Výrazová sústava

VÝRAZOVÁ SÚSTAVA / VÝRAZOVÁ KONCEPCIA ŠTÝLU

Výrazové kvality sú recepčne zakúšané akosti textu. Označuje ich každý kvalifikátor, ktorým odpovedáme na otázku „Aké to je?“, resp. „Ako to na mňa pôsobí?“ (napr. „povýšenecké/povýšenecky“, „podlízavé/podlízavo“, „nudné/nudne“, „pútavé/pútavo“ atď.)[1] . Za výrazové kategórie[2] potom možno pokladať tie kvalifikátory, ktoré sa  v rámci vedeckého diskurzu vymedzili konceptuálne (napr. klasické estetické kategórie komického, tragického, vznešeného etc., ako aj termíny, definované v pojmových výpovediach, venovaných práve výkladu výrazových kvalít či výrazovej koncepcii štýlu.). Výrazová koncepcia  chápe štýl[3]  na syntagmatickej úrovni (parole) ako konfiguráciu výrazových kvalít textu.   Na úrovni paradigmy (langue)  predstavuje  štýl systém výrazových kategórií, t. j. výrazovú sústavu. 

Výrazovú sústavu vytvoril v 50. rokoch 20. storočia slovenský literárny vedec a jazykovedec František Miko. Pri tvorbe jej modelu  voľne nadväzoval na model (troch) jazykových funkcií od K. Bühlera z práce Sprachtheorie, 1934, s ktorým súvisí aj Jakobsonov hexadický model (Jakobson 1991, 1995; (bližšie k vzťahu Mikovej koncepcie k dobovým modelom jazyka, resp. komunikácie pozri: Plesník 2008,s. 29, 30)

Mikov model sa od väčšiny typologicky porovnateľných konceptov odlišoval svojou motiváciou. U Mika išlo o  reakciu na tie polohy  (post)pozitivistikcých výkladov jazyka, štýlu či textu, ktoré (podľa Mika)  ignorovali, popierali,  alebo deformovali jeho fenomenologicky (skúsenostne, recepčne)  východiskovú podobu, ako je ona  daná samému bádateľovi v  „predvedeckej“ pozícii recipienta.

Mikovi nešlo len o rehabilitáciu  akostnej podoby textu, ktorá sa  vstupne (čo neznačí, že sociálne, kultúrno-historicky nepodmienene a neodvodene)  predstavuje v čitateľovom, a teda aj bádateľovom vedomí, ale  o usporiadanie týchto akostí do určitého systému[4] . Intencionálna systémovosť a systematickosť  Mikovho koncipovania výrazovej sústavy spočívala primárne v  dvoch  princípoch:

-          binárna polarizácia: základné výrazové kategórie sú vo  výrazovej sústave usporiadané ako  opozície, čiže na báze saussuerovsky kvalitotvornej    diferencie (napr. subjektívnosť výrazu ako priemet vypovedajúceho subjektu do výpovede sa u Mika vymedzuje ako náprotivok sociatívnosti výrazu, kde ide, naopak, o potlačenie autorského „ja“ a zohľadnenie  komunikačného partnera);

-          hierarchizácia: výrazové kvality, zahrnuté do výrazovej sústavy prešli axiologickou selekciou a po nej boli usporiadané na základe funkčnej význačnosti (vrátane  predpokladanej fylogenetickej, resp. ontogenetickej  pozície) descendentným spôsobom (príklad: formalizácia výrazu je podriadená pojmovosti výrazu ako historicky  neskorší, z pojmovosti špecifikujúco odvodený  a relatívne krajný  spôsob vedeckého vyjadrovania); výrazové kategórie  sú hierarchizované aj v rámci  binárnych opozícií, a to v tom zmysle, že Miko nechápe  opozície (relativisticky, pluralisticky) ako rovnomocné, ale  zásadne ako inklúziu dvoch kvalít, z ktorých jedna je vo vzťahu k druhej vždy zakladajúca a rámcujúca (napr. v opozícii operatívnosť – ikonickosť[5] je zakladajúcou a rámcujúcou, čiže svoj protiklad inkludujúcou  kategóriou operatívnosť: text je totiž súčasťou komunikácie, a teda  pôsobenia na príjemcu aj vtedy, keď  vzťah medzi autorom a príjemcom výslovne nereguluje, ale sa zameriava na sprostredkovanie obrazu referenčnej reality, napr. fikčného sveta)

Elementárnym systémotvorným východiskom výrazovej sústavy je klasický komunikačný model, ktorý zachytáva triviálny fakt, že v slovesnej komunikácii niekto (autor) niekomu (príjemca) o niečom (referenčná realita) hovorí, alebo píše (text):

