Asonancia

(z lat. assonāre = prízvukovať)

Asonancia sa zakladá na zhode samohlások a nezhode spoluhlások na konci veršov alebo rytmických celkov. Staršie poetiky ju označovali ako druh nedokonalého rýmu (tzv. asonančný rým), v súčasnosti sa za rým nepokladá. V našej literatúre je častým prvkom ľudovej piesne:

Ej, hora, hora, zelená hora, 
ktože ma do tej horičky volá. 

Volá ma, volá, frajerka moja: 
Príď večer do nás, sama som doma. 

A ja neprídem, nie mi je vôľa, 
kým nenapasiem, vraného koňa. 

Koňa napasiem, drevo doveziem,
už ťa ja, milá, veru neveznem.

V umelej poézii sa vyskytuje ako základ avantgardného dekanonizovaného rýmu, u nás však nemá také významné postavenie ako napr. v španielskej poézii:

Luna v krinolíne z nardov

do vyhne sa ticho vkradne.

Dieťa na ňu pozerá sa,

pozerá sa neprestajne.

Vo vzrušenom nočnom vzduchu

luna pohne párom ramien

a obnaží, klzká, cudná,

prsia z cínu, tvrdé, jasné.

            (Federico García Lorca: Romanca o lune, lune, preložil Ján Zambor)