Literatúra ako komunikácia literárnovedné dielo
Autor diela
Oblasť literárnej vedy
Autor prekladu
I.
To, že literatúru možno chápať ako komunikáciu, nikoho zvlášť neprekvapí. Čo iné je písanie a čítanie ako účasť na komunikácii? Problémy vyrastajú až z postoja pozorovateľa druhého rádu, teda pri otázke, čo sa myslí a čo nie, keď niekto tvrdí, že literatúra je komunikácia. Skôr než sa dostanem k literatúre, predstavím niekoľko teoretických rozhodnutí, ktoré by sa v komunikácii mali udiať v súvislosti s týmto pojmom.
Naším východiskom je, že o definíciách podstaty (práva, náboženstva, literatúry, človeka) sa v dnešnej spoločnosti len ťažko dá dosiahnuť konsenzus, a preto ich treba nahradiť.[1] Ale ako? Odpoveď na túto otázku by sa dala naformulovať v koncepte autopoietických systémov a s tým úzko súvisiacich konštruktivistických teórií kognície. V jadre tu ide o nahradenie pojmu podstata veci pojmom operácia, ktorá predstavuje diferenciu, napríklad diferenciu systému a prostredia. To, čo sa kedysi považovalo za substanciu, podstatu, poriadok, tvar, dobrú proporciu atď., možno teraz nájsť na jednej strane, na „vnútornej“ strane diferencie, zatiaľ čo tá druhá zostáva nepoznačená alebo v danej chvíli zostáva aj nepovšimnutá. Každá operácia delí svet na polovicu, aby niečo vyznačila. Každá operácia robí prostredníctvom pozorovania jednotu sveta nepozorovateľnou.
Už týmto sa pre literatúru definuje niečo dôležité. Všetko, čo sa o literatúre a prostredníctvom literatúry hovorí, má aj druhú stránku, ktorá zostáva v danej chvíli, ale len v danej chvíli nepovšimnutá. Inými slovami, každé označenie je založené na formáte s dvoma stranami, ktorý zaručuje inklúziu vylúčeného do daného označenia. To neznamená, že táto neoznačená stránka bude negovaná. Práve naopak: je prítomná vo všetkých momentoch označovania, hovorenia, písania a čítania. Negácia je sama osebe už formou označenia, ktorá zdôrazňuje rozdiel medzi potvrdením a popretím. Myslí sa skôr prítomnosť sveta ako poslednej, neoznačiteľnej jednotky všetkých diferenciácií a označení.
Toto platí úplne a bez výnimky. Z toho sa dá vychádzať takpovediac bez metafyziky. Platí to aj vtedy, keď sa označujú rozdiely. Pretože potom treba rozlišovať označené rozlíšenie od všetkého ostatného – napríklad ako morálku (dobré/zlé) odlíšenú od fiktívnej reality na rozdiel od skutočnej reality. Tieto úvahy presahujú ontologické chápanie sveta. Svet už nemožno chápať ako universitas rerum, ale len ako neopísateľnosť reaktivovanú vo všetkých aktoch označovania, pozorovania a opisu.
II.
Hovoríme teda o operatívnom uzavretí autopoietických systémov a o operatívnom konštruktivizme. To, čo vzniká ako systém, závisí od spôsobu fungovania, ktorý vytvára rozdiel medzi systémom a prostredím a reprodukuje ho vo výstupe svojich vlastných produktov. Na tom môže stavať teória sociálnych systémov, preberajúc všetky dovtedy definované charakteristiky. Musí len určiť, ktorý spôsob fungovania produkuje sociálne systémy (na rozdiel od ich prostredia). Potom sa možno do veľkej miery zaobísť bez starých pojmov prírody (animal sociale, res publica), ale aj bez nepremenných štrukturálnych veličín (neslávne známe ako „functional prerequisites“), pokiaľ nie sú potrebné na vysvetlenie toho, ako vzniká autopoiéza systému.
Operáciu, ktorá je za toto zodpovedná, nazveme komunikácia. Komunikácia je možná len za predpokladu v systéme rozdielne rozloženého vzťahu medzi poznaním a neznalosťou. Samotné poznanie by nestačilo. „Metodologický individualizmus“, ktorý sa pýta na poznanie, resp. názory či postoje jednotlivcov, a takto získané údaje štatisticky vyhodnocuje, preto nie je vhodným nástrojom empirického výskumu komunikácie.[2] Na druhej strane je ťažké identifikovať, ako jednotlivec môže vedieť to, čo nevie, a ešte väčšmi: ako môže vedieť, čo nevedia iní. Len vo výnimočných prípadoch pomôže pokus rozpamätať sa; pamäť okamžite hlási, že človek nikdy nevedel, čo chce vedieť teraz. To však nevysvetľuje, ako k takejto požiadavke došlo. Bolo by zúfalé, keby si človek chcel sprítomniť všetko, čo nevie, ako opačnú formu poznania. To vedie k záveru, že forma poznania/nepoznania ako prevádzková podmienka komunikácie a ako reprodukcia neustále obnovovanej potreby informácií nie je takpovediac antropologicky zabezpečená, ale generuje sa až komunikáciou.[3] Z tejto perspektívy je komunikácia zároveň predpokladom neustáleho obnovovania potreby komunikácie.
