všetka komunikácia v hospodárskom systéme – každá marketingová porada, každý rozhovor so zákazníkom a aj každá analýza trhu na základe nových poznatkov sociálnych vied – prebieha s ohľadom na hlavnú diferenciáciu.
Aký rozdiel má „manchesterský kapitalizmus, regulovaný kapitalizmus sociálneho štátu a ,reálny socializmusʻ“[35] pre hospodársky systém? Podstatný, dalo by sa povedať, pretože reálny socializmus má vplyv nielen na systém hospodárstva, ale na celú štruktúru funkčne diferencovanej spoločnosti. Dominancia politického systému a jeho média moci vedie k odbúravaniu diferencovanosti spoločnosti. Všetky systémy strácajú svoju autonómiu, pretože už nevytvárajú prvky, z ktorých sa skladajú, ak sú riadené a programované zvonku. Protiklad medzi manchesterským kapitalizmom a sociálnym trhovým hospodárstvom sa naopak nachádza na úrovni environmentálnych podmienok funkčného systému hospodárstva. Tieto politické, právne alebo vedecké rámcové podmienky môžu iniciovať iba preprogramovanie systému prostredníctvom rezonancie.
V ostatnom čísle časopisu Kulturrevolution Jürgen Link predpokladal, že historické zlomy podľa systémovej teórie po historickom mega zlome prechodu od stratifikačnej k funkčnej diferenciácii spoločnosti môžu byť stanovené len v programoch, pretože kódy systémov musia zostať stabilné.[36] Toto zistenie platí dovtedy, kým sa nezmení celá štruktúra spoločnosti (napr. politickou zmenou systému smerom k diktatúre) alebo – čo je iná, ale menej pravdepodobná možnosť – kým systém nezmení svoju funkciu. Systém, ktorý sa však zdá byť práve uprostred tohto procesu, je systém intímnych vzťahov.[37] Ak Luhmann vo svojej štúdii „Liebe als Passion“ (Láska ako vášeň) opisuje lásku ako spoločenský subsystém, ktorý slúži na „validáciu sebaprezentácie“[38], teda, jasnejšie povedané, na „konštrukciu individuality“[39], pohľad na súčasnú realitu lásky ukazuje, že konkurenčný model takzvaného partnerstva formuluje menej vysoké nároky. V partnerstve už milovaný človek nie je výhradným potvrdzovateľom svetonázoru, pretože partneri majú mimo ľúbostného vzťahu rozmanitú sieť priateľov a známych, ktorá má pre jednotlivca podobný význam ako ľúbostný partner.[40] Láska sa teda zaradí medzi ostatné medziľudské kontakty, v nej už jednotlivec nenachádza sám seba, ale hľadá podporu v každodennom živote, aby zvýšil svoje blaho. Skutočné ľúbostné príbehy sú väčšinou kombináciou romantickej a partnerskej sémantiky[41], ktorá vzniká na základe sebaprogramovania. Milujúcim sú k dispozícii dve hlavné sémantiky, pričom romantika sa stále javí ako ideál, ako túžba, zatiaľ čo partnerstvo je modelom reality overeným v skutočnom vzťahu. To, čo nakoniec vznikne ako výsledok vlastného programovania systému – skôr romantická láska alebo skôr objektívne partnerstvo – bude závisieť od jednotlivých komunikantov, pretože nakoniec sa všetko vráti k otázke, akú funkciu má láska pre jednotlivcov. Má slúžiť formovaniu „ja“, teda v romantickom zmysle vytvárať individualitu, alebo sa stretávajú jednotlivci, ktorí už dávno formovali a stabilizovali svoje „ja“ v zmysle konštruovania seba samých, a teda sú na romantickú lásku odkázaní len podmienečne? Sú ľudia ochotní milovať už natoľko deindividualizovaní, že cieľom lásky je pre nich len blaho a vzájomná podpora pri zvládaní každodenného života? Od týchto základných očakávaní bude závisieť vysoko individuálny priebeh jednotlivých vzťahov, od toho bude závisieť, čo nakoniec zakóduje systém lásky. V horizonte Luhmannových úvah o láske – a všeobecne o teórii sociálnych systémov – nebolo takéto dvojité kódovanie alebo dvojité programovanie samozrejme plánované, ale teórie majú niekedy tendenciu byť korigované realitou, ktorú sa snažia opísať. Bola by diskurzná teória vhodnejšia na takýto sémantický posun alebo zdvojenie?
