Analytická literárna veda

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Analytische Literaturwissenschaft (D)
Analytical literary theory (En)
Analytická literárna veda (Sk)

Explikácia pojmu

Pojem analytická literárna veda (ALV) predstavuje prepojenie dvoch disciplín, analytickej filozofie a literárnej vedy, teda primárnou referenčnou oblasťou ALV je analytická filozofia. ALV aplikuje metódy analytickej filozofie na opis a rekonštrukciu danej literárnovednej praxe. V literárnej vede sa od polovice 80. rokov 20. storočia sporadicky, v 90. rokoch častejšie, objavuje pojem analytická literárna veda (Axel Spree), analytická teória literatúry (Tilmann Köppe) alebo alternatívne, a možno presnejšie, analytická filozofia literárnej vedy (Werner Strube)[i]. Takáto rôznorodosť pojmoslovia je spôsobená tým, že analytická literárna veda sa môže chápať tak v zmysle teórie literatúry (vzhľadom na objekt), ako aj v zmysle teórie literárnej vedy (metateoreticky)[ii]. V prvom prípade skúma kategórie a pojmy (hlavne Harald Fricke), ktorými sa literárna veda snaží uchopiť literatúru (predmetom je tu literatúra), v druhom prípade skúma literárnovedné teórie a metódy (hlavne W. Strube), kde predmetom analýzy je literárna veda sama. Dnes možno povedať, že hlavnou úlohou ALV sú literárnovedné teórie a metódy, resp. jazyk literárnej vedy. 

---

Na explikáciu pojmu ALV sa nám v súčasnosti ponúkajú viaceré možnosti. Môžeme mapovať situáciu na základe existujúcich definícií alebo rekonštruovať vývin ALV a jej súčasný stav, môžeme sa sústrediť na kľúčové problémy, ktoré ALV rieši, sledovať jej postupy, zistenia a návrhy. 

V prípade ALV ide o jav s mnohými implikáciami a kontúrami s imanentnými nejasnosťami, avšak s pozadím, ktoré je pre vývoj literárnej vedy od začiatku 70. rokov 20. storočia špecifickým. Nebezpečenstvo straty kontúr tohto prepojenia môže byť spôsobené tak vnútornou diferencovanosťou literárnej vedy s jej príznačným metodologickým a teoretickým pluralizmom, ako aj rôznosťou smerovaní analytickej filozofie. ALV je odpoveďou na kritiku literárnej vedy, a to spôsobom uvažovania o legitimácii jej existencie, postupov, argumentov atď. Kritika smerovala hlavne proti imanentnej interpretácii fenomenologického razenia a hermeneutickým smerom, ako sú dejiny ducha. Hermeneutika ako filozofické pozadie literárnej vedy začína dostávať konkurenciu. Toto pre literárnu vedu veľmi pohnuté obdobie so sebou prinieslo niekoľko podstatných zmien. Vždy bola v diskusii otázka, do akej miery je orientácia na iné disciplíny pre literárnu vedu skutočným prínosom. V tomto období sa takisto vyvinula kritika ideológie na podloží spoločenskej teórie Frankfurtskej školy, pozornosť sa presmerovala od autora a estetiky tvorby na čitateľa a estetiku recepcie, ale mnohí literárni vedci sa svoje vedecké argumentácie snažili položiť napr. na fundament kritického racionalizmu Karla Poppera.

Nedá sa tvrdiť, že analytická literárna veda existuje ako stabilizovaná a etablovaná škola (literárnej vedy). Existujú  však rôzne varianty ALV, ktoré spája v prvom rade spoločná orientácia na princípy analytickej filozofie a až v druhom rade odmietanie hermeneutických konceptov literárnej vedy[iii]. Ak ALV chápeme iba ako jeden z pokusov o zvedečtenie literárnej vedy, dali by sa k nej priradiť napr. aj formalizmus a štrukturalizmus.[iv] Naproti tomu sa ale už napr. empirická literárna veda svojím teoretickým podložím explicitne radí k analytickej filozofii, čo viedlo k tomu, že sa hovorí už aj o empiricko-analytickej literárnej vede.[v] Empirická literárna veda je však špecifický prípad, jej pozadie tvoria okrem súčastí analytickej filozofie aj kognitívna biológia, teória systémov a radikálny konštruktivizmus. 

Zmyslom prepojenia analytickej filozofie a s ňou spätého vedného výskumu bolo iniciovať intenzívnejšiu a systematickú reflexiu literárnej vedy ako vednej disciplíny, v ktorej by sa mali uplatňovať štandardy vedeckosti. Tak v prípade analytickej filozofie, ako aj v prípade ALV ide o reflexiu spôsobov uchopenia analyzovaného objektu. Ide o deskriptívny postup, avšak nie je možné prehliadnuť silne inštruktívny charakter príslušných analýz, ktorých konklúzie ústia do požiadavky jasného formulovania problému a logickej argumentácie pri jeho riešení.

Náčrt vývinu ALV

Od polovice 80. do polovice 90. rokov 20. storočia sa začína konštituovať diskurz analytickej literárnej vedy, avšak nie do tej miery, aby sa vnímal ako súčasť literárnej vedy. Prvé iniciatívy orientujúce sa na analytickú filozofiu sa začínajú objavovať  už skôr. Prvé prejavy predchodcov analytickej literárnej vedy nájdeme v sporadických pokusoch o aplikáciu jej hlavných vetiev, a síce filozofie jazyka a filozofie bežného jazyka[vi], na oblasť umenia. Tieto pokusy nájdeme už v 50. rokoch 20. storočia, najmä čo sa týka filozofie jazyka neskorého L. Wittgensteina.[vii] Pojem analytická literárna veda sa ale s konečnou platnosťou presadil v roku 1984, kedy vyšla publikácia s názvom Analytická literárna veda. Ide o zborník štúdií, ktorého názov je zároveň programom. V úvode editori antológie Peter Finke a Siegfried J. Schmidt ako prví uvádzajú tento pojem do obehu. V ňom subsumujú isté tendencie a modely literárnej vedy, ktorých kľúčovou referenčnou teóriou je analytická filozofia:

 „V spektre literárnovedných výskumných prístupov sa už niekoľko rokov objavujú koncepty, ktoré sa neorientujú na hermeneutické, ale na analytické filozofie. Ide o koncepty, ktoré sa dajú zaradiť do pomaly sa kontúrujúceho rámca ‚analytickej literárnej vedy‘“.  (Finke/Schmidt 1984:1)[viii]

Analytická literárna veda ako pojem síce uzrela svetlo sveta v roku 1984, avšak práce takéhoto charakteru sú v humanitných vedách prítomné už dávnejšie, hlavne by sa dali subsumovať pod strešnú disciplínu analytickej estetiky, resp. analytickej filozofie umenia.[ix]

K základným predpokladom analytickej literárnej vedy patrí to, že prívlastok „analytický“ sa chápe v súvislosti s analytickou filozofiou. Analytická filozofia je ale relatívne široký pojem. Ani analytická filozofia nie je žiadna jednoliata filozofická pozícia,  skladá sa z rôznych smerovaní. Nevzťahuje sa na žiadnu konkrétnu oblasť poznania, ani nie nevyhnutne na spolu s ňou bežne asociovanú logiku alebo filozofiu jazyka, a nevzťahuje sa ani na konkrétne metódy. Napriek tomu sa dá tvrdiť, že analýza jazyka zohráva na poli analytickej filozofie ústrednú úlohu. Alternatívne označenie jazykovo-analytická filozofia, ktoré vzniklo v súvislosti s jazykovým obratom, je preto do značnej miery mätúce, vzťahuje sa totiž viac na ranú fázu vývinu analytickej filozofie a myslí sa ňou skôr metóda, a nie disciplína. Jazykovo-analytická metóda sa uplatňuje tak vo filozofii jazyka, ako aj vo väčšine iných filozofických smeroch.

Nie menej komplikované je  prepojenie medzi metodologicky výsostne pluralitnou literárnou vedou a analytickou filozofiou. Otázka znie, či ide o variant literárnej vedy, či skôr o istý dizajn uvažovania o literatúre, alebo dokonca o novú metódu, ak pojem analytická filozofia rozšírime o jazykovo-analytickú metódu? Tieto otázky budem nižšie precizovať.

Aj v literárnej vede už existujú práce, o ktoré sa možno opierať, a ktoré sa explicitne odvolávajú na analytickú filozofiu a mohli by prispieť k objasneniu pojmu „analytická literárna veda“. Axel Spree opisuje, aké predpoklady musia byť splnené, ak sa chceme zmysluplne zhovárať o analytickej literárnej vede. Tu je totiž „potrebné presné určenie jej miesta v diskurzoch o literatúre, literárnej vede, teórii literatúry a filozofii vedy.“ (Spree 1995:29)

Ani dnes ešte nie je možné presnejšie  určiť, ktoré literárnovedné práce a do akej miery patria k analytickej literárnej vede. Ide o početné štúdie, ktoré opisujú literárnovedné praktiky a analyzujú literárnovedný jazyk, a ktoré  sa snažia o zachovanie vedeckých štandardov v literárnej vede.[x] Treba pritom zvážiť, že v prípade ALV ide o zberný pojem pre implikácie tak charakteru teórie objektu, ako aj teórie vedy. Harald Fricke v tomto zmysle hovorí o súbornej nálepke, pod ktorou sa skrývajú rozličné výskumné prístupy (Fricke 1984:42). Peter Finke a Siegfried J. Schmidt formulujú tento nešpecifický stav podobne: „Označenie ‚analytická literárna veda‘ opisuje – podobne ako paušálne používanie pojmu ‚analytická teória vedy‘ – skutočne veľmi rôzne pozície“. (Finke/Schmidt 1984:2)[xi]

V prostredí analytickej filozofie existuje veľmi veľa konceptov, o ktorých sa diskutuje sčasti veľmi kontroverzne (Gottlob Frege, Alfred Tarski, Bertrand Russel, Rudolf Carnap, John Sneed, Thomas Kuhn, Willard Van Orman Quine, Ludwig Wittgenstein atď.).  Napriek existencii rôznorodých orientácií, predovšetkým filozofie ideálneho, resp. bežného jazyka (Ideal and Ordinary Language philosophy), môžeme pozorovať priesečníky a styčné body, ktoré majú svoj pôvod kdesi v antimetafyzickom postoji, a ktoré spolu vytvárajú pomerne solídny vedecko-teoretický fundament pre jednotlivé vedné disciplíny. Spomínané dve smerovania zodpovedajú približne skorému a neskoršiemu dielu Ludwiga Wittgensteina. Základný spojovací prvok pritom nájdeme v analýze jazyka vedy. Analýza jazyka ako filozofického postupu  sa zdá byť centrálnym aspektom analytickej filozofie.[xii] Pre literárnu vedu aplikácia analytickej filozofie môže preto znamenať nasledovné:

„Cieľom analytickej kritiky jazyka nasmerovanej voči literárnej vede by malo byť [...], aby dosiahla potrebný stupeň terminologickej istoty,  pokiaľ je to možné cestou upresňujúcej explikácie literárnovedných alebo bežných hovorových pojmov. [...] Možno by sme mali upozorniť aj na to, [...] že aj neustále snaženie sa o jasnosť a jednoduchú pochopiteľnosť [...] patrí k fundamentálnym tradíciám analytickej filozofie.“ (Fricke 1984:44)[xiii]

Aj Axel Spree formuluje cieľovú orientáciu ALV podobne. Hovorí o zmysle analytickej filozofie literárnej vedy, ktorý podľa neho:

„nespočíva v terminologickom zjednoznačnení literárnovedného opisného jazyka, ale vo vyriešení zmätenia. [...]  Diagnóza pojmového zmätku a neochota tento zmätok odstrániť prostredníctvom zjednoznačnenia používania jazyka predpokladá, že túto diverzitu nielenže akceptujeme, ale ju ešte len začíname spoznávať.“ (Spree 1995:21-23)[xiv]

Prvý predpoklad nájdeme v možnosti analytickej teórie vedy, ktorej sa ALV pridržiava. Druhý krok je objasnenie otázky, aké výsledky prináša orientácia literárnej vedy na analytickú filozofiu, resp. na ten ktorý jej koncept. V ALV ide o logickú rekonštrukciu jazyka literárnej vedy. To však zároveň znamená, že sa literárna veda nachádza v stave, ktorý sa dá logicky opísať, t. zn., že máme dočinenia s determinovanou logickou štruktúrou na strane teórie objektu, čo však jednoznačne nie je prípad literárnej vedy.