To nič nemení na skutočnosti, že komunikácia predpokladá zapojenie aspoň dvoch systémov vedomia, čiže sa realizuje „dialogická“ alebo „mutualistická“ procesná štruktúra. Ak berieme sociálny charakter komunikácie vážne, tak interpretácia tohto pojmu fundovaná v semiotike alebo v teórii konania sa preukáže ako neúčelná, pretože sociálnosť pridávajú, ak vôbec, iba ako doplnkový atribút. Je však rozhodujúce chápať operáciu, ktorá vytvára sociálne systémy, ako genuínne sociálnu.
Aby sme to dosiahli, musíme do konceptu komunikácie zahrnúť porozumenie spolu s anticipáciou zrozumiteľnosti. Podľa toho je komunikácia syntézou troch zložiek: informácie, oznámenia a porozumenia. Nezahŕňa to prijatie alebo odmietnutie komunikovaného zmyslu. Prijatie alebo neprijatie zmyslu komunikácie ako predpoklad ďalšej komunikácie si vyžaduje pokračovanie komunikácie. Preto je do komunikačného procesu zo štrukturálneho hľadiska zabudovaná bifurkácia podľa kódu áno/nie. To robí tento proces historickým a zároveň, aspoň z dlhodobého hľadiska, nepredvídateľným. Samotný proces determinuje komunikačné udalosti bez toho, aby bol viazaný na ciele. To tiež znamená, že schéma intendovaných/neintendovaných dôsledkov, odvodená z teórie konania, tu nesedí.
Všetky tri zložky, informácia, oznámenie a porozumenie, existujú len vďaka tomuto autopoietickému procesu. Sú ním a preň generované ako podmienky jeho vlastnej kontinuity. Nie sú uvádzané do tohto procesu zvonku. Svet môže byť, aký chce, a môže byť a aj zostať neznámy. Ich neznámosť nie je odstránená komunikačným procesom. Svet sa však symbolizuje dvoma spôsobmi a tým sa dostáva do operabilnej podoby: cez kontingentnosť všetkých zložiek (všetko môže byť aj inak) a cez bifurkáciu prijatia alebo odmietnutia návrhov zmyslu, teda cez prebiehajúcu sebareflexiu podľa kódu áno/nie, a zabezpečením otvorenosti budúcnosti. Na tom vidno, že a ako komunikačný systém reaguje na nevyhnutnú nedostupnosť, teda neznámosť sveta, a to prostredníctvom samovytvorenej neistoty. Neexistuje žiadna „requisite variety“ (požadovaná rozmanitosť) systému vo vzťahu k prostrediu. Ale neurčiteľnosti sveta možno čeliť samovytvorenou neurčitosťou systému.
Tomu zodpovedá aj to, že zložky informácia – oznámenie – porozumenie netvoria hierarchiu, teda ani nepremietajú do sveta žiadne prednostné vzťahy.[4] Ani informácia, ani oznámenie, ani porozumenie neukotvujú komunikáciu vo svete. Komunikácia primárne so svetom nesúvisí ani prostredníctvom správnosti informácie (pravdy), ani subjektívne či v zmysle teórie konania prostredníctvom motívov oznámenia, napokon ani prostredníctvom jazyka a kultúry (tradície), ktoré umožňujú porozumenie. Teórie, ktoré zdôrazňujú jeden z týchto aspektov, nedosahujú dostatočné pochopenie komunikácie ako autopoiézy, pretože sa snažia spojiť komunikáciu s vonkajším svetom prostredníctvom jednej z jej charakteristík.
Čo sa vzpiera vonkajšiemu svetu, je možnosť zmeny vo vedení medzi zložkami komunikácie. Niekedy ide najmä o informácie, inokedy skôr o to, prečo sa niečo oznamuje alebo neoznamuje a aké motívy toho možno predpokladať. Okrem toho môžu ťažkosti, s ktorými sa musí ďalšia komunikácia vyrovnať, spočívať najmä v porozumení alebo neporozumení, a to najmä vtedy, keď to závisí od toho, aké vyhliadky má komunikácia na to, aby bola prijatá alebo odmietnutá. Problémy tohto druhu umožňujú špecializácie, ale tvoria vždy len epizódy v celkovom priebehu sociálnej komunikácie. Rozhodujúce pre evolučný „zisk“ autopoiézy v sociálnej komunikácii je, že spoločnosť ako celok tým nie je viazaná na konkrétny vzťah k prostrediu (kognitívna pravda, subjektívna motivácia, jazyk/kultúra) a že tiež môže oscilovať medzi autoreferenciou (komunikáciou) a externou referenciou (nekomunikácia).
III.
Na manipuláciu so samostatne vygenerovanou neurčitosťou vzniká v komunikačných systémoch špeciálne médium, ktoré budeme nazývať „zmysel“. Nemyslí sa tým žiadna špeciálna éterická substancia, ktorá drží prvky pohromade a umožňuje prechod z jedného do druhého.[5] V súvislosti s Fritzom Heiderom[6] je tento výraz určený skôr na označenie špecifickej diferencie. Médium vzniká na základe mediálneho substrátu, ktorý je daný vo forme veľkého množstva prvkov, ktoré možno prepájať, teda predovšetkým vo forme slov istého jazyka. V médiu je pevne stanovená aj exklúzia ľubovoľných spojení, ale nie istý druh zákona o tom, ktoré spojenia sa majú realizovať. Svetlo nám umožňuje vidieť nespočetné množstvo objektov, jazyk umožňuje vytvárať nespočetné množstvo viet. Peniaze umožňujú ešte neurčené platby, moc ešte neurčené pokyny. Aktuálnosť však médium získava len vytváraním pevných väzieb, ktoré práve preto zostávajú nestabilné.[7] Médium je možné reprodukovať len neustálym spájaním a odpájaním jeho možností, čo znamená, že predpokladá autopoietické systémy, ktoré sa reprodukujú prostredníctvom vlastných produktov.
