Obrátený kánon literárnovedné dielo
Autor diela
Autor prekladu
Musíme hovoriť, pretože musíme povedať a opakovať,
že literatúra je učiteľkou ľudskej finesy[1], najväčšou
zo všetkých, určite lepšou ako ktorákoľvek doktrína.
Josif Brodskij
Porovnávacia literatúra prechádza dnes (1997) [...] zdanlivo protirečivou fázou svojho kritického vývinu. Niektoré uznávané hlasy, pochádzajúce hlavne z anglického a severoamerického akademického prostredia, sa obávajú jej zániku (a/alebo si ho želajú), ba dokonca ju považujú za temer zaniknutú, aspoň „teoreticky“, ak nie fakticky. Iné postoje, teda európske, americké (nie anglofónne, of course [samozrejme]), africké aj ázijské, však vidia našu disciplínu ako úspešne sa rozvíjajúcu[2] a považujú ju za otvorený a rušný priestor, v ktorom sa vedie dialóg rôznych kultúr sveta prostredníctvom literatúry.
Ako sa dá vysvetliť toto protirečenie, ktoré sa prejavuje takým drsným a jednoznačným spôsobom? Podľa môjho názoru dokonale ukazuje na politickú situáciu tzv. humanitnej kultúry našich čias v celosvetovom meradle. Ešte sme si vlastne dôkladne neuvedomili, že neslávne známy kultúrny eurocentrizmus bol v posledných dvadsiatich rokoch[3] viac-menej nahradený naozajstným severoamerickým centrizmom. (Dalo by sa povedať, že z geografického hľadiska je centrizmus skutočne možný iba v Severnej Amerike; Kanada a Spojené štáty americké, ktorých pobrežia sú obmývané dvomi oceánmi, majú právo nazývať sa axis mundi; v tomto ohľade Európa vždy zavádzala, pretože podľa Paula Valéryho bola iba chvostom Ázie obmývaným Atlantickým oceánom.)
To, o čom sa v súčasnosti vedú teoretické debaty v humanitných vedách literárno-filozofického charakteru, je väčšinou iba prebratý kritický diskurz anglických a severoamerických univerzít, ktoré sú medzi sebou ľahko a rôzne prepojené. V Oxforde či Canterbury si (telematicky) lepšie rozumejú s univerzitou v Berkeley či Kolumbijskou univerzitou než so Sorbonnou, Complutense, Sapienzou alebo Akadémiou vied v Bratislave. Problémy, ktorým musí čeliť severoamerická občianska spoločnosť a kultúra takto hneď získavajú medzinárodný ohlas a stávajú sa svetovými „módami“. Ba čo viac: aj keď si v Amerike osvoja najpokrokovejšie myšlienky európskej akademickej kultúry (príkladom je v ostatných rokoch mimoriadny úspech Foucaulta a Derridu na univerzitách na oboch pobrežiach amerického kontinentu, ale aj o niečo striedmejší úspech Gramsciho), najaktuálnejšími otázkami, o ktorých všetci na svete musia diskutovať, sú práve tie, o ktorých debatujú intelektuáli yankees. Z tohto dôvodu si severoamerická humanitná kultúra, lavírujúca medzi dedičstvom antiky a najnovšími vplyvmi európskeho poznania (francúzsky dekonštruktivizmus a postmodernizmus, resp. cultural studies [kultúrne štúdiá] a postcolonial theories [postkoloniálne teórie], vychádzajúce z anglického prostredia a z prostredia bývalého britského impéria[4] na jednej strane a večná otázka multikulturalizmu na druhej strane), vynucuje, aby celý svet – aspoň ten, ktorý si to nechá nanútiť – diskutoval o rovnakých problémoch optikou New Yorku alebo Toronta.
