Antropológia literatúry – kultúrna teória literatúry – poetika skúsenosti literárnovedné dielo
Autor diela
Oblasť literárnej vedy
Autor prekladu
1.
Tento prehľad považujem skôr za ďalší hlas v prebiehajúcom dialógu o všeobecných predpokladoch či dôvodoch antropologizácie[1] literárnovedného výskumu a praxe príbuzných foriem literárnovednej reflexie než za príležitosť prezentovať či testovať konkrétne výsledky analýz v postupne „štandardizovanom“ antropologickom duchu, hoci práve ten môže istotne určovať zmysel a poznávaciu účinnosť celého počinu. Tento dialóg prebieha v našich kruhoch už minimálne niekoľko rokov, predchádzali mu individuálne skúmania jednotlivých bádateľov, ako aj, samozrejme, mnohostranná a kvantitatívne veľmi bohatá reflexia v literárnej vede a humanitných vedách na celom svete. Hoci doteraz priniesli množstvo niekedy veľmi cenných štúdií a originálnych myšlienok, neviedli, podľa môjho názoru, k žiadnym zásadne prevratným alebo perspektívnym výsledkom. Domnievam sa, že jednou z príčin je spoločné uvažovanie – a následné miešanie – smerov, ktoré sú si podobné v opozícii voči modelu modernej teórie, ako aj v záujme o neformálno-štrukturálne dimenzie textu a literatúry ako celku, chápané v širokom, historicky premenlivom zmysle (neredukovateľnom na fikčný model), ale inak sú veľmi odlišné z hľadiska svojho pôvodu, svojich predpokladov a špecifík výskumnej praxe. Tri termíny v názve majú signalizovať tri výrazne odlišné výskumné iniciatívy, ktorých odlišnosť (samozrejme relatívna) si podľa môjho názoru zaslúži pozornosť a rešpekt.
2.
Literárnoantropologické bádanie je, samozrejme, v centre týchto všeobecných zmien, ktoré sa vágne označujú ako kultúrnoantropologický obrat. Terminológia, ktorá sa v rámci nich používa – antropológia literatúry a/alebo literárna antropológia, ako aj antropologická poetika –, nielenže nie je, ako je u nás zvykom, najšťastnejšia, ale je aj trochu zradná. Príčiny môžu tkvieť v tom, že kultúrnoantropologické (etnografické, etnologické) štúdiá, ktoré vyrástli v druhej polovici 19. storočia z nefikčného literárneho písomníctva a literárnych štúdií, neskôr tak úspešne zakotvili v hradbách empirického sociokultúrneho výskumu, až sú dodnes (napriek interpretačnému obratu a kritickému prehodnocovaniu vlastných predpokladov) považované za objekt závisti a vzor vedeckej prísnosti a empirickej zakorenenosti v humanistickom výskume, pričom sa ťažko vyrovnávajú so svojou literárnou genealógiou a dôsledkami vlastnej textovej praxe.
Bez toho, aby som zachádzal do podrobností alebo do diskusií o rôznych hodnotných pokusoch o riešenie – spoľahlivý prehľad o nich nedávno podala M. Rembowska-Płuciennik (2006) –, vo všeobecnosti predpokladám, že nám nejde ani o to, aby sme náš problematický, čoraz ťažšie uchopiteľný predmet dostali pod kontrolu antropológov (teda o praktizovanie antropológie literatúry ako jednej zo subdisciplín antropológie kultúry), ani o riskantné pokusy o literárnovedné – a teda, ako odborníci iste povedia, amatérske – praktizovanie antropológie v rámci literárnovedného výskumu (čo môže evokovať práve literárna antropológia). Na druhej strane sa antropologická poetika musí vyrovnávať s ďalšou dvojznačnosťou: raz sa vzťahuje na analýzu vlastností antropologického diskurzu, inokedy na charakteristiku literárnych artikulácií či kultúrnych invariantov antropologických „univerzálií“.
Napriek týmto nejasnostiam je, samozrejme, jasný zámer odlíšiť antropológiu literatúry (ako vedu o antropologických základoch, funkciách, podmienkach literatúry a jej účastníkov) od literárnej antropológie ako poznania antropologických rozmerov a znakov špecificky literárnych štruktúr a kategórií. Rovnako sa zdá plne pochopiteľný aj zámer koncipovať antropopoetiku (alebo antropologickú poetiku) ako antropologickú metodológiu prispôsobenú potrebám literárneho diela, ktorá slúži na analýzu hlavných pojmov a znakov štruktúry literárneho diela, ako aj repertoáru literárno-imaginatívnych foriem antropologického sebapoznania. Domnievam sa však, že bez ohľadu na snahu obhájiť vlastnú špecifickosť musí literárna antropológia (možno by sme mali dodať: hodná svojho mena) v konečnom dôsledku vychádzať z prísne antropologických základov, podriadiť svoje záujmy antropologickým princípom a z ich perspektívy profilovať či modelovať chápanie postavenia, úloh a podstatných čŕt literatúry (čo, samozrejme, nemusí byť pre každého dôvodom na znepokojenie).
Veľmi dobre to ukazuje štúdia „Čo je antropológia literatúry?“, jeden z posledných textov na túto tému od Wolfganga Isera, jedného z priekopníkov a zakladateľov literárnej antropológie 20. storočia. Iser vo svojej argumentácii, ktorá je rovnako zaujímavá ako zložitá, aby som nepovedal mätúca, po prvé objasňuje, že analýza povahy literárnej antropológie nemôže byť odtrhnutá od predpokladov základnejších typov tejto disciplíny, predovšetkým kultúrnej a filozofickej antropológie a prírodovednej antropológie (na ktorú sa pri štúdiu literatúry často zabúda). Po druhé, umožňuje uvedomiť si, že každá z týchto odnoží antropológie – ako vedy, povedzme, o pôvode, charakteristikách, fázach a formách ľudského/kultúrneho/literárneho vývoja – obsahuje v jadre svojich východiskových predpokladov neznámo, akúsi informačnú medzeru, ktorú sa pokúšajú vyplniť teoretické hypotézy niekedy veľmi špekulatívneho charakteru. Túto medzeru v napokon nemožno zmazať a zároveň ju treba vyplniť. V dôsledku toho sa vývoj týchto vied nezriedka uskutočňuje postupnými prevratmi v zakladajúcich „fikciách“, hypotetických konštrukciách, ktoré vysvetľujú zrod, kritériá vlastností a vývojové zákonitosti skúmaného javu (človeka, kultúry, literatúry).