„Zmysel“ možno v súvislosti s Husserlovými transcendentálno-fenomenologickými analýzami charakterizovať ako prebytok odkazov, ktorý je daný každou aktuálnou intenciou a je vymedzený len horizontmi, nie hranicami. Každé ďalšie generovanie zmyslu musí znovu a znovu nadobudnúť túto podobu synchrónnosti, pointovanej aktuálnosti a inherentných možností ďalšej aktualizácie iného významu. Z lingvistického hľadiska možno poznamenať, že zmysel presahuje jazykový kód a môže byť aktualizovaný v pozitívnych, ako aj negatívnych verziách. To zodpovedá otvorenosti komunikačného systému pre (pochopiteľné) prijatie a (pochopiteľné) odmietnutie predpokladov zmyslu. Zmysel sám osebe je teda nenegovateľná kategória, pretože aj negácia zmyslu by opäť len mobilizovala zmysel.[8]
Najmä literatúra využíva toto médium na stimuláciu reflexie prostredníctvom generovania nepravdepodobného zmyslu, zjavnej fikcionality, paradoxov, rozprávok a mnohých iných foriem frustrácie z očakávania zmyslu.[9] Presne týmito spôsobmi môže literatúra citovať, ironizovať, môže parodovať aj svoje výkony, skrátka: samu seba podrobovať neustálemu prepisovaniu bez toho, aby týmto všetkým opustila médium zmyslu a prezentovala ho zvonku ako predmetovú oblasť. Každé pozorovanie zvonku je samo osebe vnútornou konštrukciou. Bez použitia zmyslu ako média by nebolo rozpoznateľné ani komunikovateľné. Keď autori píšu zmyslovo empaticky, je aj to zmysluplným spôsobom možné. No v kontexte literatúry to otvára dvojitú možnosť buď stále slabšieho opakovania (romány rezignácie podľa vzoru Princesse de Clèves, robinzonád, utópií), alebo sarkastickej dekonštrukcie.
IV.
Ak chceme literatúru chápať ako komunikáciu, potom sú týmito usmerneniami stanovené dôležité obmedzenia, ktoré zároveň sprístupňujú problémové okruhy, ktorých sa môže pridŕžať ďalšia analýza. Samozrejme, aj tu platí, čo bolo povedané o komunikácii vo všeobecnosti: len čo sa začnú komunikovať koncepčné návrhy, zdajú sa kontingentné a sú vystavené buď prijatiu, alebo odmietnutiu. Aj keď to priznáme, nie je to nič svojvoľné. Môžeme sa poobzerať aj po ďalších teoretických základoch v zmysle motta: „nová hra, nové šťastie“. V každom prípade však treba požadovať (ak by malo ísť o vedu), aby táto teória bola konštruovaná tak, že bude konzistentná sama so sebou a bude musieť identifikovať nevyhnutné paradoxy ako také.
Aby sme sa dostali od „komunikácie“ k „literatúre“, musíme zaviesť pojem text. Myslíme pritom na písané texty. Hovorí sa síce aj o „orálnej“ literatúre a ústne realizovaných textoch, ale táto fráza má zmysel len pre niekoho, kto si vie orálnu literatúru predstaviť aj ako písanú. Pre kultúry bez písma neexistovali texty ani orálnosť, iba realita, s ktorou sa v danej forme komunikácie narábalo.
Otázkou teraz je, čo sa stane s komunikáciou, keď je sprostredkovaná textami. Otázka vedie do ťažkého terénu. Akceptujme dva predpoklady, a to:
(1) Sprostredkovaním textov sa na pojme komunikácie nesmie nič zmeniť. Komunikácia zostáva komunikáciou, zostáva operáciou, zostáva udalosťou, zostáva syntézou informácií, oznámenia a porozumenia, zostáva prvkom operačne uzavretého systému, aj keď využíva texty.
(2) Texty existujú iba v kontexte komunikačných systémov, teda existujú iba v aktuálnosti ich použitia v procesoch komunikácie, a nie ako artefakty, ktoré existujú samy osebe. Môžu sa vyskytovať príslušne uspôsobené objekty – svojím spôsobom zvláštne objekty. Ale ako texty sú tieto objekty vnímané len vtedy, ak sa ich pokúsime (aspoň to!) prečítať a porozumieť im. Potom môžeme texty pokojne chápať sekundárne, možno „semiologicky“, ako usporiadanie znakov. Ale to je len preformulovanie nimi určeného vzťahu medzi oznámením (signifiant) a informáciou (signifiée).
Ako vždy, v teoretických otázkach sa možno rozhodnúť inak. Ale rozhodnúť sa musíme. Musíme rozhodnúť, či vychádzať z pojmu komunikácie alebo z pojmu znaku. Ak vychádzame z pojmu komunikácie, zároveň sa vyjasní vzťah medzi textom a kontextom. Komunikačne aktualizovaný zmysel so všetkými jeho explicitnými a implicitnými odkazmi (Husserl) je potom kontextom textov používaných v komunikácii; a môžeme dodať, že ide o kontext, ktorý nie je „textuschopný“ a ktorý sa stráca v neurčitosti. Naproti tomu semiotika má známe problémy s rozdielom medzi textom a kontextom a má tendenciu hľadať riešenie smerom k textu. Kontextom je potom len celok iných textov, ktoré možno prípadne použiť na účely interpretácie.
