Aforizmus

Aforizmus (z gréc. aforismos = vymedzenie): výpoveď alebo súd, ktorý stručne a vtipne vyjadruje životnú pravdu, jednu myšlienku, morálnu zásadu. Najkratší samostatný literárny prozaický žáner, evidovaný často ako jednoduchá forma. Krátka, pregnantná literárna forma, reflexívneho, prípadne satirického charakteru (Vlašín a kol., 1977, s. 12). Podstatnou vlastnosťou je britká myšlienka, založená na neobyčajnom porovnávaní, zovšeobecnení alebo paradoxu (Mocná – Peterka a kol., 2004, s. 11-12).  Mnohí ho pokladajú za príslovie intelektuálov (Žilka, 1987, s. 154). Rozdiel je v tom, že pokiaľ príslovie je súčasťou folklóru a nepozná konkrétneho autora, aforizmy vytvárajú významní spisovatelia, politici, filozofi, prípadne lekári, režiséri, herci. Pri výbere sa niekedy uvádzajú príslovia a aforizmy vedľa seba, neprihliada sa na ich rozlíšenie (Holinová, 1998, s. 104 – 120). Aforizmus vznikal a existoval aj pod rozličnými inými názvami: gnóma, sentencia, dictum, myšlienka, maxima, múdrosť, reflexia, dokonca aj ako vtip. Niekedy sa aforizmus zaraďuje medzi literatúru a filozofiu, čiže sa pokladá za hraničný žáner. Je nadmieru subjektívny, až provokačný, lebo predstavuje vyhranený názor svojho autora na život, na politiku, na ženy, na lásku, na morálku, na umenie a pod. Často je v protiklade s obecne vyslovenými názormi, dominuje v ňom alternatívne myslenie, provokatívny, až kacírsky zámer nadpriemerného intelektu. Každý aforizmus má samostatnú platnosť, platí to aj v tých prípadoch, keď aforizmy vychádzajú knižne buď od jedného autora alebo ide o celú zbierku aforizmov viacerých autorov. Knižné publikácie vznikajú výberom z literárnych diel (Oscar Wilde, Pavol Strauss) alebo z ústnych prejavov (Winston Churchill). Aforizmy jedného autora v samostatnej knihe sú zväčša tematicky rozdelené na časti: Moudrost a vtip Oscara Wildea vo výbere a preklade Alexandra Tomského  majú až 17 kapitol (Wilde o sobě; Bon mot; Ženy a muži; Morálka a zásady; Politika jen politika; Umění a literatura a pod.); aforizmy Pavla Straussa pod názvom Úsmev na úsmevom (Myšlienky + aforizmy) vo výbere Júliusa Rybáka pozostávajú až z 22 častí (V chráme samoty; Brána bolesti; Umenie smrti; Dobro a zlo; Lekár medzi ľuďmi; Veda a umenie; Mladosť a staroba; Paradoxy a pod.). Výber sa obyčajne realizuje vyselektovaním britkých myšlienok z dlhšieho epického či dramatického textu alebo z viacerých textov. Aforizmus pôvodne obsahoval dôležitý poznatok niektorého vedného odboru. Zväčša pozostáva z jednej vety, ale to nie je pravidlom. Vždy však sprostredkuje nové, neznáme súvislosti. Jeho vety sú obyčajne symetrické, obsahujúce prirovnanie, protiklad alebo rozpor. Pôvodne je to duchaplný výrok známeho autora, politika, diplomata či predstaviteľa inej spoločenskej oblasti. Väčšina aforizmov sa vyskytuje v umeleckom diele ako súčasť textu. Niekedy sa hovorí aj o aforistickom štýle, týka sa to hlavne autorov, ktorí sa vyznačujú stručným vyjadrovaním a bohatým zastúpením originálnych myšlienok (Hrabák, 1973, s. 233). Zo slovenskej literatúry sa najviac aforizmov nachádza práve v tvorbe Pavla Straussa, ale aj básnici či humoristi sú často autormi aforizmov (Tomáš Janovic, Stano Radič).

