Anekdota

(z gréc. = nevydané príbehy): vyrozprávaný krátky príbeh o nejakej skutočnej alebo vymyslenej udalosti, ktorá má neočakávaný a nepredpokladaný záver obyčajne s humorným vyznením alebo aspoň so šťastným koncom. Anekdota vychádza z každodenného života, no jej náplň je nevšedná a obyčajne vyvoláva smiech. Ako žáner patrí k mestskému folklóru a opisuje smiešnu alebo zaujímavú, ale jednoduchú udalosť, zväčša o známej osobnosti. Jej hrdinami (figúrami) sú niekdajší i súčasní politici, herci, umelci, ba aj športovci. Podmienkou dobrej anekdoty nie je hodnovernosť, ale krátky rozsah, vtip a pointa. Niekedy sa ťažko odlíši od klebety a vtipu, no najviac spoločných znakov má s historkou. Ukazuje sa, že historka je druh anekdoty, v ktorej vystupujú iba nevymyslené, známe osoby. Príkladom takejto anekdoty je príbeh o hercovi V. Burianovi z knihy J. Wericha (Žilka, 1987, s. 293-294; Žilka, 2006, s. 56-57):

Jednou jsem s Vlastou Burianem prožil celý týden. Byl se svou paní u nás na chatě ve Velharticích – a já jsem se v tom týdnu opravdu mohl usmát k smrti. Vlasta měl nádherný dar a talent, jak vytáhnout ze skutečna srandovno.

Chytal jsem ryby, on nikoliv. Byl jsem s prutem v půlce řeky, on na břehu. Proti němu hnal dědek dvě kozy. Bylo to u vesnice, která sa jmenuje Čepice. Nu a ten roztomilý chlap Vlasta Burian tam stojí s tím svým veselým nosem a říká: „Dobrej den, táto, dobrej den. Jak to, že se tam u těch Hejtmánků nekouří z komína?“ Dědek se podívá a povídá: „To přece není u Hejtmánků, jakýpak Hejtmánkovi, to je u Hosnedlu.“ „A von je ten Hosnedl ještě naživu?“ ptá se Vlasta Burian a dědek se diví, proč by nebyl. A Burian dědka provokuje, nadbýhá jeho paměti, dává se přesvedčit a za půl hodiny vytáhne z něho celou historii Čepic takovým způsobem, že se ho děda nakonec ptal, kterej von vlastně je, že si ho nepamatuje. Jenomže to už Burian všechna ta místní jména znal, tak mu říkal, že je támhle vodtamtaď, a děda dodal:

„Tak ste tedy ten Bartůněk, co se nevrátil?“ „No jo,“ říkal mu Vlasta Burian, „já jsem přece padnul v první světový válce...“

J. Werich: Potlach

---

 

Anekdota je produktívnym epickým žánrom od antiky až do dnešných čias. Hoci sa šírila zväčša ústne, v antike bola jedným z hlavných prostriedkov politických intríg a klebiet. Obsahovala hlavne utajené príbehy, napr. Prokopiov spis Anekdota zo 6. stor. po Kr. je zbierkou utajovaných príbehov zo života cisára Justiniána (Vlašín a kol., 1977, s. 20-21).

Anekdota má svoje pevné miesto aj v sústave žánrov stredovekej literatúry. Jednotlivé národy vytvárali celý okruh anekdot okolo známej postavy, akou bol napr. Till Eulenspiegel, alebo Nasreddin hodža na Blízkom východe. Z hľadiska vývinu literatúry význam tohto žánru spočíva v tom, že sa výrazne podieľal na vzniku súčasnej epiky, založenej na hovorovosti a rozprávaní príbehov humoristickej a satirickej povahy. Anekdota je napokon aj východiskovým a modelovým žánrom pre vtipy, ktoré dnes patria k najrozšírenejším textom hovorového štýlu so zážitkovou hodnotou.

