Postkolonializmus, dekolonizácia a rebélia literárnovedné dielo
Autor diela
Autor prekladu
Byť kolonizátorom je chorobou Európana,
z ktorej sa musí úplne[1] vyliečiť a získať na ňu imunitu.
Memmi: Portrét kolonizovaného a kolonizátora
...nous étions l´anticipation du contact des cultures,
du monde futur qui s´annonce déjà.
J. Bernabé, P. Chamoiseau,
R. Confiant: Éloge de la Créolité[2]
Pre európskeho literáta z oblasti Stredomoria, ktorý pôsobí v takej kultúre, akou je talianska, v rámci ktorej neexistuje žiadna debata o postkolonializme, ba ani záujem oň, je ťažké prispieť do celosvetovej debaty na túto tému originálnym postojom.
Mojím zámerom je: vyjsť z niektorých všeobecných úvah o vývine kolonializmu, chápaného ako exemplárny a nanajvýš konkrétny prejav „vôle k moci“ európskej civilizácie, následne objasniť v základných bodoch interpretáciu historických procesov a v prepojení s nimi navrhnúť kultúrnu prax. Takú interpretáciu a prax, ktoré nám pomôžu pochopiť našu dobu a konať, ako prináleží humanitným vedcom vybaveným kritickým vzdelaním a globálnou perspektívou.
Tzv. Post-colonial Studies [postkoloniálne štúdiá], o ktorých sa dnes mnoho diskutuje, vytvárajú heterogeneous field [heterogénne pole], ako v štúdii The Post-colonial Studies Reader (1995, Žurnál postkolonializmu) uvádzajú B. Ashcroft, G. Griffiths a H. Tiffin. Ich problematizujúci pohľad pokladám za najprijateľnejšiu definíciu, vhodnú pre tvorbu spoločného východiska:
This field itself has become so heterogeneous that no collection of readings could encompass every theoretical position now giving itself the name “postcolonial/post-colonial”. These terms themselves encapsulate an active and unresolved dispute between those would see the post-colonial as designating an amorphous set of discursive practices, akin to postmodernism, and those who would see it as designating a more specific, and “historically” located set of cultural strategies. Even this latter view is divided between those who believe that post-colonial refers only to the period after the colonies become independent and those who argue, as the editors of this book would, that it is best used to designate the totality of practices, in all their rich diversity, which characterise the societies of the post-colonial world from the moment of colonisation to the present day, since colonialism does not cease with the mere fact of political independence and continues in a neo-colonial mode to be active in many societies (s. XV).[3]
Európan význam kolonializmu interpretuje ako vlastné dejinné úsilie dobývať a civilizovať rozličné kultúry sveta. Mali by sme si pripomenúť (aspoň pripomenúť), že sa prejavil v staroveku v okolí Stredozemného mora, akéhosi slaného jazera na križovatke troch svetadielov, u Feničanov a Grékov medzi 9. a 8. stor. pred Kr. Odvtedy sa kolonializmus – ktorý si, samozrejme, nemožno pliesť s obyčajným vojenským dobývaním územia – vyvinul do podoby „imperiálneho systému“ Rimanov a potom sa rozvíjal ďalej, a to do nášho storočia[4]: od imperialistického rozpínania európskych mocností vrátane Ruska a mimoeurópskych mocností (USA a Japonsko) do svetových rozmerov až po pád koloniálnych nadvlád a nastolenie súčasného globálneho finančného neokolonializmu. Tieto dejinné udalosti sprevádzali nielen pozitívne predstavy o kolonizovaní nových a nekonečných svetov: vesmíru, Mesiaca, planét slnečnej sústavy a i., ale aj negatívna imaginácia živená strachom z kolonizácie (naj)mocnejšími, prípadne ešte nebezpečnejšími mimozemskými civilizáciami (než je naša) podobne ako vo filme Mars Attack.
