Stopa

Stopa je najmenšou metrickou jednotkou časomerného a sylabotonického verša skladajúcou sa najmenej z dvoch slabík a vytvárajúcou normu opakovania vo verši. Ťažká doba stopy (téza: – ) nesie metrický dôraz (iktus), ľahká doba (arza: ∪  ) je bez iktu. V časomernou veršovom systéme je ťažká doba podložená dlhou slabikou, ktorá môže byť prirodzená alebo polohová (pozičná), v sylabotonickom systéme prízvučnou slabikou.

Antická metrika rozoznávala široký diapazón stôp, od dvojslabičných (dibrach: ∪  ∪  , trochej: – ∪  , jamb: ∪   –, spondej: – –) cez trojslabičné (daktyl: – ∪  ∪  , anapest: ∪  ∪   –, amfibrach: ∪   – ∪  ), štvorslabičné (peón: – ∪  ∪  ∪  , choriamb: – ∪  ∪   –) až po päťslabičné (dochmij:∪   – – ∪   –). Umožňovali to prozodické vlastnosti starej gréčtiny, najmä fonologická funkcia slabičnosti a melodický prízvuk. Podľa počtu mór sa stopy delili na dvoj- až osemmórové. Trochej a jamb sa zaraďovali medzi trojmórové,  daktyl a spondej medzi štvormórové stopy.

V sylabotonizme pri ústrednom postavení slovného prízvuku sa uplatňujú dvojslabičné stopy (jamb, trochej) a trojslabičné stopy (daktyl, amfibrach a anapest)[1]. Podľa miesta ťažkej doby v stope rozoznávame zostupné stopy, ktoré sa začínajú prízvučnou slabikou (napr. trochej, daktyl) a vzostupné stopy, ktoré sa začínajú neprízvučnou slabikou (napr. jamb, anapest). Ak sa ťažká doba nachádza vnútri stopy, hovoríme o vzostupno-zostupnej alebo obstupnej stope (napr. amfibrach).

Verše, v ktorých sa pravidelne, podľa istého vzorca striedajú rozličné stopy, nazývame logaedy. V našej poézii sa najčastejšie vyskytuje striedanie daktylu a trocheja:

 

Pokojný večer na vŕšky padal

na sivé polia.

V poslednom lúči starootcovská

horela roľa.

            (Ivan Krasko: Otcova roľa)    

 

Zriedka sa môžeme stretnúť aj s trochejodaktylom:

 

Zastav máličko,

libý potůčku,

vlny chřestící

kyprým výmolem

květné doliny!

            (Pavol Jozef Šafárik: Potůček)

 

V antickej metrike sa stopy združovali do väčších rytmických jednotiek nazývaných kólony, ktoré mali jednu hlavnú tézu a niekoľko vedľajších. Takto vznikali dipódie (dvojstopy), tripódie (trojstopy), tetrapódie (štvorstopy) a pod.