Imagológia

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Imagologie (D)
Imagology (En)

Explikácia pojmu

Komparatistická imagológia ako disciplína porovnávacej literárnej vedy skúma prostredníctvom obrazu cudzieho (heteroimage) a vlastného (autoimages) obraz "iného" v literárnych textoch. Tieto obrazy nadobúdajú charakter stereotypov, mýtov alebo predsudkov a klišé, pričom neodrážajú priamo realitu, skôr sú výrazom mocenského záujmu a intelektuálneho diskurzu najrôznejších etnických a sociálnych skupín.

----------

Spisovatelia si ako objekt svojho zobrazenia vyberajú cudzincov alebo cudziu krajinu, aby zdôraznili nielen blízkosť a porozumenie, ale najmä hodnotovú a estetickú "inakosť" či dokonca nadradenosť. Jednotlivci i skupiny teda v procese poznania objektívne nezachytávajú segmenty alebo podstatu mimotextovej skutočnosti, ale prostredníctvom metapozície, t. j. jazykovo-syntaktických opisov formujú ideologickú konštrukciu sveta. V centre záujmu imagológie je okrem problematiky vzniku týchto stereotypov, ktoré si o sebe vytvárajú navzájom jednotlivci či spoločenské skupiny, otázka ich funkcie, najmä, ako ovplyvňujú súžitie národov a národností. Štúdium foriem reprezentácie "iného" od prelomu 19. a 20. storočia nachádzalo v rôznych podobách uplatnenie v početných metodologických konceptoch od hermeneutiky, existencializmu cez recepčnú estetiku až po tzv. etický obrat (the etical turn) a posthumanizmus. Imagológia sa v komparatistickom výskume literatúry etablovala už na konci 19. storočia po založení katedier komparatistiky na francúzskych univerzitách. V nasledujúcich desaťročiach zaujala v rámci komparatistiky významné postavenie, a to najmä vo Francúzsku, kde sa vyznačovala nadvládou pozitivisticko-deterministických a kauzálno-mechanických metód. Táto prvá etapa imagologického skúmania literatúry bola zameraná na analýzu etnických a národných stereotypov v kultúre a trvala do začiatku druhej polovice 20. storočia. Pojem stereotyp vniesla do imagológie práca Public Opinion (1922) amerického novinára a mediálneho kritika Waltera Lippmanna.

Počiatky druhej etapy sú späté s prelomom 50. 60. rokov 20. storočia, keď politici Konrad Adenauer a Charles de Gaulle kládli symbolické základy európskej integrácie, pre ktorú sa stalo kľúčovým prekonanie tradičnej nemecko-francúzskej rivality, resp. jej presunu z politicko-ideologickej roviny do sféry intelektuálneho diskurzu. Samotný pojem imagológie s prívlastkom "komparatistická" použil po prvýkrát v roku 1966 jeden zo zakladateľov tejto metódy Hugo Dyserinck v štúdii Zum Problem der "images" und "mirages" und ihrer Untersuchung im Rahmen der vergleichenden Literaturwissenschaft (Dyserinck 1966). Nemecký bádateľ ho aplikoval z textu etnopsychológa Olivera Brachfelda, ktorý tvrdil, že spoločenské skupiny sa sveta okolo seba zmocňujú kultúrne, t. j. subjektívne, a permanentne vnášajú do procesov poznania subjektivitu svojich myšlienkových konštrukcií. Dyserinck v nadväznosti na štúdium národných obrazov M. F. Guyarda  a J. M. Carrého, ktorí chceli hľadaním podobností medzi národmi prekonávať ich objektívne rozdiely, svoj program vytvoril v opozícii proti štrukturalisticky orientovanému americkému vedcovi českého pôvodu René Wellkovi, ktorý dôsledne odmietal túto oblasť bádania ako módnu záležitosť sociologických dejín umeleckého vkusu či tzv. národnej psychológie (national psychology). Dyserinck, ktorý vyšiel z teórie troch svetov nemeckého filozofa Karla Poppera (národ ako "skupina ľudí, ktorých spája rovnaký omyl ohľadom svojej histórie"), čelil názoru, že imagológia svojou podstatou nepatrí do literárnej vedy, pretože sleduje politické ciele (Gáfrik 2010, 1050). V skutočnosti majú obrazy aj napriek svojej zdanlivej neutralite vždy svoju "označovaciu" i "noetickú" funkciu: ako stereotypy sa vyskytujú nielen v umeleckých textoch, ale aj v literárnej kritike, historiografii a literárnej vede. Imagológia ako veda študujúca obrazy národných predstáv má byť podľa Dyserincka príspevkom k odideologizovaniu literárnej vedy, pretože literárny historik si nekladie otázku, aké vlastnosti má tá či oná národná literatúra, ale pýta sa, aké vlastnosti sú pripisované konkrétnym literatúram a ktorým záujmovým skupinám slúžia jednotlivé funkcie.