Takouto zaujímavou, príliš špekulatívnou, ale zároveň rozhodne analyticky produktívnou hypotézou, ktorú evokuje Iser, je koncepcia Erica Gansa (zakladateľa generatívnej antropológie) o zakladateľskej scéne „lovu, v ktorej sa lovci, vyzbrojení primitívnymi zbraňami, pozerajú jeden na druhého ponad telo svojej koristi [...] a ich ruky, vystreté k objektu túžby, sa zastavia na polceste zo strachu pred odvetou ostatných lovcov. Toto zaváhanie mení gesto privlastnenia na akt designácie a z tela robí zdrojovú scénu reprezentácie“ [Iser 2006, 20].
Takto sa podľa Isera „akt reprezentácie, ktorý predstavuje odklad konfliktu, ukazuje ako fikcia, ktorá vysvetľuje odlišnosť ľudského rodu od živočíšnej ríše“ [20]. A ak je to tak, t. j. ak si uvedomíme, že „pri koreni kultúry je odloženie násilia prostredníctvom reprezentácie, teda nahradenie skutočnosti znakom“ [22], potom už nie je ťažké nájsť kľúčové miesto a úlohu literatúry. Literatúra totiž nielenže vytvára imaginárny model ľudskej túžby, ale sama je prototypovým príkladom náhradného (pretože fiktívneho) naplnenia (a táto sublimácia ho tak odďaľuje, ako aj podnecuje), ktoré umožňuje zrod, pokračovanie a rozvoj kultúry.
Z tohto hľadiska sa stáva pochopiteľným priznanie kľúčovej úlohy literatúre ako fikcii (fiktívnej reprezentácii) a následné hľadanie jej špecifickosti v odlíšení od vysvetľujúcich vedeckých fikcií, ktoré stabilizujú a sceľujú poriadok skutočnosti, a „objaviteľských“ (exploračných) fikcií, ktoré transgresívne prekračujú a rozdeľujú všetky minulé aj prítomné poriadky, pričom zároveň anticipujú budúce možnosti. Literatúra sa tu stáva svedectvom ľudskej snahy o transgresiu, ktorá sa nezdráha pred žiadnym konfliktom a zároveň poskytuje pocit bezpečia prameniaci zo sily vytvárať nové významy a objavovať nepredvídateľné možnosti. Úvaha o úlohe a vlastnostiach literatúry v tomto poradí – a to je tretí záver, ktorý by som chcel z Iserovej presvedčivej argumentácie v tomto smere vyvodiť – nevedie k prisudzovaniu osobitných poznávacích kvalít literatúre („literárne fikcie nevznikajú kvôli uchopeniu skutočnosti“, ako hovorí sám autor; Iser 2006, [28]), ale k legitimizácii zmyslu existencie literatúry pri uspokojovaní/nasycovaní základných ľudských potrieb; dalo by sa povedať – v jej rozhodne služobnom, hoci vznešenom postavení.
3.
Pozorovaný odklon od literárneho výskumu založeného na predpokladoch modernej literárnej teórie a príklon k literárnej antropológii však podľa môjho názoru nie je vždy primárne o literárnom výskume, čo je zjavnejšie, ak sa na literárnu vedu pozrieme ako na súčasť všeobecnejšieho procesu zmien v humanitných vedách, ktorý (okrem iného) súvisí so symptomatickou a nákazlivou (pretože v humanitných vedách je lokálnou aj globálnou) tendenciou zániku doterajšej disciplinárnej špecifickosti, založenej sto rokov na odlišnosti predmetu a metódy. Mnohé črty tejto tendencie už boli viackrát spomenuté; tu by som však chcel poukázať na niektoré jej menej často diskutované charakteristiky.
Všimnime si totiž, čo sa deje s predmetom. Tendencia spochybňovať existenciu odlišných, vonkajších objektov skúmania ako hypostáz zbavených empirického základu sa objavuje vo väčšine humanitných a sociálnych vied: neexistuje spoločnosť (sociálna štruktúra), hovorí Bruno Latour (2005; a mnohí ďalší sociológovia) – a práve reifikácia sociálnej sféry je zodpovedná za zastieranie empirickej dynamiky a vzťahovej komplexnosti javov. Neexistuje jediná história objektívneho priebehu dejín, hovoria noví historici, ktorá by čakala na svoje objavenie, vnímaná z univerzálnej perspektívy, podliehajúca univerzálnym zákonitostiam. Čo sa týka literárnej vedy, už dávno sa za vlastný predmet skúmania literatúry prestala považovať nielen literárnosť (ako to chcel [Roman] Jakobson), ale prestal ním byť aj pojem literatúry ako oblasti esteticko-jazykovej fikcie (zahŕňajúcej aj poéziu, redukovanú, ako sa domnievali modernisti, v podstate na lyriku chápanú ako neosobný a mimosituačný „jazyk v jazyku“). Silnejšie bolo tradičné presvedčenie, že literatúra (vrátane modernej literatúry) je vždy viac ako autonómny systém či štruktúra literárnych trikov svojsky kódujúcich posolstvo.
Napokon, jazyk – tvrdia súčasní lingvisti a filozofi jazyka – nie je ani vonkajším výtvorom, oddeleným a nezávislým od človeka, odtrhnutým od jeho biologicko-telesnej výbavy, spoločenských zvyklostí a historicko-kultúrneho zakotvenia. Ak uprednostňujeme tento druh esencialistickej tradície chápania jazyka, je to možno preto, ako tvrdí Donald Davidson, že: „sme ovplyvnení myšlienkou, že jazyk – najmä keď je jeho názov napísaný ako v angličtine s veľkým písmenom – je akýmsi spoločenským výtvorom, ktorý si – v počte jeden alebo viac – každý z nás predplatí ako telefónnu službu a ktorý je teda pre nás vonkajší v zmysle, v akom naše zmyslové orgány nie sú vonkajšie. Zabúdame, že okrem zvukov a znakov, ktoré ľudia produkujú, a zvykov a očakávaní, ktoré sú s tým spojené, neexistuje nič také ako jazyk“ (Davidson 2007, [131 – 132]).
Tento proces pomalého zániku doteraz homogénneho samostatného predmetu jednotlivých humanitných odborov podľa môjho názoru do značnej miery súvisí s krízou modernej teórie (systematického teoretického myslenia, metódy univerzálnej aplikovateľnosti v rámci daného odboru), obviňovanej z neoprávneného zovšeobecňovania, totalizujúcich tvrdení a homogenizácie zložitého bohatstva kultúrnych faktov, a vôbec – to je azda najvážnejšie obvinenie – z jej izolácie od konkrétnej skúsenosti a nedostatočného empirického zakorenenia.