Javí sa mi, že túto situáciu výstižne vykresľuje prípad slávnej Bernheimerovej správy z roku 1993,[5] o ktorej musíme debatovať všetci – aj obyvatelia Stredomoria a Ázie, Karibiku i strednej Afriky, akoby sa zaoberala našimi problémami. Kniha, ktorú Bernheimer editoval, sa však explicitne týka situácie literárnej komparatistiky na amerických univerzitách a rozoberá otázky spojené s ťažkosťami, ktoré tam dnes táto disciplína má, a to predovšetkým vo vzťahu k napredujúcim cultural studies [kultúrnym štúdiám].[6]
Iní vedci, napríklad Angličanka Susan Bassnettová, zastávajú názor, že porovnávaciu literatúru, chápanú a praktizovanú v zmysle všeobecnej literárnej disciplíny, možno považovať za prekonanú a skôr je potrebné včleniť ju do špecifického a dobre vymedzeného rámca, ktorý bude ovládaný novou dominantnou disciplínou zaoberajúcou sa výskumom prekladu, tzv. translation studies [translatologickými štúdiami].[7] Bassnettová ohlasuje koniec literárnej komparatistiky a dožaduje sa víťazstva translatológie bez toho, aby podrobne a uspokojivo vysvetlila dôvody či prípady, ktoré vypovedajú o tomto druhu revolúcie. Mnohí vedci vrátane niektorých Talianov zastávajú názor, že porovnávacia literatúra by mala byť pre svoj špecifický charakter začlenená do širšej, hoci bližšie neurčenej (a možno nedefinovateľnej) perspektívy teórie literatúry. Teória literatúry sa dnes ukazuje ako vzrušujúca panoráma rôznorodých, eklektických (abstraktných) úvah o „pravidlách“ literatúry a jej štúdiu. (Pozri napríklad nedávno vydané kolektívne dielo /príručku?/, ktoré zostavil M. Lavagetto Il testo letterario. Istruzioni per l’uso [Literárny text. Návod na použitie]; Laterza 1966.) Podobne ako stará teória trvala na tom, že je základom, rámcom a príčinou literárneho štúdia, ani „nová“ teória literatúry sa nebojí sama seba označiť za univerzálny epistemický, hoci eklektický a, ça va sans dire [to je samozrejmé], postmoderný vrchol a autoritu literárnej vedy.
Oproti týmto angloamerickým centristickým snahám likvidujúcim porovnávaciu literatúru stojí vedecká komunita, ktorá v nej vidí kritickú a skutočne svetovú vednú disciplínu. Čo súvisí s takýmto nárokom? To, že ju nemožno považovať za špecializovanú oblasť (kedysi ňou v Európe bola vo vzťahu k národným literatúram a medzinárodným filológiám, napríklad k románskej či germánskej) ani za charakteristickú euroamerickú akademickú tradíciu exportovanú do Afriky a Ázie, ale už prekonanú a podriadenú cultural studies [kultúrnym štúdiám], translation studies [translatologickým štúdiám], prípadne teórii literatúry. V posledných desaťročiach sa zmenila na poznanie prameniace zo stretnutia, otvoreného a načúvajúceho hlasom prichádzajúcim z rôznych smerov. Poskytuje priestor, kde si literárni vedci z rôznych častí sveta môžu navzájom vymieňať názory a porovnávať sa. To, čo takéto colloquium umožňuje, nie je predpokladaná existencia vedeckej komunity, ktorá sa zaoberá rovnakým predmetom štúdia či rovnakou odborno-inštitucionálnou oblasťou výskumu, ale prax, ktorá spočíva vo vzájomnom rozhovore všetkých literatúr a na všetkých úrovniach výskumu, pričom vychádza z rôznych tradícií a jazykov. Tento rozhovor sa uskutočňuje na javisku kultúrnej rovnosti a vzájomnosti. Komparatistický prístup umožňuje uchovať živé tradície, kultúrne dejiny, jazyky a poetiky sveta. Ukazuje sa, že porovnávacia literatúra je skutočne právom svetovou literárnou disciplínou, v rámci ktorej si vedci a literáti z Japonska a Južnej Ameriky, východnej Európy a Indie, Karibiku a Číny, Severnej Ameriky a Maghrebu, západnej Európy a arabského Stredného východu môžu vymieňať poznanie a užitočne nazerať na problémy z rôznych uhlov pohľadu na základe rozličných identít, ktorých sú zdravými nositeľmi, ako aj na základe vzťahových a záujmových spoločenstiev, ktoré reprezentatívne zastupujú.
Porovnávacia literatúra ponúka príležitosť viesť svetový rozhovor a tým, že dáva individuálny priestor každému z nás zúčastniť sa ho, dáva hlas rozličným kultúram sveta. Táto konverzácia prebieha prostredníctvom literatúry a jej poznania – takéto prepojenie je zdrojom výchovy, ktorá vychádza zo zdanlivo nadbytočnej, no nevyhnutnej oblasti, akou je literatúra.