Peter Finke[xv] tvrdí, že analytické skúmania jazyka vedy nemusia nevyhnutne postupovať analyticky, teda rekonštruktívne, ale že je tu prítomný konštruktívny moment, ktorý nemôžeme ignorovať, keďže v tomto prípade ide o  analytický druh sebatematizácie disciplíny na pozadí teórie vedy. Peter Finke svoje východisko formuluje nasledovne:

„Chcel by som ukázať, že sú to práve predparadigmatické vedné procesy, ktoré si vyžadujú dôslednejšiu sebatematizáciu  a že týmto procesom je vlastná konštruktívna sila, ktorú tieto disciplíny potrebujú pre svoje napredovanie.“ (Finke 1984:9)[xvi]

Toto diferencovanie rekonštruktívneho a konštruktívneho/konštruktivistického smerovania ALV sa v literárnovednej diskusii[xvii] etablovalo aj vďaka príslušnému heslu k analytickej literárnej vede v lexikóne nemeckej literárnej vedy (Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft 1997)[xviii], teda v lexikóne literárnovednej terminológie, pod ktorý sa výrazne podpísal jeho spoluvydavateľ Harald Fricke. Z dnešného pohľadu sa toto diferencovanie zdá byť historicky problematické, a síce z dôvodu všeobecného oslabenia konštruktivistickej paradigmy literárnej vedy.[xix] Z vecného hľadiska by sa takáto diferenciácia nemala vyskytovať, keď vychádzame z toho, že cieľom analytickej literárnej vedy je skúmať literárnovednú prax. Z toho vyplýva, že aj asociovanie empirickej literárnej vedy ako súčasti ALV nebude vecne správne, keďže zámerom empirickej literárnej vedy nie je opísanie daného stavu literárnej vedy, ale radikálna reorganizácia literárnovednej praxe. Za analytickú literárnu vedu preto Axel Spree považuje jej rekonštruktívny smer.[xx]

Na Finkeho zámere je z tohto hľadiska diskutabilné, ale zároveň aj zaujímavé, že analytickú teóriu vedy poníma vo svojom vedome kritickom postoji k  filozofickému modelu (analytickej teórie vedy), ako ju koncipoval nemecký filozof Wolfgang Stegmüller (Stegmüller 1969)[xxi], nie nevyhnutne ako rekonštruktívnu analýzu a z tejto svojej pozície odkazuje na možnosť „využiť konštruktívnu silu sebatematizácie pre ďalší rozvoj špeciálneho typu teoretického skúmania v lingvistike a literárnej vede, totiž v type konštruktívnej lingvistiky a konštruktívnej literárnej vedy.“ (Finke 1984:9)[xxii]

Na stret analytickej teórie vedy s literárnou vedou explicitne v rámci empirickej literárnej vedy upozorňuje Sibylle Moser. Moser subsumuje pod komplex empirických teórií tak analytickú literárnu vedu, ako aj empirickú literárnu vedu, kognitívny konštruktivizmus, radikálny konštruktivizmus, sociologickú teóriu systémov ako aj empirickú literárnu vedu v jej mediálnoteoretickom variante.[xxiii] Je fakt, že vo fáze prekonávania primárneho postavenia hermeneutickej tradície tvoria teorémy analytickej teórie vedy (okrem iných súvisiacich teórií) základ empirickej literárnej vedy, a síce v zmysle teórie vedy. V Základnom náčrte empirickej literárnej vedy Siegfrieda J. Schmidta z roku 1991 sa dozvedáme:

„Pre ukotvenie Empirickej literárnej vedy nebola len jednoducho vybraná jedna z existujúcich pozícií teórie vedy a prenesená na literárnu vedu. Skôr vznikli pokusy rozšíriť rámec analytických (a všeobecne rekonštruktívnych) koncepcií teórie vedy smerom k tým konštruktívnym koncepciám vednej teórie, ktoré možno použiť na konštrukciu empirickej literárnej vedy.“ (Schmidt 1991:11)[xxiv]

Aj konštruktivista Peter Finke sa, na rozdiel od Axela Spreea, Haralda Frickeho alebo Wernera Strubeho, prihovára za menej ortodoxnú realizáciu koncepcie analytickej teórie vedy, a zároveň výslovne konštatuje:

„Moja téza je, že táto literárnovedná koncepcia [RM: na mysli má ALV] je tým plodnejšia, čím neortodoxnejšie zaobchádza so zásadami analytickej filozofie vedy.“ (Finke 1984:16)[xxv]

Naproti tomu si Finke ale myslí, že ALV je málo kreatívnou záležitosťou (Finke 1984:16). Finkeho koncept konštruktívnej literárnej vedy (ide o Finkeho variant pojmu konštruktivistickej literárnej vedy), postavený na báze konštruktívno-funkcionálnej teórie a jeho realizácia v koncepcii empirickej literárnej vedy, potvrdzuje v plnom rozsahu, že v rámci sebatematizácie predparadigmatickej disciplíny, akou je literárna veda, nemá žiaden zmysel výskumy charakteru vednej teórie praktizovať čisto analyticky (rekonštruktívno-metateoreticky)  a pritom úplne ignorovať konštruktívnu funkciu takýchto počinov (teda disciplinárnej sebatematizácie).[xxvi] Aj keď sa koncepcia NIKOL (pozri kapitolu o Empirickej literárnej vede) explicitne priznáva k analytickej vednej teórii (konkrétne sa týka v aplikácii jednej modifikovanej a rozšírenej formy teoretickej koncepcie J. D. Sneeda), už nie je empirická literárna veda „prísne vzaté, [...] formou analytickej literárnej vedy, ale variantom konštruktívnej literárnej vedy.“ (Finke 1984:25)[xxvii] Sebatematizácia literárnej vedy v koncepcii NIKOL -empirická literárna veda nie je teda analytický akt, ale výslovne sa tu pozornosť sústreďuje na konštruktívny potenciál tematizácie vývinového procesu istej paradigmy.  Finke konštatuje:

„Rekonštruktívna metateória nie je ani čisto deskriptívna, ani nie je konštruktívna metateória čisto normatívna. [...] Z vnútorného pohľadu [...] literárnej vedy sa to javí ako niečo ireálne, keď filozofi vedy prisahajú iba na rekonštruktívnosť metateórie. [...] dôležitejšie je ale poznanie, že inovácia teoretických postupov zameraných na predmet v rámci predparadigmatického kontextu je bez využitia konštruktívnosti metateoretickej racionality nemožná. (Finke 1984: 35-37)[xxviii]

Analytická literárna veda je svojím charakterom re-konštruktívna, čo nutne implikuje, že je ne-konštruktívna, čo sa opäť javí ako relatívne nereálne, keďže v prípade literárnej vedy máme dočinenia s predparadigmatickou vedou, kde sa nedá konštatovať nijaký ustálený a všeobecne akceptovaný systém vedeckého jazyka. Namiesto toho tu pozorujeme vysoký stupeň kreatívnosti a inovatívnosti.

Dôležitý je aj štatút rekonštrukcie teórií  literárnej vedy. Barsch[xxix] napr. diferencuje zásadne dva druhy rekonštrukcie, ktoré sa odlišujú tým:

„[...] že prvá sa vzťahuje na teóriu objektu, a je umiestnená na úrovni vedného odboru, zatiaľ čo druhá sa orientuje takpovediac len na teóriu vedy, samozrejme však má tiež konzekvencie na úrovni disciplíny [...]“. (Barsch 1984:58)[xxx]

Ide o rekonštrukcie teórií v oblasti teórií objektu, resp. v oblasti metateórie. V druhom uvedenom prípade ide o „logické rekonštrukcie“, ktoré sú pre Barscha, na rozdiel od Finkeho pochybností, „nie celkom nezaujímavé“ (Barsch 1984:61). Analytickú teóriu vedy literárna veda ale veľmi nezaujíma, aj keď Barsch odkazuje na pokroky aj inštitucionálneho charakteru, na pozadí ktorých sa dá hovoriť o začiatkoch rozsiahlejšieho vedného výskumu aj v humanitných vedách (Barsch 1984:66). Analytickú filozofiu zaujíma literárna veda, ak teda vôbec, hlavne v súvislosti s popredným postavením hermeneutickej tradície v súčasnej literárnej vede. V tejto súvislosti je zaujímavý aj projekt Haralda Frickeho[xxxi], ktorý porovnáva analytickú a tradičnú literárnu vedu. Pod pojmom tradičná literárna veda Fricke rozumie vo vedome radikálnom zjednodušení istú vedeckú prax, v ktorej dominuje zopár štandardných otázok, ktoré: „už najmenej 200 rokov podstatne určujú každodennú prax učeného zapodievaním sa s poéziou...“ (Fricke 1984:43)[xxxii]. Fricke upozorňuje na to, že mnohé z týchto otázok sa z pozície analytickej literárnej vedy: „nielenže nedajú zodpovedať, ale si ich ani z plného presvedčenia nik nekladie a ani sa nimi nikto nezaoberá“ (Fricke 1984:43)[xxxiii]. Fricke nie je zástancom spochybňovania intelektuálneho potenciálu tradičného literárneho výskumu.  

Čo sa pre ďalší rozvoj a sebaurčenie analytickej literárnej vedy zdá byť ešte dôležitejšie, je jasná cieľová orientácia a jasne vyhradená oblasť úloh:

„Skôr je potrebné, aby sa obsiahli všetky použiteľné problémy a návrhy riešení doterajšej literárnej vedy ako heuristické podložie a aby sa prostriedkami kritiky ich  priviedli z pozície logiky, filozofie jazyka a teórie vedy dostali na najvyššiu dosiahnuteľnú  mieru vedeckej spoľahlivosti.“ (Fricke 1984:45)[xxxiv]

Fricke sa v literárnej vede etabloval hlavne svojím snažením sa o zjasnenie jazyka literárnej vedy. Jeho uvažovanie je postavené na Carnapovskom koncepte explikácie a zasadzuje sa za koncíznu výstavbu literárnovednej terminológie.[xxxv]