Čo sa týka funkcie: plní zábavnú funkciu, ale aj detabuizačnú a kompenzačnú, najmä v podmienkach totalitnej spoločnosti (Mocná – Peterka a kol., 2004, s. 18-20). V neslobodných spoločenských pomeroch sa stáva útočiskom politickej tematiky, ktorá je z užších tematických foriem vylučovaná. Z tohto hľadiska možno rozlišovať dve formy anekdoty:

1. Jedna forma sa týka významných osobností, ktoré sú z  politických dôvodov zaznávaní, dokonca verejne tabuizovaní. Ústnym podaním sa šíria o nich historky, ktoré nezriedkavo sú aj zveličované, dokonca aj poprekrúcané, vzďaľujúce sa reality (Fiala – Sobotková, 2009, s. 62-70);

2. Druhá forma je tá, ktorú oni sami spracúvajú, vkladajú do svojich textov, ktoré v čase neslobody ani nemusia uzrieť svetlo sveta, nemusia byť publikované.

Keďže anekdoty možno klasifikovať aj z hľadiska pôvodu, existujú české folklórne anekdoty, židovské anekdoty a pod. A pokiaľ môžu existovať židovské anekdoty, prečo by sme nemohli hovoriť v súčasnosti aj o kresťanských anekdotách. Z nedávnej minulosti vyberáme aspoň tri osobnosti z rozličného prostredia (z nich dvaja emigrovali za zvláštnych okolností) a práve o ich úteku kolovali historky: 

Juraj Kadlec, futbalista a neskoršie kňaz;

Andrej Žarnov (civilným menom MUDr. František Šubík), lekár-patológ a básnik, prekladateľ;

MUDr. Pavol Strauss, lekár a spisovateľ.

1.               Útek Juraja Kadleca: leto v roku 1960. Kovosmalt Trnava hrá v rámci Stredoeurópskeho pohára vo večnom meste proti AS Rím. Cez deň sa výprava vybrala do mesta, s nimi išiel aj Kadlec, o ktorom je známe, že chodí do kostola. J. Kadlec sa odpojil od ostatných a išiel sa pomodliť do kostola. Odtiaľ sa už nevrátil, lebo mal dohodnutý útek, teda to, že ostane v Taliansku. Pravda je iná, ale tiež je to zaujímavá historka, aspoň taká pútavá, ako vymyslená a ústnym podaním šírená (Kadlec, 2002, s.115-120).

            Hoci je pravda o úteku  trošku iná, ale futbalista J. Kadlec skutočne ušiel v Ríme, zostal na Západe a vyštudoval za kňaza, o čom podáva svedectvo vo svojej knihe Lopta a kalich. Hrával s hráčmi, ktorí sa neskoršie pričinili o slávnu éru Spartaka Trnava, medziinými aj s Jozefom Adamcom.

2.               Útek Andreja Žarnova: 1. mája 1952 sa konajú oslavy v Bratislave, nad mestom počas osláv letí lietadlo, ľudia počujú bzukot motorov, lietadlo pristane na ceste (na hradskej) blízko Malaciek, kde čaká A. Žarnov a jeho rodina. Rýchlo nastúpia, lietadlo vzlietne a preletí ponad hranice do slobodného sveta. Pravda je iná: Žarnov aj s rodinou emigrovali prozaickejším spôsobom. Člnom prešli cez rieku Moravu na Západ ako mnohí ďalší za nebezpečných okolností, niektorí na to doplatili aj životom. Žiadne lietadlo však pre nich nepriletelo. Možno táto fáma vznikla na základe troch lietadiel, ktoré skoordinovane v roku 1950 boli unesené na Západ, ale pomocou československých letcov, ktorí štartovali z Prahy, Bratislavy a Ostravy.

Prečo sa tieto anekdotické príbehy takto vyexponovali? Hlavne preto, lebo železná opona už existovala, ale nebola taká dokonalá, akou sa postupne stala. No a hlavne preto, lebo takýto čin sa pokladal za hrdinstvo, ktoré svedčilo o odvahe jednotlivých aktérov. A na dôvažok: boli to známe osobnosti. J. Kadlec bol známy futbalista, aj reprezentant, ktorého hlavným cieľom bolo študovať teológiu a stať sa kňazom, čo sa mu aj podarilo; A. Žarnov, lekár-patológ, člen komisie pre odhalenie pôvodcov masakrov poľských dôstojníkov a inteligencie v katyńskom lesíku v Bielorusku, bol zároveň aj predstaviteľom katolíckej moderny, básnikom a prekladateľom. Ľudia v ich odvážnom čine videli hrdinstvo a v nich hrdinov, ktorí sa vzopreli tyranii a za nebezpečných okolností si zvolili cestu za slobodou.

