Kreoli a mestici, migranti a ilegálni prisťahovalci literárnovedné dielo
Autor diela
Autor prekladu
Con los pobres de la tierra
Quiero yo mi suerte echar
José Martí: Versos sencillos[1], 1891
la créolisation qui se fait dans la Néo-Amérique, et la créolisation qui gagne les autres Amériques est la même qui opère dans le monde entier[2]
Edouard Glissant, 1996
Vedzte, že slovu utláčaných sa dá veriť.
Anonymný Maročan Rachid
Obviňujem!, 1996
Todos somos Marcos[3]
Anonymný výkrik z Mexico City
Pokúsim sa teraz pre vás – hoci sa tento pokus týka aj mňa – vykresliť a definovať kontúry štyroch typov ľudských postáv našej doby, ktoré niekedy majú tendenciu prekrývať sa a zamieňať. Svoj pokus uskutočním z kritického a nevyhnutne európskeho hľadiska, pretože som Európan a musím niesť zodpovednosť za všetko, čo z toho vyplýva.
Kreoli, mestici, migranti a ilegálni prisťahovalci sa (stále z pohľadu Európana) javia ako podstaty, ktoré sa premiestňujú, sú pohybliví ako tuláci a dočasní ako život človeka. Sú postavami prechodu a premeny, ktorých sme my všetci – tak či onak – súčasťou, no ktoré zvykneme vytesňovať, usilujeme sa na ne zabudnúť, aby sme sa necítili súčasťou niečoho, čo narúša naše presvedčenie a istotu našej identity, stabilitu, moc a rast bytia a imania, čiže síl, ktoré vládnu ľuďom zo severosveta[4] (odkiaľ pochádzam) a ktorými ovládajú našu spoločnú planétu.
Spomenuté štyri typy postáv obývajú sever i juh sveta. Na severe spôsobujú rozruch vo verejnej mienke a masovokomunikačných prostriedkoch, podnecujú vznik nespočetného množstva sociologických článkov, politických úvah a správ v čiernej kronike; na juhu ich pokladajú za celkom normálnych ľudí, ak pripustíme, že tam pojem „normálny“ označuje to, čo nie je „normalizované“ severom. Ich najprirodzenejší habitat však tvoria prahy a priechody, bariéry a krajiny uprostred, ktorými prechádza hranica – deliaca čiara medzi severosvetom a juhosvetom, hoci aj umiestnená inde: či už na pohyblivých hraniciach Stredozemného mora, na novej železnej opone medzi Mexikom a Spojenými štátmi, na stanici Termini v Ríme, alebo na toaletách letiska v Naí Dillí, v továrňach, kanceláriách a pivniciach, na predmestiach a cestných križovatkách či v mysli a pamäti nás zo severosveta, nás z juhosveta – „odlišne, rovnako“ –, ako to vyjadril básnik hranice, rakúsko-uhorský a taliansky žid, Tersťan Umberto Saba.
Kreoli a mestici, migranti a ilegálni prisťahovalci sú medzi nami a čiastočne sme nimi aj my. My Európania alebo Severoameričania, narušení šikmou priečkou, ktorá búra sociálnu štruktúru a trhá na kusy skryté tkanivo mozgu každého z nás: závora medzi bohatstvom a chudobou je katastrofálna. Sme nimi aj my, čo sa usilujeme byť juhom na severe, aby sa globálnemu násilnému útlaku dalo čeliť svetovým jazykom, ktorý sa ešte len buduje: jazykom civilizácie, ktorá bojuje proti násiliu a pomáha pri zrode „nového sveta“. Toto posledné tvrdenie môže vyznieť ako všeobecná rétorická formulácia, s „dobrotivosťou“ ktorej môže súhlasiť každý. Je to jedna z tých „vznešených“ a „univerzálnych“ právd, ktoré sú ešte stále schopní chápať a vyjadrovať aj arogantní, pokryteckí a idiotskí európski intelektuáli.
Ide však o The Heart of the Matter [Jadro veci], slovami Grahama Greena, teda o srdce tej záležitosti, o ktorej vám chcem rozprávať. Pre mňa to nie je banálna univerzálna pravda, ale etapa môjho osudu, posledné miesto, ktoré sa mi podarilo dosiahnuť a tam na seba samého zasvietiť reflektor. Pre niektorých to, naopak, môže byť provokácia, kacírstvo, rúhanie. V to dúfam.
Kto je kreol? Je to syn emigrantov: tých, ktorí sa vytrhli zo zeme svojho pôvodu a zmenili smer kolobehu svojich životov; odišli a prišli do nového sveta, hľadali spôsoby, ako si vybudovať znesiteľný osud medzi inými národmi, hľadali prácu, našli ju alebo si ju vymysleli, založili si nový domov a vychovali potomstvo. Alebo sa stratili v oceáne nešťastia, vo veternej samote pampy či labyrinte zamrznutých vôd a pevnín Labradoru.