Moja interpretačná hypotéza o kolonializme ako síce meniacej sa, no stále pretrvávajúcej tisícročnej tvári európskej civilizácie smeruje ku koreňom tohto fenoménu a ukazuje, že sú totožné s koreňmi západných dejín; od historickej kritiky požaduje jeho dôkladnejšie pochopenie. Historická kritika hodnotí ako naivné, keď sa niekto nadchýna zjavným paradoxom storočia, v ktorom sa na jednej strane rozložili koloniálne impériá, a na druhej strane sa potvrdil „finančný neokolonializmus“; ako naivné tiež hodnotí, keď niekto tvrdí, že všetci už žijeme v „post-colonial world“ [postkoloniálnom svete]. Svet, v ktorom žijeme, sa javí ako postkoloniálny predovšetkým anglicky hovoriacim obyvateľom bývalých kolónií Britského impéria, nie však Číňanom alebo Kubáncom, ktorí sa len pred storočím oslobodili spod španielskej nadvlády (nie spod severoamerického útlaku). Všetci na svete teda nečelíme dôsledkom postkolonializmu rovnakým spôsobom. Kolonializmus sa totiž ešte neskončil, iba prechádza novou fázou svojich dejín. Tak ako sa neskončili dejiny alebo modernita. A znova platí, že všetko, čo sa deje po skončení jednej epochy, napríklad po páde Rímskej ríše, nie je definovateľné iba ako post-, ale predstavuje zložitý prechod; je náročné myslieť a konať v duchu takéhoto prechodu, oveľa jednoduchšie a útešnejšie je predstavovať si seba samých ako tých, čo prišli po: post-moderných, post-industriálnych, post-metafyzických, post-historických, post-koloniálnych atď. Vymedzenie našej doby ako tej, čo prišla po, ukazuje, že v súčasnosti na svete dominuje kultúra chudobná na predstavivosť a historické vedomie: ňou sa inšpirujú americkí technokrati ako F. Fukuyama či S. Huntington. Skrátka, kolonializmus prešiel od fázy rozpadu medzikontinentálneho imperializmu do fázy neokolonializmu, ktorý nie je definovateľný ani ako „neocolonization of the globe by multinational economic forces“ [svetová neokolonizácia globálnymi ekonomickými silami], ani ako „nové usporiadanie sveta“ vyplývajúce z „Clash of Civilizations“ [stretu civilizácií]. Neokolonializmus prináša reálnu prestavbu globálneho sveta na dva svety, ktoré sú síce prepojené, no predsa medzi nimi zostáva deliaca čiara:
Dalo by sa povedať, že po kolonializme, chápanom ako dobývanie a civilizovanie, čo sú ideologické tváre zneužívania, prišlo zneužívanie bez akejkoľvek metafory, definitívne podrobenie.
Javí sa, že táto „prestavba“ má ambíciu stať sa na dlhú dobu „novým usporiadaním sveta“. V rámci neho bude severosvet[5] ovládať a vykorisťovať, ožobračovať a ničiť juhosvet[6], pričom sa z tohto stavu, „Relation (vraiment) fondamentale“ [(skutočne) základného vzťahu], ako by povedal Édouard Glissant, stane „nová prirodzenosť“, nevyhnutná a nezvratná, všadeprítomná a všemocná. Deliaca čiara pritom nebude prechádzať iba pozdĺžnou osou Stredozemného mora či hranicou medzi USA a Mexikom, ale aj labyrintmi euroamerických a ázijských metropol, prázdnom, našimi chorými mysľami na severe, spoločenskou, rodinnou a sexuálnou intoleranciou, nezamestnanosťou.
Hovoriť o postkolonializme ako o globálnej dimenzii značí, že sme takmer tragickým (definitívnym?) spôsobom stratili – ako tvrdí historik Eric Hobsbawm – to, čo Erich Auerbach roku 1952 nazval „historickým vedomím“, odkazujúc na krízu európskej civilizácie po druhej svetovej vojne a v období studenej vojny.
Keď pozorujeme postkoloniálne teórie z lokálneho stredomorského i svetového komparatistického hľadiska, ukazuje sa, že vytvárajú široké a zložité diskurzívne pole, ktoré sprevádza – často a nepochybne kriticky a kreatívne – procesy dekolonizácie kultúr v krajinách, ktoré už nemožno považovať za bývalé kolónie, ale za postkoloniálne krajiny, čo je zaiste správne. Ide o nové, derivované a mestické kultúry, ktoré sa nemôžu ani sa nechcú vrátiť k mýtickej predkoloniálnej minulosti, pretože v svetovej kultúre už vytvárajú nové jazyky a vzťahy. Tento problém nie je rovnaký v bohatých európskych krajinách (EÚ), chudobných krajinách (východných mimo EÚ), Číne, Latinskej Amerike alebo na islamskom Strednom východe.
