Amplifikácia

Amplifikácia (z lat. amplificatio; gr. áuxesis, auxánō, t. j. zväčšiť) je rétorický postup založený na opakovaní a hromadení štylistických prostriedkov (kumulácia). Jeho cieľom je posilniť rečníkovu argumentáciu, resp. názor ohľadom nejakého javu, osoby, veci ap., a tak úspešne pôsobiť na adresáta prehovoru. Tento postup rozvinula a kanonizovala antická kultúra, ako technika prejavu sa pestoval najmä v právnickej a politickej sfére. Stredoveká estetika si ho osvojila ako osobitý umelecký prostriedok, do ktorého pretavila výrazové zvláštnosti aj významové jadro svojej teocentrickej mentality, t. j. transcendentné chápanie i stvárňovanie sveta. Poeticky príznakové zoskupovanie figúr sa týmto spôsobom zásadne podieľalo na tvorení významu a jeho sprostredkovaní percipientovi, a to zvlášť v prípade textov so zvýšenou mierou abstrakcie, ktoré sa napájali na Bibliu ako hlavný prameň (Keruľová, 2020, s. 7). V rámci novodobých slovníkov poetiky je pojem zmieňovaný skôr sporadicky, väčšinou splýva s inými pojmami, ktoré sú dnes v podstate chápané synonymne, ako sú hyperbola, tautológia, pleonazmus, litotéza alebo perifráza.

Amplifikácia je fenoménom západnej rétorickej tradície a jedným z najstarších postupov ars rhetorica. Prvotne teda súvisí s tvorbou a realizáciou rečníckeho prejavu. Tomu zodpovedá jej včlenenie do ustáleného systému pravidiel (rétorika ako techné), ktoré boli v praktickom živote uplatňované so zreteľom na dosiahnutie konkrétneho zámeru. Nešlo iba o zručnosť náležitým spôsobom vyjadriť vlastnú myšlienku (rétorika ako epistéme), ale vyslovene o umenie presvedčiť o danej téze percipienta (por. Licitra, 1983, s. IX). Amplifikačné postupy klasickej rétoriky sa rozsiahlo používali v právnickej praxi s cieľom zväčšiť alebo zmenšiť váhu dôležitej myšlienky, resp. dosiahnuť maximálny efekt živým slovom (Leonid Arbusow: Colores Rhetorici, 22 in Piña, 2015, 83). Amplifikácia patrila k prostriedkom, ktoré zdobili rečnícky prejav priamo počas obhajoby: rečník svoj prehovor rozširoval o skutky, ktoré mali jeho argumentáciu podporiť a, naopak, redukoval tie, ktoré by ju mohli oslabiť. Dôležitú úlohu v uvedenom ponímaní amplifikácie zohrala v prostredí latinity, z ktorej vyrástla stredoveká európska kultúra, Rhetorica ad Herennium (Rétorika pre Herenia, 90 r. pred Kr.) od Pseudo-Cicera[1]. Dielo prispelo k udomácneniu tohto pôvodne gréckeho pojmu v tamojšej tradícii. Autor charakterizuje amplifikačný postup v jednotlivých knihách diela (I. – IV.), pričom poukazuje na miesta prehovoru, kde je vhodné ho uplatniť, aby priniesol želaný efekt. Za najčastejšie umiestnenie amplifikácie označuje koniec reči v rámci tzv. conclusiones (gr. epilogoi). Jasne definuje úlohu prostriedku „vzbudiť u poslucháčov dojatie“, k čomu majú pohodlne poslúžiť rozličné typy loci communis (II 30, 47). Do úvahy berie aj logickú a emotívnu zložku prehovoru, preto poukazuje i na chyby, ktoré môžu vzniknúť uplatnením amplifikácie:

„Tiež je chybou amplifikovať to, čo treba dokázať. Napríklad, ak je niekto obvinený z vraždy a skôr než sa predložia dôkazy, zločin sa amplifikuje slovami, že nič nie je hanebnejšie než vražda. Vskutku, nediskutuje sa o tom, či skutok je alebo nie je hanebný, ale či sa udial.“ (II 30,47)[2]

 