Kreol je však aj synom kolonizátorov: tých, ktorí odišli z vlasti hľadať šťastie a bohatstvo, úspech a pocty, príkazy a privilégiá. V novej vlasti sa stal pánom a cíti sa ním byť dodnes; do dobytej zeme vtlačil pečať svojej moci, ktorá prostredníctvom jeho detí pokračuje. V jeho duši však napriek tomu pretrváva sklamanie, ktoré rozožiera jeho túžbu a vôľu po moci: je (navždy?) vyštvaný z metropoly do vyhnanstva a exilu; získal majetok a deti inde, ale bez možnosti, aby si späť do vlasti doniesol to, čo dosiahol: majetok, moc, deti, seba samého.
Takáto charakteristika nestačí. Opýtajme sa ešte raz: kto je kreol? Doteraz sme totiž odpovedali z pohľadu jeho rodičov, teraz to obráťme. On/-a sa narodil/-a v krajine odlišnosti: nepopierateľnej odlišnosti, ktorú pre neho/ňu predstavujú práve rodičia a ktorú mu/jej dávajú jasne pocítiť v každom okamihu, pretože miesto, kde sa narodil, nie je vlasťou jeho predkov, ale kolóniou, miestom medzi vyhnanstvom a cudzinou, medzi náhodou – ako ten, čo sa narodí na lodi alebo v meste, ktorým akurát prechádzajú – a nezvratnosťou: máš francúzske priezvisko, si beloch, obaja tvoji rodičia vyrastali v tej istej dedine v Bretónsku či Provensálsku, ale ty si sa narodil v Louisiane, Quebecu, na Martiniku, v Indočíne, n’est pas [nie]?
Kreolský stav dokonale zhrnula významná juhoafrická spisovateľka Nadine Gordimerová v práci „Ten druhý svet, ktorý bol svetom,“ poslednej z Norton Lectures [Nortonových prednášok], ktoré predniesla na Harvarde roku 1994 a ktoré sú súčasťou zbierky Writing and Being [Písanie a bytie]. Biela kreolka: dcéra európskych emigrantov (matka Angličanka, otec Lotyš, obaja židia), narodená v jedinečnej krajine, kde bola kolonizácia vnútorná a paradoxná: kolonizácia bielej kreolskej menšiny, ktorá dominovala nad čiernou väčšinou. Pri objasňovaní tohto stavu Gordimerová odkazuje na posmrtne vydaný a nedokončený román iného kreolského velikána nášho storočia Alberta Camusa Le premier homme [Prvý človek]. Počúvajme Nadine:
[...] nie je to príbeh o neandertálcovi. Jacques je koloniálny občan, chlapec narodený a vychovaný v Alžírsku. Je biely, nie Arab, preto, ako vyplýva z odpovede jeho matke, musí byť Francúz. Nikdy však Francúzsko nevidel. Pre Jacquesovu obrazotvornosť aj pre mňa od detstva platí: som koloniálny občan, toto je môj príbeh.
Toho, ktorý nepatrí do žiadnej krajiny.
Toho, ktorý nemá národný charakter.
Ako Jacques rastie, uvedomuje si, že musí budovať seba samého. Princíp je nasledovný: ak nemôže byť atribútom imperializmu, ak nemôže byť pre Arabov cudzincom – Nearabom –, čím je? Negatívom. V takomto zmysle začína od nuly. Je budovateľom svojho vedomia. On je Prvý človek.
Vynechajme rod; napokon, i ja by som cítila rovnakú potrebu: vybudovať seba samu podľa metafory Prvého človeka bez koherentných odkazov, a pritom sa udržať na vlastných nohách bez vzorov, ktoré som mala nasledovať.
Kreol je človek, ktorý buduje seba samého – ak chce – od nuly, podobne ako Nadine. Jeho púť – ak sa mu na ňu podarí vydať, ak sa odhodlá na cestu, ktorú mu otvorí výzva osudu, ak sa vzdá predstavy seba ako pána alebo vyhnanca a hľadá identitu v sile rozdielov, nie v opakovaní, ktoré mu nie je dané a ktoré je azda ochranným, no katastrofickým klamom –, je ako tá, ktorú ukazuje Gordimerová. Premenila sa z obdivovateľky „druhého sveta, ktorý bol svetom,“ prešla tým skutočným, ktorý sa odohrával inde, v Európe či Severnej Amerike (najprv Fred Astaire a Ginger Rogersová, potom Dickensov a Woolfovej Londýn, Balzacov a Proustov Paríž), a stala sa občiankou vlastnej krajiny. Stále však bez národa: bieli neboli jej, čierni neboli jej, „pretože počas môjho detstva a dospievania som ich takmer nevnímala. Bola som neprítomná. Neprítomná pre nich“. Nadine teda buduje seba samu písaním, učí sa myslieť mimo zaužívaných pravidiel spoločnosti, zamiešaním sa medzi čiernych intelektuálov a umelcov. Naučí sa, že spolu s ostatnými môže spriechodniť cestu a vedomie prechodu, transformácii, odporu aj opozícii, ba až otvorenej revolúcii aktivizmu v strane African National Congress.