                                                               referenčná realita

                                                                            ¦

                                             autor ------------- text ----------------príjemca

Dvom základným osiam klasického komunikačného modelu (horizontálnemu vzťahu autor – text – príjemca a vertikálnemu vzťahu  text - referenčná realita) zodpovedajú podľa Mika dve osnovné výrazové kategórie: operatívnosť výrazu a ikonickosť výrazu. Operatívnosť výrazu zastrešuje všetky výrazové kategórie, ktoré sa bezprostredne týkajú (komunikačného) vzťahu medzi autorom a príjemcom (príklad: úctivosť vyjadrovania je prejavom vzťahu autora výpovede  k príjemcovi), alebo sú prvoplánovo zamerané na reguláciu tohto vzťahu (príklad: komando, ktorým autor príjemcovi dačo prikazuje). Ikonickosť výrazu zastrešuje všetky výrazové kategórie, ktoré bezprostredne súvisia so vzťahom textu k referenčnej realite, čiže s tým, ako je ona v texte stvárnená, poňatá či podaná (príklad:  komickosť   je  módom  vypovedania o /referenčnej/ realite, ktorý vytvára istý protiklad k tragickému či patetickému spôsobu jej stvárnenia, poňatia a podania).

Operatívnosť a ikonickosť výrazu sa v rámci výrazovej sústavy binárne štiepia na podkategórie, ktoré  zastrešujú ďalšie podsystémy výrazových kategórií.  Operatívnosť výrazu je takto rozčlenená na subjektívnosť výrazu (priemet subjektu výpovede to textu) a sociatívnosť výrazu (ohľad na príjemcu, jeho priemet do textu). Ikonickosť výrazu sa rozdvojuje na   zážitkovosť (schopnosť textu vyvolať u príjemcu /estetický/ zážitok, sprostredkovať mu svoj význam/zmysel/hodnotu prostredníctvom prežívania) a pojmovosť  výrazu (racionálne, abstraktne zovšeobecňujúce vyjadrovanie, založené na vedeckých kategóriách či termínoch, zacielené na diskurzívne-racionálny modus recepcie). Operatívnosť, ako aj ikonickosť výrazu sú v Mikovom modeli okrem toho rozvinuté osobitnými blokmi ambivalentných (vo vzťahu k členeniu na subjektívnosť a sociatívnosť, resp. zážitkovosť a pojmovosť irelevantných) výrazových kategórií (medzi ne, patrí, napríklad v prípade operatívnosti hodnotenie a v rámci ikonickosti detailnosť výrazu)[6].

Kombinatorika týchto základných kategórií určuje podľa Mika základné štýly: operatívnosť + subjektívnosť + zážitkovosť = hovorový štýl, operatívnosť + sociatívnosť + pojmovosť = rokovací štýl, ikonickosť + pojmovosť = vedecký štýl, ikonickosť + zážitkovosť = umelecký štýl.

Výrazová koncepcia štýlu  dobovo osvedčila svoju produktívnosť  v troch základných oblastiach:

a)      V rámci teórie literatúry  a literárnoteoretickej interpretácie umeleckého textu predstavovala koncepčno-metodologický, ak už nie priamo epistemologický posun, ktorý sa sčasti a pritom neodvisle  prekrýval s nástupom recepčnej estetiky (v Nemecku práce H.-R. Jaußa, W. Isera a R. Warninga), pragmatickej poetiky (v Poľsku najmä práce E. Czaplejewicza) i existenciálnej semiotiky (E. Tarasti)  a je totožný s rozvojom pragmatickej estetiky  resp.  recepčnej poetiky a pragmatickej estetiky na Slovensku (F. Miko, A. Popovič, P. Zajac, T. Žilka,  V. Mikula,  Ľ. Plesník,  Z.  Rédey, K. Benyovszky, E. Pariláková, M.  Režná, P. Zlatoš,   M. Čechová, M. Valentová, H. Zeleňáková).

b)      V rámci translatológie, a to najmä zásluhou Antona Popoviča sa  prinajmenšom dobovo etablovala  ako relevantné  kritérium výstižnosti/adekvátnosti/kvality prekladu (D. Müglová, E. Gromová, L. Zeman).

c)      Od  sedemdesiatych, najexpanzívnejšie však  od deväťdesiatych  rokov 20. storočia sa čoraz hojnejšie začala využívať aj pri explikácii ďalších estetických  fenoménov: pri konceptuálnom modelovaní literárnych subsytémov, iných druhov umenia, kultúry, ako aj pri  výklade netradičných estetických výtvorov (Ľ. Plesník – semiotika kultúry; J. Kopál, V. Obert, M. Čechová, E. Tučná – literatúra pre deti a mládež; P. Liba, M. Žilková, J. Malíček, M. Malíčková – populárna kultúra; E. Kapsová, D. Kubalová, A. Récka – teória a dejiny výtvarného umenia; R. Beličová, J.  Fujak – muzikológia;  D. Inštitorisová, M. Žilková,  M. Ballay, J. Malíček, M. Malíčková, M. Čechová – teória a dejiny dramatických umení, teatrológia; J. Vaněk, P. Baďová – estetika mimoumeleckých výtvorov, javov a situácií etc.