Koncepcia kultúrnej teórie literatúry (jedna z mnohých podobne orientovaných iniciatív), nedávno publikovaná v knihe pripravenej v krakovskom prostredí, bola, dá sa povedať, pomerne zdravým (hoci pre niekoho príliš konzervatívnym, pre iného príliš odvážnym) návrhom na prijatie cieleného, ale otvoreného vzorca výskumu v prechodnom období (Markowski – Nycz 2006). Vo všeobecnosti tu boli najdôležitejšie tri motivácie. Po prvé, zastaviť proces „dedisciplinizácie“, vyplývajúci z tendencie, aby literárnu vedu neabsorbovala len (alebo nie až tak veľmi) antropológia, ale aj (a v tomto prípade možno predovšetkým) kultúrne štúdiá, ktoré majú sklon uznávať, že kulturologická teória a metodológia by mali mať nadradený status nad špecifickejšími disciplínami (tu: ako jednotlivé vedy o kultúre). S kultúrnymi štúdiami sa vlastne stalo to isté čo s antropológiou; aj ony vyrástli z literatúry a exocentrickej (t. j. najmä sociologickej, historickej, kultúrnej) orientácie literárnej vedy a zhruba pred polstoročím sa postupne, ale rozhodne začali osamostatňovať, postupne rozširovať svoje výskumné zameranie a nástroje používané na analýzu a zároveň marginalizovať svoju prísne literárnovednú špecifickosť. Dnes odhaľujú vlastnú interdisciplinaritu (zvyčajne popierajúc svoj „literárny“ pôvod) a s literatúrou zaobchádzajú bez privilégií, inštrumentálne. Stáva sa tak jednoducho jednou z nespočetných foriem kultúry, chápanou rozhodne široko a nenaratívne a nehodnotovo (čo v praxi vedie k privilegovaniu foriem populárnej kultúry).
Po druhé, snaží sa obnoviť kultúrnu zakotvenosť literárneho výskumu, keď (a) poukázala na to, že to čo je kultúrne, sa nenachádza vonku, ale je neodmysliteľným vnútorným rozmerom a kategóriou literárnych a literárnovedných javov; a (b) začlenila do literárnovedného inštrumentária repertoár tém a kategórií z kultúrnych štúdií (rasa, trieda, rod, vek, etnicita, moc atď.), ktoré moderná teória odsudzovala ako vonkajšie a „nečisté“ (antropológia môže byť len jedným z mnohých prispôsobených „jazykov“ humanitných vied) a ktoré kultúrna teória analyzuje vo vlastných kategóriách (text, žáner, narácia, fikcia, performativita, interpretácia atď.). A po tretie, [v kultúrnej teórii literatúry] ide o reštitúciu poznávacích funkcií literatúry a jej štúdia prostredníctvom: (a) spochybnenia jej redukcie na laboratórium jazykových experimentov a technických pravidiel komunikačnej hry; b) poukázania na to, že textový (diskurzívny) prístup ku skutočnosti, ktorý literatúru charakterizuje, ju s predmetmi iných humanitných disciplín spája a zároveň ju od nich odlišuje. Tieto ostatné disciplíny ťažia z možnosti konfrontovať textovo sprístupňovanú skutočnosť s mimotextovou, zatiaľ čo kultúrna literárna veda (vo svojom špecifickom aspekte) konfrontuje rôzne verzie textovo sprístupňovanej skutočnosti – čím sa okrem iného dostáva do centra záujmu samotná povaha a rétorické postupy onoho diskurzívneho sprístupňovania toho, čo je skutočné.
To vedie k zisteniu, že v tejto veci – vo veci statusu literárneho výskumu, literárneho (a literárnovedného) poznania a s tým súvisiaceho problému disciplinárnej „identity“ – máme možno okrem kultúrnoantropologického obratu do činenia ešte s ďalším obratom. Mohli by sme ho nazvať kognitívnym, aby sme naznačili odklon od primátu nazerania na literatúru z komunikačného hľadiska a od dominancie komunikačnej funkcie (v jej úzkom, „hydraulickom“ chápaní – pozri však iný pohľad na ňu: Winkin 2007) nad poznávacou pri skúmaní literatúry a jazyka. Nejde však len o návrat k reflexii poznávacích úloh literatúry (reprezentácia sociálneho poznania sveta, skúmanie jeho potláčaných, mystifikovaných či marginalizovaných aspektov, testovanie imaginatívnych modelov poznávacích štruktúr a pod.). Vlastnosťou literárneho poznania by malo byť skôr to, že sa situuje mimo dualizmu poznávania a komunikácie, reprezentácie poznatkov a spôsobu ich odovzdávania, a jeho (relatívnou) zvláštnosťou by zrejme bola neoddeliteľnosť predmetu a spôsobu jeho poznávania, uchopovania a interpretácie. Mnohé naznačuje, že kultúrna literárna veda musí o tejto relatívnej autonómii a identite vyjednávať najmä s interdisciplinárnymi kultúrnymi štúdiami. Musí tiež prijať, zdá sa, že jej predmetom nie je ani tak „literatúra ako taká“ (v jej tradičnom, elitárskom zmysle), ale skôr „to, čo je literárne“ (Widdowson 1999), a jej metódou, či skôr metódami, je literárna analýza diskurzívnych (naratívnych, rétorických, performatívnych atď.) vlastností kultúrnych procesov a objektov.
4.
Keď navrhujem názov „poetika skúsenosti“ na označenie tretieho výskumného smeru, mám na mysli niekoľko rôznych činiteľov. Prvým impulzom je reakcia na potrebu obnoviť empirický rozmer literárneho výskumu a predovšetkým samotnej literatúry a kontaktu čitateľa s ňou. V posledných rokoch sme boli svedkami triumfálneho návratu kategórie skúsenosti ako podstatnej a niekedy ústrednej – a vskutku transdisciplinárnej – témy prakticky všetkých humanitných a spoločenských vied (por. Nycz – Zeidler-Janiszewska 2006): sociológie ([Anthony] Giddens), psychológie ([Jerome] Bruner), histórie ([Frank] Ankersmit), filozofie ([Giorgio] Agamben), estetiky ([Richard] Shusterman), dejín ideí ([Martin] Jay), dejín kultúry ([Russell] Berman), lingvistiky ([George] Lakoff a [John R.] Taylor), filozofickej interpretácie literatúry ([Dominick] LaCapra, [Philippe] Lacoue-Labarthe). Zo svojej podstaty musí zohrávať dôležitú úlohu aj v antropológii a kulturológii, hoci v prvej menovanej najmä z hľadiska jednej z výskumných „univerzálií“ a metodologického problému prekladu „prežívanej skúsenosti“ do etnografického „zhusteného opisu“; v druhej menovanej všeobecne z hľadiska jej poznávacieho rozmeru. Na druhej strane v súčasnosti, o ktorej sa tu diskutuje, ide aj o zohľadnenie pre- a mimo-kognitívneho poznania, ktoré nezahŕňa ani tak oblasti ideí, porozumenia a sebapoznania, ale predovšetkým oblasť emócií, aintelektuálnych vnemov a zmyslových návykov (s otázkou vizuality, obrazových reprezentácií v popredí) a vždy sa sústreďuje okolo konkrétneho, jedinečného, individuálneho.