Reálne platí, že postkolonializmus nie je niečím, čo vo všeobecnosti a genericky prichádza po skončení kolonializmu, a nie je celosvetovým stavom. Naopak, dekolonizácia celosvetovo dopadá na kritické vedomie a politickú prax, ktoré potom každá kultúra vnáša do interakcie kultúr na globálnej úrovni. Čo to znamená? Nejde o to, aby bola diskusia o prieniku postkolonializmu/neokolonializmu/dekolonizácie „kriticky sprevádzaná“ readers [žurnálmi], knihami, časopismi, konferenciami, seminármi atď. v rámci akejsi nekonečnej postkoloniálnej zábavy. Skôr treba začať dekolonizáciu chápať a uskutočňovať ako globálny proces, ktorý sa môže v závislosti od historických situácií a miest (lokácií) meniť. Vtedy umožní diskusiu medzi odlišnosťami v celosvetovom meradle. Každý môže mať vlastnú dekolonizáciu! No všetky dekolonizácie budú pochádzať z jedného kritického vedomia a budú spolu viesť dialóg čoraz užšie a zaujatejšie, porovnávajúc vlastné vzťahy. Takáto diskusia medzi jednotlivými dekolonizáciami by mala smerovať k (vy)budovaniu južného frontu myslenia, ktorý bude stáť proti materiálnej nadvláde severného frontu a zároveň bude prechádzať vnútrom severného sveta. Neokolonializmus neznačí iba násilie a vykorisťovanie, technokratickú zákernosť v službách „neviditeľných pánov“ sveta, ale i totálnu okupáciu súčasnosti a budúcich dejín, súčasnej a budúcej prírody, ako aj odňatie dôstojnosti žiť: teda totálnu degradáciu.
Postoj zameraný na lokálne dekolonizačné procesy a namierený proti globálnemu neokolonializmu nesmie byť výlučne akademickým cvičením. Treba ho dostať na rovinu politického boja. Čo to znamená? Od kritického dohľadu nad komparatistickou sebakritikou – uskutočňovanou rovnocenným rozhovorom všetkých zúčastnených – musí nutne prejsť ku kultúrnej a pedagogickej vzbure. Vzbúriť sa znamená pustiť sa do boja všade, kde sa pácha násilie na človeku a prírode. Pedagogicky pôsobiť znamená príkladne, asketicky a za seba aj ostatných formujúco konať na strane vzbury. Myslím si, že poznanie, že my komparatisti-humanisti musíme konať, je edukačnou praxou tohto typu.
Dekolonizačná kritika by pre humanitného vedca zo severu, z európskeho Západu a Stredomoria, nemala spočívať v debate o „Post-colonial studies“, čiže v tom, že budeme iných akademicky „sprevádzať“ dekolonizáciou, akoby dekolonizácia bola módnou myšlienkou alebo predmetom výskumu ako iné, prípadne záležitosťou, ktorá zaujíma iných. Naopak, mala by byť účinnou „komparatívnou“ sebakritikou (keďže sa odohráva v tesnej interakcii rozličných kultúr), aby sme sa mohli dekolonizovať od našej „vôle k moci“ ako starodávnej a historicky navrstvenej choroby. Od tej „vôle k moci“, ktorá sa zrodila s gréckou múdrosťou, koncentrovanou na sebapoznanie, a dospela do hitlerovského delíria, eurocentrického smútku myslenia u Heideggera a jeho nasledovníkov a dodnes je zdrojom lakomstva a egoizmu západných parameštiackych vlád aj más.
Podľa môjho názoru je dekolonizácia kritickou predohrou – na európskych univerzitách doteraz neslýchanou – vypuknutia kultúrnej vzbury.
J.-P. Sartre roku 1961 v Predhovore k dielu Frantza Fanona Les damnés de la terre (čes. Psanci této země, 2015) uviedol: „...aj my Európania sme dekolonizovaní: z každého z nás je surovým spôsobom vytrhávaný kolonizátor, čo sa v nás usadil. Pozrime sa na seba, ak na to máme odvahu, a dívajme sa, čo sa s nami deje. Je potrebné čeliť nečakanému predstaveniu: striptízu nášho humanizmu.“
Sartrov (veľký) plán sa nenaplnil. Namiesto výzvy k voyerizmu – ktorú postavil na slovách dívať sa a predstavenie – uprednostnili európski intelektuáli neveselé pozvanie do heideggerovského hermeneutického krúžku a prijali tiež o niečo zábavnejšiu pozvánku do postmoderného cirkusu. Sartre možno priveľmi predbehol „starý svet“, ktorý až teraz prestáva byť provinčný a začína chápať, že dekolonizácia sa má realizovať nie ako solitérny krvavý zlozvyk, ale ako diskusia a laboratórium kultúr, čím sa konečne dnešný svet stáva.
