Verš

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Vers (D)
Verse (En)
Verš (Sk)

Explikácia pojmu

(z lat. versus – riadok, od vertere – obrátiť)

Verš (viazaná reč) je jednou z dvoch hlavných foriem organizácie jazykového prejavu popri próze (neviazaná reč). Veršová organizácia je istou „deformáciou“ bežného komunikačného jazyka, verš však „nie je výsledkom náhodnej ľubovôle, ale využíva podmienky rytmickosti, ktoré sú v jazyku, a istým spôsobom ich štylizuje“ (Hrabák 1970, s. 3). Ide o prvky slovnej fonológie (kvantity, prízvuku, slabičného členenia alebo medzislovného predelu) i vetnej fonológie (melódie, dôrazu, pauzy, vetnej alebo veršovej intonácie). Organizácia zvukovej roviny pritom nie je samoúčelná, ale viaže sa na jej významovú rovinu.

Dnes sa verš pokladá za hlavný výrazový prostriedok lyriky, kým epika a dráma využívajú formu prózy. V minulosti však bol konštitučným prvkom aj týchto literárnych druhov.[1] Základným žánrom veľkej epiky bol až do nástupu románu epos, ktorý bol písaný vo veršoch, či už išlo o staroveké homérske eposy, stredoveké hrdinské a rytierske eposy ako Pieseň o Rolandovi alebo barokový biblický epos Johna Miltona Stratený raj. Dejiny veršovanej drámy sa zasa tiahnu od Sofokla cez Plauta, Shakespeara, Goetheho, Ibsena až do modernej literatúry k Eliotovi.

Historicky sa viazaný charakter verša spája so synkretizmom umeleckých prejavov – napr. podoba hexametra je odvodená od krokových variácií starogréckeho bojového tanca (bližšie Rédey 2000, s. 142 – 144). V ústnej tradícii starogréckych rapsódov bol dobrou mnemotechnickou pomôckou na zapamätanie si veľkého množstva textu. S vynálezom kníhtlače a materiálnou fixáciou tvorby sa dominantnou postupne stala grafická podoba verša. Jeho spoľahlivé rozlíšenie od prózy problematizuje historická a kultúrna podmienenosť týchto dvoch foriem (Ibrahim – Plecháč – Říha  2013, s. 10).

Verš je základnou celistvou jednotkou básnického rytmu, zväčša sa kryje s riadkom v básni a vyznačuje sa osobitým zvukovým usporiadaním založeným na opakovaní istého prvku. Takýmto organizačným činiteľom môže byť intonácia, rovnaký počet slabík (izosylabizmus) alebo slovných prízvukov (izotonizmus), pravidelné striedanie dlhých a krátkych (izochronizmus), resp. prízvučných a neprízvučných slabík alebo kombinácia týchto prvkov. Na základe toho rozoznávame jednotlivé veršové (verzifikačné) systémy.

Usporiadanie zvukových prvkov, ako podotýka Ján Sabol (1983, s. 12), „stmeľuje verš zároveň ako významovú jednotku“. Najexponovanejšími miestami verša zo sémantického hľadiska sú spravidla jeho začiatok a koniec, kam sa zvyčajne umiestňujú významovo dôležité slová. Nemalo by sa to však diať za cenu deformácie syntaxe, pretože hoci vo verši dominuje zvukovo-rytmická organizácia, verš má umocňovať, a nie potláčať prirodzenú skladbu jazyka.

Z hľadiska rozmeru môže verš nadobúdať rozmanité podoby. Jeho hranice by sme mohli vymedziť poéziou dvoch amerických básnikov. Jeden z nich, e e cummings, vo viacerých svojich básňach verš zredukoval až na jednu hlásku slova, nie však samoúčelne, ale v nadväznosti na jeho sémantiku. V  lyrickej miniatúre l(a napríklad takýto vertikálny rozklad slov a leaf (list), a falls (padá) aj graficky zdôrazňuje padanie listu zo stromu a zároveň podčiarkuje pocit lyrického subjektu – loneliness (samota):

l(a

le
af
fa
ll

s)
one
l

iness 

           

Na vymedzenie hornej hranice rozsahu verša je asi najvhodnejší jeho typ, ktorý do poézie vniesol Allen Ginsberg a pomenoval ho verš-dych. Jeho rozmer tu neurčujú nijaké striktné metrické pravidlá, ale skôr kapacita básnikových pľúc, to, čo je schopný vysloviť na jedno nadýchnutie:

           

Kráčal som po brehoch doku plnom banánových plechoviek, sadol si pod obrovský tieň lokomotívy Južnopacifickej železnice, díval sa na západ slnka nad kopčekmi obytných škatúľ a plakal.