Zdá sa mi, že scéna sa podstatne zmenila. Starý eurocentrizmus a súčasný severoamerikanocentrizmus budú nahradené (fakticky už sú nahradené) mnohohlasným koncertom literatúr rozličných, iných častí sveta. Predstavme si karibský kultúrny kotol: od anglofónneho Dereka Walcotta, básnika, nositeľa Nobelovej ceny, ale i prenikavého esejistu, po básnika a „teoretika“ literatúry Kubánca Roberta Fernándeza Retamara, ktorý prebral koncept „nuestra America mestiza“ [naša mestická Amerika] od Josého Martího (kubánskeho básnika, esejistu, politika a revolucionára, ktorý zomrel roku 1895 v boji za oslobodenie Kuby spod španielskej nadvlády[8]). Pripomeňme, že významní africkí spisovatelia a kritici ako Nigérijčan Wole Soyinka – takisto nositeľ Nobelovej ceny – alebo Keňan Ngugi Wa Thiong’O ostro vystúpili proti postkoloniálnym teóriám, ktoré vznikli na európskych univerzitách aj proti afrikanistickým poetikám západného razenia. Predstavme si, aké úsilie museli vyvinúť a aké nesmierne prekážky, najmä politické, museli prekonať arabskí komparatisti, aby mohli navrhnúť medzinárodný, ale predsa arabský prístup ku komparatistickému štúdiu kultúr a literatúr. Spomeňme tiež môjho starého a oplakaného priateľa a učiteľa Dionýza Ďurišina z Bratislavy – inšpiroval európsku komparatistiku druhej polovice nášho storočia a uznávali ho nespochybniteľné autority, v Taliansku a západnej Európe oveľa známejšie než on sám, napríklad Hans Robert Jauss či Jurij M. Lotman[9] –, ktorý dal nový význam konceptu vplyvu/recepcie a novú tvár výskumu svetových medziliterárnych spoločenstiev. Uveďme aj prenikavú teoretickú a politickú víziu komparatistickej školy na univerzite Beida v Pekingu (osobitne vedcov, ako sú Yue Daiyun a Wang Ning) a všeobecne celej komunity čínskych komparatistov, ktorí dokázali uzrieť a svetovej pozornosti predostrieť dôležité a zaujímavé rozdiely medzi súčasnou čínskou kultúrou, západnými kultúrami a kultúrami bývalých európskych kolónií. Títo kolegovia a priatelia poznajú Bernheimerovu správu (a rovnako knihu Harolda Blooma The Western Canon [Západný kánon]) a diskutujú o nej v takej miere, v akej ich zaujala; v žiadnom prípade ich však nezničila, neklaňajú sa jej metódam a témam ani ich neklonujú.
Stručne povedané, ide o akademickú reflexiu svetovosti, ktorú dnes porovnávacia literatúra uskutočňuje tak, že spája komunitu literátov zo všetkých častí sveta, diskutuje a navzájom sa porovnáva vo všetkých oblastiach: od výskumu prekladu k výskumu spisovateľov migrantov, od štúdia kontaktov a cirkulácie tém po kritické otázky dekolonizácie.
Čo mám na mysli pod pojmom dekolonizácia a prečo mu dávam prednosť pred „postkoloniálnou teóriou“? V niektorých nedávnych prácach som si dovolil navrhnúť porovnávaciu literatúru za disciplínu dekolonizácie a dekolonizáciu spolu s askézou za kritickú, morálnu a politickú úlohu pre literátov vzdelaných v európskom duchu.[10] Dekolonizácia je komparatistická prax prináležiaca nielen intelektuálom, ktorí sa podieľajú na kultúrnej renesancii bývalých európskych kolónií, ale aj nás Európanov. V tomto zmysle som hovoril o askéze. Slovo áskesis v starovekej gréckej kultúre znamenalo nepretržité cvičenie v špecifickej praxi. Mentalita a forma vzdelania, ktorú porovnávacia literatúra ukladá dnešnému európskemu literárnemu vedcovi, spočíva v neustálom úsilí vyrovnať sa ostatným, bdelom počúvaní, poctivom preklade, pravdivom spoznávaní seba samých ako archaických mesticov (týka sa to hlavne nás Európanov z oblasti Stredomoria) i svojich povinností a potešení plynúcich z pohostinnosti a napokon v spochybňovaní vlastného zmyslu pre dôstojnosť, a to pred očami Orientu, čiže pod tlakom hodnotenia iných. Tých „iných“, ktorí k nám dnes prichádzajú „na návštevu“ nie preto, aby si nás podmanili silou zbraní alebo v mene svojej kultúrnej nadradenosti, ale preto, aby prišli k nám a žili s nami v rovnocennej dôstojnosti. Samozrejme, mám na mysli veľký fenomén migrácie národov z juhu a východu sveta na jeho sever.