Okrem toho má semiotika ťažkosti pri zohľadnení sociálneho rozmeru akéhokoľvek zmyslu. Môže ho, samozrejme, označovať ako text – ako texty, ktoré sa zaoberajú sociálnymi témami. Alebo ho človek chápe ako „pragmatický“ rozmer používania textu – ide zjavne o chybné pomenovanie. Ak sa na druhej strane vychádza z komunikácie, sociálnosť je od začiatku zabudovaná do základného pojmu a je jasné, že bez sociálneho rozmeru by zmysel neexistoval – ani ako znak, ani ako označované.
V.
Teraz sa môžeme spýtať, čím text prispieva ku komunikácii? A odpoveď znie: Texty rozširujú oblasť rekurzií v komunikačnom systéme.
Každá komunikačná udalosť sama osebe aktualizuje regresie a anticipácie inej komunikácie. Komunikácia sa nemôže vyskytovať ako izolovaná udalosť, žije z rekurzívnych odkazov na iné udalosti rovnakého druhu. Alebo, povedané slovami Heinza von Foerstera: komunikácia je rekurzivita.[10] Pokiaľ existuje len verbálna komunikácia, zostáva závislá od vedomej pamäti zúčastnených a od pomenovateľných objektov v ich poli vnímania. Čo tento rámec prekonáva, závisí od inštitucionálne legitimizovanej imaginácie a môže sa javiť ako mýtus alebo ako paralelný svet viery v mágiu. Texty sa z tejto požiadavky vymykajú. To vedie na jednej strane k obrovskému rozšíreniu komunikačných možností a na druhej strane k možnosti/nutnosti selektívnej špecifikácie práve aktualizovaných referencií. Texty sa tak stávajú v rámci média zmyslu médiom svojho druhu, ktoré umožňuje tvorbu foriem svojho druhu. Toto rozšírenie referenčného priestoru textov robí svet neprehľadným a na zobrazenie sveta nás núti používať neilustratívne formálne pojmy, napríklad „universitas rerum“. Rozšírenie referenčného priestoru robí aj z porozumenia textov problém, čoho výsledkom je, že vzniká exegéza, interpretácia a na ne sa vzťahujúce metodologické teórie (hermeneutika). Tieto snahy sa sústreďujú na texty samotné a nezohľadňujú skutočnosť, že texty vznikajú a reprodukujú sa iba v operačnom kontexte komunikácie.[11]
Už Parsons poukázal na to, že na základe „evolučných univerzálií“ písma a stratifikácie sa rozvíjajú nové možnosti diferenciácie, že spoločenský systém a kultúra sa môžu od seba oddeliť s tým dôsledkom, že sa rozbiehajú vlastné sociálno-štrukturálne a sémantické evolúcie a že spoločnosť sa napokon dostáva do kritického vzťahu k sebe samej.[12] Spočiatku sa to deje vo forme náboženstva, potom, v období moderny, v „slobodnejšej“ osvieteneckej podobe. Husserl, napokon, vidí zvláštny telos okcidentu vo vynájdení sebakritického rozumu.[13] Bez ohľadu na otázku, ktoré špecifické myšlienky a hodnoty sa v literatúre prenášajú a „menia“, vzniká priepasť medzi idealistickými a realistickými perspektívami, priepasť medzi ideálnym a skutočným.[14] Bez ohľadu na všetky konflikty hodnôt, na apriority, životné poriadky, na posledné orientačné aspekty, ktoré Max Weber tak vehementne zdôrazňoval, teraz existuje táto diskrepancia zároveň kritického a zmäteného pomeru spoločnosti k sebe samej.
Len čo sa tento nesúlad vymkne spod náboženskej kontroly, dochádza k novej diferenciácii, a to k diferenciácii reálnej reality a fikčnej reality.[15] Texty môžu odkazovať na reálnu realitu alebo na fiktívnu realitu bez toho, aby bola spochybnená ich reálna existencia. Reálna realita – to sú skutočne existujúci ľudia a pomery. Fikčná realita – to sú skutkové podstaty, ktoré za svoju vierohodnosť vďačia už len textu, no napriek tomu dávajú zmysel, ktorý v skutočnom živote niečo vyjadruje. Od individuálneho čitateľa sa očakáva, že bude tolerovať onen rozdiel medzi ideálnym a reálnym až do novovytvorenej požiadavky mať „skutočné“ zážitky, učiť sa „autenticky“, nájsť „zmysel“ a integrovať ho do vlastného života.
Rozlišovanie medzi reálnou a fiktívnou (ale zároveň plnovýznamovou) realitou spočiatku presahuje jednoduchú otázku pravdy, ktorá sa týkala iba vyvarovania sa omylu a v lepšom prípade vyhýbania sa diablov či sofistov, ktorí sa snažia pod rúškom pravdy šíriť nepravdy. Teraz treba hľadať istotu, ktorú možno potvrdiť pravdivými a nepravdivými predstavami, istotu „cogito ergo sum“. Alebo si uvedomíme, že pravda je v spoločenskom styku väčšmi škodlivá, resp. bez elegantnej prezentácie zostáva neúčinná (Gracián). Komunikácia je umenie simulácie a disimulácie; a to ako komunikácia, nielen ako korumpovanie jej skutočných účelov. Len tak možno udržať sociálnosť pod kontrolou. Potom je stále viac otázne, či a ako sa ľudia dokážu učiť. V literatúre? Don Quijote a Emma Bovaryová to vyvracajú. Teda v samotnom svete, ako to tvrdí Bildungsroman. Henry Adams to vyvracia.[16] Nech je to akokoľvek: literatúra súvisí s literatúrou a jej účinkami. Konečným výsledkom môže byť len to, že sa človek uspokojí s realitou, ktorá si nevyžaduje konsenzus.