Spomedzi mnohých náročných výziev a problémov k najdôležitejším v tejto oblasti patria okrem iných úlohy reinterpretácie kategórie bezprostrednosti, spôsobu, ako prepojiť zmyslovo-telesné s myšlienkovo-diskurzívnym a – možno predovšetkým – hľadanie nedualistického spôsobu opisu toho, ako sa jazyk vzťahuje na skutočnosť. V už citovanej eseji, ktorá je jedným z posledných filozofových diel, Davidson okrem iného zaujímavo polemizuje s kľúčovou a vskutku „dualizujúcou“ metaforou „videnia cez jazyk“, t. j. s pojmom jazyka ako média v každom z jeho troch hlavných variantov: jazyk ako závoj izolujúci nás od skutočnosti, ako jej skreslený obraz a ako jej neutrálny objektívny opis či reprezentácia. A tvrdí – (podľa mňa) presvedčivo –, že oveľa presnejším priblížením jeho povahy je v tomto ohľade metafora orgánu: „Svet nevidíme prostredníctvom jazyka, rovnako ako ho nevidíme prostredníctvom našich očí. Nedívame cez oči, ale očami. Veci necítime cez prsty a nepočujeme cez uši. Ale áno, v istom zmysle skutočne vidíme veci cez oči – teda tým, že ich máme. [...] Medzi tým, že máme oči a uši, a tým, že máme jazyk, existuje zmysluplná analógia: sú to orgány, prostredníctvom ktorých prichádzame do priameho kontaktu s naším prostredím. Nie sú to sprostredkovatelia, obrazovky, médiá alebo okná. [...] Jazyk je orgánom propozičného vnímania. Vidieť pohľady a počuť zvuky si nevyžaduje premýšľať o propozičnom obsahu; uvedomovať si, čo veci sú, áno; a táto schopnosť sa rozvíja s jazykom“ (Davidson 2007, [131, 135]).
Pri týchto neskorých myšlienkach významného filozofa jazyka som sa zastavil nielen preto, že dobre rezonujú s poznatkami súčasnej lingvistiky (vrátane kognitívnej lingvistiky, neurosemiotiky a i.), filozofie jazyka ([Josef] Mitterer, [Richard] Rorty; por. Bińczyk 2007) a básnického sebapoznania (najmä u básnika typu [Bolesława] Leśmiana, ktorý hlása práve to, že „hľadí na svet slovami“), ale aj z toho dôvodu, že ponúkajú hodnotné návody na riešenie uvedených ťažkostí vrátane jednoduchého kritéria legitímneho rozsahu jazykových analýz. Bez ohľadu na potrebu a pokušenie obrátiť sa k mimojazykovým oblastiam – k sfére obrazov, emócií, telesnosti, tzv. priamej senzibility alebo skúsenosti... – všade tam, kde sa pýtame, čo sú tieto javy a čo znamenajú, sa neomylne ocitáme späť vo sfére jazykového chápania.
Ďalším dôležitým impulzom je potreba nazerať na literatúru v tejto perspektíve ako na formu (repertoár foriem, postojov, stratégií) artikulácie skúsenosti (a teda tak trochu „zvnútra“). To okrem iného znamená odklon od chápania poetiky v zmysle spopularizovanom štrukturalizmom, t. j. ako vedy o možnostiach literatúry a pravidlách produktivity zmyslotvorných štruktúr (pozri napr. Poetiku [Tzvetana] Todorova) – a návrat k jej staršiemu, empirickému chápaniu ako poznaniu skutočných (zrealizovaných), formálnych prostriedkov (foriem a spôsobov) organizácie skúsenostno-imaginatívneho tvorivého materiálu. Lenže dnes je to, samozrejme, poetika oveľa viac pluralizovaná, mnohotvárna, idiosynkratická ako kedysi (Burzyńska 2006). Pojem „poetika skúsenosti“, používaný v tomto kontexte, má vo všeobecnosti odkazovať na charakteristiky tých znakov, vlastností a princípov organizácie literárnych foriem, ktoré nie sú len modelované konkrétnymi „postupmi“ empirických procesov tvorby/získania skúsenosti, ale môžu pre niektoré spôsoby jej priebehu zohrávať aj konštitutívnu, exemplárnu, modelovú úlohu.
Ako raz poznamenal [Martin] Heidegger vo formulácii, ktorá je dokonale stručná a presná zároveň, „mať s niečím skúsenosť znamená, že to, čo sa nám deje, sa nás týka, zasahuje nás, otriasa nami a premieňa nás“; „znamená, že vec, ku ktorej sa na ceste k jej dosiahnutiu dostaneme, nás sama zasiahne, dotýka sa nás a oslovuje nás, a tak nás samých premieňa“[2] (2000, 113, 129). No skúsenosť, ktorej sa dostáva hlasu (artikulácie, zápisu) v literatúre a potom sa aktivizuje pri čítaní, má práve tento charakter: „celostnopsychotelesný“ (podľa termínu Danuty Danekovej; t. j. hybridný, pretože je zároveň telesno-zmyslová, sociálno-kultúrna, pojmovo-jazyková); vzájomne prenesený (ako akási paradoxná vzájomne prepojená „pasívna aktivita“ zakúšajúceho a zakúšaného) a transformatívny (voči veci i subjektu).
Osobitosť skúsenosti (ako špecifickej interakcie – charakteru spätnej väzby – medzi jednotlivcom a prostredím, spoločnosťou a prírodou) spočíva predovšetkým v tom, že to, k čomu sa v skúsenosti obraciame, aby sme to identifikovali (zažili, pochopili, osvojili si, predstavili), istým spôsobom samo preberá iniciatívu: priťahuje nás k sebe, podmaňuje si nás a zasahuje nás, ovláda nás a otriasa nami. Po druhé, keďže účasťou na tomto „blízkom stretnutí“ s tým, čo sa deje v skúsenosti, si jednotlivec nedokáže zachovať status vonkajšieho, dištancovaného pozorovateľa, stáva sa potom individuálnym a jedinečným nositeľom toho, čo do jeho vnútra preniklo z okolitej vonkajškovosti, a nie neutrálnym médiom reprezentácie, nositeľom toho, čo mu predchádzalo a bolo od neho nezávislé. Po tretie, možnosť bezpečného vymanenia sa z nesvojprávnej situácie účastníka skúsenosti dosahuje jednotlivec (zaťažený balastom poznania nadobudnutého práve skúsenosťou) len vďaka opore o „rameno druhého“, o komunitné univerzum (spoločný jazyk, imagináciu, pojmový systém), ktoré jednotlivcovi navracia intelektuálny odstup a osobnú autonómiu, vybavuje ho nástrojmi artikulácie a pochopenia či racionalizácie toho, čo je internalizované v skúsenosti, a napokon exteriorizuje neľudské ako jeho neprisvojený substanciálny vonkajšok.