Táto diskusia-laboratórium-rada, ktorú komparatisti selektívne vytvárajú a ponúkajú globálnej kultúre ako všeobecnú pracovnú metódu, by mala vznikať ako kritické vedomie ľudského druhu. Čo to znamená? Samu skutočnosť, že v našich časoch prebieha hrozivá etapa evolúcie „ľudskej rasy“: budovanie reálnej svetovej identity, v ktorej všetky odlišnosti navzájom komunikujú a všetky systémy – kultúrne, spoločenské, výrobné, obchodné – sa integrujú. Takáto identita sa realizuje mimo „mýtov“, ktoré európska kultúra doteraz sama sebe a svetu vnucovala ako „univerzálne pravdy“. Darwin, Marx, Nietzsche a Freud otvorili cestu úplnému odhaleniu „západných ilúzií“. Dnes vieme, že náboženstvá, ideológie, filozofie, doktríny a teórie sú kultúrnymi vynálezmi s vlastnými dejinami. Vyčerpali sa. Okrem zábavného a zároveň smútočného diskurzu postmodernizmu, ako aj rozšíreného novinárskeho, hoci pravdivého diskurzu o „strate hodnôt“ a „globalizácii“ sa prvýkrát v dejinách objavila identita ľudského druhu vhodná pre všetkých. Ona je naozajstnou realitou, nielen ideálnou či doktrinálnou. Spočíva v poznaní, že svet konečne možno syntetizovať a fakticky rozpoznať už v zlomku útlaku, ktorý čoraz menší podiel „vládcov“ uplatňuje voči masám utláčaných, a to natoľko, že ich vyradí zo života a presvedčí, že iba takýto môže byť ich osud. Odcudzenie sa práci, ktoré analyzoval Marx, nahradila posledná premena: deaktivácia zmyslu, strata ceny a dôstojnosti. Toto poznanie platí pre osud každého človeka na zemi: od chvíle jeho „šťastného“ zrodu až po boj za právo žiť.[7]
Úlohou intelektuálov z humanitnej oblasti je priniesť dôkazy o tejto identite a premýšľať o alternatívach; vzbúriť sa proti tejto hrozivej vízii a pokúsiť sa ju vyvážiť utópiou.
Pre nás severných, resp. západných intelektuálov by vzbura mala znamenať predovšetkým to, že sa nebudeme vnímať a prestaneme aj konať ako sluhovia či paraziti vládnuceho systému a prejdeme k budovaniu utopického kritického poznania, ktoré po rokoch akademického a ezoterického dekonštruktivizmu rozvinie také alternatívy, ktoré dokážu uplatňovať všetci. (Nespochybniteľne kritický postoj dekonštruktivizmu k eurocentrizmu ho môže rehabilitovať, no jedine vtedy, ak ho nanovo pochopíme a použijeme v poetike všeobecnej dekolonizácie a vzbury.) Treba jasne poukázať na paradox našej doby, ktorá dáva impulz utópii: svet juhu prináša nádej celému svetu, pretože je jeho budúcnosťou napriek útlaku nadvlády, ktorá navodzuje dojem, že neexistuje, čím ho oberá o prácu a zmysel. Obdobie definitívneho rozdelenia ľudského druhu je zároveň prorockým obdobím, ako tvrdia J. Bernabé, P. Chamoiseau a R. Confiant v pamflete Éloge de la Créolité [Chvála kreolskosti] z roku 1989:
De plus en plus émergera une nouvelle humanité qui aura les caractéristiques de notre humanité créole: toute la complexité de la Créolité. Le fils, né et vivant à Pékin, d’un Allemand ayant épousé une Haïtienne, sera écartelé entre plusieurs langues, plusieurs histoires, pris dans l’ambiguïté torrentielle d’une identité mosaïque. Il devra, sous peine de mort créative, la penser dans toute sa complexité. Il sera en état de créole. C’est cela que nous avons préfiguré. Notre plongée dans notre créolité, avec les ressources de l’Art, est une mise en relation avec le monde, des plus extraordinaires et des plus justes. Exprimer la Créolité sera exprimer le étants même du monde. Ce que nous avons ressenti, notre acquis émotionnel, nos douleurs, nos incertitudes, l’étrange curiosité de ce que l’on a cru être nos tares, servira dans notre expression réalisée à bâtir l’Être harmonieux du monde dans la diversité[8] (s. 56 – 57).