Ak sa autor v II. knihe, ako sám píše, venoval najtemnejším otázkam rétoriky, v tejto a I. knihe kladie aj osobitý dôraz na invenciu rečníka pri rozvíjaní argumentácie. V III. knihe sa sústreďuje na pravidlá invencie, ktoré sa vzťahujú na rozhodujúce a dôkazné kauzy. Pomerne detailnú pozornosť venuje o. i. prednesu, ktorý sa úplne podriaďuje pravidlám rétoriky. Kým konverzácia má byť uvoľnená, blízka každodennému jazyku a diskusia energická, vhodná pre dokazovanie či vyvracanie argumentov, úlohou amplifikácie je poslucháčov pohnúť, vyvolať v nich hnev alebo ľútosť. Ide o emotívny druh prejavu, ktorý so zámerom vzbudiť zhrozenie (exhortácia) amplifikuje nedostatok, chybu; ak je zámerom použitia amplifikačného prostriedku vyvolať súcit (patetický tón), hyperbolizuje sa nešťastná udalosť. Amplifikácii vyslovene ako štylistickému prostriedku sa Rétorika pre Herenia venuje v IV. knihe, ktorá je celá venovaná štýlu a v západnej tradícii sa považuje za najvplyvnejšiu (Murphy, 1974 (1983), 22). Autor v úsilí odlíšiť sa od gréckych predchodcov používa pri pomenovaní štylistických prostriedkov latinské pojmy. Radí ju k myšlienkovým figúram (sententiarum exornationes), ktoré odlišuje od slovných figúr (verborum exornationes). Amplifikácia je tu uvedená ako expolitio, čo je pojem, s ktorým pracujú aj niektoré súčasné rétoriky (napr. Arduini – Damiani, 2010; Inglese – Zanni, 2011).

„Expolitio je, ak zotrváme na jednom mieste, a zdá sa, že stále hovoríme niečo iné. Deje sa to dvoma spôsobmi: buď hovoríme to isté, alebo o tej istej téme.“ (IV, 54)[3]

Pri opakovaní toho istého autor neodporúča používať tie isté slová, keďže tento postup by poslucháča unavil a navyše by ani neprispel k ozvláštneniu reči. Modifikácie jednej myšlienky navrhuje realizovať jednak používaním slovných ekvivalentov, jednak uplatnením zmeny v dikcii a to s ohľadom na zmenu slov, a jednak v spôsobe spracovania prejavu, a to buď formou dialógu, alebo afektívne. Pri rozprave o jednej téme rozlišuje veľa variácií: jednoduché vysvetlenie témy a následne uvedenie dôkazu; nové vysvetlenie s dôkazom alebo bez dôkazu; predstavenie protikladu; porovnanie a príklad; záver (IV, 54 – 58).

Základy formovania stredovej rétoriky položilo okrem Rétoriky pre Herenia aj Cicerovo dielo De oratore (O rečníkovi, 55 pr. Kr.), teoretická rozprava o postupoch a zručnostiach ideálneho rečníka. Autor priraďuje amplifikáciu k hlavným postupom, ktoré je potrebné uplatniť pri príprave reči:  „Najväčšou chválou výrečnosti je umocnenie [amplifikácia] témy tým, že ju ozdobíme“ (Or. III 26,104)[4]. Na Cicera nadviazal Quintilianus s dielom Institutio oratoria (Učebnica rečníctva, 96), v ktorom v rámci tvorby rečníckych prejavov vymedzil štyri amplifikačné postupy:  per incrementum, t. j. hromadením menších informácií; per comparationem, t. j. porovnávaním príkladu a faktu, o ktorom sa hovorí; per ratiocinationem, t. j. uvažovaním, prostredníctvom výrokov, resp. príkladov, u ktorých sa predpokladá spojitosť s faktom; per congeriem, t. j. zhromažďovaním zdanlivo nesúvisiacich informácií zo strany auditória.[5]

Dejiny stredovekého rečníckeho umenia sa začínajú v 5. storočí a jedným z ich najvplyvnejších predstaviteľov bol sv. Augustín, autor štyroch kníh De doctrina christiana (medzi 396 a 426), ktorý uprostred súvekej polemiky obhajoval význam tzv. sapientia mundi v novej kresťanskej spoločnosti: umenie môže slúžiť tak pravde, ako aj lži, prečo si teda neposlúžiť silou výrečnosti a neosvojiť si dobro, aby tak slúžilo pravde? (por. IV, iii, 3 in Murphy, 1974 (1983), 69). Augustín rozvinul Cicerov rečnícky ideál v kresťanskom prostredí a súčasne svojím dielom inicioval tradíciu ars predicandi, kazateľského umenia, ktoré sa pozoruhodným spôsobom rozvinulo v 13. storočí. Amplifikácia bola pritom jedným z najčastejšie reflektovaných a uplatňovaných štylistických prostriedkov, ako o tom svedčia jednotlivé príručky tohto obdobia, pars pro toto Ars dilatandi sermones (Umenie rozšíriť kázeň) Richarda z Thetfordu, ktorý v súvislosti s týmto žánrom typologizuje osem spôsobov amplifikácie, pričom všetky sa týkajú témy (por. Murphy, 1974 (1983), 369 – 371).