Ako je možné, že sa toto všetko môže a musí diať prostredníctvom literatúry? Nie je jednoduchšie predstaviť si, že dekolonizácia sa dá uskutočniť prostredníctvom filozofie, antropológie, politiky či ekonomiky? Verím, spolu s Brodským a mnohými ďalšími (dúfam), že literatúra je jedinou formou vzťahu k svetu, ktorú majú rôzne kultúry spoločnú a ktorá ich zrovnoprávňuje a prekladá. Literatúra nie je spoločným majetkom (Gemeingut) všetkých národov, ktorý vyjadruje „všeobecne ľudské“ (das allgemein Menschliche), ako to chcel Goethe, keď hlásal ideál Weltliteratur [svetovej literatúry]. Dnes môžeme literatúre priznať translingvistickú moc pohyblivého priestoru vzájomnej výmeny a prekladu rozdielov medzi kultúrami – avšak už nie na základe predstavy o „univerzálnej“ ľudskej podstate, ktorá by bola podriadená a spoločná všetkým civilizáciám.
Kultúry sú rôzne a práve akceptáciou a prácou na neustálej komunikácii rozdielov možno dosiahnuť, čo je všeobecne ľudské, a síce dialóg odlišností vo všeobecnom porovnávaní.
Úlohou nás ostatných európskych literátov, osobitne nás z oblasti Stredomoria a Talianska, je dekolonizovať sa od seba samých, od našej tri tisícročia starej tradície silnej a nadradenej identity (počnúc starovekou helénskou múdrosťou „poznaj samého seba“) a od našej vôli k moci. Iba týmto spôsobom možno stanoviť a budovať našu súčasnú identitu, aby sa nestala nenávratnou, upadnutou, agonickou alebo ohraničenou v lakomom menovom spoločenstve. (Práve v tejto perspektíve – širšej a čisto porovnávacej, ako tvrdím – možno napríklad obnoviť filozofickú pozíciu dekonštruktivizmu, inak stratenú v „svetáckom“ a successfull [úspešnom] akademickom prúde.)
V súčasnosti hrozí, že veľký humbuk „postkoloniálnych teórií“, ktorý sa šíri z austrálskych univerzít Impéria, ktoré ešte stále píše a odpovedá, do severného Atlantiku až k Vancouveru a Honolulu, nadobudne zmysel a funkciu akéhosi kritického sprievodcu neokolonializmom, ktorý severosvet[11] vnucuje juhosvetu[12]: nemilosrdného, nezastaviteľného a neslávne známeho (neokolonializmu). Treba však raz a navždy naozaj rozhodne vyhlásiť, že neexistuje „postcolonial world“ [postkoloniálny svet], ako hovoria anglickí a severoamerickí komparatisti (alebo bývalí komparatisti) od Bassnettovej po Hutcheona, do ktorého by sme mali byť všetci zaradení. Z môjho pohľadu je, naopak, spravodlivejšie povedať, že sa buď postavíme na stranu neokolonializmu, alebo na stranu juhu, čiže na stranu odporu a vzbury. Pre nás literátov zo severosveta to znamená bojovať za juh zvnútra severu. Za všetky juhy, počnúc tými, ktoré nosíme v sebe.