Na Mikovej výrazovej koncepcii štýlu, ktorá predstavuje prinajmenšom v rámci slovenskej literárnej vedy a štylistiky jeden  z najautentickejších a najautonómnejších  pokusov o presadenie recepčného prístupu k slovesnému (umeleckému, estetickému) výtvoru, sú okrem nej samej osobitne  pozoruhodné  jej  recepčné osudy. Vyznačujú sa  istou  paradoxnosťou  a  ambivalentnosťou. Mikova iniciatíva   totiž na jednej strane patrí   k najškolotvornejším, z hľadiska vedeckého  „teambuildingu“ najprieraznejším  podnikom slovenskej literárnej vedy 20. storočia. Na druhej strane  tu vari niet koncepcie, ktorá by sa stretávala s takým elementárnym neporozumením jej epistemologickej  podstaty. Tá totiž  netkvie v názvosloví  jednotlivých výrazových kategórií[7], ba ani v usporiadaní výrazovej sústavy[8]. Príznakové je tu predovšetkým spojenie dvoch akoby protistojných epistémotvorných princípov: na jednej strane ide o   „poctivé priznanie“ bádateľovej vlastnej, eo ipso subjektívnej recepčnej skúsenosti (čitateľského dojmu, estetického zážitku) ako najzákladnejšieho a najautentickejšieho materiálového východiska pri analýze výrazových akostí textu, na druhej strane scientisticky prísna, racionálne systémová (začiatkom 70. rokov 20. storočia u Mika doslova exaktná -  k tomu pozri najmä: Miko, 1970) analýza takto získaného materiálu. Prvý princíp uviedol Mikovú metódu do kontroverzného  vzťahu so štrukturalistickou paradigmou (na ktorej sú  ináč jeho bádania geneticky založené), ako aj scientisticko-objektivistickou líniou postštrukturalistického myslenia: v nich sa totiž bádateľova „subjektívna“ recepčná skúsenosť programotvorne pokladá za vedecky nelegitímnu, „naozajstnosť“ textu skresľujúcu dojmologickú „clonu“. Miko ju, naopak - a takisto programotvorne - pokladá za autenticky prvotnú podobu textu, od ktorej sa odvíja všetko ostatné a ku  ktorej sa scientizmus iba „pokrytecky“ nepriznáva (k tomu pozri: Miko, Popovič, 1978; a najmä: Miko 1985, 1989, 1994), a preto ju buď netematizuje, abstrahuje od nej, alebo ju deformujúco koriguje. Mikové analýzy ju, naopak, chcú čo najvernejšie rekonštruovať. Druhý princíp zasa nastavil kontradiktórny vzťah  medzi výrazovou koncepciou štýlu (textu) a tými modalitami myslenia (písania, rozprávania) o literatúre, ktoré boli z hľadiska Mikovej metodologicko-koncepčnej platformy nesystémové, resp. nesystematické: nezáväzný subjektivizmus a relativistický pluralizmus; mechanické re-produkovanie „vonkajších“, osobitne konjukturálnych  náležitostí vedeckého diskurzu  (napr. triadické klasifikácie, začínanie výkladu definíciami pojmu a prehľadom literatúry predmetu,  poctivým výskumom a  osobnostne negarantované,  pozérsky  reprodukované „salónne ohurovačky“ o „najnovších /post/trendoch“ a pod..).

Výrazová sústava vďaka Mikovej intencii a invencii potvrdila svoju produktívnosť aj tým, že základné princípy a zistenia, ktoré sa v nej dobovo presadzovali autonómne a takpovediac „proti konjukturálnym prúdom“ sa nezávisle, súbežne alebo dokonca až dodatočne presadili aj v medzinárodne autoritatívnych konceptoch.

Súhrnne možno povedať, že výrazová koncepcia štýlu (textu)  predstavuje iniciatívu, ktorú možno na jednej strane (a oprávnene) interpretovať ako dobovo determinovaný, súdobému stavu vedy a lokálnej spoločensko-politickej situácii v tej či onej miere poplatný, limitovaný, a preto  následným korektúram, subverziám, spochybneniam či priamo  kritikám vystavený podnik, ale aj ako výnimočný počin, ktorý všetky tieto metatextové eventuality v niektorých ohľadoch  epistemologicky predstihuje[9].