Dyserinck, ktorý spolu so svojimi žiakmi (M. Fischer, K. U. Syndram atď.) založil tzv. Aachenský komparatistický program (koncept "Laboratorium Europa") zaoberajúci sa vnútroliterárnymi a mimoliterárnymi funkciami a významom obrazov v európskych regiónoch. Imagológiu koncipoval ako metódu, ktorá prevádza sociologizujúcu či psychologizujúcu problematiku národnostných mentalít do podoby odideologizovaného videnia povahy národov. Imagologickú teóriu obohatil v 80. rokoch 20. storočia Daniel Henri-Pageaux, ktorý jednak čerpal z antropológie Lévi-Straussa a jednak sa priblížil aj niektorým slovanským koncepciám: konkrétne Ďurišinovej teórii recepcie a Lotmanovmu komunikačnému modelu. Podľa Pageauxa musí porovnávacia literatúra smerovať ku kultúrnej antropológii, kultúra ako veda o človeku sa stáva "dielňou" na výrobu obrazov, ktoré fungujú v medziliterárnej komunikácii. Komparatista môže zostaviť z umeleckých textov, na základe ich nového čítania, obraz doby a spoločnosti, a tým citlivejšie ako politický historik prenikať prostredníctvom zmyslu "cudzieho" k poznaniu skutočného rytmu dejinného procesu. V imagologickej perspektíve texty nečleníme podľa estetickej povahy, ale podľa ich tematickej závažnosti a najmä podľa recepčného dosahu na okruh vnímateľov. Základná otázka, ktorú si imagológ kladie, znie, do akej miery sa dá považovať za objektívne skúmanie vzťahov medzi umeleckými dielami a spoločenskými štruktúrami v konkrétnom časopriestore. Pri textovej analýze obrazu cudzinca metodicky postupujeme od určenia veľkých, binárne opozičných štruktúr textu cez identifikáciu veľkých tematických celkov až k jazykovej rovine, ktorá takisto prostredníctvom slova zachytáva "inakosť". Stranou ako "neriešiteľný" problém zostáva otázka "pravdivosti" obrazu cudzinca, pretože obraz vždy niekoho zastupuje, zatiaľ čo na prvom mieste sú idey a ideologické sústavy, ktorým obraz cudzinca podlieha. Imagológia tak poskytuje metodologické východisko pre písanie alternatívnych dejín literatúry z hľadiska ich obraznosti. Ak predchádzajúce výskumy charakterizovala bádateľská výlučnosť, ktorá text umožňovala prečítať iba jedným spôsobom, imagológia sa dovoláva práva "brikoláže" a vrstvenia metodických postupov smerujúcich od úzko estetických analýz až k historickému a kulturologickému výskumu. Literárny historik, ktorý sa vzdáva ideálu objektivity, výsledky svojho "čítania" vždy komparuje s kultúrnymi a spoločenskými danosťami a dáva ich do súvislostí s minulosťou a potrebami prítomnosti.