VI.
Textualizácia kultúry, to bola naša hypotéza, spustila rozdielnu evolúciu sociálnej štruktúry a sémantiky, čo následne uvoľnilo ďalšie diferenciácie, predovšetkým diferencie ideí a reality, ďalej reálnej a fiktívnej reality a nakoniec zrušenie zjednotenej, „meta“-fyzicky zaručenej reality v realitách, ktoré človek musí priradiť nejakému pozorovateľovi, aby mohol vymedziť rozsah ich platnosti. Ak sú tieto sociologické hypotézy platné, ďalšou otázkou by bolo, ako na tento vývoj na úrovni subjektov reaguje samotná literatúra, konkrétne fikčná literatúra. Inými slovami, ako sa tieto premeny médií zmyslu a textu stávajú problémom pre samotnú literatúru prostredníctvom stále nových foriem (diferenciácií). Alebo, ešte inak: ako sa môžu prejaviť ako literatúra.
Literárne témy – tu vynechávame poéziu, ktorú čítame netematicky – sa sústreďujú na človeka, či už priamo, alebo nepriamo, napríklad pri opise prírody, ako ju človek pozoruje. Na človeku získavajú všetky predbežné rozhodnutia, ktoré boli vykonané v priebehu diferenciácie literatúry, špecifickú formu a vyzdvihnutú ilustratívnosť.
Človek, samozrejme, nie je človek, ale médium, ktoré možno zviditeľniť a reprodukovať iba prisúdením formy. Diferencia médium/forma umožňuje zachytiť všetky tieto problémy a pretransformovať ich do plauzibilných diferenciácií, na ktoré dávajú podnety rozsiahle rekurzie literatúry. K tomu môžeme počítať napríklad:
(1) Problémy sebaspochybňovania, v konečnom dôsledku problémy netransparentnosti vedomia pre seba samo; a to už nielen ako problém neistoty spásy duše sugerovanej dozornými orgánmi cirkvi, ale aj ako problémy identity – ako sa dnes hovorí.
(2) Problémy nekomunikovateľnosti subjektívnych duševných stavov, najmä úprimnosti, spontánnosti, prirodzenosti, lásky, ktorých zahrnutie do komunikácie vedie k známym performatívnym kontradikciám.
(3) V súvislosti s tým kolaps diferenciácií, ktoré však ostávajú dôležité pre orientáciu, tak aj rozdiel medzi ilúziou a realitou, medzi šialenstvom a múdrosťou, medzi originálom a kópiou (najmä E. T. A. Hoffmann).
(4) Rozpad individuality, ktorá je pre formovanie textu nevyhnutná, v prospech aspektu osudných udalostí (Tolstoj).
(5) Problematizácia vzťahu medzi morálkou a slobodným, individuálnym správaním – súbežne so snahami o legitimizáciu novej, univerzalistickej etiky.
(6) Nový opis prírody ako reflexu individuálneho, napríklad esteticky školeného a láskou inšpirovaného spôsobu nazerania.
(7) Predpoklad čitateľa (a tým aj spisovateľa) ako pozorovateľa druhého rádu, ktorý sa z textov naučil pozorovať ľudí ako pozorovateľov bez ohľadu na hodnotu reality rozprávaného príbehu.
(8) Tento spôsob pozorovania druhého rádu ako formy sociálnokritických textov. Kritika predpokladá takého kritika, ktorého možno opäť kriticky pozorovať (napríklad v druhej mocnine „ideologickokriticky“) – a to všetko bez toho, aby sme sa museli zapájať do reality, ktorá si vyžaduje konsenzus.
To, čo sa filozofia snaží teoreticky uchopiť v pojme subjektu, sa tu stáva predmetom príkladnej reprezentácie. Spôsoby života sa stávajú kontingentným výsledkom biografií. Cez svoju vlastnú minulosť, nie však cez svoj pôvod, je človek individualizovaný, teda aj pozorovateľný; z toho nevyplýva, ako bude konať v nových situáciách, ktoré nemožno predvídať. Na človeku sa zviditeľňuje, ba dokonca symbolizuje, že minulosť je nemeniteľná a budúcnosť neznáma. Text kompenzuje vlastnú invariantnosť tým, že pozornosť pozorovateľa orientuje na diferenciu medzi minulosťou a budúcnosťou.
Tejto kontingencii životopisov, „predpísanej“ literatúrou, sa medzičasom podrobilo nespočetné množstvo sociálnych inštitúcií – od väzenských systémov až po vzdelávanie dospelých.[17] Biografický, a teda kariérny spôsob nahliadania sa udomácnil, stal sa súčasťou každodennej kultúry, je nevyhnutným predpokladom v školách a iných organizáciách bez toho, aby sme si všimli, nakoľko ide o okopírované literárne vzory. Humanistický výber tém v literatúre, zameraný na „človeka“, sa tak možno stáva zbytočným alebo slúži už iba na ubezpečenie, resp. na zábavu. Ale napokon si musíme položiť otázku: ako inak, ak nie na človeku, chce literatúra demonštrovať to, čo je jej úlohou vyplývajúcou zo spoločenskej štruktúry: fikčnosť, kontingentnosť bez svojvôle, likvidácia známych diferenciácií, vysvetliteľné prekvapenia, disociácia minulosti a budúcnosti, nahradenie trvalého sveta (či dokonca sveta držiaceho pokope) rozhodnutiami.