Tento oslobodzujúci a zároveň konštruktívny proces ju vedie k premýšľaniu, písaniu a bytiu. A tak: „Ten druhý svet, ktorý bol svetom, už nie je svetom. To moja krajina je svetom, úplne celým, syntézou. Už nie som koloniálna občianka. Teraz môžem hovoriť o ,svojom národeʻ.“
Kreol vychádza z vlastnej exilovej identity, neusiluje sa kopírovať stratenú rodovú identitu svojich predkov ani sa presadiť ako kolonizátor, nadradený ešte aj starej vlasti: nový človek, ktorý sa vybudoval sám. (V skutočnosti ide o severoamerický model wasp [White Anglo-Saxon Protestants – bieli anglosaskí protestanti], ktorý presadzuje identitu založenú na odpútaní sa od „nenávidených“ britských koreňov, vyvraždení menejcennej domorodej inakosti a nastoľuje novú nadvládu, ktorej základom sú násilie a ziskuchtivosť, kamuflované európskymi demokratickými ideálmi a jeffersonovskou filozofiou melting pot [taviaceho kotla], ktorá zlyhala.)
Kreol, ktorého sa snažím vykresliť, je skôr kritický posteurópsky kreol, nový občan sveta, ktorý sa oslobodzuje od úlomkov dedičnej identity a buduje samého seba, prvý muž/prvá žena, čo sa ako cudzinec/cudzinka, v cudzej krajine, usadí vo vlastnom národe, vo vnútri ktorého sa narodil/-a a časom ho uznáva za vlastný, hoci nie je ten, z ktorého pochádza alebo z ktorého pochádzali jeho/jej rodičia.
Myslím si, že v Spojených štátoch je veľmi ťažké cítiť sa ako doma, a to každému, kto nie je prvým osadníkom, bielym anglosaským protestantom, novým človekom, ktorý vybudoval seba samého; ani nešťastní domorodci, ani černosi, ani rôzni neanglosaskí prisťahovalci z Európy, ani latinos [Latinskoameričania] sa nedokážu stotožniť s ozbrojeným a sebaistým typom postavy, ktorý je tam zakorenený; na druhej strane biela kreolka v Južnej Afrike môže nadobudnúť pocit, že je súčasťou národa, ktorý v prevažnej väčšine tvoria černosi.
Príkladnú skúsenosť Nadine Gordimerovej a ďalších juhoafrických intelektuálov, ktorých uvádza, možno označiť za cestu juhu k posteurópskej kritickej kreolizácii.
Výraz „kreol“ má však v našich jazykoch, v románskych aj anglo-germánskych, ešte iný význam: vo všeobecnosti znamená mestic alebo „zmiešaná krv“. Severoamerické slovníky pod heslom „kreol“ uvádzajú: deti francúzskych osadníkov narodené v Louisiane alebo deti Španielov narodené v Spanish America [hispánskej Amerike] (všetci, samozrejme, white person [belosi]), prípadne černošsko-kreolskí mestici („person who is part Negro and part Creole“ [osoba, ktorá je sčasti černoch a sčasti kreol]); Yankee („white person who is a descendant of the English who settled in North America“ [beloch, ktorý je potomkom Angličanov usadených v Severnej Amerike], okay?) sa však medzi kreolmi v slovníkoch nevyskytuje. Nie je kreol.
A preto som zámerne vytvoril kritického kreola ako teoretický model. Je to taký kreol, ktorý nezavrhuje nič, nezavrhuje dokonca ani Európu a Afriku – alebo obe premiešané navzájom, alebo ešte s ďalšími – ako miesta svojho dávneho pôvodu, a ktorý tvorí nový svetový jazyk. Tento model som skutočne našiel v latinskoamerickej a karibskej kultúrnej diskusii posledných dvoch storočí: od Josého Martího po Oswalda de Andradeho, od Roberta Fernándeza Retamara po Nicolása Guilléna či Dereka Walcotta, od Édouarda Glissanta po pamflet J. Bernabého, P. Chamoiseaua a R. Confianta Éloge de la Créolité [Chvála kreolskosti].
Ako Európanovi z oblasti Stredomoria sa mi otvorila veľkolepá mentálna brána. Rovnako ako Nadine som dostal možnosť myslieť out of order [bez pravidiel] a mimo nich; mimo svojej nesmiernej/ťaživej civilizácie.