[1] Porovnaj Greis, Jutta: Drama Liebe. Liebessemantiken im bürgerlichen Trauerspiel des 18. Jahrhunderts, Stuttgart 1991; Bobsin, Julia: Von der Werther-Krise zur Lucinde-Liebe. Studien zur Liebessemantik in der deutschen Erzählliteratur 1770-1800, Tübingen 1994; Klinkert, Thomas: Literarische Selbstreflexion im Medium der Liebe. Untersuchungen zur Liebessemantik bei Rousseau und in der europäischen Romantik, Freiburg 2002.
[2] Porovnaj Elke Reinhardt-Becker: Vom romantischen Verstehen zum sachlichen Wohlbefinden. Zur Entwicklung von Liebessemantiken in der Literatur der Romantik und der Neuen Sachlichkeit, Diss. Essen 2003, S.30-32.
[3] Jürgen Link: Wieweit sind (foucaultsche) Diskurs- und (luhmannsche) Systemtheorie kompatibel? Vorläufige Skizze einiger Analogien und Differenzen, in: Kulturrevolution 45/46 (2003) 1/2, S.58.
[4] Luhmann, Niklas: Gesellschaftliche Struktur und semantische Tradition, in: ders.: Gesellschaftsstruktur und Semantik. Studien zur Wissenssoziologie der modernen Gesellschaft, Bd. 1, Frankfurt am Main 1980, S.9ff, hier S.19.
[5] Luhmann: Gesellschaftsstruktur 1, S.19.
[6] Luhmann: Gesellschaftsstruktur 1, S.35.
[7] Luhmann: Gesellschaftsstruktur 1, S.19.
[8] Link: Affinitäten, S.60.
[9] Kleines Begriffslexikon: Interdiskurs, in: Kulturrevolution 4 (1983), S.66.
[10] Porovnaj Niklas Luhmann: Die Gesellschaft der Gesellschaft [1997], Bd. 1, Frankfurt am Main 1998, S.47f.
[11] Porovnaj Luhmann: Gesellschaft 1, S.212.
[12] Luhmann: Gesellschaftsstruktur 1, S.19.
[13] Luhmann: Gesellschaftsstruktur 1, S.19.
[14] Porovnaj Niklas Luhmann: Die Kunst der Gesellschaft, Frankfurt am Main 1995, S.624.
[15] Porovnaj Luhmann: Kunst, S.229.
[16] Luhmann: Kunst, S.235. Auch Dietrich Schwanitz sieht »literarische Werke« als optische Geräte, mit deren Hilfe man beobachten kann (porovnaj Dietrich Schwanitz: Systemtheorie und Literatur. Ein neues Paradigma, Opladen 1990, S.34).
[17] Porovnaj Luhmann: Gesellschaftsstruktur 1, S.44.
[18] Porovnaj Luhmann: Gesellschaftsstruktur 1, S.46. An anderer Stelle erklärt Luhmann direkte Einflussnahmen – am Beispiel der Liebessemantik – wahrscheinlicher: Die literarische Darstellung der Liebe wähle ihre Themen und Leitgedanken nicht zufällig, sondern reagiere auf die jeweilige Gesellschaft und deren Veränderung. Sie gebe Realsachverhalte des Liebens zwar nicht beschreibend wieder, zeige aber Problemlösungsmodelle für funktionale Notwendigkeiten (porovnaj Niklas Luhmann: Liebe als Passion, Frankfurt am Main 1982, S.24).
[19] Porovnaj Luhmann, Gesellschaftsstruktur 1, S.47.
[20] Porovnaj Luhmann, Gesellschaftsstruktur 1, S.47.
[21] Luhmann: Gesellschaftsstruktur 1, S.49.