Dekolonizácia, skrátka, znamená prácnu a radikálnu sebakritiku, ktorú sme my európski intelektuáli ešte len nedávno a s veľkými ťažkosťami začali jachtavo vyslovovať, ak je pravdou, že podvratný západný mysliteľ ako Nietzsche bol najprv prekrútený a pohltený nacistickým nemyslením a potom osvojený a „prekonaný“ paranacistickým mysliteľom, smutným filozofom-pastorom Martinom Heideggerom, idolom filozofie európskych a severoamerických univerzít druhej polovice nášho storočia. Aj preto dekolonizácia predstavuje zároveň diskurz aj prax, ktoré môžu v svetovom dialógu charakterizovať európskych literátov (filozofi sa javia ako takmer nepoužiteľní).
Možno sa ma spýtate: Ako sa to dá zaviesť do praxe? Chceme príklad! – Rozkaz! (Odpovedám.)
Pre literáta, spisovateľa a/alebo kritika ovládať svetový jazyk dnes znamená, že ho budú môcť čítať a učiť sa o ňom na celom svete. To znamená: byť preložený. To znamená: byť vovedený do spôsobu myslenia iných prostredníctvom jazykov iných. Doteraz sa pojem svetovosti v západnej kultúre rovnal „univerzalizmu“: európskej myšlienke hlásajúcej, že existujú všeobecné črty spoločné pre všetky kultúry sveta na – skrytom – základe eurocentrických hodnôt, premietaných na „iných“ a v nich niekedy objavených či rozpoznaných (len západný pohľad teda dokázal poskytnúť doklady o identite a preukazy totožnosti). Slovo „univerzalizmus“ pochádza z latinského universum, čo je slovo-pasca. Pojem „spoločný pre všetkých ľudí“ bol a stále je vyjadrovaný slovom, ktoré znamená jeho presný opak: jediný smer. Západný.
V súčasnosti, v dobe tzv. globalizácie (chápanej ako totálne rozšírenie nadvlády tovární na peniaze) a dekolonizácie (vnímanej ako kritický proces vzbury), sa univerzalistická lož nahrádza prekladom ako prostriedkom a zmyslom svetovosti. Svetový je spisovateľ, ktorý má čo povedať viacerým kultúram a môžu ho chápať rozličné kultúry: udeje sa to vtedy, keď sa stane hodný prekladu. Lingvisticky i kriticky. Znamená to: ak to, čo hovorí, núti premýšľať a prípadne rozprávať čitateľov a kritikov z iných kultúr. Ako taliansky kritický komparatista môžem ponúknuť tri príklady z literatúry v mojom rodnom jazyku. Talianskymi prozaikmi druhej polovice tohto storočia (o básnikoch nemá veľký zmysel hovoriť), ktorí evidentne zožali medzinárodný úspech, boli Primo Levi, Italo Calvino a Umberto Eco. Aký je to však úspech? V prípade Leviho sa dá povedať, že dôvodom záujmu o preklad jeho diela do svetových jazykov je európska tragédia spôsobená nacizmom a vznik postavy Žida ako exemplárnej obete akejkoľvek formy rasizmu. V Calvinovom prípade existujú výraznejšie poeticko-rétorické dôvody. Jeho próza sa spája do akejsi celosvetovej vysokej koiné fantasticko-postmoderného literárneho štýlu, ktorého vojvodský erb stanovilo Borgesovo dielo. Calvino spolu s ďalšími európskymi a mimoeurópskymi spisovateľmi slúži ako breh typického kriticko-akademického medzinárodného diskurzu. Ecov prípad je znovu iný: mimoriadny úspech románu Meno ruže (no už nie nasledujúcich románov) možno interpretovať ako rozhodnutie zo strany kultúrneho priemyslu severosveta presadiť na svetovom trhu knihu postavenú na najrafinovanejších mechanizmoch bestselleru (à la Wilbur Smith alebo Stephen King, aby sme si rozumeli), ktorá bude v obale postmodernej detektívky prinášať silnú vôňu „európskej exotiky“. Touto vôňou je filozofický a inkvizičný stredovek opátstva doplnený čarom anglofónnej semiotickej výrečnosti Ecovho rozprávača.