Pre lepšie pochopenie razenia ALV by sme ale mali siahnuť aj po publikácii Axela Spreea, ktorá vyšla v r. 1995 pod názvom Kritika interpretácie. Analytické skúmania k interpretačno-kritickým teóriám literatúry, v ktorej autor analyticky sleduje kľúčovú úlohu tradičnej literárnej vedy. Najprv ale treba objasniť trochu provokatívny pojem „tradičná literárna veda“, ktorý nájdeme v knihe Wernera Strubeho, kde autor píše:  „Ústredný cieľ tradičnej literárnej vedy spočíva v interpretácii literárnych textov“ (Strube 1993:7)[xxxvi].  Werner Strube postupuje podľa analýzy rečových aktov špecifických pre danú disciplínu, ako to robí vo svojej knihe Analytische Philosophie der Literaturwissenschaft (1993). Strube sa príznačne pre ALV ťažiskovo venuje definovaniu literárnovedných pojmov, formám argumentovania, napr. vo vzťahu k interpretácii – zastupuje teda rekonštruktívno-metateoretický smer ALV. Svoj postup vysvetľuje tým, že literárnovedné pojmy neexistujú v podobe, ako to predpokladá klasické (pôvodne Aristotelovské) pravidlo definovania: „Definícia sa musí skladať z druhu a diferenciácie“[xxxvii] (Locke 1825: 286), ale že jazyk literárnej vedy treba analyzovať ako jazykovú prax (podľa neskoršieho Wittgensteina a jeho koncepcie pojmu ako aj podľa analytickej filozofie jazyka Johna L. Austina).  Axel Spree sa explicitne odvoláva na Strubeho výpoveď a vyjadruje názor, že: „[z] kritiky interpretácie vyplýva legitimačný problém pre takzvanú tradičnú literárnu vedu“ (Spree 1995: 9f., kurzíva Spree)[xxxviii]. Aj Spreeho úmysel je, tento problém objasniť z pozície analytickej, teda explicitne rekonštruktívnej, deskriptívnej, metateoretickej úrovne. Zmysel jej aplikácie vidí v „[...]opise použitia jazyka literárnej vedy. Má ambíciu, prostredníctvom takéhoto opisu prispieť k objasneniu jazyka literárnej vedy, a tým pojmovú dezorientáciu podrobiť terapii “ (Spree 1995:13, kurzíva Spree)[xxxix]. Kľúčovou aktivitou jazykovo-analytického vedného výskumu by bolo, voľne podľa Wittgensteina, zistiť modality používania určitých slov v jazyku literárnej vedy. Spree skúma vednú prax interpretácie a hodnotenia, čím do istej miery vymedzuje (a obmedzuje) oblasť výskumov ALV. Spree sa pritom vzťahuje na Luhmannov koncept pozorovateľa. Pre deskriptívnu a diferencialistickú pozíciu prichádza do úvahy len vednou teóriou podložený pozorovateľ druhého rádu, ktorý je možný výlučne na úrovni metateórie.  V Spreeovom prípade je prvou úrovňou pozorovania úroveň literárnej vedy, na ktorej sa uskutočňuje napr. literárna interpretácia. Z tejto perspektívy je v operácii pozorovateľa vyriešený rozpor deskripcie a konštrukcie alebo, ako píše Axel Spree, jazykom konštruktivizmu: „To, čo je dané, je samozrejme [...] vždy produktom konštruktívneho alebo interpretačného procesu.“ (Spree 1995:18)[xl]  Návrh Axela Spreea sa zakladá na koncepte pozorovateľa z prostredia teórie systémov a konštruktivizmu.

Čo sa teda týka analytického skúmania jazyka literárnej vedy, Spree diferencuje nasledovné tri úrovne:

1. úroveň primárnych textov alebo – všeobecnejšie – predmetov literárnej vedy,

2. úroveň literárnej vedy, ktorá predstavuje „pozorovanie“ prvej úrovne (definovanie, klasifikovanie, typologizovanie, interpretovanie, hodnotenie etc.),

3. úroveň analytickej filozofie literárnej vedy, ktorá sama pozoruje druhú úroveň (Spree 1995:31).

Aj Axel Spree zastáva názor, že ALV nepostupuje preskriptívne/normatívne, ale deskriptívne, že nie je esencialistická, ale výsostne diferencialistická. Nie je teóriou literatúry, ktorá by podľa istých meradiel alebo určitých teoretických inštrukcií klasifikovala, interpretovala alebo hodnotila literárne texty a dodáva: „Analytická filozofia literárnej vedy sa zrieka [...] účasti na programatických konfliktoch literárnych vedcov a obmedzuje sa namiesto toho na opis literárnovedných postupov vrátane rôznych pojmových predpokladov.“ (Spree 1995:29)[xli]

Toto konštatovanie smeruje k ponímaniu analytickej filozofie ako teórie vedy (analytische Wissenschaftstheorie), ktorá skúma metódy a modely vedných disciplín. Tým sa analytická literárna veda odlišuje od literárnovedných smerov a škôl, je totiž postavená na reflexívnej metaúrovni teórie vedy. Analytická filozofia literárnej vede teda nedáva žiadne obsahové (a v programatickom zmysle ani iné) inštrukcie. Analyzuje výlučne literárnovednú prax v jej formálnej a koncepčnej zložke, skúma jej pojmový aparát a argumentačné postupy. Čo sa týka pojmového aparátu, skúma sa jeho explikatívna zložka,  formálna stabilita, precíznosť, funkčnosť a pod. Najintenzívnejšie sa reflektujú pojmy, s ktorými literárna veda operuje, ako sú „literatúra“, „význam“, „porozumenie“, „interpretácia“, „intencia“, „fikcia“, „autor“, „hodnota“ a pod. Analýza argumentačných štruktúr je zamierená na zistenia, akým spôsobom literárna veda dospieva k poznaniu literatúry, a ako sa toto poznanie v literárnovednej praxi dôvodí, a aké formy dôvodenia sa používajú. Argumentačná stratégia formálne pretavená do argumentačnej štruktúry zabezpečuje, že isté hypotézy nadobudnú atribút správnosti alebo platnosti.  V oboch prípadoch ide o rekonštruktívny postup objasňujúci literárnovednú prax z aspektu vednej teórie. Prostriedkom analýzy je kritika jazyka.

Záver

Analytická teória vedy kritizuje na literárnovednej interpretácii predovšetkým pojmovú neexaktnosť a argumentácie postavené na nedostatočných dôkazoch. Keď je požiadavka analytickej teórie vedy implementovanie minimálnych vedeckých štandardov pre všetky vedné disciplíny, tak tradičná interpretujúca literárna veda sa javí ako výnimka spomedzi vedných disciplín. Takúto kritiku mnohí literárni vedci považujú za provokáciu. Analytická literárna veda však upozorňuje na fakt, že celá vec okolo vedeckosti literárnovednej praxe je komplexnejšia, že vedecká racionálnosť sa neobmedzuje iba na exaktné metódy, že vedné disciplíny kreujú  svoje pojmové aparáty podľa vnútornej logiky komunikačného systému danej disciplíny.