V tretej etape, časovo vymedzenej od 90. rokov 20. storočia až do súčasnosti, sa imagológia vyvíja dvoma smermi: smerom k literárnej vede a ku komparatívnemu štúdiu slovesných textov a smerom k antropologickej analýze dejín mentalít. V prvom poňatí imagológia zostáva špecifickou metódou analýzy a interpretácie literárneho diela, ktoré chápe pod vplyvom metód nového historizmu a interkultúrnej komunikácie ako formu sociálnej interakcie. Literatúra ako historický a kultúrny konštrukt je utváraná nielen autormi, ale aj spoločenským diskurzom, ktorý taktiež produkuje literárne stereotypy. Imagológia preto študuje pôvod, funkcie a štruktúrne mechanizmy týchto stereotypov, v ktorých sa prejavujú vlastnosti národov a etnických či iných skupín. Zisťuje napr. motiváciu vzniku konkrétneho stereotypu v literárnych textoch, vysvetľuje národnú alebo etnickú zakotvenosť postavy vrátane jej vonkajšej podoby a vnútornej charakteristiky spolu s jazykovým prejavom. Tvorba literárnych stereotypov ako súboru štandardizovaných a opakujúcich sa predstáv o určitých skupinách, ktoré "priraďujú obmedzené množstvo vlastností všetkým jej členom" (Krekovičová 2005, 10), sa môže sprostredkovane odraziť v jazykovej, kompozičnej a tematickej výstavbe, t. j. napr. pri prezentácii postavy, prostredia, atmosféry, vo výrazových prostriedkoch alebo v rozvíjaní fabulačného a syžetového plánu. V intertextuálnom reťazci sa potom študujú intersemiotické a medzidruhové transfery jednotlivých stereotypov, ich migrácia z textu do textu v podobe špeciálnych identifikačných prvkov, ktoré smerujú buď ku kanonizácii, alebo k radikálnej premene. V monumentálnej publikácii Imagology. The Cultural Construction and Literary Representation of National Characters (2007) jej editori Manfred Beller a Joep Leerssen sumarizujú texty s národnou povahou a taktiež definujú jednotlivé pojmy a kategórie imagologickej metódy z hľadiska ich prirodzenej diverzity a komplementarity, ako je napr. literárny stereotyp (autostereotyp ako vlastná, ustálená predstava skupiny o sebe; heterostereotyp ako predstava viažuca sa k tým "druhým"), literárny obraz, topos, klišé, národný symbol, emblém, mýtus a pod.

V druhej orientácii sa imagológia inšpirovala dielami významných etnológov a teoretikov národa: Ernestom Gellnerom, A. D. Smithom, Benedictom Andersonom, ďalej teóriou etnoobrazov holandského bádateľa Joepa Leerssena, ktorý chápe imagológiu ako výskum imagémov, t. j. diferencovaných národných obrazov oscilujúcich medzi polaritou afirmatívnych a kontrastných príznakov v rámci jedného stereotypu. Medzi relevantné vzorce stereotypov patrí podľa Leerssena aspekt etnocentrizmu, eurocentrizmu či kolonializmu, binárna opozícia normálnosti alebo exotickosti, obraz barbara a vzdelanca, taktiež kontrastné stereotypy aplikované na základe teórie klímy (protiklad sever x juh, západ x východ, centrum x periféria, orientalizmus x okcidentalizmus). Významný podnet pre štúdium etnoobrazov predstavuje aj imagologický koncept iránskej semiotičky B. N. Motlaghovej, ktorá vníma stereotyp ako formu kanonizovaného literárneho obrazu, určeného prevažne sociologickými východiskami. Imagológiu celkovo považuje za parciálnu zložku etnopsychológie, preto sa výskum stereotypov v textoch viaže najčastejšie na analýzu rasy, národnosti, náboženstva, pohlavia, povolania a veku, pričom základné funkcie stereotypov vymedzuje ako diferenciáciu, identifikáciu, zdôvodnenie, zovšeobecnenie a afirmatívnu reprodukciu (pozitívna tematizácia látky či motívu). Interpretácia stereotypov prostredníctvom tematických okruhov u Motlaghovej znamená, že výsledná hodnota konkrétneho obrazu v rámci napr. národnej literatúry sa určuje komparáciou s kanonizovaným vzorom frekventovaným v nadradenom literárnom celku alebo sociálnom diskurze.