Nakoniec sa sám seba pýtam: Prečo by mal práve európsky literát z oblasti Stredomoria, ktorého ťažia „monuments and ruins“ [pamiatky a ruiny], ako by povedal Derek Walcott, nastoľovať diskurz vzbury?
Azda preto, lebo stelesňuje najstaršiu postavu Západu, strážcu a súčasne obeť svojich dejín, a zároveň ich možného ničiteľa. V jeho historickom vedomí sa nahromadila tradícia a okrem služby nadvláde sa naučil aj tvoriť utópiu. Stredomorský literát je muž/žena so starobylým a veľmi blízkym vzťahom k moci (zásadná scéna tohto vzťahu je dokonale stvárnená na začiatku IX. spevu Odysey, keď sa Odyseus chystá vyrozprávať svoje dobrodružstvá na dvore Fajákovcov).
Jeho hlas je ako dych prúdiaci tisícročiami a ruinami, légiami a knižnicami, chrámami, múzeami, katedrálami, hradmi, opátstvami, palácmi, labyrintmi, arzenálmi, atlasmi, encyklikami, námestiami, priesmykmi, usadlosťami, hradbami pevnosti Carcasonne, Aureliánovými hradbami, Hadriánovým valom, kruhovými tancami dervišov, básňami skaldov a trubadúrov, nuragmi, pyramídami, dolmenmi, kláštormi, koloseami, cirkusmi, divadlami, prístavmi, trhmi, sopkami, kyklopmi, mešitami.
Nám literátom-humanistom z oblasti Stredomoria prináleží, aby sme začali svoju cestu k vzbure tak, že zhromaždíme minulé časy a tie kopy kostí a zástav. Podobne ako posol v Kafkovi musíme prejsť množstvo budov aj množstvo odpadu z obrovského imperiálneho mesta a jeho okolia a čo najskôr prispieť do svetového dialógu správou o výsledkoch nášho prechodu.
Keby som tomuto neveril, bol by som buď zúfalý, alebo celkom stratený.
Z talianskeho originálu „Postcolonialismo, decolonizzazione e ribellione“, ktorý bol publikovaný v knihe Creoli, meticci, migranti, clandestini e ribelli (Roma: Meltemi, 1998, s. 29 – 37), Preložili Fabiano Gritti a Magda Kučerková.
[1] Prekladateľská poznámka: Preklad Gnisciho textu sa v čo najväčšej miere usiluje rešpektovať autorský idiolekt, ktorý sa o. i. prejavuje používaním pojmov, resp. pojmových spojení v rôznych jazykoch (nie striktne taliansky) a osobitým využívaním interpunkčných znamienok a grafických zdôraznení (antekurzíva, kurzíva, dvojbodka, zátvorka, úvodzovky ap.) – tieto javy sú preto prítomné aj v predloženom texte.
Ak nie je uvedené inak, všetky vysvetlenia v poznámkach pod čiarou sú prekladateľskou poznámkou.
[2] „...anticipovali sme kontakt medzi kultúrami budúceho sveta, ktorý sa už ohlasuje.“ / J. Bernabé, P. Chamoiseau, R. Confiant: Chvála kreolskosti.
Tie časti textu, ktoré sú v origináli uvedené v inom ako talianskom jazyku, ponechávame v hlavnom texte v pôvodne/autorom zapísanej podobe; ich preklad potom uvádzame buď v poznámke pod čiarou, alebo v hranatej zátvorke v rámci hlavného textu.