VII.
Ak chceme rekonštruovať text ako komunikáciu, všetko závisí od pochopenia toho, čo text oznamuje – a prečo. Na rozdiel od verbálnej komunikácie sa to nedá urobiť okamžitým dopytovaním sa v situácii, ktorá sa dá ešte uchopiť. Situácia je zložitejšia aj vzhľadom na rozšírené rekurzie textu. Táto úloha je náročnejšia. Zároveň však nie je pod časovým tlakom situácie, ktorá sa už pomaly vytráca.
Zmysel textu sa môžeme pokúsiť určiť sledovaním jeho explicitných a implicitných rekurzií. Nazvime to interpretáciou.[18] Rekurzívne odkazy môžu zahŕňať predpoklady textu o minulosti a o budúcnosti (napríklad účely). Úlohu môže zohrávať aj odvolanie sa na predpokladaný zámer autora – ako v prípade ostro diskutovanej doktríny „original intent“ („pôvodného zámeru“) v ústavnom práve USA.[19] Rekurzie potom autora vedú ako súčasť odkazov textu na zmysel, čo môže pomôcť rozhodnúť sa medzi viacerými možnými interpretáciami.
Ak sa namiesto textu venuje pozornosť komunikačnej udalosti, ktorú text sprostredkúva, do zorného uhla sa dostáva iné pole reality – iné pole reality preto, lebo sa volí iný spôsob pozorovania. Pri analýze textov sa bude pozornosť venovať predovšetkým vzájomným vzťahom zložiek textov, ich vzájomnej interpretácii a ich príslušnej odlišnej kontextovej závislosti. Ak si text predstavíme ako komunikáciu, objavia sa ďalšie rozdiely. Predovšetkým rozdiel medzi informáciou a oznámením, ktorý umožňuje, aby sa isté správanie pozorovalo ako komunikácia. Potom je tu extrémna nepravdepodobnosť, že určitá informácia sa stane predmetom určitého oznámenia. Napokon ako všetky historické a sociálno-štrukturálne podmienky, ako aj príslušné sekvencie komunikačných operácií, ktoré túto nepravdepodobnosť redukujú a menia ju na očakávateľnosť. Komunikácia sa stáva zrozumiteľnou len vtedy, ak sa dá predpokladať vysoký stupeň redundancie a ak vytvára obmedzené množstvo rozmanitostí (informácií), na ktoré sa dá potom reagovať. Nič iné sa nemyslí, keď sa povie, že komunikácia musí byť schopná udržiavať svoju vlastnú kontinuitnosť, svoju vlastnú autopoiézu, svoju reprodukciu z vlastných produktov.
Toto konštatovanie je spočiatku triviálne. Komunikácia pokračuje – alebo sa zastaví. Problém, ktorý by mohol byť zaujímavý pre sociológiu literatúry, vzniká až vtedy, keď sa berie do úvahy aj evolučne rastúca komplexnosť spoločnosti. S narastajúcou komplexnosťou by sa mala spočiatku znižovať pravdepodobnosť, že komunikácia bude pochopená a bude pokračovať, či už jej prijatím, alebo odmietnutím. Klasickou odpoveďou na túto otázku je už od Spencerových čias diferenciácia – či už ide o diferenciáciu systému, diferenciáciu rolí, alebo diferenciáciu tém. V každom prípade sa komunikačné operácie diferencujú podľa toho, aké nároky kladú na vlastnú kontinuitnosť. Literatúra je podľa tohto spôsobu nazerania osobitným prípadom diferenciácie, v ktorej sa komunikácia na jednej strane obmedzuje, ale na druhej strane aj rozširuje – a to už vieme: prostredníctvom „fiktívneho“ rozšírenia možných rekurzií. Obmedzenie prostredníctvom systémovej diferenciácie je zjavne podmienkou rozšírenia. Fiktívnu realitu tak možno odlíšiť od reálnej reality a dovoliť si veci, ktoré by v bežnom, každodennom živote nefungovali.
VIII.
Nakoniec sa natíska otázka, čím môže tento rozšírený sociálnoteoretický kontext prispieť k opisu literatúry.
Ak porovnáme literárne texty s právnymi alebo náboženskými textami, komunikačná intencia každopádne ustupuje. Nemusíme si uvedomovať, čo sa textom chce dosiahnuť. Človeka to zvádza k tomu, aby ho vytváral (v akokoľvek náročnom zmysle) a sledoval narastanie a uvoľňovanie napätia. Text žije z neistoty, ktorú si sám vytvára o vlastnom pokračovaní a často aj z momentálne prekvapivých formulácií. Alebo tiež zo zložitého kódovania jeho zmyslu. Aký zmysel má jeho spätné zakomponovanie do komunikačného kontextu, ktorému vďačí za svoju existenciu?