Ako sa zdá, trajektória, fázy, vlastnosti tohto procesu uskutočňovania skúsenosti sa vyznačujú špecifickosťou, ktorá zabezpečuje jeho rozpoznateľnosť a odlišnosť vo vzťahu k iným typom existenciálno-poznávacích aktivít. Pojem skúsenostná poetika by v tejto perspektíve odkazoval jednak na opis konkrétneho variantu prototypového „deja“ uskutočňovania skúsenosti, jednak na špecifický charakter procesu skúsenostnej referencie, prebiehajúci po trajektórii podobnej Möbiovej páske (od vonkajšej referencie cez jej „tropickú“ internalizáciu k novej, evokujúcej externalizácii indexovej väzby s realitou).
Všimnime si, že skúsenosť má v podstate svoju elementárnu štruktúru v literatúre, počnúc jej archetypálnym modelom u Homéra ako riskantného vystavenia skúške (nebezpečenstvu) v Odyseovom stretnutí so Sirénami, kde tohto prvého mýtického objaviteľa ľudskej skúsenosti a jeho spoločníkov pred smrteľnými dôsledkami ich lákavej piesne – onoho volania priepastnej skutočnosti – ochránili špeciálne vytvorené putá ich malého spoločenstva. Mýtus nás upozorňuje aj na vzájomnú asymetriu (krajných foriem) ľudskej skúsenosti s neľudským – buď skúsenosť človeka ňou ovládaného ničí, alebo reálne mizne (ako morské panny páchajúce samovraždu), keď sa jej človek vzoprie. A ako naznačuje iný mýtus, jedine poézia má moc odradiť človeka od pokušení tohto prvotného zmyslovo-pudového sveta a sublimovať túžbu do estetickej kontemplácie (Orfeov spev a hra na lýru, ktorá Argonautom stlmí hlas Sirén).
Aby som uviedol jednoduchý príklad zjavnej prítomnosti tejto problematiky v literatúre, ako aj svedectvo o obmedzenom dosahu „anestetickej“ (v zmysle konceptuálnej, od zmyslovej skúsenosti izolovanej; Shusterman 2007, 196) ideológie avantgardy 20. storočia, odvolám sa najprv na známu Przybośovu glosu k Mickiewiczovmu distichu o slnečnici z Pána Tadeáša: „slnečnica krúti sa s rozpálenou tvárou / od úsvitu do mrku za slnečnou žiarou“[3]. A tu je Przybośov komentár: „je to absolútna poézia, t. j. prenikanie do vecí slovami takým spôsobom, že človek necíti ani najmenšiu vzdialenosť medzi touto vetou a skutočnosťou za ňou; nie je žiadny rozdiel medzi týmto spojením slov a slnečnicou, ktorá sa točí za slnkom. [...] Kto vie pri čítaní uchopiť slová a ich vzťahy všetkými zmyslami, ten ľahko pochopí, čo mám na mysli. [...] Je to najkratšie, najjednoduchšie, a preto aj najkrajšie vyjadrené summum zrakovej skúsenosti; všetky ostatné pozorovania, ktoré kedy urobili tí, čo sa pozerali na slnečnicu, smerovali k nemu. Je to súhrn všetkých týchto pohľadov – je to dokonalý pohľad, vzorec videnia, ktorý sa už nedá zjednodušiť“ (Przyboś 1970, 286 – 287).
Svoj komentár tu obmedzím na akýsi interpretačný „scenár“. Najprv si všimnime, že Przyboś jednoznačne modernizuje romantickú poetiku: báseň nielen (alebo nie až tak veľmi) odhaľuje povahu veci, ale priamym vyjadrením „vecnosti“ tejto veci ju aj posilňuje alebo ustanovuje. Ďalej báseň nereprezentuje žiadnu vonkajšiu skutočnosť, a to preto, že sa na nej podieľa. Poézia je totiž takou artikuláciou komplexného vnemu, v ktorej zároveň vec nachádza svoju podobu a človek jej „vzorec videnia“. Zdá sa, že Przyboś pripisoval tomuto poslednému termínu veľký význam, pretože ho mnohokrát opakoval a parafrázoval, pravdepodobne v ňom videl vlastné riešenie odvekého problému špecifickosti umeleckého poznávania, v ktorom nejde o pomenovanie alebo prezentáciu toho, čo je konkrétne, ani o formulovanie všeobecných právd, ale o vynájdenie foriem, ktoré kumulujú existujúce a umožňujú nové skúsenosti s poznávaním konkrétnych vecí (ako povedal iný veľký avantgardný umelec Paul Klee, umenie viditeľné veci nielen napodobňuje, ale ich aj zviditeľňuje).
A napokon: toto distichon nebolo vybrané náhodne, nie je to len príklad (nedá sa jednoducho vymeniť za iný). Lebo tak ako slnečnica ukazuje na slnko („točí“ sa za ním, je jeho indexom), zobrazuje ho (ikonicky) a symbolizuje (povedané jazykom [Charlesa S.] Peircea, ktorý mimochodom použil tento príklad), tak aj básnický výrok súčasne ukazuje na skutočnosť, tvaruje ju a semioticky interpretuje; stáva sa tak akoby sám tým, o čom hovorí (ako napísal [Samuel] Beckett o Joyceovom diele). „Sme neustále mimovoľne priťahovaní,“ poznamenáva [Jacques] Derrida, „k tomu pohybu, ktorý mení slnko na metaforu; alebo sme priťahovaní k tomu, čo filozofickú metaforu obracia k slnku. Nie je (ako) slnečnica kvetom rétoriky?“ (Derrida 2002, 311).
Mickiewiczovo distichon sa tu stáva nielen svedectvom o základnej kontinuite komplexnej ľudskej skúsenosti (neustále v sebe pretvárajúcej to, čo je prirodzené, kultúrne, diskurzívne), ale aj emblémom básnického umenia (skutočnej literatúry). S odkazom na rozlíšenie zavedené na inom mieste (Nycz 2001) by som mohol povedať, že jednotlivé fázy trajektórie načrtnutej skúsenosťou a modelovanej procesom sémantickej výstavby básnického obrazu možno vyjadriť v tropických termínoch ako zahŕňajúce: (a) transformáciu rutinnej reprezentácie na tropizmus básnickej referencie (transformácia „vzťahovania sa na“ na „vyťahovanie zo seba“); (b) fázu participácie básnického trópu ako traumatického odtlačku, stopy vecí; (c) jeho tropologickú transfiguráciu evokujúcu poriadok a význam básnického poznania.