Pri sledovaní karibských a brazílskych, čilských a mexických indícií som vytušil, že sémantická ambivalentnosť slova „kreol“, odvodeného z portugalčiny, obsahuje skutočný kultúrny a politický konflikt: zásadný. A to nielen na úrovni jednotlivca – a jeho „častí“ –, ale aj na úrovni sociálnych skupín a dokonca svetadielov.
Pochopil som, že severoamerická wasp ideológia v rámci svojho rozvratného/trestuhodného puritánstva pojem „kreol“ zanovito eliminuje a používa ho iba na označovanie iných: detí Francúzov alebo Španielov, miešancov, mulatov. Keď sa (kreol)/wasp odpúta od britskej vlasti a politicky ju zavrhne, vytvára nové puritánstvo, imaginárne, ale veľmi mocné, obrovské a ne-kreolské.
Latinskoamerický model, naopak, radostne, bolestne, freneticky oslavuje mestický význam kreolskosti: v brazílskej mescle a kanibalizme v Manifesto antropofago [Antropofagickom manifeste] (1928) Oswalda de Andradeho (prevzali ho potom August a Harold de Camposovci) alebo v „nuestra America mestiza“ [našej mestickej Amerike] Josého Martího (1891), ktorého v našich rokoch energicky prevzal Roberto F. Retamar; v créolisation [kreolizácii] Edouarda Glissanta, ktorá je „métissage sans limites, dont les éléments sont démultipliés, les résultantes imprévisibles“ [bezhraničným miešaním, kde sú prvky násobené a výsledky nepredvídateľné], ako tvrdí v knihe Poétique de la Relation [Poetika vzťahu] z roku 1990 a ako s veľkou fascináciou zdôrazňuje tiež v nedávnom Introduction à une poétique du divers [Úvode do poetiky rozmanitosti].
Nepovedal som nič nové! Nové je možno to, že ja ako európsky literát a nie odborník na latinskoamerickú literatúru sa nechávam osvietiť vami! Namiesto toho, aby ma „osvietila nesmiernosť“, ako hovoria moji európski básnici. Z diaľky obdivujem mladého Ernesta Guevaru, ktorý 14. júna 1952, v deň svojich 24. narodenín, v kolónii malomocných v San Pablo v Peru počas kontinentálneho motocyklového výletu s priateľom Albertom Granadom zistí, že „tvoríme jedinú mestickú rasu od Mexika po Magalhaesov prieliv“.
Tento „mladícky“ a intenzívny objav konštitutívneho mestictva platí pre Guevaru, ktorý takto nachádza „svoju“ Ameriku, a platí i pre mňa, Európana, ktorý sleduje svoj pôvod v rovnako konštitutívnej mestickosti v knihe Noialtri europei [My ostatní Európania] z roku 1991.
Mestici sú nositeľmi odlišnosti a nikdy ju neopúšťajú, podobne ako migranti a transsexuáli, mutanti a kyborgovia; alebo ako literárni komparatisti a antropológovia hlásiaci sa k novým „vedám o človeku“, kritickým a opozičným. Tým vedám, ktoré môžu v severosvete vyvolať kultúrny (a nielen akademický) nepokoj a prevrat, aktívnu formu odporu, priniesť pravidlá nového transverzálneho spojenectva s juhosvetom a nového svetového jazyka poznania a praxe.
Mestici sú totiž aj muž a žena zo severu, ktorí migrujú na juh seba samých a rozhodnú sa stať juhom, čo sa vzpiera severu a stavia sa proti nemu. Keď musí kreol prejsť cez územie nikoho, aby našiel svoj národ, ako nám ukázala Gordimerová, potom mestic zo severu – Európan alebo Američan – musí prejsť temným údolím ilegality a halucinačnou nížinou dobrodružstva osvietenou lampami moci ako vo dne.
Migrant – z východu na západ a z juhu na sever – je jediným (mierumilovným) dobrodruhom našej doby. S ohľadom na vlastnú dôstojnosť sa rozhodne dať do stávky, riskovať a nasadiť svoj život bez záruk a garancií. Jedine od neho sa môžeme dozvedieť – ak máme dar antropologicky načúvať príbehu –, čo je ľudská existencia a akú má dnes hodnotu; je subjektom vypovedajúcim z najviac rizikového miesta, z miesta najviac vystaveného nešťastiu, zániku a smrti. V našej dobe iba migrant dokáže vyrozprávať ľudský príbeh jazykom, ktorý ašpiruje na svetovosť, pretože hovorí z jaskyne najchudobnejšej sibyly: spod mostov veľkých západných alebo afrických miest, z veternej tmy železničných staníc, z križovatiek rozľahlých ulíc veľkomiest, kde sa vrhá a ponúka seba samého do zrýchleného a úzkostlivého časopriestoru meniaceho sa semafora na starobylých a zdegradovaných uliciach prostitúcie.