[22] Úlohu literatúry a umenia ako nezávislých prípravcov sémantických zmien opísal už Friedrich Schiller v listoch „Über die ästhetische Erziehung des Menschen“ (O estetickom vzdelávaní človeka): „Umenie, rovnako ako veda, je oslobodené od všetkého, čo je pozitívne a čo zaviedli ľudské konvencie, a obidve sa tešia absolútnej imunitou voči ľubovôle ľudí. Politický zákonodarca môže uzavrieť ich oblasť, ale nemôže v nej vládnuť“ („Von allem, was positiv ist und was menschliche Konventionen einführten, ist die Kunst wie die Wissenschaft losgesprochen, und beide erfreuen sich einer absoluten Immunität von der Willkür der Menschen. Der politische Gesetzgeber kann ihr Gebiet sperren, aber darin herrschen kann er nicht“) (Friedrich Schiller: Über die ästhetische Erziehung des Menschen in einer Reihe von Briefen [1795], in: ders.: Werke in drei Bänden, Bd. 2, hg. v. Herbert Göpfert, München 1966, S.445ff, hier S.462). Umenie predbieha spoločenskú realitu a „ešte skôr, ako pravda zažiari svojím víťazným svetlom do hlbín sŕdc, básnická sila zachytí jej lúče a vrcholy ľudstva budú žiariť, keď v údoliach ešte bude ležať vlhká noc“ („ehe noch die Wahrheit ihr siegendes Licht in die Tiefen der Herzen sendet, fängt die Dichtungskraft ihre Strahlen auf, und die Gipfel der Menschheit werden glänzen, wenn noch feuchte Nacht in den Tälern liegt“ (ibd., S.463).
[23] Porovnaj Michel Foucault: Zum Begriff der Übertretung [1963], in: ders.: Schriften zur Literatur, Frankfurt am Main 1988, S.69ff.
[24] Porovnaj Niklas Luhmann: Vorwort, in: ders.: Gesellschaftsstruktur und Semantik. Studien zur Wissenssoziologie der modernen Gesellschaft, Bd. 3, Frankfurt/M. 1993, S.9.
[25] Porovnaj Luhmann: Gesellschaftsstruktur 3, S.10.
[26] Becker, Frank: Amerikanismus in Weimar. Sportsymbole und politische Kultur 1918-1933, Wiesbaden 1993, S.18. Grundlegend dazu auch Michel Foucault: Was ist ein Autor?, in: Schriften zur Literatur, Frankfurt am Main 1988, S.7ff.
[27] K hlavnému rozdielu medzi úplným pochopením a nepochopením v protiklade k Luhmannovým návrhom kódovania „Ty a nikto iný“ resp. osobné/neosobné porovnaj Elke Reinhardt-Becker: Liebe als Roman? Skizzen zu ihrer Semantikgeschichte im 19. und 20. Jahrhundert, in: Frank Becker (Hg.): Systemtheorie und Geschichte, Frankfurt am Main: Campus 2004 (im Druck).
[28] Porovnaj Niklas Luhmann: Die Gesellschaft der Gesellschaft [1997], Bd. 2, Frankfurt am Main 1998, S.779. Vgl. auch Frank Becker/Elke Reinhardt-Becker: Systemtheorie. Eine Einführung für die Geschichts- und Kulturwissenschaften, Frankfurt am Main 2001, S.65-67.
[29] Porovnaj Luhmann: Gesellschaft 2, S.781-787.
[30] Becker/Reinhardt-Becker: Systemtheorie, S.64.
[31] Možno by podobnosť s myšlienkou štrukturálneho prepojenia stála za zváženie: súhrn štrukturálnych prepojení by približne zodpovedal dispozitívu.
[32] Kleines Begriffslexikon: Interdiskurs, in: Kulturrevolution 4 (1983), S.66.
[33] Luhmann: Liebe, S.21.
[34] Porovnaj Luhmann, Niklas: Einführende Bemerkungen zu einer Theorie symbolisch generalisierter Kommunikationsmedien, in: ders.: Soziologische Aufklärung 2. Aufsätze zur Theorie der Gesellschaft, Opladen 1975, S.170ff, hier S.173.
[35] Link: Affinitäten, S.59.
[36] Porovnaj Link: Affinitäten, S.58f.
[37] Porovnaj Reinhardt-Becker: Verstehen, S.334ff.
[38] Luhmann: Liebe, S.208.
[39] Reinhardt-Becker: Verstehen, S.312.
[40] Porovnaj Koppetsch: Liebe, S.113. Zur Liebesemantik in der Literatur der Neuen Sachlichkeit als sinngebende Semantik für das Partnerschaftsmodell siehe Reinhardt-Becker: Verstehen, S.335.
[41] Reinhardt-Becker: Verstehen, S.335.
Z nemeckého originálu (Elke Reinhardt-Becker: (Luhmannsche) Systemtheorie – (foucaultsche) Diskurstheorie. Analogien und Differenzen. Eine Erwiderung. In Kulturrevolution 47 (2004), S. 8-13) preložil Roman Mikuláš.
Ako citovať
naposledy upravené: 07.07.2025 21:13
Komentáre
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.