[i] Spree Axel: Tri cesty analytickej literárnej vedy (preklad Mikuláš Roman in: Slovak Review of World Literature Research : časopis pre výskum svetovej lieratúry. Vol. XVII, špeciálne číslo (2008), s. 34-50

[ii] porovnaj tamže

[iii] Jürn Gottschalk / Tilmann Köppe (eds.): Was ist Literatur? Basistexte Literaturtheorie, Paderborn 2006, S. 11

[iv] zaujímavú úvahu ponúka Klaus-Michael Bogdal: »Anleitung zum Erlernen des Ungenauen. Die Leistung ›weicher‹ Theorien in den Geisteswissenschaften«. In: Textpraxis 6 (1.2013). URL: http:// www.uni-muenster.de/textpraxis/klaus-michael-bogdal-anleitung-zum-erlernen-desungenauen, URN: urn:nbn:de:hbz:6-88399573314: http://www.uni-muenster.de/Textpraxis/sites/default/files/beitraege/klaus-michael-bogdal-anleitung-zum-erlernen-des-ungenauen.pdf

[v] porovnaj Lutz Danneberg / Hans-Harald Müller: Verwissenschaftlichung der Literaturwissenschaft. Ansprüche, Strategien, Resultate. in: Zeitschrift für allgemeine Wissenschaftstheorie / Journal for General Philosophy of Science Vol. 10, No. 1 (1979), s. 162-191 

[vi] K alternatívnym označeniam „bežného jazyka“ pozri Cmorej, P.: Prirodzený, bežný či obyčajný jazyk? In: Organon F, roč. 13, 2006, č. 3, s. 361 – 366

[vii] napr. "The Role of Theory in Aesthetics". Journal of Aesthetics and Art Criticism 15: 27–35. 1956. reprinted in P. Lamarque and S. H. Olsen (eds), Aesthetics and the Philosophy of Art: The Analytic Tradition, (Oxford: Blackwell, 2004), pp. 12–18.

[viii] Im Spektrum literaturwissenschaftlicher Forschungsansätze erscheinen seit einigen Jahren Konzepte, die sich nicht an hermeneutischen, sondern an analytischen Philosophien orientieren, Konzepte, die in einen sich langsam abzeichnenden Rahmen einer „Analytischen Literaturwissenschaft“ geordnet werden können.

[ix] porovnaj: Jörg Zimmermann: Sprachanalytische Ästhetik. Ein Überblick. Stuttgart/Bad Cannstatt 1980.; Werner Strube: Über drei Methoden der sprachanalytischen Ästhetik. In: Conceptus 19 (1985), S. 39-52.; Anita Silvers: Letting the Sunshine In: Has Analysis Made Aesthetics Clear? In: The Journal of Aesthetics and Art Criticism 46 (1987), S. 137-149.; Nelson Goodman: Kunst und Erkenntnis [1967/68]. In: Theorien der Kunst. Hg. von Dieter Henrich und Wolfgang Iser. Frankfurt a.M. 1992, S. 569-591; Isenberg, Arnold: Analytical Philosophy and the Study of Art in: The Journal of Aisthetics and Art Criticism 46 (1987), S. 124-136; Karlheinz Lüdeking: Analytische Philosophie der Kunst. Einführung in eine analytische Ästhetik 1988

[x] Explicitne sa na analytickú filozofiu začal orientovať koncept empirickej literárnej vedy podľa razenia S. J. Schmidta a i.

[xi] Die Bezeichnung „Analytische Literaturwissenschaft“ umschließt – ebenso wie die pauschale Redeweise von „Analytischer Wissenschaftstheorie“ – tatsächlich recht verschiedene Einzelpositionen.

[xii] Mohli by sme poukázať na práce nemeckého filozofa Wolfganga Stegmüllera, ktorý sa už pred desaťročiami upísal analytickej filozofii, a ktorého práce sú jednotiacim priestorom pre variant analytickej filozofie, ktorá sa venuje rekonštrukcii logických štruktúr jazyka vedy.

[xiii] Das Ziel analytischer Sprachkritik an der Literaturwissenschaft sollte es [...] sein, den erforderlichen Grad terminologischer Verläßlichkeit so weit wie irgend möglich auf dem Weg präzisierender Explikation literaturwissenschaftlich oder umgangssprachlich geläufiger Begriffe zu erreichen. [...] Vielleicht darf man [...] daran erinnern, daß ja auch das ständige Bemühen um Klarheit und schlichte Verständlichkeit [...] zu den fundamentalen Traditionen der analytischen Philosophie gehört.“

[xiv] Der von der Analytischen Philosophie der Literaturwissenschaft konstatierte Bedarf besteht [...] nicht in einer terminologischen Vereindeutigung der literaturwissenschaftlichen Beschreibungssprache, sondern in der Klärung der Verwirrungen. [...] Die Diagnose begrifflicher Verwirrungen und die Weigerung, diese durch Vereindeutigung des Sprachgebrauchs zu beheben, setzen voraus, daß die Vielfalt nicht nur anerkannt, sondern allererst erkannt wird.

[xv] Finke, Peter: Konstruktive Selbstthematisierung. Eine metatheoretische Studie zur Linguistik und Literaturwissenschaft in: Finke/Schmidt 1984, s. 9-40

[xvi] Ich möchte zeigen, daß es gerade die vorparadigmatischen Wissenschaftsprozesse sind, die eingehender Selbstthematisierungen bedürfen, und daß diesen eine konstruktive Kraft innewohnen kann, welche diese Disziplinen für ihren weiteren Fortschritt benötigen.