Jedine vtedy, keď si osvojíme komparatistickú a svetovú perspektívu, môžeme uvidieť a posúdiť prítomnosť talianskej prózy druhej polovice tohto storočia na medzinárodnej scéne i jej odlišnú hodnotu: občiansku u Leviho, erudovanú u Calvina, komerčnú a „old european fashion“ [starosvetskú] u Eca. „Komparatistická perspektíva“ je tu sebakritikou vo svetle pohľadu iných, nie akousi egocentrickou sebakritikou.[13]
Porovnávacia literatúra je celosvetovou work in progress [prebiehajúcou prácou], na ktorej sa všetci spoločne zúčastňujeme. Ide o plodnú činnosť orientovanú na budúcnosť. (Európanovi z oblasti Stredomoria a Ríma, prisťahovalcovi z juhu, pripomína epikurejské motto Vergíliovho a Horáciovho učiteľa, sýrskeho filozofa Filodema z Gadary, ktorý zakotvil pri brehu mesta Herkulaneum: „Musíme zachrániť jeden druhého.“ V záhradách na upätí Vezuvu sa ešte nezjavil Kristus s príkazom univerzálnej spásy.)
Z talianskeho originálu „Canone inverso“, publikovaného v knihe Creoli, meticci, migranti, clandestini e ribelli (Roma: Meltemi, 1998 na s. 83 – 92), preložili Mirta Curkovic a Fabiano Gritti.
[1] Prekladateľská poznámka: Preklad Gnisciho textu sa v čo najväčšej miere usiluje rešpektovať autorský idiolekt, ktorý sa o. i. prejavuje používaním pojmov, resp. pojmových spojení v rôznych jazykoch (nie striktne taliansky) a osobitým využívaním interpunkčných znamienok a grafických zdôraznení (antekurzíva, kurzíva, dvojbodka, zátvorka, úvodzovky ap.) – tieto javy sú preto prítomné aj v predloženom texte.
Tie časti textu, ktoré sú v origináli uvedené v inom ako talianskom jazyku, ponechávame v hlavnom texte v pôvodne/autorom zapísanej podobe; ich preklad potom uvádzame buď v poznámke pod čiarou, alebo v hranatej zátvorke v rámci hlavného textu.
[2] Pozri článok Yue Daiyuna v diele, ktoré som zostavil spolu s Francou Sinopoli, Manuale storico di letteratura comparata [Historická príručka porovnávacej literatúry], Roma, Meltemi, 1997, a Wanga Ninga „Toward a New Framework of Comparative Literature“, in Canadian Review of Comparative Literature, vol. XXIII (1996), 1, s. 91 – 100; pokiaľ ide o situáciu v Číne, v taliančine je dostupný príspevok Xie Tianzhena Le tendenze più recenti della comparatistica letteraria cinese (1990-1992) [Najnovšie tendencie čínskej literárnej komparatistiky], in Comparare i comparatismi. La comparatistica letteraria oggi in Europa e nel mondo, zostavili A. Gnisci a F. Sinopoli, Roma, Lithos 1995, s. 37 – 51. O situácii v Japonsku pozri štúdiu Iosihiko Kutsukake La letteratura comparata in Giappone [Komparatívna literatúra v Japonsku], in Comparare i comparatismi..., s. 27 – 36.
[3] Prekladateľská poznámka: Pôvodný text bol publikovaný roku 1998.
[4] Reprezentatívnymi publikáciami v tomto zmysle sú dve známe diela, ktoré zostavili B. Ashcroft, G. Griffiths a H. Tiffin: The Empire Writes Back. Theory and Practice in Post-colonial Literatures, London and New York, Routledge 1989, a neskoršie dielo The Post-colonial Studies Reader, London and New York, Routledge 1995.
[5] „The Bernheimer Report, 1993: Comparative Literature at the Turn of the Century“, in Comparative Literature in the Age of Multiculturalism, ed. Ch. Bernheimer, Baltimore and London, The John Hopkins University Press 1995, s. 39 – 48.
[6] Talianska literárna obec (ak nejaká existuje), neinformovaná o témach, ktoré sú na dennom poriadku v okolitom akademickom svete a nielen v ňom, sa môže tešiť z prvého užitočného syntetického a informatívneho prístupu uverejneného v nedávno publikovanom zväzku Teoria della letteratura. Prospettive dagli Stati Uniti [Teória literatúry. Perspektívy zo Spojených štátov amerických], Roma, Nuova Italia Scientifica 1996, ktorý editovala D. Izzo.