Druhý príklad si požičiavam od [Czesława] Miłosza z jeho komentára Skúsenosť k poézii gulagu Beaty Obertyńskej. Starý básnik tu hrá úlohu skúseného profesora literatúry, ktorý sa obmedzuje len na starostlivo vybrané náznaky týkajúce sa možnej budúcej analýzy tohto prípadu. Načrtáva sociokultúrnu genealógiu poetky (ktorá v mladosti písala korektné, škandinávsky ladené básne „najmä o prírode“), vývoj jej písania v čase narastajúcej historickej kataklizmy („zo znamenitej poetky sa stala kronikárka ľudského poníženia“) a koncepčný pohľad na problém (v nadväznosti na [Michała] Borwicza): Nemožnosť konvenčnej básnickej dikcie čeliť výzve neľudskej reality („nedisponovali jazykom schopným vyjadriť pre nich novú skúsenosť straty všetkých ľudských práv“). Vyhlasuje: „Možno to nie sú geniálne diela, no sú zaujímavé svojou komparáciou nevinnosti s krutou pravdou väzníc a gulagov“ (Miłosz 2004, 76), a potom jednoducho cituje tri diela: Ural, Tajga, Môjmu synovi.
Ako vidno z ich čítania, hoci sa starý svet zrútil a vznikol nový, iný svet, stále sú to – čo je príznačné – diela „hlavne o prírode“: prvé o neživej prírode, druhé o živej prírode a tretie o ľudskej prírode (náture). Bez toho, aby sme sa zaoberali ich interpretáciou, možno v každom prípade povedať, že sú to – podľa štandardných kritérií – viac než správne, možno dokonca dobré básne; dôvodom je starostlivá organizácia (syntax, veršovanie, zvuková stránka), premyslená kompozícia motívov, obrazov a významov, viditeľná starostlivosť o zachovanie rovnováhy medzi harmonicky zladenou symbolikou (prírody, kultúry, náboženstva) a kontrastnými (ale bez porušenia poriadku básnickej formy) detailmi táborovej reality či evokácia najtragickejších udalostí neľudských dejín tých rokov. Treba oceniť aj hodnotu širšej básnickej myšlienky, ktorá buduje priestor pre tieto básne (a samozrejme aj pre iné, Miłoszom necitované) v antropologickom trojuholníku kľúčových kategórií: neľudská príroda, človekom vytvorený totálny systém redukujúci jednotlivca a spoločenstvo na inštrumentálne spracovaný „ľudský zverinec“ a svet tradičných hodnôt a ľudských citov, emocionálna citlivosť subjektívnej skúsenosti.
A predsa treba (hoci polointuitívne) priznať Miłoszovi, a to obom jeho argumentom, zmysel, keď hovorí: „Básne Beaty Obertyńskej ukazujú svoju krehkosť a staromódnosť v kontakte so skutočnosťou, a predsa existujú a to jediné je dôležité“ (Miłosz 2004, 76). Premyslená kompozícia totiž na jednej strane gravituje k parabole, hľadá oporu v univerzálnej symbolike (kresťanského pôvodu) a konvenčný repertoár básnickej dikcie odieva do štylizovanej rétoriky nespochybniteľná autenticita zážitkov obludnej skutočnosti – čo v dôsledku nevyhnutne vedie k jej estetizácii a vyzdvihnutiu. Na druhej strane možno povedať, že skutočná dráma – určite hodná podrobnej analýzy – sa napokon odohráva v oblasti diskurzívneho „nevedomia“ týchto básní – medzi dnes už nefunkčným (básnickým) nástrojom, ktorý, premenený na vec, odhaľuje svoju povahu a obmedzenia, a bezhlasnou neľudskou realitou traumatickej skúsenosti presvitá územie nevysloviteľného utrpenia, o ktorom je Obertyńskej poézia, ako sa ukazuje, dojímavým svedectvom (v tejto konkrétnej, negatívnej podobe).
Ďalší (posledný) impulz takéhoto cieleného hľadania sa prejavuje práve v tendencii zamerať výskumný záujem na idiosynkratické, individuálne, zvláštne (jednotlivé diela, špecifické problémy, jedinečné črty kolektívu). Najvýraznejším – neviem, či a do akej miery skúmaným, ale veľmi symptomatickým – prejavom tejto tendencie je mimoriadna popularita a rozšírenie nového, transdisciplinárneho výskumného žánru, tzv. prípadovej štúdie, zo spoločenských vied (sociológie, psychológie, pedagogiky, vzdelávania, ba dokonca marketingu a manažmentu a, samozrejme, antropológie, ktorá sa nie náhodou považuje za hraničnú vedu medzi týmito oblasťami) do humanitných vied. Ide o viacrozmerné analýzy komplexných, konkrétnych, reálnych prípadov, uskutočňované bez jasných východiskových hypotéz, vedúce často k veľmi ďalekosiahlym teoretickým zovšeobecneniam (case theory), k overovaniu hypotéz, ktoré sa potom korigujú výsledkami ďalších prípadových štúdií (objavujú sa tu napríklad postuláty, ktoré ešte nedávno boli popretím vedeckosti, vypracovania teórie literatúry na základe analýzy jedného prípadu).
V čase, ako poznamenáva Clifford Geertz, keď sa zdá, že všetci smerujú svoje myšlienky do tých oblastí, ktorými sa zaoberajú iní, dôsledkom je „stav bez paradigmy“ (v zmysle absencie dominantného vzoru praktizovania vedy), ktorý akoby charakterizoval nielen stav niekým praktizovanej disciplíny (2003, 120), ale aj všeobecnejšiu situáciu humanitných vied. V uvedenom fenoméne popularity prípadových štúdií by som nevidel len dôležitý dôsledok krízy predchádzajúcich vzorcov praktizovania výskumu (sústredených na hľadanie odlišnosti predmetu a metódy), ale aj charakteristickú praktickú reakciu na túto krízu. Keďže metodologicky jednotné uchopenie a systematické teoretické usporiadanie skúmanej oblasti nie je možné – takto si vysvetľujem zdôvodnenie možných opodstatnení takéhoto prístupu –, je potrebné prejsť k základnému výskumu, t. j. k analýzam významných prípadov, ktoré sú takto chápané ako jednotlivé uzly zložitej, otvorenej siete (a nie ako „prázdne priehradky“ štruktúrno-systémových interakcií), ktorých rozpoznané znaky a vzťahy môžu len usmerniť ďalší výskum. Ide teda o akúsi „brikolážnu“ výskumnú stratégiu, ktorej cieľom je vytvoriť „malú“ (alebo možno aj „momentálnu“) teóriu alebo provizórnu metódu (svojou povahou hybridnú alebo eklektickú a modifikovanú pod vplyvom výsledkov iných prípadových štúdií), ktorá má poskytnúť empiricky spoľahlivejší opis a poznávací prístup k daným oblastiam výskumu.
