Trochej

(z gr. trochaios – bežiaci, rýchly, od trechein – bežať)

Pôvodne výraz trochaios označoval piesňový takt sprevádzaný rýchlymi tanečnými pohybmi. V časomernom veršovom systéme bol trochej dvojslabičnou alebo trojmórovou stopou s prvou slabikou dlhou a druhou krátkou, v sylabotonickom veršovom systéme je dvojslabičnou stopou s prvou slabikou prízvučnou a druhou neprízvučnou. Na rozdiel od vzostupného jambu ide o zostupnú stopu s klesavou intonačnou líniou, čím trochej semioticky nadobúda charakter prízemnejšieho, obyčajnejšieho, ľudovejšieho metra ako umelý, artistný jamb. Trochejské verše najčastejšie vytvárajú zostupné, decrescendové takty. Básnicky sa ho pokúsil vyjadriť Svetozár Hurban Vajanský v básni Trochej a jamb:

 

Vážne kráča trochej v čistom poli,

ide cestou rovnou, skoľajenou;

jambus skáče divo v rujnej vôli,

jarkami a horu zahájenou.

 

Učili ma trochejicky chodiť,

ukázali cestu rovnú, hladkú;

ja som volil radšej horou brodiť,

preskakovať jarky bez poriadku.

 

Jambus ihrá, ako víno tuhé,

ako tátoš neskrotený cvála –

pestrie sa jak sedem farieb v dúhe,

lavínou sa z vysočiny váľa...

 

Trochej zvoní ako sklená hrana,

šumí hladko ako voda riečna.

Mne je milšia búra rozihraná,

divou stepou jazda nebezpečná...

 

Podľa Jána Sabola (1983, s. 59) sa v sylabotonickom veršovom systéme sa trochej „rytmicky realizuje dominantou neprízvučnosti na párnych slabikách; nepárne slabiky charakterizuje potenciálna prízvučnosť“. Znamená to, že nie každá metricky ťažká slabika musí byť podložená aj iktom. Napríklad v Kraskových veršoch „Prší, prší jednotvárne... / Jak to líce zeme starne, / vädne, bledne mladou ženou, / oklamanou, opustenou!“  je prízvuk na tretej  slabike v slovách  jednotvárme, oklamanou, opustenou slabší ako na prvých slabikách týchto slov. V teórii literatúry sa niekedy označuje ako vedľajší prízvuk alebo poloprízvuk, z hľadiska fonológie však nemá systémovú platnosť. Napätie medzi ideálnou metrickou schémou a konkrétnym rytmom básne sa pri trocheji okrem odprízvučňovania slabík dosahuje aj tzv. transakcentáciou, čiže presunom prízvuku na inú slabiku, ako predpisuje metrum. Deje sa tak preto, aby báseň nepôsobila rytmicky monotónne, verklíkovito, aby sa nevzďaľovala od rytmu prirodzeného jazyka. Oživuje sa tým rytmus básne, zároveň sa však nestráca jej trochejský metrický pôdorys. V treťom verši básne Milana Rúfusa Nepýtaj sa nastáva transakcentácia pri tretej a štvrtej  slabike, ktoré si „vymenia“ prízvučnosť, čím narušia trochejský metrický pôdorys básne. Podobná výmena sa udiala medzi druhou a treťou slabikou štvrtého verša:

 

Nepýtaj sa, moja dcéra,

kto má kľúče od jazera.

 

Kam chodí zem na studničku?

–         ∪  –   ∪    –   ∪   –   ∪

X        X  x   X    X   x   x   x

Kto vystrihol lastovičku?

–      ∪   –  ∪  –  ∪  –  ∪

X     X   x  x   X  x  x  x

 

Zo všetkých metrických realizácií sylabotonického verša  práve trochej najväčšmi korešponduje s prirodzenými fonologickými vlastnosťami slovenčiny – spĺňa požiadavku slovného prízvuku na prvej slabike slova a umožňuje ho aj dostatočný počet dvojslabičných slov alebo slovných celkov.

V slovenčine má trochej väčšinou tzv. stopový charakter, čo znamená, že hranice stôp sa kryjú s hranicami slov alebo slovných celkov. Realizujú sa pritom dierézy a potláčajú cezúry. V porovnaní s rovnako stopovým daktylom, ktorý vzhľadom na svoju nižšiu variabilnosť vyžaduje prízvuk na prvej slabike stopy, je stopový charakter trocheja do istej miery obmedzený výskytom štvor- a viacslabičných slovných celkov, v ktorých vnútri k prekrývaniu hranice slabiky a stopy nedochádza. Stopovosť trocheja možno ukázať na prvej strofe Kraskovej básne Stará romanca, kde prvý, tretí a štvrtý verš predstavujú trochej v čistej stopovej podobe:

 

Bola jedna mladá pani

za horami, za dolami;

chcela zhriať si skrehlé údy,

ale vatra – popol samý.

 

V dejinách slovenskej poézie sa trochej začal systematicky používať až v období klasicizmu – príkladom využitia trochejského metrického pôdorysu sú znelky Kollárovej Slávy dcery. Po odklone romantickej poézie od prísnej stopovej organizácie verša sa trochej v našej poézii znova udomácnil opätovnou kanonizáciou sylabotonizmu hviedoslavovskou školou. Využíva sa v nej dodnes, pričom dominantné postavenie má vďaka svojmu súzvuku s prirodzenými vlastnosťami slovenčiny v poézii pre deti – ako dosvedčuje báseň Miroslava Válka Do Tramtárie:

 

Traja múdri idú do Tramtárie,

spievajú si tri kapustné árie:

Tramtará!

 

Jedzte kyslú kapustu, je zdravá!

Jedzte zdravú kapustu, je kyslá!

Zdravte kyslú kapustu, je jedlá!

Každá správna kapusta je kapustová!