A predsa sa aj migrant môže stať novým vzorom muža a ženy vo svete. Migrácia je pôvodné a veľmi silné gesto, ktoré rozbíja uzavretý stredomorský mýtus o Odyseovi a necháva ho za sebou. Migrácia je archaické gesto zrieknutia. V tom zmysle, že odznova určuje nový princíp, pôvod, začiatok: „arché“, ako hovorili starí Gréci. Migrant sa rozhodne odkloniť sa od rodnej zeme, bezpečnej, ale núdznej kolísky či brlohu a razí si cestu sám.
Motív je zásadný, silnejší než akýkoľvek argument, ktorý vymysleli západní filozofi: ak je to tak, že každý žije len raz a tento prekliaty raz, ktorý pripadol mne, je hrozným a beznádejne chybným začiatkom, žalostným a neodvolateľným osudom, vyhladovaným hnusom, potom si migráciou zabezpečím a rozohrám iný osud a urobím všetko, aby som nebol zatratencom svojej zeme. Z týchto dôvodov je migrácia najvyšším aktom dôstojnosti, ktorá odhadzuje masku národa, aby si vybudovala čisto ľudskú, a preto reálnu, bytostnú možnosť.
Migrácia je transcendentným gestom odvahy prejaveným voči ťarche zúfalstva, ktorá ťahá nadol. Migrant má teda právo na najvyššiu úctu. Je nositeľom „posvätnosti“ našej doby, laickej a svetskej, v plnosti prenesenej na človeka. Nasadzuje vlastný život a dočasne vyhráva nad násilím a smrťou. Bude našou vlajkou, aj keby napokon prehral.
Z počúvania migrantov a prejavenia rešpektu k nim sa môže zrodiť „la ligne [et la langue] historique de l’essor d’une culture globale“ [historická línia (a jazyk) rozmachu globálnej kultúry], ako sa uvádza v dokumente „Caritas Europa“ z roku 1993 (k citátu sa mi žiadalo pridať „la langue“).
Migrácia je aktom odvahy, ktorým sa začína ďalšie jestvovanie a ktorý sa stavia proti depresii, ktorá sa utápa v samovražde. Obaja – migrant i samovrah – si nárokujú najvyššiu dôstojnosť: mám na mysli Taliana Prima Leviho a Nemca Jeana Améryho (Hansa Mayera), ktorého považujem za jedného z najvýznamnejších európskych mysliteľov nášho storočia[5]. Migrant všetko staví na seba samého a na zem, samovrah na nič. V neprítomnosti Boha je migrant najlepším z ľudí, „najlepším bojovníkom“. Aj keď sa stratí v temných vodách nočného Stredomoria, v aleji prostitúcie na periférii, na smrteľnej dráhe drog, nekolonizuje ani nedobýva. Jeho deti, kreoli naruby – tí, ktorých Francúzi nazývajú beurs, tak ako volali ‚turistami‘ ich otcov –, sú pripravení bojovať za novú dôstojnosť, ktorá nie je ani maghrebská, ani francúzska, ani európska: je to dôstojnosť nového ľudu.
Stať sa juhom dnes pre Európana znamená migrovať smerom k skrytej časti seba samého, ktorá žije ako kreol a migrant aj v myšlienke dôstojnosti, znamená to postaviť sa na stranu kreolov a migrantov sveta, ale i chudobných zeme, tých, ktorí sa nedokázali vymaniť z nešťastného narodenia a nikdy nebudú migrovať; tých, ktorí sú najnešťastnejší. Stať sa juhom znamená byť na ich strane proti všetkým, čo sú proti nim. Domnievam sa, že takto môžem poukázať na bod jednoduchosti a pohoršenia, na živý a konkrétny skúšobný kameň v zložitosti našej doby, ktorá je už bez utópií a zmyslu ju zbavila svetová vláda peňazí a obchodu.
„Všade vidím sprisahanie bohatých ľudí, ktorí hľadajú vlastný prospech v mene spoločného dobra a pod jeho zámienkou,“ hovorí sir Thomas More zo vzdialenej polovice nášho tisícročia, ktoré sa chýli ku koncu, a jeho slová sa prepájajú s teológiou oslobodenia Leonarda Boffa a Freia Betta, s vyhláseniami Subcomandanta Marcosa alebo úvahami otca Zanotelliho, ktorý žije so zúfalcami na skládke odpadu na periférii Nairobi, pestujúc v nich najčistejšiu dôstojnosť. Slová starovekého utopistu dokonale vystihujú moc, ktorá riadi dnešný svet: obchody severu nad deliacou čiarou rovníka, ktorá nezvratne označuje podriadenosť každého juhu, maskovanú predstieraním svetovej demokracie a „pomoci rozvojovým krajinám“.