[xvii] Simone Winko, "Analytische Literaturwissenschaft", in: Ansgar Nünning (Hg.), Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie, Stuttgart/Weimar 2004, S. 16-17; Axel Spree, "Analytische Literaturwissenschaft", in: Dieter Burdorf u.a. (Hg.), Metzler Literatur Lexikon, Stuttgart/Weimar 2007, S. 22-23. Okrem uvedených lexikónov dobrý kompendiálny prehľad ponúka kapitola Analytische Literaturwissenschaft v príručke literárnej vedy Tillmann Köppe, Simone Winko: Neuere Literaturtheorien: Eine Einführung 2008, S. 275-292

[xviii] Dieter Freundlieb, "Analytische Literaturwissenschaft", in: Klaus Weimar u.a. (Hg.), Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft, Bd. 1, Berlin/New York 1997, S. 79-81

[xix] porovnaj Schmidt, Siegfried J.: »Interdisziplinarität – Empirisierung – Medienorientierung: Stationen eines glücklichen Scheiterns«. In: Klaus-Michael Bogdal u. Oliver Müller (Hg.): Innovation und Modernisierung. Germanistik von 1965 bis 1980. Heidelberg 2005, S. 53–64

[xx] porovnaj »Tri cesty analytickej literárnej vedy«. In: Slovak Review of World Literature Research 17 (2008), S. 34–50 [preklad R. Mikuláš].

[xxi] Stegmüller, W.: Theorie und Erfahrung. Probleme und Resultate der Wissenschaftstheorie und Analytischen Philosophie. Berlin, Heidelberg, New York 1969ff.

[xxii] [...] die konstruktive Kraft der Selbstthematisierungen zur Fortentwicklung eines speziellen Typus theoretischer Forschung in Linguistik und Literaturwissenschaft zu nutzen, nämlich einer Konstruktiven Linguistik und einer Konstruktiven Literaturwissenschaft.

[xxiii] porovnaj Sibylle Moser: Empirische Theorien. in: Einführung in die Literaturwissenschaft. ed. Martin Sexl, S. 223-256.

[xxiv] Zur Grundlegung einer Empirischen Literaturwissenschaft wurde nicht einfach eine der vorhandenen wissenschaftstheoretischen Positionen ausgewählt und auf literaturwissenschaftliches Arbeiten übertragen. Vielmehr wurde versucht, den Rahmen analytischer (und insgesamt rekonstruktiver) wissenschaftstheoretischer Konzeptionen zu erweitern in Richtung auf solche konstruktiven wissenschaftstheoretischen Konzeptionen, die zur Konstruktion einer Empirischen Literaturwissenschaft benutzt werden können.

[xxv] Meine These ist, dass diese literaturwissenschaftliche Konzeption [...] umso fruchtbarer ist, je unorthodoxer sie mit den Grundsätzen der Analytischen Wissenschaftsphilosophie umgeht.

[xxvi] Tento postoj sa podpísal aj pod všetky doteraz známe heslá a kapitoly v literárnovedných lexikónoch a kompendiách.

[xxvii] strenggenommen [...] keine Form der Analytischen Literaturwissenschaft mehr, sondern eine Variante Konstruktiver Literaturwissenschaft.

[xxviii] Aus der internen Sicht [...] der Literaturwissenschaft erscheint es als weltfremd, wenn Wissenschaftsphilosophen die alleinige Rekonstruktivität der Metatheorie beschwören. [...] wichtiger aber ist die Einsicht, daß die notwendige Innovation des objekttheoretischen Prozesses unter den Bedingungen eines vorparadigmatischen Kontextes ohne eine konstruktive Nutzung metatheoretischer Rationalität unmöglich ist.

[xxix] Barsch, A.: Einige Überlegungen zum Verhältnis von Theorien-Konstruktion und Theorien-Rekonstruktion in einer empirisch-analytischen Literaturwissenschaft. In: Finke, P./Schmidt, S. J. (Hg.): Analytische Literaturwissenschaft. Braunschweig, Wiesbaden 1984. S. 56–69

[xxx] [...] daß die erste auf eine Objekttheorie rekurriert und auf fachwissenschaftlichem Niveau angesiedelt ist, während die zweite Art sozusagen nur wissenschaftstheoretisch ausgerichtet ist, natürlich aber auch Auswirkungen auf die fachwissenschaftliche Ebene hat [...].

[xxxi] Harald Fricke: Analytische Literaturwissenschaft und traditionelle Literaturgeschichte in Finke/Schmidt 1984, s. 41-55

[xxxii] seit wenigstens 200 Jahren die alltägliche Praxis gelehrter Beschäftigung mit Poesie wesentlich bestimmen

[xxxiii] [...] nicht nur nicht beantwortet, sondern aus voller Überzeugung nicht einmal gestellt und behandelt worden [sind]

[xxxiv] Es gilt vielmehr, alle brauchbaren Problemstellungen und Lösungsansätze bisheriger Literaturwissenschaft als heuristische Vorgabe aufzunehmen und mit den Mitteln logischer, sprachphilosophischer und wissenschaftstheoretischer Kritik auf das höchste jeweils erreichbare Niveau wissenschaftlicher Zuverlässigkeit zu bringen.

[xxxv] Harald Fricke svoje snaženia do veľkej miery koncepčne zúročil aj ako jeden z hlavných organizátorov mamutieho projektu , trojzväzkového Lexikónu literárnej vedy Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft

[xxxvi] Die zentrale Zielsetzung des traditionellen Literaturwissenschaftlers besteht in der Interpretation literarischer Texte.

[xxxvii] „A definition must consist of Genus and Differentia“

[xxxviii] Aus der Interpretationskritik ergibt sich somit ein Legitimationsproblem zumindest für die sogenannte traditionelle Literaturwissenschaft.

[xxxix] Beschreibung des literaturwissenschaftlichen Sprachgebrauchs. Sie erhebt den Anspruch, durch diese Beschreibung eine Klärung der Sprache des Literaturwissenschaftlers und damit eine Therapie z. B. begrifflicher Verwirrungen zu leisten.

[xl] Das ,Gegebene’ freilich ist [...] immer schon Produkt eines konstruktiven oder interpretativen Prozesses.

[xli] Die Analytische Philosophie der Literaturwissenschaft verfährt nicht präskriptiv, sondern deskriptiv; sie ist nicht essentialistisch, sondern differentialistisch; und sie ist keine Literaturtheorie unter (oder neben) anderen, sondern eine Beobachtung existierender Literaturtheorien.