[7] Bassnettovej dielo je dostupné v taliančine: La traduzione. Teorie e pratica [Preklad. Teórie a prax], Milano, Bompiani 1993, a Introduzione critica alla letteratura comparata [Kritický úvod do komparatívnej literatúry], Roma, Lithos 1996.
[8] Martí hovoril o kultúrnej mestickosti, kreolskosti a hybridnosti už sto rokov pred dnes módnymi autormi, ako sú Bhabha a Spivaková. Retamar rozhodne a jasne práve Spivakovej vyčíta jej nerozvážne vyjadrenie (Outside in the Teaching Machine, 1993): „Latinská Amerika sa nezúčastnila na dekolonizácii“ v eseji „Pensamiento de Nuestra América: autorreflexiones y propuestas“, in Casa de las Américas, (1996), 204, s. 41 – 56, hlavne s. 44. Od Retamara pozri aj vynikajúce posledné vydanie diela Para una teoría de la literatura ispanoamericana, Santafé de Bogotà, Publicaciones de Instituto Caro y Cuervo 1995. Do taliančiny bola preložená významná zbierka jeho esejí Calibano ed altri saggi [Calibano a iné eseje], Firenze, Ponte alle Grazie 1992. Uznanie si zaslúžia tiež „Spanish America’s wars of liberation from colonialism“ a myslenie „Osloboditeľa“ Simóna Bolívara podľa múdrej eseje D. Kadira „The Posts of Coloniality“, in Canadian Review of Comparative literature, vol. XXII (1995), 3 – 4, s. 431 – 442.
[9] H. R. Jauss, „Estetica della ricezione e comunicazione letteraria“ [Estetika recepcie a literárnej komunikácie], in Id., Estetica della ricezione, taliansky preklad, Napoli, Guida 1988; J. M. Lotman, „Una teoria del rapporto reciproco fra le culture (da un punto di vista semiotico)“, in Id., La Semiosfera. L’asimmetria e il dialogo nelle strutture pensanti, taliansky preklad, Venezia, Marsilio 1985.
[10] H. R. Jauss, „Estetica della ricezione e comunicazione letteraria“ [Estetika recepcie a literárnej komunikácie], in Id., Estetica della ricezione, taliansky preklad, Napoli, Guida 1988; J. M. Lotman, „Una teoria del rapporto reciproco fra le culture (da un punto di vista semiotico)“, in Id., La Semiosfera. L’asimmetria e il dialogo nelle strutture pensanti, taliansky preklad, Venezia, Marsilio 1985.
[11] Prekladateľská poznámka: Autorský pojem (tal. mondonord) používaný synonymne s pojmom severný svet, resp. sever.
[12] Prekladateľská poznámka: Autorský pojem (tal. mondosud) používaný synonymne s pojmom južný svet, resp. juh.
[13] Pozitívnu odozvu na tento môj veľmi krátky obrátený kánon súčasnej talianskej literatúry ponúka Salman Rushdie svojím „externým“ hodnotením dvoch z našej trojice autorov: Calvino a Eco (v zbierke esejí a článkov Imaginary Homelands z roku 1991; v talianskom preklade Patrie immaginarie, Milano, Mondadori 1994). Indicko-britský spisovateľ ignoruje Calvinovu „neorealistickú“ produkciu, ba dokonca ňou opovrhuje a jednoznačne uprednostňuje jeho fantastické a metanaratívne príbehy. Calvina prirovnáva k Pynchonovi a Buñuelovi, pričom ho (ako makrotext) pripodobňuje k planéte Solaris, „postave“ z rovnomenného románu Stanisława Lema. V závere vyzdvihuje Calvinovu knihu Se una notte d’inverno un viaggiatore [Keď cestujúci jednej zimnej noci...] ako „najneuveriteľnejšiu fikciu na tému fikcie, aká bola kedy vymyslená“; na záver uvádza: „Calvinovi sa podarilo nepôsobiť ako Borgesov napodobňovateľ, čo sa mu, naopak, stáva, keď nie je v najlepšej forme.“ Ecovo Il pendolo di Foucault [Foucaultovo kyvadlo] Rushdie hodnotí slovami: „Kyvadlo je nezmysel – strany a strany hrozných hlúpostí.“ Amen.
Ako citovať
naposledy upravené: 21.06.2025 18:45
Komentáre
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.