Migrant posúva čiary aj predstavy, narúša stereotypy, núti premýšľať o tom „ľudskom stave“ (ako jazykovom a konceptuálnom výtvore starého dobrého Montaigna), ktorý má prednosť pred vymyslenou realitou a politicko-demokratickým divadlom našej spoločnosti, no ktorý zároveň dráždi ľudí severosveta. Bohatí medzi nami spolu s tzv. strednou vrstvou – ak vedú normálny život (ozajstnú normálnosť, tú severskú) – v najhoršom prípade riskujú zníženie „životnej úrovne“ a priblíženie sa „prahu chudoby“ (severskej chudoby). Chudobní v severosvete ani nepomýšľajú, že by emigrovali: kam predsa? Veď už neexistuje lepší svet, po ktorom by sme mohli túžiť, než je ten náš. Sú to ľudia bez osudu a bez sveta, pretože boli obratí o akúkoľvek ilúziu, akúkoľvek myšlienku či možnosť existovať inde. Utápajú sa vo vulgárnosti imaginárneho života, ktorý produkuje televízia, jediná verná spoločníčka ich biedy, a snívajú o výhre v lotérii. Vnárajú sa do nehlučného víru nezamestnanosti, ktorá ich oberá o dôstojnosť a zmysel.
Iba zločincom a vojakom – tým druhým vtedy, keď príde ich chvíľa – ide v severosvete naozaj o život, lež z opačných dôvodov než tých, čo zakladajú dôstojnosť: kvôli moci, násiliu a peniazom. Jediné „hodnoty“, za ktoré sa dnes oplatí zomrieť.
Migrant, ktorý sa rodí aktom zavrhnutia svojho starého pôvodu, je často ochotný znovu riskovať pre slobodu a dôstojnosť. A aj to robí. Je jediný, kto má čo povedať svetu o svete, podobne ako pred tritisíc rokmi Odyseus o Stredomorí. Preto je najlepším svedkom a najlepším rozprávačom našej doby. Tak ako Kundera či Josif Brodskij, ako Chatwin alebo Naipaul, ako Rushdie, najslávnejší zo spisovateľov migrantov, uvrhnutý do paradoxnej ilegality, ktorý v pamätnom článku o G. Grassovi z roku 1984 (Imaginary Homelands [Imaginárne domoviny]) najlepšie definoval stav a rovnako hodnotu migrujúceho spisovateľa.
A už sa dostávame k poslednému typu postavy z nášho kvarteta. Kto je ilegálny prisťahovalec a prečo nás zaujíma?
Ilegálny prisťahovalec [tal. clandestino] je osoba, ktorú spoločnosť, v ktorej žije, neočakáva a nepraje si ju. Je to neviditeľná osoba, jej prítomnosť je implicitná; prezrádza to latinský pôvod slova: clam-intestinus znamená „skrytý vnútri“.
Hovorí Rachid, anonymný marocký spisovateľ, ktorý sa prisťahoval do Talianska:
Myslím si, že neviete – alebo prinajmenšom iba niektorí z vás vedia –, čo znamená byť sami v cudzej krajine. Je to ako byť v očiach všetkých neviditeľnou bytosťou. Prechádzaš okolo ľudí, počuješ ich, ako sa smejú, rozprávajú, milujú, hádajú, a vieš, že v tom všetkom ty nie si: ani ťa len nevidia alebo, ak ťa vidia, najčastejšie sa na teba pozerajú s nedôverou alebo nevraživosťou.
Salah Methnani, tuniský absolvent univerzity, ktorý prešiel Talianskom až na sever, napísal knihu Immigrato (Prisťahovalec, 1990):
Na chvíľu si myslím, že všetci, čo pochádzajú z juhu sveta, zostávajú tak či onak ilegálnymi prisťahovalcami.
Ilegálny prisťahovalec sa živí tieňmi a ľahkovážnymi slovami umlčanými najčastejšie už na prahu mysle, teda skôr, než ich vysloví. Stav ilegálneho prisťahovalca poukazuje na najskrytejšiu a najmarginálnejšiu pozíciu vo vzťahu k spoločnosti, v rámci ktorej sa on pohybuje. Je natoľko extrémna, že je mimo, pod a za všetkými ostatnými ex-lege a mimo poriadku. Extrémny vydedenec pochovaný v slepom labyrinte útrob.
Ilegálny prisťahovalec má dva možné osudy: s obozretnosťou a bázňou vyjsť na svetlo a pokúsiť sa začleniť do ustáleného poriadku, alebo sa zásadne vyhýbať pravidlám nepretržitým presúvaním sa, neviditeľnými útekmi – ale len po úsekoch – po skrytom a nejasnom obvode anómie a nepohody, aby ho nezastihli ospalosť, nešťastie, vyhostenie či smrť. Ilegálom je marocký alebo albánsky prisťahovalec v mestách a na vidieku bohatej a lakomej Európy, ktorý každý deň bojuje s nešťastím, ilegálmi sú však aj Indiáni ako Collovia, Mapučovia alebo Kečuovia, ktorí sa pohybujú pozdĺž andských výšin a mali by byť Čiľanmi, Argentínčanmi alebo Peruáncami, „občanmi“ národných štátov, ktoré však oni nepoznajú a ktoré zase ich ignorujú.