Bez ohľadu na smery a konkrétne aplikácie súčasnej imagológie sa jej predmet v dôsledku nového zblíženia humanitných a prírodných vied v posthumanistickom období rozširuje o štúdium obrazu zvierat a vecí v kultúre. Preto sa ustaľuje poňatie imagológie ako interdisciplinárnej vetvy kultúrnej (aj literárnej) komparatistiky, ktorej hlavnou úlohou zostáva výskum "inakosti" nielen v podobe národných a etnických stereotypov, ale aj literárnych obrazov v biologickej (sexuálnej) či materiálnej heterogénnosti. Po roku 1989 prenikajú imagologické reflexie z anglosaského kontextu a západnej Európy do slovansko-neslovanského prostredia strednej a východnej Európy, t. j. do regiónov so špecifickou etnickou, národnostnou, náboženskou a štátotvornou situáciou intenzívne odrážajúcou postmoderné procesy globalizácie a provincionalizmu. To prináša nebezpečenstvo skrytej či otvorenej politizácie imagologickej metódy, zároveň táto perspektíva vyvoláva ďalšie metodologické problémy: súvislosť estetickej hodnoty s charakterom národného obrazu z pohľadu jeho etického vymedzenia. Ďalej aj všeobecná platnosť a adekvátnosť prenosu terminológie a sémantiky imagologických konceptov vytvorených historicky prevažne v nemecko-francúzskej konfrontácii do stredovýchodnej Európy, kde sa napr. obraz "suseda" (vzťah česko-nemecký, slovensko-maďarský, poľsko-ruský atď.) štruktúrne formoval v odlišných podmienkach.

Ak sa komparatistická imagológia rozvíjala počas obdobia svojej teoretickej existencie rôznymi smermi, jej hlavný význam spočíva v prekonávaní nacionalistických predstáv v spoločenských vedách o hodnotovej či estetickej nadradenosti niektorých národov. Odideologizované štúdium dôležitosti a funkcie národných obrazov a stereotypov v procesoch utvárania národov relativizuje nielen vo vedeckom diskurze chápanie národa a jeho jazyka ako objektívne danej, organizovanej taxanomickej jednotky pre štúdium literatúry. Komparatistická imagológia tak nemá význam iba pre porovnávaciu literárnu vedu, ale aj pre iné oblasti, ako politika, sociológia, psychológia. 