Aforizmy sa obyčajne zakladajú na kontraste, ktorý odkrýva duchaplnosť ich autora (Žilka, 2011, s. 26 -27). Ak sa vyskytujú v texte či v ústnom prejave, sú znakom výnimočného intelektu, preto sa s ním najčastejšie možno stretnúť u autorov s vysokým stupňom vzdelania a ostrovtipu (Johan Wolfgang Goethe, Bernard Shaw, Anatole France, Karel Čapek, Oscar Wilde, Lev Nikolajevič Tolstoj, Winston Churchill). Aforizmy sa niekedy vydávajú aj osobitne v knižných publikáciách. Svedčí o tom kniha Aforizmy troch tisícročí, ktorá vyšla vo vydavateľstve Tatran v roku 1972. Vydané aforizmy zozbieral a zostavil Ján Brezina. Podobne postupoval aj Ján Lenčo, perly rozumu vybral a zostavil z diel rozličných autorov, výber ani nezúžil iba na spisovateľov; je pritom zaujímavé, že zostavovateľ preferuje autorov, ktorí v iných výberoch nemajú také zastúpenie. – Jean Paul, Georg Christoph Lichtenberg, Lev Nikolajevič Tolstoj (Lenčo, 2000, s. 172 – 183). Možno tu uviesť príklady na aforizmus od viacerých známych autorov:

 Ťažko je ľúbiť ženu a súčasne robiť niečo rozumné.

L. N. Tolstoj

 Keby ste vedeli, aká veľká je ženská zvedavosť! Takmer taká ako mužská.

O. Wilde

 Život je pomalé strácanie všetkého, čo milujeme.

M. Maeterlinck

 Najlepší spôsob, ako stratiť dôveru a úctu mladých, je – dávať im nekonečné rady.

E. Hemingway

 Ženy majú skvelý inštinkt. Vysnoria všetko okrem toho, čo je zrejmé.

O. Wilde

 Aforista je mysliteľ, šetriaci papier.                               

P. Strauss

 Niektorí umelci či vedci sú ako cibuľa. Možno šúpať list po liste – jadra sa nedošúpeš.

P. Strauss

 Tragédia literatúry je, že tí, čo sú vtipní, nepíšu, a tí, čo píšu, nie sú vtipní.

P. Strauss

 Odmietnutie chvály je vyjadrením túžby byť pochválený dvakrát.

F. Rochefoucauld

Explikácia pojmu

Aforizmus ako žáner má dlhú tradíciu, najskôr sa objavuje v odbornej literatúre, predovšetkým v medicíne. Starogréckej zbierke Aphorismoi sa nachádzajú návody na zdravie, na diagnostiku a liečenie. Vznikol teda v antike ako literárna forma poučky, definície či regúl medicínskeho odboru, treba tu spomenúť tzv. Corpus Hippocreticum, čiže Hippokratovu zbierku lekárskych aforizmov. Hippokratova tradícia našla svojich pokračovateľov v stredoveku, ba aj v novoveku. V tejto súvislosti treba spomenúť slávneho holandského lekára Hermana Boerhaave, autora zbierky medicínskych poučiek Aphorismi decognoscendis et curandis morbis (1709). Okrem medicíny však aforizmus bol známym vyjadrovacím prostriedkom aj v iných vedných disciplínach: a/ vo fyzike (Aphorismi Physici, seu physicae peripateticae principia breviter ac dilucide proposita, 1646); b/ v astronómii (Gerolamo Cardano: Aphorismorum-astronomicorum segmenta septem); c/ v teológii (Aphorismi Doctrinae Iesuitarum et aliorum aliquot Pontificiorum Doctorum, 1609); d/ v politike (Raimondo Montecuccoli: Aphorismes sur l´art militaire, 1670); e/ vo psychológii (Otto Liebmann: Psychologische Aphorismen, 1899). Aforistickú metódu spracovania poznatkov v nesystémovej podobe využil Francis Bacon vo svojom spise nové Organon (1620), v ktorom oproti Aristotelovi zastáva odlišný názor ako prísť k novému spôsobu poznávania; podľa neho nové poznanie má vychádzať zo zmyslovej skúsenosti (empírie), čiže sa musí opierať o pozorovania, experimenty, zozbierané fakty, následne zmyslové údaje treba zovšeobecniť. Tým sa F. Bacon odkláňa od scholastickej špekulácii a obracia sa k poznaniu na základe skúseností, čiže k empirizmu a induktívnej metóde (Mocná – Peterka a kol., 2004, s. 12). Aforizmus v dnešnom zmysle slova je porenesančným výtvorom, lebo je založený na empírii, na skúsenostiach, ktoré autori dokážu stručne a vtipne zovšeobecniť a brilantne vyjadriť.