Ako tvrdí (argentínsky?) spisovateľ etnika Colla (v jeho rodnom jazyku Togo) Sixto Vásquez Zuleta: „el hombre es tierra que camina... En la sociedad de consumo los indios no tenemos cabida. El trabajo ancestral que hacemos entra dentro de la clandestinidad y aún de lo ilegal.“ [„človek je zem, čo kráča... V konzumnej spoločnosti my Indiáni nemáme miesto. Práca našich predkov, ktorú vykonávame, patrí do oblasti ilegality a dokonca nezákonnosti.“]
Evidentne prítomný, hoci skrytý ilegálny prisťahovalec je najrozporuplnejším obrazom identity a najabsurdnejším, najhorším prejavom popieranej inakosti našich čias. Ilegálny prisťahovalec sa bojí a zároveň vzbudzuje strach. Pretože je nositeľom bezprecedentnej, škandalóznej nádeje a utópie. Že svet by sa mohol dať zmeniť prevratom zvnútra, z jeho útrob.
Ilegálne vo vlastnej krajine žijú Indiáni z oblasti Chiapas a ich zástupca Subcomandante Marcos. Ukrytí a vyhnaní v pralesoch a horách bojujú proti tým, čo na ich zemi páchajú násilie na ich životoch.
Ak je civilizácia bojom proti násiliu – ako to vyjadril liberálny a antimarxistický filozof Karl Popper –, sú práve oni svedectvom najcivilizovanejšej formy a praxe ľudskosti v našom súčasnom svete.
A napokon je ilegálnym prisťahovalcom aj ten, kto sa vo vnútri severosveta usiluje postaviť proti globálnosti moci, lži, vulgárnosti a násiliu, ktoré sa (ledva) skryjú pod povrch západnej demokracie. Byť ilegálnym prisťahovalcom v mojom svete znamená rozhodnúť sa byť sám a bez pomoci. Mať slobodu oponovať a neriskovať pritom väzenie či zmiznutie, avšak zostať bez druhov, bez sprievodcov a zmätený.
Ako sa zakaždým spravodlivo a účinne vzbúriť, keď sa treba búriť proti všetkému v každej chvíli a už nemožno vziať do rúk zbraň?
Ako sa dá v severosvete nájsť a realizovať čin, ktorý je rovnocenný s Marcosovým? Niekedy človek sníva – myslím si, že s rovnakou dychtivou nádejou, ako tí v krajinách biedy, čo si odkladajú každý cent, len aby mohli zaplatiť za trajekt do severosveta –, že ušetrí, čo môže, a kúpi si kalašnikov. Kalašnikov aj sny sú pritom zbytočné.
Skrývanie sa rebelujúceho intelektuála severosveta je príčinou jeho extrémnej osamelosti, znamená jeho tragické meškanie, svedčí o jeho neúčinnej vášni a dokazuje jeho cyklické a neúprosné zúfalstvo. Nikto ťa nepočúva, každý si môže dovoliť prehliadnuť ťa; akoby si mal stále dvadsať rokov a bol si odsúdený na to, aby si ešte čakal, stále, ako muž pred bránou Zákona v slávnom podobenstve Franza Kafku. Avšak ako čas plynie, blokáda funguje, všetko sa stáva ťažším a protirečivejším. Celá elastická protirečivosť moci ťa obklopí a namieri na teba svoje zbrane. Ak to teda chceš, tak ti tá absurdná bezčasová „mladosť“ umožní nazbierať toľko sily a slobody, toľko schopnosti vzbúriť sa, že si konečne môžeš myslieť – aspoň myslieť –, že ju môžeš vyjadriť a prejaviť v každom skutku. A tak v istom momente začneš chcieť (chceš), aby bolo všetko čoraz viac proti tebe a nikdy to neprestalo, aby si ty bol stále neúnavnejší a slobodnejší v situáciách, keď sa staviaš proti. Cítiš sa ako Rachid, anonymný Maročan: „...ilegálnosť, ku ktorej ste nás donútili, je dobrá škola: navyká nás pohybovať sa medzi vami a snažiť sa byť čo najnenápadnejšími, robí nás neviditeľnými.“ Neviditeľný, ale mocný, medzi tisíckami zapredaných a priemerných intelektuálov, spisovateľov a umelcov severosveta, sirôt revolúcie od stola, ufňukaných klebetníkov na dvore moci, moralistov zničujúceho pokrytectva: od Arbasina po Siciliana, od Baricca po Nanniho Morettiho, od ... (dokonca aj ich mená je trápne pripomínať v tej najzaostalejšej a najdekadentnejšej provincii severosveta: v Taliansku).