Pomocou hermeneutických otázok sa môžeme dozvedieť niečo viac o tom, čo je „v texte“. K tomu patria aj „intertextové“ vzťahy k iným textom, ktoré sú v danom texte zakomponované. Slovíčko „inter“ má však sporný, ak nie dokonca paradoxný status. Existuje v texte a zároveň v ňom neexistuje. Analýza založená na teórii komunikácie rieši tieto rozpaky a zároveň rozširuje danú perspektívu do takej miery, že v konečnom dôsledku zahŕňa spoločnosť ako komunikačný systém. Potom možno lepšie spoznávať súvislosti medzi osobitosťami tvorby literárnych textov a všeobecným spoločenským vývojom. Týka sa to napríklad chápania individuality[20] alebo dôsledkov diferenciácie autonómneho umeleckého systému pre literatúru.[21] Výber foriem v literatúre tiež ukazuje, že existujú dva rôzne druhy exklúzie. Na jednej strane každé určenie odlišuje to, čo je ním určené, od všetkého ostatného, od všetkého, čo zostáva ako „unmarked space“ (nevyznačený priestor).[22] Na druhej strane sa zdá, že v novovzniknutej literatúre je čoraz bežnejšou praxou ísť proti niečomu, čo bolo predtým bežné, napríklad zamieňať alebo miešať kedysi samozrejmé diferenciácie žánrov alebo samotné žánre deštruovať, napríklad písaním románov bez rozpoznateľných dejových motívov. Každá inovácia v literatúre si vyžaduje „redeskripciu“ toho, čo platilo predtým, a tak sa udržiava v systéme.[23] Tak vznikajú rozdiely, ktoré možno neskôr pozorovať ako rozdiely v štýle. Alebo, inak povedané: ak sa niečo stáva novým, niečo iné sa musí stať starým. To si vyžaduje, ako je zrejmé, veľmi špecifické a cielené negácie.
Ak chceme mať pôsobivý slovník, môžeme hovoriť o vylúčeniach a vymedzeniach. Mimochodom, vylúčenia sa dotýkajú sveta. Neprijímajú formu negácie, ale ponechávajú ju na úrovni indiferencie. Vznikajú v kontexte systémovej diferenciácie, v tomto prípade prostredníctvom diferenciácie systému umenia alebo konkrétne systému literatúry. V rámci takto určených hraníc možno potom zachovávať vymedzenia, najmä vymedzenia časového druhu, ktoré dynamizujú systém. Nadobúdajú podobu negácie. Človek už nemôže alebo nechce písať poéziu ako Rückert. Je teda zrejmé, že diferenciácia systému vedie k vnútornej diverzifikácii a dynamizácii a k prémiovaniu za vynájdenie nových diferencií, nových štýlov, špecifických odmietnutí. Takýto systém spoznáva sám seba zároveň tým, že od seba neustále vyžaduje nové redeskripcie a len tak môže pokračovať vo vlastnej autopoiéze.
To v žiadnom prípade nevylučuje, aby sa literatúra zaoberala spoločensky „kritickými“ témami, napríklad opisom sveta robotníckej triedy, či aby podliehala ekologickým impulzom alebo napodobňovala povrchnosť jazyka všedného dňa. Ale to, čo týmto spôsobom podniká, sa tým, že sa to znovu objavuje vo fikčnej realite literatúry, stáva viditeľným ako kontingentnosť, ako voľba štýlu, ako spôsob spracovania umeleckého diela, a tak prichádza, takmer nevyhnutne, príliš neskoro. Literatúra môže k mnohým autoreflexívnym opisom spoločnosti – plánovaná spoločnosť, štatistická spoločnosť, spoločnosť sociálnej teórie, spoločnosť noviniek a škandálov a pod. – pridať ďalšiu, fikčnú spoločnosť. Dokáže pritom využiť silné a slabé stránky svojho vlastného média. Ale keďže čitateľ môže skontrolovať, ako a ako dobre je to urobené, už neverí tomu, čo je mu naznačované. Ako pozorovateľ druhého rádu je nútený rozlišovať medzi informáciou a oznámením. A keď to začne reflektovať, uvedomí si, že literatúra sa dekonštruuje sama, a preto musí písať stále niečo nové.
Z nemeckého originálu „Literatur als Kommunikation“ (In: Niklas Luhmann: Schriften zu Kunst und Literatur, ed. Niels Werber, Suhrkamp Verlag, Frankfurt a. M. 2008, s. 372-388) preložil Roman Mikuláš.
[1] Nejde len, ale aj o slávne záverečné formulky či metasprávy, na ktorých zlyhanie sa sústredila diskusia o „postmoderne“.
[2] Podobný argument v oblasti výskumu umelej inteligencie pozri v Charles Lenay, Intelligence artificielle distribuée: Modèle ou Métaphore des Phénomènes sociaux, Revue Internationale de systèmique 8 (1994), s. 1-11, ako aj následne publikované príspevky.
[3] Je, samozrejme, nesporné, že existujú neurofyziologické a psychologické základy pamäti, ktorá reaguje na schému známy/neznámy.
[4] Porovnaj Gilles Deleuze, Logique du sens, Paris 1969, s. 22 a nasledujúce – avšak zo semiotického hľadiska, ktorému chýba sociálny rozmer.
[5] O teóriách éteru vo fyzike zo začiatku 19. storočia z literárnej stránky porovnaj Jean Paul, Mutmaßungen über einige Wunder des organischen Magnetismus, cit. podľa: Jean Pauls Werke; Auswahl in zwei Bänden, Band. 2, Stuttgart 1924, s. 335-371.