Ako s týmito dvoma súvisí prípad Pavla Straussa? Hlavne v tom, že aj jemu sa podarilo zachrániť si život v období 2. svetovej vojny. Aj o ňom kolovali historky, ako stál pred popravčou čatou, ako mu zázračným spôsobom Pán Boh zachránil život a ako sa následne stal skutočným katolíkom, ako konvertoval. Nie je to pravda. Konvertoval o dva roky skôr – v roku 1942.

Pravda je trochu iná: záchrancom sa stal nemecký dôstojník, ktorý ho prepustil zo svojej eskorty a v Ružomberku sa mohol uchýliť do nemocnice, kde mal známych. Napokon aj to je presne opísané v jeho textoch.

A tu už možno prejsť k literárnym textom P. Straussa, čiže k anekdotám a historkám, ktoré uvádza buď o sebe alebo o iných, najčastejšie lekároch. Tieto príbehy neraz vyúsťujú do poučky, pointy, kde sa prejavuje Straussova viera, ba aj svedectvo vďaky Stvoriteľovi. Pripomíname, že doteraz sa najviac zameriavali znalci tvorby P. Straussa na aforizmy v jeho dielach, na ich funkciu. Tejto  problematike venuje M. Bátorová celú kapitolu vo svojej monografii (Bátorová, 2006, s. 133-149). Treba však dodať, že anekdoty oživujú tvorbu P. Straussa, prinášajú krátky príbeh v rámci štruktúry textu a z tohto hľadiska majú enormnú funkciu. A to najmä preto, lebo po dlhších pasážach úvah sú nositeľmi epickosti a beletrizujú, dynamizujú text, t. j. statickosť menia na dianie. Aspoň jeden príklad za všetky.

Historka o záchrane Pavla Straussa, ako sám opísal túto nevšednú udalosť svojho života:

„Už sme mali tréning v príprave na smrť. Len niekoľko dní predtým ma s dvoma známymi dôstojníkmi zajala svorka banditov, ožratých, zozverštených chlapov, a chceli nás zastreliť...

Štyri dni nového väzenia prešli. Niektorí ušli...

Na piaty deň nás viedli na stanicu. V najbližšom meste nás vyložili. Bol sychravý novembrový deň. Skoro sa zvečerilo. Vedúci mladý oberfeldvébel nás vyviedol k súdnej budove. Tam vyvolávali všetkých s podozrivými nemeckými menami. Dodatočne sa ukázalo, že ich hneď na väzenskom dvore postrieľali. Bolo mi nápadné, že ma nevolali. Presne sa pamätám, že som bol naplnený pokojom, až veselosťou a nevysvetliteľnou serenitou. A ešte niečo mi bolo nápadné. Vedúci eskorty ma niekoľkokrát volal po mene a pribehol a šiel vedľa mňa. Až ma to mrzelo. I povedal som mu, žeby sa len nebál, že mu neutečiem, že nemám skoro nikoho, kto by za mnou smútil, a že on azda má rodinu a že by som mu útekom nechcel spôsobiť nepríjemnosti.

Naraz zastavil eskortu. Pribehol ku mne a pošepol: „Pán doktor, toto nie je pre vás. Ide sa do zajateckého tábora, a nie na výsluch do Bratislavy. Mám v eskorte stopäťdesiatjeden mužov. Mám však odovzdať len stopäťdesiat. Pre vás je to nebezpečnejšie ako pre tých druhých. Ak tu máte známych, pustím vás ta.“ –  „Ďakujem vám, ak chcete, tu nablízku je nemocnica, mám tam známych.“

Zaviedol ma do nemocnice, objal ma a odobral sa.

Bol som na slobode. Bolo desiateho novembra. Deň svätého Ondreja Avelína, patróna a ochrancu pred náhlou smrťou, kňaza, ktorý zomrel pred oltárom na začiatku stupňovej modlitby, keď povedal: „Introibo ad altarem Dei“ (Strauss, 2009, s. 456-457).