Bibliografia

Beller, Manfred – Leerssen, Joep, eds. 2007. Imagology. The cultural construction and literary representation of national characters. A critical survey. Amsterdam – New York: Rodopi.
Corbineau-Hoffmann, Angelika. 2004. Einführung in die Komparatistik. Berlin: Erich Schmidt.
Dráľ, Peter – Findor, Andrej, eds. 2009. Ako skúmať národ. Deväť štúdií o etnicite a nacionalizme. Brno: Tribun EU.
Dukić, Davor, ed. 2012. Imagology today: Imagologie heute. Bonn: Bouvier.
Dyserinck, Hugo. 1966. Zum Problem der 'images' und 'mirages' und ihrer Untersuchung im Rahmen der Vergleichenden Literaturwissenschaft. Arcadia, 1,1: 107–120.
Dyserinck, Hugo. 1988. Zur Entwicklung der komparatistischen Imagologie. Colloquim Helveticum, 7: 19-42.
Dyserinck, Hugo. 2002. Von Ethnopsychologie zu Ethnoimagologie. Űber Entwicklung und mögliche Endberstimmung eines Schwerpunkts des ehemaligen Aachener Komparatistikprogramms. Neohelicon, 29, 1: 57-74.
Dyserinck, Hugo – Syndram, Karl Ulrich, eds. 1988. Europa und das nationale Selbstverständnis. Imagologische Probleme in Literatur, Kunst und Kultur des 19. und 20. Jahrhunderts. Bonn: Bouvier.
Dyserinck, Hugo – Syndram, Karl Ulrich, eds. 1992. Komparatistik und Europaforschung. Perspektiven vergleichender Literatur und Kulturwissenschaft. Bonn: Bouvier.
Fischer, Manfred, S. 1981. Nationale Images als Gegenstand Vergleichender Literaturgeschichte. Untersuchung zur Entstehung der komparatistischen Imagologie. Bonn: Bouvier.
Fülöpová, Marta. 2014. Odvrávajúce obrazy. Vzájomná podoba Maďarov a Slovákov v slovenskej a maďarskej próze 19. storočia. Bratislava: Univerzita Komenského.
Gáfrik, Róbert. 2009. Hra s cudzou kultúrou. Bratislava: VEDA.
Gáfrik, Róbert. 2010. „Komparatistická imagológia.“ In Koprda, Pavol a kol. Medziliterárny proces VII. Teórie medziliterárnosti 20. storočia II. 1050-1054. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta.
Gellner, Ernest. 2002. Nacionalismus. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury.
Guyard, Marius-François – Carré, Jean-Marie. 1951. La littérature comparée. Paris: Presses Universitaires de France.
Kiliánová, Gabriela - Kowalská, Eva - Krekovičová, Eva, eds. 2009. My a tí druhí v modernej spoločnosti. Bratislava: Veda.
Košťálová, Petra. 2012. Stereotypní obrazy a etnické mýty. Kulturní identita Arménie. Praha: Sociologické nakladatelství.
Krekovičová, Eva. 2005. Mentálne obrazy, stereotypy a mýty vo folklóre a politike. Bratislava: Ústav etnologie SAV.
Lippmann, Walter. 1922. Public Opinion. New York: Harcourt.
Logvinov, Michal. 2003. „Studia imagologica: zwei methodologische Ansätze zur komparatistischen Imagologie.“ Germanistisches Jahrbuch GUS „Das Wort“. 203-220.
Macura, Vladimír. 1995. Znamení zrodu. České národní obrození jako kulturní typ. Jinočany: H&H.
Mehner, Elke, ed. 1997. Imagologica Slavica. Frankfurt am Main: Peter Lang Verlag.
Motlaghová, Bahman, Namvar. 2011. Les stéréotypes à travers le prisme de l‘imagologie. Recherches en Langue et Littérature Françaises Revue de la Faculté des Lettres, 5, 7: 61-81.
Pageaux, Daniel-Henri. 1981. Une perspective ďétudes en littérature comparée: l‘imagerie culturelle. Synthesis, 8: 169-185.
Pageaux, Daniel-Henri. 1983. L‘imagerie culturelle: de la littérature comparée à l‘ anthropologie culturelle. Synthesis, 10: 79-88.
Rákos, Petr. 2001. Národní povaha naše a těch druhých. Bratislava: Kalligram.
Smolej, Tone, eds. 2012. Podoba Tujega v slovenski književnosti: Podoba Slovenije in Slovencev v tuji književnosti. Imagološko berilo. Ljubljana: Znanstvena založba Filozofske fakultete.
Soulas-Semanakova, Marcela. 2007. Die Auto- und Heteroimages in der deutschsprachigen Literatur aus dem Gebiet der Slowakei (1785-1939). Darstellung eines literarischen Politikums im Vergleich mit dem slowakischen Schrifttum. Marburg: Tectum.
White, Hayden. 2010. Tropica diskursu. Kulturně kritické eseje. Praha: Karolinum.
Zelenka, Miloš. 2002. Literární věda a slavistika. Praha: Academia.
Zelenka, Miloš. 2013. Komparatistika v kulturních souvislostech. České Budějovice: V. Johanus.

<< späť