            Rozšíreným žánrom sa stáva vo Francúzsku v druhej polovici 17. storočia. Najmä François de La Rochefoucauld (1613 –1680) a jeho tvorba má zakladateľský význam pre tento žáner. Jeho hlavným dielom je zbierka aforizmov, morálnych sentencií, tzv. maxím, Réflexions ou sentences et maximes morales (Reflexie alebo sentencie a maximá, 1665). Popri ňom sa často spomína aj Blaise Pascal (1623 – 1662), ktorý bol náboženským filozofom, iniciátorom kresťanského existencializmu. Aj on významnou mierou prispel k aforistickej tvorbe. Pascalove náčrty apológie kresťanstva vydali posmrtne jeho priatelia pod názvom Pensées sur la religion (Myšlienky o náboženstve, 1669).

            V 19. storočí sa naďalej rozvíjal tento žáner najmä vo vedných disciplínach, ktoré ešte neboli úplne vyšpecifikované. Na prvom mieste treba spomenúť filozofiu, hlavne dielo Artura Schopenhauera Aphorismen zur Lebensweisheit (Aforizmy o životnej múdrosti,1851), ale aj Friedricha Nietzscheho, ktorého všetky texty sú presýtené aforizmami. Nemci sa všeobecne venovali tomuto žánru:  G. Ch. Lichtenberg (Aphorismen), J. W. Goethe (Maximen und Reflexionen), M. Ebner-Eschenbach (Aphorismen, 1901), K. Kraus (Spüre und Antispüre, 1909; Die chinesische Mauer, 1910), F. Kafka (Aphorismen über Sünde, Leid, Hoffnung und den wahren Weg oraz Er).

            Z anglických a amerických aforistov hodno spomenúť niektorých predstaviteľov: Halifax (Thoughts and Reflections), S. Johnson, R. Emerson, ale vrcholom je aj z hľadiska svetovej literatúry Oscar Wilde, ktorému aj prischlo meno „lorda paradoxov“ (Gazda – Tynecka-Makowska, 2006, s. 8). Mal zmysel pre humor, paradox a duchaplnosť, čo sa prejavuje nielen v jeho prozaických dielach, ale aj v dramatickej tvorbe. Práve prostredníctvom aforizmov vytvoril tzv. konverzačnú drámu, v ktorej samotný dej je značne potlačený a dominuje v nej irónia, brilantný dialóg. Z jeho aforizmov boli zostavené aj samostatné publikácie, ako napr. výber Alexandra Tomského. Z aforizmov O. Wilda zostavovateľ vytvoril isté tematické celky, na ukážku možno uviesť príklady:

O sebe:

Zo všetkého najradšej hovorím o sebe –

je to totiž jediná vec, o ktorej skutočne niečo viem.

Zamilovať sa sám do seba je začiatok

romantického vzťahu na celý život.

O láske:

Keď niekto skutočne miluje,

sú pre neho všetky ostatné ženy na svete mŕtve.

Mladí ľudia chcú byť verní a nie sú;

starí chcú byť neverní a nemôžu.

O politike:

Len jedna vec je v Rusku celkom nemožná: reforma.

Život za dobrej vlády nebýva dramatický,

život pod špatnou vládou je dramatický vždycky.

Aforizmy s politickým obsahom sú vhodnou zbraňou v rukách výborných rečníkov a svoj intelekt využívajúcich politikov, z nich osobitné miesto zaujíma Winston Churchill (1874 – 1965), ktorý bol nielen ironický vo svojich vyjadreniach, ale priamo sarkastický: „Človek nakazený islamom je nebezpečnejší ako pes nakazený besnotou“; „Dobrý politik vie presne predpovedať, čo sa stane v budúcnosti. A potom, keď sa tak nestane, vie zasa vysvetliť, prečo sa tak nestalo“. Dokonca aj v odpovedi dokázal brilantne využiť svoj postoj k osobe, ktorá bola voči nemu kritická:

Lady Nancy Astor: „Keby ste boli mojím manželom, dala by som Vám do čaju jed!“

Winston Churchill: „A keby ste boli mojou manželkou, tak by som ten čaj vypil.“

Zo slovenských autorov aforistické myslenie najviac dominuje v tvorbe Pavla Straussa, Tomáša Janovica, ale treba spomenúť aj humoristov Stana Radiča a Milana Lasicu. Vďaka Júliusovi Rybákovi vyšli Straussove aforizmy aj knižne, originálne sú najmä jeho aforizmy z lekárskeho prostredia: „Existujú lekári, ktorí už slúžili niekoľkým pánom, ale nikdy nie – medicíne“; „Znakom zrelosti lekára je jeho skromnosť“; „V ťažkých situáciách sa ukáže, kto je pravým lekárom. Pravý lekár sa trasie o osud nemocného, nepravý o svoju povesť“; „Zdravie je interval medzi chorobami“(Strauss, 1992, s. 106 – 113). Pokiaľ tvorba P. Straussa sa rozvíjala paralelne so svojimi rakúskymi rovesníkmi ( H. Broch, R. Musil) a bola zväčša sústredená na prózu, Tomáš Janovic sa venoval najmä špecifickej básnickej tvorbe – epigramom. V súčasnosti však dáva prednosť práve aforizmom, často na princípe vytvárania opozít, niekedy v druhej časti použije ten istý slovný základ, ale protikladným významom: „Nepriateľ nespí? Aspoň sa nevyspí“; „Mýliť sa je ľudské. Preto sú tyrani neomylní“. Inokedy sa prejavuje ako básnik, lebo aforizmus tvorí prostredníctvom metafor: „Treba veľa tmy, kým ľuďom začne svitať“; „Keď si opitý mocou, neriaď“; „Slovenčina je presná. Čo zastaví trola? Kontrola“.

Aj keď nie každý aforizmus patrí do repertoáru literárnych textov s výrazným obsahom humoru, v mnohých prípadoch však práve táto vlastnosť v nich dominuje. Preto často tvoria aforizmy práve humoristi, aforistické myslenie charakterizovali aj literárne texty Milana Lasicu, aj jeho reakcie v televíznych programoch boli okorenené vtipnou poznámkou s obsahom brilantnej myšlienky. Tvorbe aforizmov sa systematicky venoval Stano Radič (1955 – 2005), podľa dostupných prameňov bol autorom približne 1600 aforizmov, väčšina z nich odznela v rozhlasových alebo televíznych programoch. Keďže funkcia týchto relácií je založená na zábave poslucháčov či divákov, jeho aforizmy obsahovali aj humor: „Je lepšie, keď šéf na vašej manželke sedí, ako keby mal na nej ležať“. S. Radič často dokázal vystihnúť absurditu z reálneho života: „Vysokoškolsky vzdelaný človek je ten, ktorý najprv študuje to, čo nechcel a potom robí to, čo neštudoval“.

Keďže humor často dominuje v aforizmoch, aj zbierky vtipov neraz obsahujú výstižné príklady tohto literárneho žánru. Ján L. Kalina do svojej knihy Tisíc a jeden vtip zaradil nielen niektoré aforizmy akoby vo funkcii vtipov, ale niektoré vtipy majú veľmi blízko k aforizmom. Možno tu uviesť ako príklad absolútne vtipy, ktoré podľa zostavovateľa prišli k nám z Budapešti. Doslovne píše: „Sú aforisticky úsporné a v snahe definovať ten-ktorý pojem sa vznášajú vo sfére čarovných metafor a absurdít. Táto absurdita je však niekedy tak blízko ku krutej realite, že až zamrazí“(Kalina, 2019, s. 313):

Absolútne chudobný človek:

Ten, čo aj zlatú žilu má z plechu.

Absolútna nedôvera:

Otvoriť ropovod a pozrieť sa doň, či ropa netečie opačným smerom.

Absolútna mníška:

Aj jej matka, stará matka a prastará matka boli mníšky.

Absolútne vtipy však majú jednu vlastnosť, ktorá je nezlučiteľná s aforizmom. Nemajú totiž konkrétneho autora, preto sú síce vytvorené na princípe aforizmov, ale jednoznačne musia byť zaradené medzi vtipy. Tým však nemožno vôbec spochybniť ich aforistickú úspornosť a vtipne vyjadrenú životnú pravdu či myšlienku.