Toľko a nič viac. Krátka správa o záchrane. Iný autor by o tom napísal možno román, možno pamäti, ale v každom prípade by sa tomu venoval podrobne a detailne. Straussov text smeruje k anekdote, ale s náboženským vyznením, po pointe nasleduje to, čo v iných žánroch nazývame dodatkom – epimýtiou. Dodatok je poučný, svedčiaci o zásahu Pána Boha do osudu človeka. Tento moment totiž determinoval celé ďalšie roky života konvertitu. Totiž P. Strauss už konvertoval o dva roky skôr – v roku 1942. Ale tento moment navždy ovplyvnil jeho ďalšie zmýšľanie, lekársku prácu i postoje.

Anekdota o ňom: MUDr. Holý bol spolupracovníkom P. Straussa v Skalici. Podľa neho po návrate zo Švajčiarska P. Strauss používal nové metódy a stal lekárom s výnimočnými vlastnosťami. Raz do nemocnice priniesli pacienta, ktorý mal prerezanú ruku pod lakťom, že každý z lekárov chcel ruku amputovať. P. Strauss ich presvedčil, že treba sa pokúsiť ruku zachrániť. Pustili sa do práce a ruku zachránili. Pán MUDr. Holý aj v staršom veku to pokladal takmer za zázrak, hoci roky bol riaditeľom Onkologického ústavu v Bratislave. Tento príbeh porozprával sám MUDr. Holý pri mojej návšteve u neho.

Je to anekdota o P. Straussovi, o jeho postoji k pacientom. Vieme, že o tomto postoji veľa písal a zároveň aj radil iným lekárom vo svojich textoch, ako sa majú správať k pacientom, aký prístup si k nim zvoliť.

P. Strauss z lekárskeho prostredia čerpal mnohé námety pre svoje texty, pre svoje úvahy. Neraz historky vyznievajú anekdoticky, dokonca majú v sebe aj humor, aj v tomto zodpovedajú žánrovým požiadavkám anekdoty. Ako vieme, mal veľmi dobrý vzťah k starému otcovi, píše o ňom častejšie, ako napr. o otcovi. Azda najláskavejšou je táto anekdota o ňom a o jeho priateľovi, dr. Bellovi, s ktorým si často sadli na kus reči pri fľaši vína:

„Akí priatelia boli s Bellom, sa ukázalo, keď starý otec začiatkom roku 1923 ťažko ochorel. Asi infarkt. Bella došiel denne i tri-štyrikrát. Raz, keď starý otec vzdychal, mu povedal: „Bercko, nože sa ty napi vína.“ A starý otec: „Ale keď už sotva dýcham.“ „No práve preto, nech prídeš ako veselá dušička k Abrahámovi“ (Strauss, 2009,  s. 336).

Najmä blízkosť smrti dokázal anekdotami odľahčiť,  vyberal si historky, vyvolávajúce úsmev alebo aspoň úškrn na tvári čitateľa. O lekároch-spisovateľoch písal často, vyberal si historky z ich života a potom ich spracúval do podoby anekdot. Svedčí o tom i opis smrti A. P. Čechova:

„Čechov miloval kvety a stromy nadovšetko a posielal často manželku, aby sa šla prejsť po parku. I 14. júla 1904,  keď sa vrátila z prechádzky, bol veselý, ba porozprával jej veselú anekdotu. Naraz došlo u neho k ťažkej zádušnosti. Lekár poslal po kyslík. Ale Čechov pokojne namietal: „Netreba už, kým ho donesú, budem mŕtvy.“ Požiadal o pohár šampanského a vyprázdnil ho na zdravie manželky. Potom zaspal a viac sa neprebudil.“ (Strauss, 1991, s. 139).

Treba dodať, že ho osobitne zaujímali lekári-umelci. Občas ich aj vymenúva: Cronin, Schiller, Döblin, Douglas, Doyle, Marnon, Baroja, Kerner, Carossa, Duhamel, Munthe, Soubirau. V slovenskej literatúre: Zechenter-Laskomerský, Jégé, Škarvan, Stodola, Žarnov, Králik, Papp, Stacho, Hudec.

Cítil ich príbuznosť, preto o nich a o skladateľoch má najviac historiek, anekdot vo svojich textoch. Treba dodať, že tieto časti jeho tvorby sú z hľadiska lektúry najzaujímavejšie, sú korením jeho nevšedných umeleckých diel. A veľmi často sa v nich prejavuje ako veriaci, ktorý sa po kresťansky vyrovnáva so smrťou.