[3] „Samotná oblasť sa stala takou heterogénnou, že žiadny súhrn nemôže obsiahnuť všetky teoretické pozície, ktoré sa dnes nazývajú ,postkoloniálne/post-koloniálne‘. Tieto termíny zahrnujú aktívny a nevyriešený spor medzi tými (vedcami – dopl. prekl.), ktorí postkolonializmus vnímajú ako označenie amorfného súboru diskurzívnych praktík, podobného postmodernizmu, a tými, ktorí ho chápu ako označenie špecifického a „historicky“ lokalizovaného súboru kultúrnych stratégií. V rámci tohto druhého pohľadu existujú takí, ktorí sa domnievajú, že postkolonializmus sa viaže len na obdobie po získaní nezávislosti kolónií, a takí, ktorí tvrdia, podobne ako editori tejto knihy, že najvhodnejšie je používať ho na označenie všetkých rozmanitých praktík charakterizujúcich spoločnosti postkoloniálneho sveta, a to od okamihu kolonizácie až po súčasnosť, keďže kolonializmus sa nekončí faktom (nadobudnutia – dopl. prekl.) politickej nezávislosti a v mnohých spoločnostiach pôsobí naďalej v neokoloniálnom režime.“
[4] Rozumej 20. storočia. Pôvodný text bol publikovaný roku 1998, z čoho vychádzajú aj ďalšie časové a významové/výkladové súvislosti v texte.
[5] Autorský pojem (tal. mondonord) používaný synonymne s pojmom severný svet (tal. il mondo nord).
[6] Autorský pojem (tal. mondosud) používaný synonymne s pojmom južný svet (tal. il mondo sud).
[7] Autorská poznámka: Keď som dopísal tento text, našiel som veľmi podobnú myšlienku, ak nie priam loco communis, v knihe Viviane Forresterovej L’horreur economique [Ekonomická hrôza], ktorá vyšla vo Francúzsku roku 1996 a v Taliansku roku 1997. Iba jeden príklad:
„Malý počet jedincov, ktorí tvoria ekonomiku a držia v rukách moc, už nepotrebuje neustále rastúce množstvo ľudských bytostí. Dav ľudských bytostí sa podľa logiky, ktorá vládne, ocitne vo svete, do ktorého sa narodili, bez rozumného dôvodu na život. Aby získali dôvod žiť, aby na to mali prostriedky, mali by vyhovovať potrebám sietí, ktoré ovládajú svet, potrebám sietí trhu. Skutočnosť je však taká, že týmto potrebám nevyhovujú – alebo skôr trhy nereagujú na ich prítomnosť a nepotrebujú ich. Alebo ich potrebujú čoraz menej. Ich život už nie je „legitímny“, je iba trpený. Obťažujúci...“ (s. 32)
Ide o pamflet proti svetovej ekonomickej moci, ktorú Rimbaud definoval spojením: ekonomická hrôza. Je pozoruhodné, že ho napísala európska literátka literárnym jazykom. Čo značí: nielen vyberaným literárnym štýlom, ale aj, či najmä, nástrojmi myslenia, vzdelávania a moci literatúry, teda jej silou. A hoci sme sa nadchli touto kvalitou, problém zostal: môže literárny text o „ekonomickej hrôze“ našej doby nemať ani hlavu, ani pätu? A nepoukázať na nič, len vycibrene „vymedziť problém“? Môže neodhaliť korene či dôvody predmetu vlastného diskurzu, keď stojí pri stĺpe hanby? Môže neobjasniť zdroje utópie a vzbury? Načo je dobré napísať takýto dôstojný pamflet proti neoliberalizmu a potom sa z balkóna parížskeho salónu dívať, ako sa vznáša k svojmu úspechu v kníhkupectvách a rebríčkoch bestsellerov? Nie je aj táto udalosť prejavom (malej a veľmi milej) ekonomickej hrôzy?
[8] „Postupne budú pribúdať ľudia, ktorí budú mať vlastnosti kreolského obyvateľstva, celú zložitosť kreolskosti. Dieťa Nemca a Haiťanky, ktoré sa narodilo a žije v Pekingu, bude vyrastať v prostredí viacerých jazykov, viacerých životných príbehov, stiahne ho vír mozaikovitej identity. Bude musieť rozmýšľať o veciach v celej zložitosti. Bude v stave kreolizácie. Takto sme to predpokladali. Vnoriť sa do kreolskosti pomocou umenia znamená vstúpiť do vzťahu so svetom, jedným z najvýnimočnejších a najspravodlivejších. Vyjadriť kreolskosť bude znamenať vyjadriť samo bytie sveta. To, čo sme pocítili, naše citové zážitky, naše bolesti, naše neistoty, zvláštna zvedavosť voči tomu, čo sme považovali za svoje chyby, to všetko nám poslúži, aby sme vybudovali harmonické Bytie sveta v jeho rozdielnosti.“
Ako citovať
naposledy upravené: 21.06.2025 19:31
Komentáre
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.