Zdá sa, že práve tento žáner (ktorý, mimochodom, pripomína niektoré črty monografického prístupu vo filologickej tradícii) je najreprezentatívnejší pre smerovanie súčasného výskumu. Určite znamená návrat k idiografickej tradícii, prinajmenšom v tom zmysle, že hypotézy o možných zákonitostiach sa odvodzujú z výsledkov analýzy konkrétnych javov a overujú sa v následných, takto koncipovaných výskumných stratégiách. Pozitívne reaguje aj na potreby možnej empirizácie literárnovedného výskumu tým, že sa zaoberá aktuálnymi prípadmi spolu s ich hybridnou charakteristikou (prelínanie prirodzeného, sociálneho, diskurzívneho v konkrétnom jave; Latour 1993, 7) a sieťou ich zložitých vzájomných vzťahov vo sfére života, kultúry a literatúry. Kladie silný dôraz na jedinečné a z toho istého dôvodu uprednostňuje v „celoliterárnych“ záveroch rozlišovanie tejto vlastnosti v znakoch samotnej literatúry (Attridge 2007) a, navyše, pri tejto príležitosti sa účinne zrieka nárokov prostredníctvom ktorejkoľvek jednej metódy úplne opísať to, čo je jedinečné. Samozrejme, zo všetkých dostupných výskumných postupov a nástrojov uprednostňuje interpretáciu, hoci, a to treba hneď dodať, ostro kritizuje všetky jej voči textu utláčajúce, „silové“ či performatívne varianty a spôsoby porozumenia (tak exponované v niektorých súčasných apológiách interpretácie), zhodnocujúc a legitimizujúc analytické aktivity s maximálne oslabenou, prípadne neutralizovanou intervenciou interpreta.
5.
Pokúsil som sa tu poukázať na niektoré dôležitejšie črty troch súčasných výskumných prúdov s podobne (všeobecne) orientovanými záujmami, ktoré by svedčili o potrebe rozlišovať medzi týmito tendenciami. Antropológia literatúry teda nemôže neakceptovať metanaratívnosť obsiahnutú v predpokladoch kultúrnej antropológie, jej metodologické princípy a napokon aj jej prvenstvo ako metadisciplíny vied o kultúre. Na druhej strane kultúrna teória literatúry robí predmetom kritického prehodnotenia okrem vlastnej (štrukturálnej) tradície najmä kulturológiu. Nebezpečenstvu skostnatenia na jednej strane a dedisciplinizácie na strane druhej sa bráni tvrdením, že interdisciplinarita je starým, ale dlho potláčaným vnútorným rozmerom literárnej vedy, rovnako ako sankcionovanie teoretického eklekticizmu (to všetko y z dôvodu vnútornej neurčitosti a osobitosti jej predmetu). Napokon, poetika skúsenosti, nadobúdajúca v praxi pluralizovanú podobu viacrozmernej prípadovej štúdie, sa z definície neodvoláva na žiadne osobitosti, odlišné predmety, „materské“ metódy alebo teórie, čím deklaruje svoj neparadigmatický a transdisciplinárny charakter, ako aj primát „slabej“ interpretácie ako základnej stratégie vedenia výskumu.
V praxi sa však tieto relatívne rozdiely, ako je známe, stierajú. Antropológia sa už neobmedzuje len na štúdium predmoderných kultúr a vstupuje do oblasti kultúrnych štúdií, pričom skúma modernú a súčasnú kultúru (vrátane vlastnej). Už dlho využíva aj prípadovú štúdiu, ktorá zohľadňuje aj jej neantropologické aspekty. Pre všetkých je dôležitou kategóriou skúsenosť (individuálna a komunitná), ako aj interpretácia (hoci nie z rovnakých dôvodov a nie v rovnakej podobe) atď., atď. Mohlo by sa zdať, že to následne umožňuje hierarchicky usporiadať predmetné prúdy vo vzájomnom vzťahu a rozmiestniť ich v rámci jednej širokej teoretickej a metodologickej orientácie. Hoci nemožno vylúčiť konečný úspech takéhoto zmierovacieho úsilia, určite sa nedá ľahko uskutočniť. Nanešťastie (pre niektorých) alebo našťastie (pre iných) sa takáto operácia nemôže uskutočniť „spontánne“. V každom prípade sa nedá uskutočniť bez drastických deformácií a príliš reduktívnych zákrokov voči týmto prúdom, ktorých zavedenie by mohlo spôsobiť katastrofu pre antropologicko-kultúrno-literárne poznanie, ktoré sa tak ťažko stavalo. Zatiaľ je výsledkom únavný pocit prešľapovania na mieste a niekedy nepríjemný dojem narážania na známe múry údajne dávno vyriešených problémov, teoretických slepých uličiek a predsudkov.
Napriek povážlivej neprehľadnosti tejto situácie sa domnievam, že sa prinajmenšom z našej najdôležitejšej stopy nemusíme nechať len tak ľahko zviesť. Naopak, vedome sa snažme ísť po tejto stope; choďme po stope literatúry, držme sa jej jazykovo vychodenej cesty (cez) skúsenosti seba a sveta. Berme konečne literatúru ako sprievodcu, a nie len ako objekt nášho výskumu (ako nás, mimochodom, napomína Bruno Latour: „Nasledujte aktéra!“; 2007). Ktovie, či sa potom neukáže, že najsľubnejšie vyhliadky do budúcnosti otvára posledná, najmenej definovaná tendencia z tých, o ktorých sme tu hovorili: poetika skúsenosti. Na niečo podobné pravdepodobne nedávno myslel Sacvan Bercovitch, keď argumentoval jedinečnou hodnotou literatúry vďaka jej inherentne „proti-disciplinárnemu“ (na rozdiel od anti-disciplinárneho) spôsobu chápania sveta (porov. Bercovitch 1998). Tak ako (skutočná) literatúra je vždy viac ako literatúra (tu fikcia, zábavka, hra), tak pri štúdiu literárneho textu tiež nejde o odmietanie poznatkov disciplíny, ale o ich testovanie či spochybňovanie (kritické podrobovanie skúške). Veľké texty sú univerzálne práve preto, že neprekračujú (vonkajší i vnútorný) svet našej skúsenosti, ale naopak: spochybňujú naše zaužívané poznatky o ňom spôsobom, ktorý nás robí citlivejšími na – a schopnými uchopiť – to, čo je konkrétne, skutočné, jedinečné, kultúrne špecifické v rámci našej netranscendentnej reality.
Z poľského originálu „Antropologia literatury – kulturowa teoria literatury – poetyka doświadczenia“ (Nycz, Ryszard: „Antropologia literatury – kulturowa teoria literatury – poetyka doświadczenia.“ Teksty Drugie 2007, 6: 34 – 49.) preložila Eva Kenderessy
Abstract
Ryszard NYCZ
Jagiellonian University (Kraków)
Anthropology of literature – cultural literary theory – the poetics of experience
In the recent dozen-or-so years, the direction taken by changes in the literary studies has been extremely strongly stimulating a set of diversified tendencies which has become referred to (probably for good) as an anthropological-cultural turn. This article does not present a detailed panorama of those strivings (such a task has been taken up several times with success), but rather, an afterthought of opportunities and threats opened to or imposed on the literary theory (with its heritage, identity as a discipline and substantive obligations) as it enters into a strict relationship with the two disciplines proving most expansive in the humanities of today i.e.: cultural anthropology, on the one hand, and cultural studies, on the other.