Kreoli a mestici, migranti a ilegálni prisťahovalci sú typmi postáv predurčenými na vytváranie spojenectiev. Všade bojujú proti násiliu našej doby: sú proti globalizácii finančného kapitalizmu a nadvláde obchodnej mafie, ktorá vládne svetu. Proti kolonizátorom, ktorí dnes kolonizujú na diaľku bez toho, aby si zašpinili ruky, ako tvrdí Eduardo Galeano; proti tým, ktorí sa považujú za dominantnú čistú rasu; proti obchodníkom s bielym mäsom – ženy, deti, chudobní, ktorí prechádzajú z osudu biedy do osudu hrôzy: z chudoby priamo do pekla. Ich kurz už nie je Middle Passage medzi Afrikou a Amerikou, ako spomínajú karibskí spisovatelia; teraz je to totálna sieť, ktorá obopína zemeguľu, akýsi internet úbohosti.
Hoci sme navzájom vzdialení a roztrúsení od seba, všetci, čo ideme takto proti, sa spoločne usilujeme, aby sme sa naučili praktizovať svetový jazyk novej civilizácie, ktorý si namáhavo a tvrdohlavo nárokujeme, kde sa dá a ako sa dá, či už v Lakandonskom pralese, alebo na európskych, afrických a iných univerzitách po celom svete.
Myslím si, že my ostatní, kreoli, mestici, migranti a ilegálni prisťahovalci, dokážeme živiť autentické Great Expectations [Veľké nádeje], ktoré sú také isté alebo ešte lepšie, ako mal „starý“ Pip v Dickensovi.[6]
Z talianskeho originálu „Creoli e meticci migranti e clandestini“, ktorý bol publikovaný v knihe Creoli, meticci, migranti, clandestini e ribelli (Roma: Meltemi, 1998, s. 65 – 78), preložili Mirta Curkovic a Magda Kučerková.
[1] „Ku chudobným všetkých zemí / vlastný osud postavím.“ José Martí: Jednoduché verše, 1891. U nás publikované In: José Martí: Znamenia života. Prel. Jarmila Srnenská, prebásnil Milan Rúfus. Bratislava: Tatran, 1988.
Prekladateľská poznámka: Preklad Gnisciho textu sa v čo najväčšej miere usiluje rešpektovať autorský idiolekt, ktorý sa o. i. prejavuje používaním pojmov, resp. pojmových spojení v rôznych jazykoch (nie striktne taliansky) a osobitým využívaním interpunkčných znamienok a grafických zdôraznení (antekurzíva, kurzíva, dvojbodka, zátvorka, úvodzovky ap.) – tieto javy sú preto prítomné aj v predloženom texte.
Ak nie je uvedené inak, všetky vysvetlenia v poznámkach pod čiarou sú prekladateľskou poznámkou.
Tie časti textu, ktoré sú v origináli uvedené v inom ako talianskom jazyku, ponechávame v hlavnom texte v pôvodne/autorom zapísanej podobe; ich preklad potom uvádzame buď v poznámke pod čiarou, alebo v hranatej zátvorke v rámci hlavného textu.
[2] „kreolizácia, ktorá prebieha v Neoamerike, a kreolizácia, ktorá zasahuje ostatné Ameriky, je rovnaká ako tá, čo pôsobí na celom svete.“
[3] „Všetci sme Marcos.“
[4] Autorský pojem (tal. mondonord) používaný synonymne s pojmom severný svet (tal. il mondo nord).
[5] Rozumej 20. storočia. Pôvodný text bol publikovaný roku 1998.
[6] Autorská poznámka: Po napísaní a prezentovaní tohto textu v Havane som si prečítal Glissantovu knihu Introduction à une poétique du divers [Úvod do poetiky rozmanitosti] z roku 1996. Dlho som premýšľal, či by ma „poetika kreolizácie“, v tejto poslednej knihe taká jasná a oslnivá („créolisation: les éléments hétérogènes les plus éloignés sont mis en présence et produisent un résultat imprévisible“ [kreolizácia: najodľahlejšie heterogénne prvky sa spájajú a vytvárajú nepredvídateľný výsledok]), mohla (mala) priviesť k revízii môjho portrétu, ktorý je takpovediac príliš statický, keď ho porovnáme s Glissantovým portrétom kreola. Nakoniec som zvážil, že nechám všetko tak, ako je, práve preto, že „môj“ kreol je úplne iným stvárnením, než aké ponúka karibský spisovateľ. Možno by sa mohli stretnúť a zhodnúť sa na nejakom locu communis rozhovoru namiesto toho, aby si protirečili a navzájom sa eliminovali.
Ako citovať
naposledy upravené: 21.06.2025 19:00
Komentáre
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.