Bibliografia

Barsch, Achim: Einige Überlegungen zum Verhältnis von Theorien-Konstruktion und Theorien-Rekonstruktion in einer empirisch-analytischen Literaturwissenschaft. In: Finke, Peter/Schmidt, Siegfried J. (Hg.): Analytische Literaturwissenschaft. Braunschweig; Wiesbaden: Vieweg, 1984. S. 56-69.
Bogdal, Klaus-Michael: "Anleitung zum Erlernen des Ungenauen. Die Leistung ›weicher‹ Theorien in den Geisteswissenschaften". In: Textpraxis 6 (1.2013). URL: http:// www.uni-muenster.de/textpraxis/klaus-michael-bogdal-anleitung-zum-erlernen-desungenauen, URN: urn:nbn:de:hbz:6-88399573314: http://www.uni-muenster.de/Textpraxis/sites/default/files/beitraege/klaus-michael-bogdal-anleitung-zum-erlernen-des-ungenauen.pdf
Cmorej, Pavel: Prirodzený, bežný či obyčajný jazyk? In: Organon F, roč. 13, 2006, č. 3, s. 361 – 366
Danneberg, Lutz / Hans-Harald Müller: Verwissenschaftlichung der Literaturwissenschaft. Ansprüche, Strategien, Resultate. in: Zeitschrift für allgemeine Wissenschaftstheorie / Journal for General Philosophy of Science Vol. 10, No. 1 (1979), s. 162-191
Finke, Peter / Schmidt Siegfried J. (Hg.): Analytische Literaturwissenschaft. Braunschweig, Wiesbaden: Vieweg, 1984. S. 1.
Finke, Peter: Konstruktive Selbstthematisierung. Eine metatheoretische Studie zur Linguistik und Literaturwissenschaft in: Finke/Schmidt 1984, s. 9-40
Finke, Peter: Konstruktiver Funktionalismus. Die wissenschaftstheoretische Basis einer empirischen Theorie der Literatur. Braunschweig, Wiesbaden: Vieweg, 1982.
Freundlieb, Dieter: "Analytische Literaturwissenschaft", in: Klaus Weimar u.a. (Hg.), Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft, Bd. 1, Berlin/New York 1997, S. 79-81
Fricke, Harald: Analytische Literaturwissenschaft und traditionelle Literaturgeschichte. In: Finke, Peter/Schmidt Siegfried J. (Hg.): Analytische Literaturwissenschaft. Braunschweig, Wiesbaden: Vieweg, 1984. S. 41-56.
Goodman, Nelson : Kunst und Erkenntnis [1967/68]. In: Theorien der Kunst. Hg. von Dieter Henrich und Wolfgang Iser. Frankfurt a.M. 1992, S. 569-591;
Gottschalk, Jürn / Tilmann Köppe (eds.): Was ist Literatur? Basistexte Literaturtheorie, Paderborn 2006
Isenberg, Arnold: Analytical Philosophy and the Study of Art in: The Journal of Aisthetics and Art Criticism 46 (1987), S. 124-136;
Köppe, Tillmann / Simone Winko: Neuere Literaturtheorien: Eine Einführung 2008, S. 275-292
Locke, John: An Essay Concerning Human Understanding: An analysis of Mr. Locke, Vol. 1, New York: Samuel Marks, 1825.
Lüdeking, Karlheinz : Analytische Philosophie der Kunst. Einführung in eine analytische Ästhetik 1988
Moser, Sibylle : Empirische Theorien. in: Einführung in die Literaturwissenschaft. ed. Martin Sexl, S. 223-256.
Schmidt, Siegfried J.: »Interdisziplinarität – Empirisierung – Medienorientierung: Stationen eines glücklichen Scheiterns«. In: Klaus-Michael Bogdal u. Oliver Müller (Hg.): Innovation und Modernisierung. Germanistik von 1965 bis 1980. Heidelberg 2005, S. 53–64
Schmidt, Siegfried J.: Grundriss der empirischen Literaturwissenschaft. Frankfurt a. M.: Suhrkamp 1991
Silvers, Anita : Letting the Sunshine In: Has Analysis Made Aesthetics Clear? In: The Journal of Aesthetics and Art Criticism 46 (1987), S. 137-149.;
Spree Axel: Tri cesty analytickej literárnej vedy (preklad Mikuláš Roman in: Slovak Review of World Literature Research : časopis pre výskum svetovej lieratúry. Vol. XVII, špeciálne číslo (2008), s. 34-50
Spree, Axel: "Analytische Literaturwissenschaft", in: Dieter Burdorf u.a. (Hg.), Metzler Literatur Lexikon, Stuttgart/Weimar 2007, S. 22-23.
Spree, Axel: Kritik der Interpretation. Analytische Untersuchungen zu interpretationskritischen Literaturtheorien. Paderborn, München, Wien, Zürich: Schöningh, 1995.
Stegmüller, Wolfgang: Theorie und Erfahrung. Probleme und Resultate der Wissenschaftstheorie und Analytischen Philosophie. Berlin, Heidelberg, New York: Springer, 1969 ff.
Strube, Werner : Über drei Methoden der sprachanalytischen Ästhetik. In: Conceptus 19 (1985), S. 39-52.;
Strube, Werner: Analytische Philosophie der Literaturwissenschaft. Untersuchungen zur literaturwissenschaftlichen Definition, Klassifikation, Interpretation und Textbewertung. Paderborn, München, Wien, Zürich: Schöningh 1993
Winko, Simone: "Analytische Literaturwissenschaft", in: Ansgar Nünning (Hg.), Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie, Stuttgart/Weimar 2004, S. 16-17.
Wittgenstein, Ludwig: "The Role of Theory in Aesthetics". Journal of Aesthetics and Art Criticism 15: 27–35. 1956. reprinted in P. Lamarque and S. H. Olsen (eds), Aesthetics and the Philosophy of Art: The Analytic Tradition, (Oxford: Blackwell, 2004), pp. 12–18.
Zimmermann, Jörg : Sprachanalytische Ästhetik. Ein Überblick. Stuttgart/Bad Cannstatt 1980.


<< späť