Literatúra
Attridge, Derek. 2007. Jednostkowość literatury [The Singularity of Literature]. Prel. Paweł Mościcki. Kraków: Universitas.
Bercovitch, Sacvan. 1998. „The Function of the Literary in a Time of Cultural Studies.“ In „Culture“ and the Problem of the Disciplines, ed. by John Carlos Rowe, 69 – 86. New York: Columbia University Press.
Bińczyk, Ewa. 2007. Obraz, który nas zniewala: Współczesne ujęcia języka wobec esen-cjalizmu i problemu referencji. Kraków: Universitas.
Burzyńska, Anna. 2006. Anty-teoria literatury. Kraków: Universitas.
Davidson, Donald. 2007. „Widzieć poprzez język“ [Seeing Through Language]. Prel. Arkadiusz Żychliński. Teksty Drugie 3: 128 – 141.
Derrida, Jacques. 2002. Marginesy filozofii [Marges de la philosophie]. Prel. Adam Dziadek – Janusz Margański – Paweł Pieniążek. Warszawa: KR.
Geertz, Clifford. 2003. Zastane światło. Antropologiczne refleksje na tematy filozoficzne [Available Light: Anthropological Reflections on Philosophical Topics]. Prel. Zbigniew Pucek. Kraków: Universitas.
Heidegger, Martin. 2000. W drodze do języka [Unterwegs zur Sprache]. Prel. Janusz Mizera. Kraków: Wydawnictwo Baran i Suszczyński.
Iser, Wolfgang. 2006. „Czym jest antropologia literatury? Różnica między fikcjami wyjaśniającymi a odkrywającymi“ [What Is Literary Anthropology? The Difference between Explanatory and Exploratory Fictions]. Prel. Anna Kowalcze-Pawlik. Teksty Drugie 5: 11 – 35.
Latour, Bruno. 1993. We Have Never Been Modern. Cambridge: Massachusetts Harvard University Press. [slov. Nikdy sme neboli moderní. Prel. Miroslav Marcelli. Bratislava: Kalligram, 2003]
Latour, Bruno. 2005. Reassembling the Social: An Introduction to Actor-Network-Theory. Oxford: Oxford University Press.
Latour, Bruno. 2007. „Prolog w formie dialogu pomiędzy studentem i (cokolwiek) sokratycznym Profesorem“ [Prologue in the form of a dialog berween a student and his (somewhat) Socratic Professor]. Prel. Krzysztof Abriszewski et al. Teksty Drugie 1–2: 127 – 143.
Markowski, Michał Paweł – Ryszard Nycz, eds. 2006. Kulturowa teoria literatury: Główne pojęcia i problemy. Kraków: Universitas.
Miłosz, Czesław. 2004. Spiżarnia literacka. Kraków: WL.
Nycz, Ryszard – Anna Zeidler-Janiszewska, eds. 2006. Nowoczesność jako doświadczenie. Kraków: Universitas.
Nycz, Ryszard. 2001. Literatura jako trop rzeczywistości: Poetyka epifanii w nowoczesnej literaturze polskiej. Kraków: Universitas.
Przyboś, Julian. 1970. Zapiski bez daty. Warszawa: PIW.
Rembowska-Płuciennik, Magdalena. 2006. „Poetyka i antropologia (na przykładzie reprezentacji percepcji w prozie psychologicznej dwudziestolecia międzywojennego).“ In Literatura i wiedza, ed. Włodzimierz Bolecki – Elżbieta Dąbrowska, 328 – 345. Warszawa: Wydawnictwo IBL PAN.
Shusterman, Richard. 2007. O sztuce i życiu: Od poetyki hip-hopu do filozofii somatycznej [Výber z prác]. Ed. a prel. Wojciech Małecki, vedec. konz. Adam Chmielewski. Wrocław: Atla 2.
Widdowson, Peter. 1999. Literature. London: Routledge.
Winkin, Yves. 2007. Antropologia komunikacji: Od teorii do badań terenowych [Anthropologie de la communication: De la théorie au terrain]. Prel. Agnieszka Karpowicz. Warszawa: Wydawnictwo UW.
[1] Pozn. prekladateľky: Poľské spojenie „antropologia literatury“ nahrádzam doslovným spojením „antropológia literatúry“, avšak považujem ho za synonymné s termínom „literárna antropológia“ a anglickým „literary anthropology“. Napokon, i známu stať Wolfganga Isera „What Is Literary Anthropology?“ prekladá Anna Kowalcze-Pawlik do poľštiny ako „Czym jest antropologia literatury?“. Hoci poľskú „antropológiu literatúry“ možno chápať synonymne ako „literárnu antropológiu“, v texte sa samotný Nycz viackrát vyhraňuje voči prístupu, ktorý nazýva „literárna antropológia“, a považuje ho za odnož antropologického, teda spoločenskovedného skúmania literatúry ako prejavu materiálnej kultúry, ktorý sa obracia na „poznanie antropologických rozmerov a znakov špecificky literárnych štruktúr a kategórií“.
Hranaté zátvorky v preklade znamenajú prekladateľkin vstup do textu.
[2] Pozn. prekladateľky: Keďže neexistuje slovenský ani český preklad Heideggerovej eseje „Das Wesen der Sprache“ z práce Unterwegs zur Sprache (1959), uvádzam nemecký originál (bez vynechávky): „Mit etwas, sei es ein Ding, ein Mensch, ein Gott, ein Erfahrung machen heißt, daß es uns widerfährt, daß es uns trifft, über uns kommt, uns umwirft und verwandelt“ (159). „Mit etwas eine Erfahrung machen, heißt, daß jenes, wohin wir unterwegs gelangen, um es zu erlangen, uns selber belangt, uns trifft und beanspurcht, insofern es uns zu sich verwandelt“ (177).
[3] Pozn. prekladateľky: citované podľa slovenského prekladu diela A. Mickiewicza Pán Tadeáš alebo Posledný nájazd na Litve (prel. Rudolf Skukálek, Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1962, s. 53). Poľský originál: „Krągły słonecznik licem wielkim, gorejącem / Od wschodu do zachodu kręci się za słońcem“.
Ako citovať
naposledy upravené: 15.06.2025 09:06
Komentáre
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.
- 1.6.2023 Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Etiam maximus est non purus aliquam, in tincidunt lacus porttitor. Nullam vitae odio at ligula iaculis iaculis id vitae purus. Nulla blandit tortor in lacus blandit auctor. Nam pulvinar vulputate lorem, id viverra arcu aliquam ultrices.