[6] O percepčných médiách, t. j. o systémoch vedomia, pozri Fritz Heider, Ding und Medium, Symposion I (1926), s. 109-157.
[7] V tomto bode jasne vidieť odklon od ontologických predpokladov klasickej metafyziky. Iba neurčitosť zaručuje trvanie systému, ktorý ju môže produkovať, zatiaľ čo každá fixnosť musí mať formu operácie, udalosti, ktorá zmizne hneď, ako sa aktualizuje.
[8] Porovnaj aj Deleuze, op. cit., s. 87: non-sense ako „donation du sens“.
[9] Porovnaj Menninghaus, Unendliche Verdopplung: Die frühromantische Grundlegung der Kunsttheorie im Begriff absoluter Selbstreflexion, Frankfurt 1987.
[10] Teda ako odpoveď na nesprávne položenú otázku: Ako rekurzívna je komunikácia? in: Heinz von Foerster, Für Niklas Luhmann: Wie rekursiv ist Kommunikation?, Teoria Sociologica 1/2 (1993), s. 61-88.
[11] Pripomína to skupina výskumníkov pôsobiaca v Leidene. Pozri Henk de Berg/Mathias Prangei (eds.), Kommunikation und Differenz: Systemtheoretische Ansätze in der Literatur- und Kunstwissenschaft, Opladen 1993; tiež, nasledujúc Quentina Skinnera, Henk de Berg, Kontext und Kontingenz: Kommunikationstheoretische Überlegungen zur Literaturhistoriographie: mit einer Fallstudie zur Goethe-Rezeption des Jungen Deutschland, Opladen, 1995.
[12] Porovnaj Talcott Parsons, Evolutionary Universals in Society, in: hoc., Sociological Theory and Modern Society, New York 1967, s. 490-520; hoc., Societies: Evolutionary and Comparative Perspectives, Englewood Cliffs/N. J. 1966, hlavne s. 26.
[13] Wiener Vorträge. Zvlášť zreteľné je to vo Viedenských prednáškach (1935), ktoré boli predložené v knihe: Edmund Husserl, Die Krisis der europäischen Wissenschaften und die Transzendentale Phänomenologie, Husserliana Band 6, Den Haag 1954, s. 314-348.
[14] Porovnaj Rainer Baum, Parsons on the Evolution of Democracy, Protosoziologie 7 (1995), s. 60-83 (73), s odkazom na Talcotta Parsonsa, Equality and Unequality in Modern Society, in: hoc. Social Systems and the Evolution of Action Theory, New York 1977.
[15] K tomu porovnaj Niklas Luhmann, Literatur als fiktionale Realität, s. 276-291 v tomto zväzku. Historické podrobnosti pozri aj v Lennard J. Davis, Factual Fictions: The Origin of the English Novel, New York 1983, a literárne inscenácie „re-entry“ rozdielu medzi realitou a fikciou do skutočnosti v Hans-Georg Pott, Literarische Bildung: Zur Geschichte der Individualität, Mníchov 1995.
[16] The Education of Henry Adams: An Autobiography (1907), Boston 1918.
[17] O vplyve románu a psychológie asociácií (= kontingenčnej psychológie) na reformy väzenského systému v 18. storočí pozri John Bender, Imagining the Penitentiary: Fiction and the Architecture of Mind in Eighteenth-Century England, Chicago 1987. Pokiaľ viem, neexistujú príslušné štúdie o vzdelávaní dospelých.
[18] K otázkam vzťahu medzi interpretáciou a porozumením v teórii komunikačných systémov porovnaj Hans Ulrich Gumbrecht, Interpretation versus Verstehen von Systemen, in: Henk de Berg/Mathias Prangel (eds.), Differenzen: Systemtheorie zwischen Dekonstruktion und Konstruktivismus, Tübingen 1995, s. 171-185. Reagujem tu navrhovanými definíciami bez toho, aby som sa zaoberal rozsiahlou literatúrou, ktorá sa okolo tejto témy nahromadila.
[19] Jedným zo sporných bodov pri výklade tejto interpretačnej doktríny je, či by si to nevyžadovalo návrat k historickým prameňom, čo by bolo len málo užitočné na účely právneho rozhodovania. Najlepšie je držať sa ideologickej (konzervatívnej) intencie samotnej doktríny, ktorá musí viesť ku skepse voči inováciám sociálneho štátu – alebo túto doktrínu práve z tohto dôvodu odmietnuť.
[20] Porovnaj Niklas Luhmann, Individuum, Individualität, Individualismus, in: Niklas Luhmann, Gesellschaftsstruktur und Semantik, zväzok 3, Frankfurt 1989, s. 149-258.
[21] Niklas Luhmann, Eine Redeskription „romantischer Kunst“, s. 139-188 v tomto zväzku.
[22] Môže ísť o texty rôzneho druhu, napríklad o novinové inzeráty alebo bankovky, ale aj o všetky ostatné veci a udalosti. Potom sa môže stať rozkošnou hrou prepašovať do inzertnej rubriky novín niečo, čo sa vydáva za umelecké dielo. To však nevyhnutne vytvára ďalší „neoznačený priestor“ neoznačeného.
[23] V konceptuálnom umení tak robí skupina art and language. Porovnaj Michael Baldwin/Charles Harrison/Mel Ramsden, On Conceptual Art and Painting, and Speaking and Seeing: Three Corrected Transcripts, Art-Language, New Series 1 (1994), s. 30-69.
Ako citovať
naposledy upravené: 22.06.2025 21:16
Komentáre
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.