Významné stredoveké poetiky 12. a 13. storočia – napr. Ars versificatoria od Matthaeusa z Vendôme  či Poetria Nova a Documentum de modo et arte dictandi et versificando od Galfredusa de Vino Salvo – vznikli s cieľom upresniť špecifické postupy amplifikácie prehovoru: interpretatio a expolitio, perifráza alebo circumlocutio, apostrofa alebo exclamatio, prosopopea alebo personifikácia, digresia, descriptio, opozitum (Faral 1962: 61 – 85). Podľa Edmunda Farala, zostavovateľa latinských poetík, antika chápala amplificatio v duchu „vedieť myšlienku uplatniť“, naproti tomu stredoveku šlo výlučne o rozvinutie myšlienky, t. j. développer, allonger (un sujet) (De amplification, 61), čo potvrdzuje aj Arbusow, podľa ktorého je stredoveká amplifikácia rozvinutím teórie o prostriedkoch rozširovania alebo zužovania postupov potrebných k prezentácii určitej témy (Colores Rhetorici, 22 in Piña, 2015, 83). Paolo Bagni považuje za hlavný princíp amplifikácie pompa verborum, čiže jednej látke zodpovedá mnohorakosť verbálnych foriem. „[A]mplifikácia je [...] násobenie významov, ktoré v rozmanitosti a bohatstve obliekajú látku“ (Bagni 1968, 134 – 135).

Latinské poetiky zamerané  na tzv. artes poetriae, teda postupy ako veršovať, rozpracúvajú problematiku dilatatio (povedať veľa na základe mála) a brevitas (povedať málo vychádzajúc z veľa). A hoci Matthaeus z Vendôme v svojej teórii toto rozlíšenie ešte nemá, je zaujímavé, ako podčiarkuje Curtius (1998, 526), že už vyzdvihuje stručnosť ako moderný ideál štýlu oproti starým. Zostručnene možno povedať, že teória básnictva 13. storočia kládla prvotný dôraz na umenie rétorického spracovania látky, až v ďalšom kroku si umelec mohol voliť medzi rozširujúcim alebo skracujúcim štylistickým postupom. Do teórie amplifikácie ako „artistného mnohonásobného opisu“ (definícia Curtia; 1998, 296) sa v týchto poetikách včleňuje perifráza, čo potvrdzujú aj slová Galfredusa de Vino Salvo:

 

„Aby se dílo prodloužilo, nesmíš nazývat věci pravým jménem. Uváděj jiná označení: neodhaluj věc zcela, nýbrž naznač ju narážkami [...]; řeč se nesmí procházet ve věci, musí ji obcházet dlouhými oklikami, místo aby ji vyjádřila krátce.“ (Faral, 204 in Curtius, 1998, 296)

 

Curtius u Danteho našiel viac než sto päťdesiat perifráz, čo podľa neho len dosvedčuje, že Dante toto štylistické pravidlo celkom vedome prevzal (297). Jeho perifrázy ukazujú bohatstvo námetov z oblasti geografie, astronómie, z dejín antických i moderných osobností, aj z Biblie, inšpiráciou mu bolo rovnako ľudské telo.

V 16. storočí bola amplifikácia jednou zo základných vzdelávacích praktík, čo ukazuje príručka Erazma Rotterdamského De duplici copia verborum ac rerum commentarii duo (Ako oplývať slovami a myšlienkami pri písaní, 1512). Moderná doba spája amplifikáciu s väčšou tematickou variáciou a s nahliadaním témy z rozličných perspektív: menia sa určité úseky prehovoru, niečo sa zachová, niečo pridá, resp. dochádza k rekapitulácii postupne poskytovaných informácií (Treccani). V 19. storočí sa už tento štylistický postup uplatňuje s menšou silou a v 20. storočí sa so svojimi pôvodnými znakmi vytráca, „ak vynecháme programové oživenie totalitných politických diskurzov (fašizmus, nacizmus)“ (Tamže). Dnešok s prevládajúcim dôrazom na konkrétnosť (v opozícii k stredovekej abstraktnosti), rekapitulovať, syntetizovať, prináša amplifikáciu viac menej v rovine brevitas, čoho príkladom je priestor v masmédiách a na sociálnych sieťach. V literárnoteoretickom prostredí dochádza k obmene jej konceptualizácie. Chápe sa ako jeden zo spôsobov adaptácie na pozadí intertextuálneho nadväzovania: „pôvodné dielo sa rozširuje o nové pasáže, prvky, časti (...). Rozšírením pôvodiny autor tvorivo vstupuje do originálu, lebo v ňom rozvíja isté významové časti, prípadne obohacuje výtvor o nové umelecké kvality“(Tibor Žilka: Adaptácia. http://hyperlexikon.sav.sk/sk/pojem/zobrazit/terminus/a/adaptacia )

Za najcennejšie príspevky k pôvodnému poňatiu tejto štylistickej figúry možno v súčasnosti pokladať predovšetkým čiastkové, interpretačne ladené práce (napr. Piña, 2015; Keruľová, 2020). Nadčasovú platnosť majú v tomto výskume diela, ktoré vznikli v minulom storočí a zrkadlia prenikavý vzťah k stredovej literatúre, jej tematickému a výrazovému bohatstvu, ako aj kultúrnemu posolstvu (napr. Curtius, 1948 [1998], Murphy, 1974; v slov. prostredí Minárik, 1977).