Jack Kerouac si sadol vedľa mňa na zlomenú hrdzavú železnú tyč, druh, rovnako sme rozmýšľali o duši, skľúčení, smutní a so zármutkom v očiach, obklopení skrútenými oceľovými koreňmi stromov mašinérie.

V olejnatej vode rieky sa zrkadlila červená obloha, slnko kleslo na vrcholce posledných hôr Friska, v tej rieke nebolo nijakých rýb, v tých horách nijakých pustovníkov, len my so zaslzenými očami a po opici ako starí vandráci na brehu rieky, ustatí a vybití.                

                                    (Allen Ginsberg: Slnečnicová sutra)

 

Medzi týmito dvoma pólmi veršového rozmeru jestvuje značná variabilita, ku ktorej prispela najmä moderná poézia uvoľňovaním verša z rytmických schém a príklonom k voľnému veršu. Niektoré typy verša zasa historickým vývinom dospeli k ustálenej, kanonizovanej podobe. Väčšinou sú zviazané s konkrétnou národnou literatúrou ako jej charakteristické veršové formy – oktosylab je napríklad typickým veršom španielskej poézie, desaterac srbskej, blankvers anglickej, hendekasylab   talianskej a alexandrín francúzskej.

Po nástupe voľného verša koncom 19. storočia a jeho etablovaní sa ako dominantného veršového systému v poézii 20. storočia na úkor dovtedy prevládajúceho sylabotonizmu sa na označenie sylabotonického, metricky organizovaného verša v našej teórii ustálil termín viazaný verš.

V niektorých typoch lyriky je pozícia verša ako základnej jednotky básnického rytmu do istej miery oslabená. Buď sa podriaďuje iným stavebným princípom (napr. Apollinairove kaligramy, konceptuálna poézia, lettrizmus), alebo v rámci dekonštrukcie tradičných atribútov lyriky v časti postmodernej poézie sa blíži k amorfnosti:

na strany 33 a 34 sme pre Vás pripravili báseň

Pokus o intepretáciu básne, ktorá svojho času vz-

budila veľkú pozornosť médií. miesto komentára do-

voľte krátku ukážku z (už, ešte) legendárneho textu:

                                               (Michal Habaj: Uvidíte)



[1] Ako uvádza Štraus (2003, s. 230), v stredoveku sa verš ako „literárna“ forma používal „napr. aj v kronikách, prípadne plnil mnemotechnické úlohy, napr. zveršovávali sa gramatické a matematické pravidlá, slovníky a pod.“

Bibliografia

Hrabák, Josef. 1970. Úvod do teorie verše. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Gasparov, Michail Leonovič. 2010/2012. Nástin dějin evropského verše. Praha: Dauphin.
Ibrahim, Robert – Plecháč, Peter – Říha, Jakub. 2013. Úvod do teorie verše. Praha: Akropolis.
Jakobson. 1995. Základy českého verše. In Poetická funkce. Jinočany: H&H, s. 157 – 248.
Sabol, Ján. 1983. Teória literatúry (Základy slovenskej verzológie). Prešov: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika.
Štraus, František. 2003. Základy slovenskej verzológie. Bratislava: Literárne informačné centrum.
Valček, Peter. 2006. Slovník literárnej teórie. Bratislava: Literárne informačné centrum.
Všetička, František – Pavera, Libor. 2002. Lexikon literárních pojmů. Olomouc: Nakladatelství Olomouc.
Vlašín, Štěpán, ed.. 1977. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel.
Žilka, Tibor. 2006. Vademecum poetiky. Nitra: Filozofická fakulta UKF.

<< späť